znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 254/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. V. K., P., zastúpeného advokátom JUDr.   Ľ.   C.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodnú voľbu povolania zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na slobodu a rovnosť v dôstojnosti i právach zaručených v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. Er 964/97 z 20. decembra 2005 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE 13/2006 z 26. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2006 doručená   sťažnosť   JUDr.   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“),   základného   práva   na   slobodnú   voľbu   povolania   zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na slobodu a rovnosť v dôstojnosti i právach zaručených v čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   Er   964/97   z   20.   decembra   2005   a   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 13/2006 z 26. apríla 2006.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: « Sťažovateľ je súdnym exekútorom...

Sťažovateľ vykonával exekučnú činnosť vo veci oprávneného S. B., pobočka P. (...) proti povinnému D., spol. s r. o. P., (...) o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 611 087,-   Sk.   Oprávnený   sa   domáhal   vykonania   exekúcie   proti   povinnému   na   základe výkazu nedoplatku vydaného S., pobočka P., č. k. 463/97 zo dňa 6. 8. 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13. 8. 1997.

Exekučné konanie bolo vedené sťažovateľom pod č. EX 466/97 na základe poverenia vydaného Okresným súdom Prievidza dňa 22. 8. 1997.

Oprávnený podaním zo dňa 24. 10. 2005 navrhol zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti z dôvodu, že   Krajský   súd   v   Bratislave   zamietol   návrh   na   vyhláseniu   konkurzu   na   povinného   pre nedostatok majetku.

Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo sťažovateľovi - súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Podľa § 203 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil   trovy   exekúcie.   Teda   v   takomto   prípade   znáša   trovy   exekúcie   oprávnený. Sťažovateľ - súdny exekútor trovy exekúcie vyúčtoval v sume 5 674,- Sk vrátane DPH. Okresný   súd   v   Prievidzi   uznesením   sp.   zn.   Er   964/97   -   EX   466/97   zo   dňa 20. decembra 2005 exekúciu zastavil. Súčasne zaviazal oprávneného S. B., pobočka P. (...) uhradiť sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 3 767,- Sk.

V   porovnaní   s   vyčíslením   trov   exekúcie   sťažovateľom,   súd   krátil   trovy   exekúcie o sumu 1 600,- Sk + 19 % DPH, spolu o sumu 2 200,- SK.

Voči uzneseniu v časti trov exekúcie sťažovateľ - súdny exekútor podal v zákonnej lehote odvolanie,   ktorým navrhol,   aby   odvolací   súd   uznesenie   OS   Prievidza   Er 964/97 zrušil a oprávnenému uložil nahradiť trovy exekúcie vo výške 5 674,- Sk vrátane 19 % DPH, teda vo výške podľa predloženého vyúčtovania trov exekúcie sťažovateľom.

Sťažovateľ   svoje   odvolanie   voči   predmetnému   uzneseniu   odôvodnil   tým,   že   súd nesprávne uplatnil a vyložil vyhlášku č. 288/1995 Z. z. na základe čoho sa cíti byť súdom poškodený. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že vyhotovil a predložil súdu časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti tak, ako to ukladá vykonávací predpis, t. j. vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. Podľa § 14 ods. 1, 2 vyhlášky sa odmena súdneho   exekútora   za   výkon   činnosti   určuje   podľa   počtu   hodím   účelne   vynaložených na exekúciu, pričom základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) cit. ust. je 200,- Sk za každú aj začatú hodinu. Z uvedeného vyplýva, že teda nemusí ísť o celú hodinu, postačuje jej začatie na priznanie odmeny. Spolu s návrhom na zastavenie exekúcie a podrobným časovým rozpisom jednotlivých exekučných úkonov mal súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie k dispozícii celý spisový materiál exekučného konania, slúžiaci ako podklady pre výpočet a špecifikáciu trov exekučného konania, ktoré sú kedykoľvek preskúmateľné. Podľa vyhotovenej špecifikácie sťažovateľom bolo v priebehu exekúcie vykonaných 16 úkonov, na ktoré bolo účelne vynaložených devätnásť hodín exekučnej činnosti (vyplýva to nielen zo špecifikácie zo dňa 30. 11. 2005, ale aj z exekučného spisu, kde si súd mohol overiť, že úkony boli vykonané a boli realizované v rôzne dni, teda ide vždy o novú aj začatú hodinu),   po 200,- Sk.   Podľa   sťažovateľa nie je v predmetnom uznesení   preskúmateľné, na základe akých úvah a akého právneho podkladu súd priznal odmenu len za 11 hodín exekučnej činnosti, keď počet úkonov nespochybnil.

