SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 253/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Krechňákom, Krechňák & Associates,s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd vydaním pracovného pokynu Úradu pre reguláciuelektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytiapopulácie Slovenskej republiky signálom verejných mobilných sietí pracujúcichv pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo 17. decembra2014, ako aj použitím výsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa pracovnéhopokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služiebč. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejnýchmobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHza 2600 MHz zo 17. decembra 2014 ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť, ako oprávnený záujemca o národný roaming splnila podmienku pokrytiaaspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v zmysle výzvy na predloženie ponúkdo výberového konania na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvenciíz frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. augusta 2013 a v zmyslerozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služiebč. 1310541003 z 30. decembra 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015doručená (kvalifikovane doplnená 11. mája 2015) sťažnosť obchodnej spoločnosti OrangeSlovensko, a. s., Metodova 8, Bratislava (ďalej len sťažovateľka“), ktorou namietalaporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl.47 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) vydaním pracovnéhopokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služiebč. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejnýchmobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHza 2600 MHz zo 17. decembra 2014 (ďalej len „pracovný pokyn“), ako aj použitímvýsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa pracovného pokynu Úradu prereguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meraniepokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejných mobilných sietí pracujúcichv pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo 17. decembra2014 ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť (ďalej aj „obchodnáspoločnosť“), ako oprávnený záujemca o národný roaming splnila podmienku pokrytiaaspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v zmysle výzvy na predloženie ponúkdo výberového konania na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvenciíz frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. augusta 2013 a v zmyslerozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služiebč. 1310541003 z 30. decembra 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií(ďalej len „použitie výsledkov merania pre posúdenie pokrytia“).
Sťažovateľka uviedla, že Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky ako právnypredchodca Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len„úrad“) výzvou na predloženie ponúk z 27. augusta 2013 (ďalej aj „výzva“) vyhlásilvýberové konanie, predmetom ktorého bolo pridelenie frekvencií na poskytovaniemobilných služieb vo frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz. Podľa jehovýsledkov vydal individuálne povolenia na používanie uvedených frekvencií v zmysle § 32a § 33 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „zákon o elektronických komunikáciách“). Výberového konania saokrem sťažovateľky úspešne zúčastnili všetci existujúci mobilní operátori pôsobiaciv Slovenskej republike a obchodná spoločnosť, ako nový záujemca.
Ako podmienka účasti vo výberovom konaní bola vo výzve určená povinnosťúspešného účastníka poskytnúť tzv. národný roaming. Podľa výzvy ide o možnosťoprávneného mobilného operátora, t. j. oprávneného záujemcu o národný roaming, zapodmienok záväzne určených vo výzve, ako aj v jednotlivých individuálnych povoleniachna používanie pridelených frekvencií vydaných následne využívať mobilnú sieť inéhomobilného operátora a poskytovať v nej vlastné mobilné služby.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že obchodná spoločnosť získala vo výberovom konanífrekvencie, na základe ktorých sa ako jediná stala tzv. oprávneným záujemcom o národnýroaming. Zároveň sťažovateľka podaním ponuky do výberového konania prevzala na sebazáväzok po splnení určených podmienok poskytnúť národný roaming oprávnenémuzáujemcovi o národný roaming (obchodnej spoločnosti). Základnou podmienkou záväzneurčenou pre vznik práva obchodnej spoločnosti ako oprávneného záujemcu o národnýroaming využívať elektronickú komunikačnú sieť (mobilnú sieť) sťažovateľky a zároveň prevznik synalagmatickej povinnosti sťažovateľky umožniť obchodnej spoločnosti využívaniejej siete je, že obchodná spoločnosť pokryje prostredníctvom frekvencií pridelených jej nazáklade výberového konania aspoň 20 % obyvateľstva Slovenskej republiky, pričom zvýzvy ani z jednotlivých povolení podľa sťažovateľky jednoznačne nevyplýva, či ide opokrytie mobilnými službami alebo len signálom. Zo znenia právnej úpravy podľa jejnázoru však vyplýva, že by malo ísť o splnenie podmienky pokrytia územia Slovenskejrepubliky mobilnými službami.
Keďže žiadny všeobecne záväzný právny predpis neustanovuje postup privyhodnocovaní splnenia kritéria pokrytia, úrad sa po verejnej konzultácii s úspešnýmiúčastníkmi výberového konania zaviazal vypracovať metodiku na posudzovanie, koľkopercent obyvateľstva Slovenskej republiky úspešný účastník výberového konania svojimislužbami pokryl. Namiesto tejto metodiky vydal úrad pracovný pokyn, ktorý sa však týkamerania pokrytia územia Slovenskej republiky signálom mobilnej siete (nie mobilnýmislužbami).
