znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 254/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí   senátu 23.   novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. júla 2005 sp. zn. 4 Cdo 8/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2005 doručená sťažnosť Ing. Š. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 21. júla 2005 sp. zn. 4 Cdo 8/2005 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 3. 11. 2000 som podal na Okresný súd v Pov. Bystrici   proti   odporcovi   P.,   a.   s.   žalobu   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného pomeru. Môj zamestnávateľ P., a. s. ukončil so mnou pracovný pomer okamžitým zrušením podľa   §   53   ods.   1   písm.   b)   Zákonníka   práce   dňom   16.   10.   2000.   Okamžité   zrušenie pracovného pomeru som považoval za nezákonné a neplatné. Preto som podal predmetnú žalobu a žiadal som, aby súd určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru vykonané listom   žalovaného   zo   16.   10.   2000   je   neplatné   a o určenie,   že   môj   pracovný   pomer v žalovanej organizácii naďalej trvá.

Okresný súd v Pov. Bystrici rozsudkom zo dňa 11. 1. 2001 sp. zn. 4 C 692/00 mojej žalobe vyhovel, určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 16. 10. 2000 je neplatné a že môj pracovný pomer trvá. (...)

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný P., a. s. odvolanie a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom   z 5.   2.   2003   sp.   zn.   5   Co   285/01   zmenil   rozsudok   súdu   I.   st.   a môj   návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku som podal dovolanie a Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 26. 2. 2004 sp. zn. 3 Cdo 71/03 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 5. 2. 2003 sp. zn. 5 Co 285/01 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 20. 10. 2004 sp. zn. 17 Co 64/04 znova zmenil rozsudok Okresného súdu v Pov. Bystrici zo dňa 11. 1. 2001 sp. zn. 4 C 692/2000 a žalobu znova zamietol.

Využil som svoje zákonné oprávnenie a proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. 10. 2004 sp. zn. 17 Co 64/04 som podal dovolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21. 7. 2005 sp. zn. 4 Cdo 8/2005 moje dovolanie zamietol.

Rozsudkom Najvyššieho súdu z 21. 7. 2005 sp. zn. 4 Cdo 8/2005 došlo k porušeniu zákona,   došlo   k porušeniu   mojich   základných   práv   a slobôd   a základných   slobôd, vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy a z Ústavy Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov som nútený domáhať sa ochrany svojich základných práv na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Môj bývalý zamestnávateľ P., a. s. – žalovaný, mi doručil dve listiny o okamžitom zrušení pracovného pomeru. Prvá listina bola doručená dňa 11. 10. 2000. Prípisom zo dňa 13. 10. 2000 som žalovanému oznámil, že dôvody okamžitého zrušenia pracovného pomeru sú neurčité, nejasné a bližšie nešpecifikované. Teda namietal som nezákonnosť tohto aktu a oznámil som, že podľa § 61 Zákonníka práce môj pracovný pomer ďalej trvá a žiadal som, aby mi žalovaný prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy. Dňa 16. 10. 2000 mi žalovaný doručil novú listinu o okamžitom zrušení pracovného pomeru. V tejto listine sa okrem iného uvádza, že predchádzajúce zrušenie pracovného pomeru zo dňa 11. 10. 2000 „ruší“, pretože bolo neurčité. Tento prejav žalovaného som vzal na vedomie, prejavil som s týmto úkonom súhlas. Tento súhlas som prejavil ústne. Ústne som súhlasil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 11. 10. 2000 je nulitné a v zákonnej lehote som podal žalobu proti okamžitému zrušeniu pracovného pomeru zo dňa 16. 10. 2000.

Krajský súd v Trenčíne v rozsudku z 20. 10. 2004 sp. zn. 17 Co 64/04 zaujal právny názor, podľa ktorého som neuplatnil neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru k 11. 10. 2000   na   súde   a preto   pracovný   pomer   medzi   účastníkmi   skončil   týmto   dňom. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21. 7. 2005 sp. zn. 4 Cdo 8/2005, ktorý napádam touto ústavnou sťažnosťou, prisvedčil tomuto názoru a moje dovolanie zamietol.