Krajský   súd   v   Trenčíne   ako   odvolací   súd   v   konaní   17   CoE   13/2006   zo   dňa 26. 4. 2006 uznesenie Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. Er 964/97-13 potvrdil. (...) Sťažovateľ sa domnieva, že ako prvostupňový súd tak aj odvolací súd iba mechanicky spočítali určité časové úseky jednotlivých úkonov exekučnej činnosti (ktoré sú to časové úseky   však   nešpecifikovali)   bez   ohľadu   na   ustanovenie   §   14   ods.   1   písm.   a)   citovanej vyhlášky, hoci žiadna právna úprava im takýto postup nepredpisuje resp. neumožňuje. V   kontexte   týchto   rozhodnutí   sťažovateľ   poukazuje   na   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 CoE 184/05-28, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn. Er 728/1997 - Ex 774/1997, v ktorom prvostupňový súd analogicky ako v rozhodnutí OS Prievidza Er 964/97 priznal iný počet hodín exekučnej činnosti, ako špecifikoval súdny exekútor a krajský súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v súlade s vyčíslením. Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005, v ktorom Najvyšší súd SR poukazuje na skutočnosť, že súd sčítal časy trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti vyjadrené v minútach. A ďalej uvádza, že   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu hodinu   je   v   rozpore   s   citovanými   právnymi   normami   (zák.   č.   233/1995   Z.   z. a vyhl. č. 288/1995 Z. z.).»

Podstata sťažovateľom namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 20 ods.   1   a 4,   čl.   35   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. Er 964/97, Ex 466/97 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE 13/2006 spočíva v tom, že okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania nebral do úvahy, resp. nesprávne vyložil to ustanovenie   §   14   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“), podľa ktorej odmena súdneho exekútora za   výkon   exekučnej   činnosti   sa   určuje:   a)   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených na exekúciu a b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti a krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   a krajský   súd   svojimi   výrokmi   v označených uzneseniach o náhrade trov porušili základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4, čl.   35   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového protokolu.

Sťažovateľ   na   základe   týchto   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   tento nález:„1) Základné právo JUDr. V. K., súdneho exekútora, (...) podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. Er 964/97 zo dňa 20.   12.   2005   v spojení   s uznesením Krajského   súdu v Trenčíne   sp. zn.   17 CoE   13/2006 porušené bolo.

2)   Uznesenie   uznesením   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   Er   964/97   zo   dňa 20. 12. 2005   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   17   CoE   13/2006 v časti   výroku   o trovách   exekúcie,   ktorým   bolo   uložené   S.   B.,   pobočka   P.,   (...)   ako oprávnenému   zaplatiť   sťažovateľovi   ako súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   vo   výške 3 767 Sk do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3)   Okresný   súd   v Prievidzi   a Krajský   súd   v Trenčíne   sú   povinní   rukou spoločnou a nerozdielnou zaplatiť JUDr. Ľ. C., B., náhradu trov konania vo výške 5 788,- Sk na účet advokáta do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4, v čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami okresného súdu sp. zn. Er 964/97 z 20. decembra 2005 a krajského súdu sp. zn. 17 CoE 13/2006 z 26. apríla 2006.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoE   13/2006 z 26. apríla   2006,   pričom   podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v tom,   že   podľa   jeho názoru   krajský   súd   nesprávne   vyložil   príslušné   ustanovenie   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. a okrem toho „podľa sťažovateľa nie je   v   predmetnom   uznesení   preskúmateľné,   na   základe   akých   úvah   a   akého   právneho podkladu   súd   priznal   odmenu   len   za   11   hodín   exekučnej   činnosti,   keď   počet   úkonov nespochybnil“.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu medzi iným vyplýva, že:„Krajský   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   v   zmysle   §   212   ods.   1   O. s. p. v medziach odvolania, t. j. vo výroku o náhrade trov exekúcie a zistil, že v tejto napadnutej časti je potrebné uznesenie okresného súdu potvrdiť podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p., pretože odvolanie smerovalo proti uzneseniu.

Za trovy exekúcie sa vo všeobecnosti považuje odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 200 ods. 1 zák. č. 233/95 Z. z.). Pri rozhodovaní o povinnosti nahradiť trovy exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku súd má povinnosť zvážiť, či sú dané predpoklady pre uloženie takejto povinnosti oprávnenému.   Taktiež   je   potrebné   posúdiť   vyčíslenie   výšky   trov   uplatnených   súdnym exekútorom z hľadiska toho, aké trovy boli potrebné na účelné vymáhanie nároku. Súd nie je   povinný   bez   ďalšieho   prevziať   vyčíslenie   trov   súdnym   exekútorom   bez   možnosti posúdenia,   či   trovy   uplatnené   súdnym   exekútorom   boli   v   danej   veci   účelne   vynaložené a či sa jedná o nevyhnuté trovy exekúcie v súlade s citáciou ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Výška   odmeny   súdneho   exekútora,   náhrada   jeho   hotových   výdavkov,   náhrada za stratu   času   a   spôsoby   jej   určenia,   ako   aj   výška   zloženého   preddavku   je   ustanovená vyhláškou č. 288/95 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. V §§ 4 až 13 citovanej   vyhlášky   je   stanovený   spôsob   určenia   odmeny   za   jednotlivé   druhy   exekučnej činnosti. V prípade, pokiaľ je exekútor vylúčený alebo je exekúcia zastavená, nepriznáva sa odmena   exekútorovi   podľa   všeobecných   pravidiel   stanovených   v   citovaných ustanoveniach   vyhlášky,   ale   aplikuje   sa   §   14   vyhlášky,   podľa   ktorej   sa   vtedy   odmena vypočítava podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu s pripočítaním paušálnej sumy za jednotlivé úkony exekučnej činnosti a § 15 vyhlášky, podľa ktorého sa paušálnou sumou odmeňujú jednotlivé, tam uvedené úkony exekútora. Je tak zrejmé, že pokiaľ má súd rozhodnúť o trovách exekúcie v zmysle § 203 ods. 2 zák. č. 233/95 Z. z. má vysloviť, akú sumu   je účastník   exekučného   konania   povinný   zaplatiť   exekútorovi   titulom   trov   a   jej opodstatnenosť aj odôvodniť.

Prvostupňový   súd   v   danej   veci   sa   správne   vyporiadal   s   otázkou   viazanosti exekútorom predloženou špecifikáciou procesných úkonov.

Súd nie je povinný prevziať bez ďalšieho výpočet trov podľa špecifikácie predloženej exekútorom. Pri rozhodovaní súdu o výške trov potom je najvýznamnejším pojmom počet účelne vynaložených hodín. Účelnosť sa pritom posudzuje podľa spôsobu exekúcie, podľa jednotlivých procesných a faktických prekážok, vznikajúcich pri vykonávaní exekúcie ako aj podľa rozsahu exekúcie, ktorý je daný výškou a druhom vynucovaného plnenia.

Z vyúčtovania náhrady trov, ktoré predložil súdu exekútor je zrejmé, že si uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 5. 674,- Sk, pričom podľa § 14 ods. 1 vyhl. 288/95 Z. z. si uplatnil sumu 3.800,- Sk za 19 hodín exekučnej činnosti po 200,- Sk. Z hľadiska časovej náročnosti za úkony špecifikované podľa § 14 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z. suma vyúčtovaná exekútorom nezodpovedá účelne vynaloženým úkonom z hľadiska časovej náročnosti práce. Skutočne potrebný čas na vykonanie špecifikovaných úkonov okresný súd vyčíslil správne, pretože rozsah a náročnosť uplatnených úkonov nezodpovedá takému časovému rozsahu ako   uviedol   exekútor.   Okresný   súd   teda   správne   z hľadiska   časovej   náročnosti   priznal náhradu trov exekútorovi za 11 hodín exekučnej činnosti po 200,- Sk, t. j. 2. 200,- Sk podľa § 14 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z.