Tento právny názor Najvyššieho súdu SR je chybný. Je v rozpore so zákonom a je v rozpore   s predchádzajúcim   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   z 26.   2.   2004,   sp.   zn. 3 Cdo 71/03.   Najvyšší súd SR v citovanom rozsudku uvádza,   že Zákonník práce v znení účinnom   do   31.   3.   2002   možnosť   odvolania   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru neupravoval, na rozdiel od výpovede podľa § 44 ods. 3 Zákonníka práce. Najvyšší súd SR uvádza, že treba pripustiť úvahu o obdobnom postupe ako pri odvolaní výpovede. V tomto smere   poukázal   na   rozhodnutie   publikované   v publikácii   Zo   súdnej   praxe   č.   6/1996, str. 134.   Ide o rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.   9.   1996 sp.   zn. 4 Cdo 67/96, ktorý uvádza, že ak zamestnávateľ neplatne zrušil so svojím zamestnancom okamžite pracovný pomer, môže od tohto svojho prejavu odstúpiť so súhlasom zamestnanca, alebo ak mu zamestnanec   oznámil,   že   trvá   na   tom,   aby   ho   ďalej   zamestnával.   V takom   prípade   je zamestnávateľ opätovne povinný prideľovať zamestnancovi práce dohodnuté v pracovnej zmluve.

Z týchto   dôvodov   som   nemohol   žalobou   napadnúť   okamžité   zrušenie   pracovného pomeru   z 11.   10.   2000,   pretože   tento   akt   bol   nulitný   obojstranným   prejavom   vôle zamestnávateľa   i mňa   zamestnanca.   Žalovaný   vydal   novú   listinu   o okamžitom   zrušení pracovného   pomeru   16.   10.   2000.   Preto   môj   pracovný   pomer   nemohol   skončiť   dňom

11. 10. 2000. O tom svedčia aj ďalšie relevantné úkony žalovaného. Do dňa 16. 10. 2000 som bol evidovaný ako zamestnanec žalovaného. Do dňa 16. 10. 2000 mi bola vyplatená mzda. Sám žalovaný prípisom zo dňa 23. 10. 2000 oznámil Okresnému úradu práce v P., že môj   pracovný   pomer   trval   do   dňa   16.   10.   2000.   Tento   postoj   žalovaný   prezentoval v priebehu celého konania. Vo vyjadrení na žalobu z 8. 1. 2001 žalovaný potvrdzuje, že pracovný pomer skončil 16. 10. 2001. Až vo vyjadrení na moje odvolanie z 21. 9. 2004 začína tvrdiť, že pracovný pomer skončil dňom 11. 10. 2000. Tento názor je absolútne chybný. Najvyšší súd SR ústavnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom tento názor prevzal. Nemohol   som   predsa   žalovať   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru z 11. 10. 2002, ktoré uznal za neplatné sám žalovaný a ja som s odvolaním tohto úkonu súhlasil.   Takúto   žalobu   by   musel   súd   zamietnuť.   Ja   som   správne   žaloval   o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 16. 10. 2000.

Ďalšie porušenie zákona vidím v tom, že podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Krajský súd v Trenčíne sa týmito zásadami neriadil. Poukazujem na odvolanie odporcu, ktoré podal proti rozsudku I. st. súdu, t. j. proti rozsudku Okresného súdu v Pov. Bystrici z 11. 1. 2001. V tomto odvolaní odporca vôbec neuvádza, že pracovný pomer mal skončiť dňa 11. 10. 2000. Toto tvrdenie začal uplatňovať až potom, keď Najvyšší súd   SR   ako   dovolací   súd   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne   z 5.   2.   2003. S poukazom na ustanovenie § 205 ods. 3 O. s. p. a ustanovenie § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací   súd   nemal   na   tvrdenie   žalovaného,   že   pracovný   pomer   skončil   11.   10.   2000, prihliadať. Aj tu došlo k porušeniu zákona.

Túto argumentáciu som použil v dovolaní zo dňa 20. 12. 2004. Zdôraznil som, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. 10. 2004 sp. zn. 17 Co 64/04 som bol vedome   poškodený   a namietol   som   zaujatosť   tohto   súdu.   Najvyšší   súd   SR   zamietol dovolanie. Vytýkam mu, že prevzal chybný názor Krajského súdu v Trenčíne. Vytýkam mu, že   rozsudok   nie   je   kvalifikovane   odôvodnený   a len   všeobecne   odkazuje   na   správnosť predchádzajúceho rozhodnutia.

Vytýkam Najvyššiemu súdu SR, že mi neoznámil termín pojednávania, na ktorom sa prejednalo   moje   dovolanie.   Neoznámil   mi   spisovú   značku   a senát,   ktorý   bude   o mojom dovolaní rozhodovať. Podľa § 15 a) ods. 1 O. s. p., účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti, voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 16 ods. 1 O. s. p., súd predloží vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 10 dní od jej podania. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu SR rozhodne do 10 dní iný senát tohto súdu. Tým, že Najvyšší súd SR mi neoznámil, v ktorom senáte sa bude vec prejednávať, zbavil ma môjho práva uplatniť prípadnú námietku zaujatosti, zbavil ma možnosti osobne sa zúčastniť pojednávania súdu. (...)

Tvrdím, že napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu môjho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 bod 1. ak porušeniu zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 a k porušeniu mojich ústavných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1. a čl. 48 ods. 2. Ústavy SR.

Na   základe   týchto   skutočností   navrhujem,   aby   senát   Ústavného   súdu   SR   po predbežnom   prerokovaní   túto   ústavnú   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie   a po   vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 21.   7.   2005,   sp.   zn.   4   Cdo 8/2005   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 bod 1. a k porušeniu zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 a k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnávania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy SR, k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2. Ústavy SR a k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 7. 2005, sp. zn. 4 Cdo 8/2005 za zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastupovania na účet advokáta JUDr. O. P., do 15 dní od rozhodnutia. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy sa zaručuje ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát,   skupinu   alebo osobu   vykonávať činnosť   alebo uskutočniť skutok   s cieľom   narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než je ustanovené v dohovore.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a zákazu   zneužitia   práv   podľa   čl.   17   dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. júla 2005 sp. zn. 4 Cdo 8/2005.

K   námietke porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v   čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, „že prevzal chybný názor   Krajského   súdu   v Trenčíne.   Vytýkam   mu,   že   rozsudok   nie   je   kvalifikovane odôvodnený   a   len   všeobecne   odkazuje   na   správnosť   predchádzajúceho   rozhodnutia. Vytýkam   Najvyššiemu   súdu   SR,   že   mi   neoznámil   termín   pojednávania,   na   ktorom   sa prejednalo   moje   dovolanie.   Neoznámil   mi   spisovú   značku   a senát,   ktorý   bude   o mojom dovolaní rozhodovať. Podľa § 15 a) ods. 1 O. s. p., účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14   ods.   1   uplatniť   námietku   zaujatosti,   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec   prejednať a rozhodnúť“, pričom sťažovateľ je toho názoru, že z uvedeného dôvodu nemal možnosť namietať predpojatosť senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že: «Rozsudkom Krajský súd v Trenčíne z 20. októbra 2004 sp. zn. 17 Co 64/04 zmenil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   návrh   zamietol.   Navrhovateľovi   uložil   povinnosť, zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 1 000 Sk, do 3 dní.