Podľa § 15 vyhl. č 288/95 Z. z. bola exekútorovi priznaná odmena za 7 úkonov exekučnej činnosti po 100,- Sk v celkovej výške 700,- Sk. Táto mu bola priznaná v súlade s predloženou špecifikáciou úkonov exekučnej činnosti.   Táto suma,   ktorá bola priznaná titulom paušálnych náhrad v niektorých položkách sa prekrýva a je duplicitná s úkonmi exekučnej činnosti priznanými podľa § 14 ods. 1 vyh. č. 288/95 Z. z. Konkrétne ide o žiadosť o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   za   ktorú   exekútor   si   účtoval   200,-   Sk za jednu hodinu a zároveň si účtoval podľa § 15 paušálnu sumu za získanie poverenia vo výške 100,- Sk. Obdobne za príkaz na začatie exekúcie za 1 hodinu exekútor si účtoval podľa § 14 200,- Sk a za doručenie príkazu 100,- Sk, obdobne za upovedomenie o začatí exekúcie si účtoval 200,- Sk a za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 100,- Sk. Za exekučný   príkaz   si   účtoval   200,-   Sk   po   trikrát   a   za   doručenie   exekučného   príkazu po trikrát 100,- Sk. Tieto úkony exekútor si duplicitne účtoval i podľa § 14 ods. 1 i podľa § 15 vyhl. č. 288/95 Zb.

Okresný súd exekútorovi priznal odmenu za paušálne náhrady podľa § 15 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v plnom rozsahu ako si odmenu exekútor uplatnil. Za úkony uplatnené podľa § 14 ods. 1 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov okresný súd priznal odmenu správne s ohľadom na skutočne účelne vynaložený počet hodín exekučnej činnosti, ktoré boli odlišné od úkonov exekučnej činnosti, za ktoré bola priznaná odmena podľa § 15 vyhlášky.“

Uvedený   výklad   krajského   súdu   vo   svojich   dôsledkoch   nepovažuje   ústavný   súd za porušenie   základných   práv   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvených v čl. 46 až 50 ústavy, čo napokon sťažovateľ in concreto ani nenamietal. Sťažovateľ teda ani nenamietal,   že   by   v konaní   pred   krajským   súdom   boli   v danom   prípade   porušené základné princípy práva na spravodlivý súdny proces (napr. I. ÚS 156/04).

Okrem uvedeného v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnuté uznesenie okresného súdu v napadnutej   časti   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   a skutkových   názorov   krajského   súdu,   pokiaľ   tieto   nie   sú   extrémne neodôvodnené, resp. ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu   všeobecným   súdom   by bolo možné uvažovať len v prípade,   ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým uznesením krajského súdu neboli porušené princípy spravodlivého procesu, a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva pokojne užívať   svoj   majetok   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu,   preto   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

3. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva   na   slobodnú   voľbu   povolania   zaručeného   v čl.   35   ods.   1   ústavy   v spojení so základným právom na slobodu   a rovnosť v dôstojnosti   i právach zaručených v čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd jeho návrh odmietol, pretože nezistil medzi týmito článkami ústavy a tvrdeným porušením týchto základných práv   ústavne   relevantnú   (priamu)   súvislosť.   Z tohto   dôvodu   bol   aj   v tejto   časti   návrh sťažovateľa odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   inak   by   sa   mohla   javiť ústavnoprávna   otázka   právnej   neistoty   sťažovateľa   vzhľadom   na   jeho   argumentáciu o odlišných   právnych   názoroch   krajského   súdu   týkajúcich   sa   predmetnej   problematiky. Základné práva, ktoré mu vyplývajú z čl. 1 ods. 1 ústavy, však sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenapadol.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006