S prihliadnutím na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky riešil ako predbežnú otázku platnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru danú navrhovateľovi dňa 11. októbra 2000.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 30. septembra sp. zn. 4 Cdo 67/96 vyslovil právny názor, že i keď Zákonník práce neobsahuje konkrétnu úpravu týkajúcu sa podmienok, za akých môže dôjsť k odvolaniu okamžitého zrušenia pracovného pomeru, je potrebné   vychádzať   z autonómnej   vôle   zamestnávateľa   a zamestnanca   naďalej   zotrvať v pracovnoprávnom   vzťahu   za   nezmenených   podmienok,   sledujúcej   zamedzenie nepriaznivým účinkom a dôsledkom okamžitého zrušenia pracovného pomeru bez zreteľa na jeho platnosť, resp. neplatnosť určenú súdnym rozhodnutím.

V prejednávanej veci odporca „zrušil“ okamžité zrušenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi   11.   októbra   2000.   Toto   „zrušenie“   (správne   by   malo   byť   odvolanie právneho   úkonu)   je   obsiahnuté   v písomnom   zrušovacom   prejave   odporcu   z 16.   októbra 2000,   ktorým   malo   dôjsť   k okamžitému   zrušeniu   pracovného   pomeru   medzi   účastníkmi konania a to okamihom doručenia tohto prejavu vôle odporcu do rúk navrhovateľa. Nešlo teda o taký prejav vôle zamestnávateľa, s ktorým by bola spojená jeho vôľa, zotrvať so zamestnancom   v pracovnoprávnom   vzťahu   za   nezmenených   podmienok,   pretože   súčasne s odvolaním prvého okamžitého zrušenia pracovného pomeru mu doručil druhé okamžité zrušenie pracovného pomeru. Navrhovateľ sa mylne domnieval, že ak súhlasil s odvolaním okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 11. októbra 2000, k zamedzeniu jeho účinkov už nebolo treba podať žalobu o jeho neplatnosť postupom podľa ustanovenia § 64 Zákonníka práce.   Na   veci   nič   nemení   skutočnosť,   že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   dané odporcom navrhovateľovi 11. októbra 2000 nemalo náležitosti ustanovenia § 53 Zákonníka práce. Medzi účastníkmi konania nebol zhodný prejav vôle, zotrvať v pracovnoprávnom vzťahu za nezmenených podmienok. Navrhovateľ neuplatnil neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru k 11. októbru 2000 na súde (§ 64 Zákonníka práce), a preto pracovný pomer medzi účastníkmi skončil týmto dňom. Z uvedeného dôvodu neskúmal, či zo strany odporcu   došlo   k nesplneniu   pracovných   povinností   a k porušeniu   pracovnej   disciplíny v takej   intenzite,   ktorá   by   odôvodňovala   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru.   Preto rozsudok okresného súdu zmenil a návrh zamietol (§ 220 ods. 1 O. s. p.). (...)

V danej veci dovolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku krajského súdu.

Dovolací súd z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania dospel k zhodnému názoru ako odvolací súd, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, pretože medzi účastníkmi konania nedošlo   k zhodnému   prejavu   vôle   zotrvať   v pracovnoprávnom   vzťahu   za   nezmenených podmienok.   Navrhovateľ neuplatnil   neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru k 11. októbru 2000 na súde a preto pracovný pomer navrhovateľa skončil týmto dňom. V tomto   smere   záver   krajského   súdu   zodpovedá   skutkovému   stavu   a jeho   posúdenie   po právnej   stránke   je   správne.   Dovolací   súd   poukazuje   na   dôvody   uvedené   v rozhodnutí odvolacieho súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Pokiaľ   ide   o námietky   dovolateľa   uvedené   v dovolaní,   že   krajský   súd   vyslovil nesprávny názor a porušil vo viacerých smeroch v danej veci zákon, tieto dovolací súd považoval   za   nedôvodné.   Naopak   krajský   súd   sa   riadil   pokynmi   najvyššieho   súdu uvedenými v jeho zrušujúcom rozhodnutí a v zmysle toho napokon komplexne vyhodnotil vykonané dôkazy v zmysle ustanovenia § 132 O. s. p. a vo veci správne rozhodol. (...)»

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok najvyššieho súdu z 21. júla 2005 sp. zn. 4 Cdo 8/2005 bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   najvyššieho   súdu   príslušné   zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad najvyššieho súdu   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neakceptovateľný,   tak   že   by   jeho následkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ako   to   tvrdil   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd neodôvodnil „kvalifikovane“ napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   pretože   len   všeobecne   odkázal   na   správnosť predchádzajúceho rozhodnutia, treba poukázať na ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a ktoré   nie,   z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v. Španielsko z   21. januára 1999,   § 26) tak,   že   rozhodnutie súdu   musí uviesť   dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy   a dohovoru   však   nemožno   vyvodzovať,   že   dôvody   uvedené   súdom   sa   musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z citovaného rozsudku najvyššieho vyplýva, že najvyšší súd skutočne založil svoje rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľa   na   predchádzajúcom   rozhodnutí   krajského   súdu, keď „dospel k zhodnému názoru ako odvolací súd“. Názor odvolacieho súdu však najvyšší súd do svojho rozhodnutia stručne zakotvil a až potom na toto odôvodnenie poukazuje. Tento postup najvyššieho súdu nie je možné považovať za odporujúci citovaným článkom ústavy a dohovoru.   V citovanej   časti   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba vychádzať z toho,   že „medzi   účastníkmi   konania nedošlo   k zhodnému   prejavu   vôle   zotrvať   v pracovnoprávnom   vzťahu   za   nezmenených podmienok“, a preto relevantné právne predpisy bolo treba vykladať a uplatňovať práve takýmto   spôsobom,   a nie   iným,   a tým   zároveň   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne konformným spôsobom (a dostatočne) odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej príslušné zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   tento   postup   všeobecných   súdov   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe viesť   k záveru o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade interpretácia a aplikácia príslušných predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

K tomu   treba   dodať,   že   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Námietka   sťažovateľa   o tom,   že   mu   nebol   oznámený   termín   dovolacieho pojednávania, že nemal možnosť namietať predpojatosť senátu najvyššieho súdu a že došlo aj   k porušeniu   ustanovenia   §   205   ods.   3   OSP   je prima   facie neopodstatnená,   pretože najvyšší súd rozhodol v danej veci podľa § 243a ods. 1 OSP bez nariadenia dovolacieho pojednávania;   sťažovateľ,   ktorý   bol   kvalifikovane   zastúpený   pred   najvyšším   súdom kedykoľvek mohol podľa § 44 OSP nahliadnuť do spisu (vzhľadom na dostatok času od nápadu veci na najvyšší súd až do napadnutého rozhodnutia aj pre sťažovateľa musela platiť zásada vigilatibus iura) a okrem toho sťažovateľ ani konkrétne neuviedol, z akých dôvodov, resp.   zaujatosť ktorého   sudcu/sudcov   chcel   namietať. Napokon,   pretože   krajský   súd bol v danom   prípade   viazaný   právnym   názorom   vysloveným   v rozsudku   najvyššieho   súdu z 30. septembra sp. zn. 4 Cdo 67/96, aj predbežnú otázku „platnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru danú navrhovateľovi dňa 11. októbra 2000“ musel riešiť na základe uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, a nie na základe „rozšíreného odvolania“.  

Z týchto dôvodov je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

K   námietke porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a   diskriminácii v   zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy a zákazu   zneužitia   práv   podľa   čl.   17 dohovoru   ústavný   súd   uvádza,   že   porušenie   práv priznaných týmito článkami ústavy a dohovoru nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (napr. I. ÚS 44/03). Keďže v danom prípade tomu tak bolo, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím neporušil označené základné práva sťažovateľa, ale práve naopak najvyšší súd napadnutým uznesením poskytol účinnú ochranu týmto právam sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   konštatuje,   že   v   časti,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal vyslovenia porušenia jeho práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy a čl. 17 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,   ústavný súd jeho návrhu nevyhovel aj preto,   lebo nezistil medzi   týmito   článkami   ústavy   a tvrdeným   porušením   týchto   základných   práv   ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2005