Sťažovateľka sa až z interného listu úradu z 11. marca 2015 dozvedela, že úradz vlastného podnetu vykonal v januári 2015 kontrolu správnosti zoznamu staníc obchodnejspoločnosti ňou predloženého v decembri 2014, ako aj kontrolu technických parametrovtýchto staníc a na základe jej výsledkov dospel k záveru, že obchodná spoločnosť uvedenúpodmienku pokrytia splnila, a preto sa stáva oprávneným žiadateľom o poskytnutienárodného roamingu, čím jej súčasne vzniklo právo na poskytnutie národného roamingua sťažovateľke zase povinnosť umožniť jej prístup do jej mobilnej siete. Ako podklad preposúdenie splnenia podmienky pokrytia aspoň 20 % populácie Slovenskej republikyv zmysle individuálnych povolení úrad podľa názoru sťažovateľky nesprávne využil postupupravený v pracovnom pokyne.
Vydaním pracovného pokynu, ako aj použitím výsledkov merania pre posúdeniepokrytia bolo podľa sťažovateľky porušené jej základné právo na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože úrad pri vydávaní pracovného pokynu, ktoréhoobsah sa bezprostredne dotýka práv a povinností sťažovateľky, porušil procesné ajhmotnoprávne normy. Rovnaké vady je potrebné pričítať aj použitiu výsledkov merania preposúdenie pokrytia, keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľanezákonného a protiústavného pracovného pokynu.
Podľa názoru sťažovateľky pracovný pokyn napriek svojmu označeniu, z ktorého bymohlo vyplývať, že ide o interný dokument, má priamy dopad na práva a povinnosti tretíchosôb vrátane sťažovateľky, keďže priamo zakladá niektoré povinnosti týmto subjektomnapriek tomu, že na vydanie pracovného pokynu úrad nebol zmocnený žiadnym právnympredpisom. Odvolávanie sa na organizačný poriadok úradu v danom prípade podľasťažovateľky neobstojí. Pokiaľ úrad na základe pracovného pokynu zisťuje splneniepodmienok pre vznik povinnosti poskytnúť národný roaming, ide nepochybne o opatrenie soznačným vplyvom na relevantný trh, ktorého prijatie podlieha povinnosti úradu uskutočniťpredchádzajúce konzultácie podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách, ktoréneprebehli.
Pokiaľ ide o národný roaming, sťažovateľka uviedla, že výklad úradu, ktorý považujepodmienku pokrytia za splnenú na základe pokrytia 20 % obyvateľstva mobilným signálombez toho, aby takto pokrytému obyvateľstvu bola obchodná spoločnosť reálne schopnáposkytnúť mobilné služby, nemá oporu v príslušných individuálnych povoleniach, v zákoneo elektronických komunikáciách, v zásadách odvetvovej regulácie a správy frekvenčnéhospektra a napokon odporuje samotnému účelu a podmienkam výberového konania. Keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľa pracovného pokynupostihnutého viacerými formálnymi a hmotnoprávnymi vadami, rovnaké vady je potrebnépodľa sťažovateľky pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.
K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní sťažovateľkauviedla, že vydaniu pracovného pokynu mali povinne predchádzať verejné konzultáciepodľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách, ktorých sa ako dotknutá osoba, a tedaako účastník konania o konzultáciách mala v zmysle zákona zúčastniť, a úrad bol povinnýprihliadnuť na jej stanovisko.
Podľa názoru sťažovateľky úrad svojím regulačným postupom neoprávnenezvýhodnil obchodnú spoločnosť ako jediného oprávneného záujemcu o národný roaming priposudzovaní splnenia podmienky pre vznik jej práva na poskytnutie národného roamingu.Úrad týmto nezákonným postupom odňal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k navrhovanémuopatreniu, a ovplyvniť tak výsledok konania – znenie pracovného pokynu. Týmto postupomporušil ústavné právo sťažovateľky na rovnosť účastníkov. Rovnaký následok podľasťažovateľky možno pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.
Úrad vydaním pracovného pokynu porušil princíp predvídateľnosti práva a legitímneočakávania sťažovateľky. Sťažovateľka nemohla predvídať, že pracovný pokyn úrad vydáv rozpore so zákonom, a legitímne očakávala, že úrad bude postupovať v súlade s príkazomobsiahnutým v kogentnej norme, teda podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách.
Keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľa pracovného pokynu,ktorým bol porušený ústavný princíp právnej istoty sťažovateľky, rovnaký následok jepotrebné podľa jej názoru pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že úrad pri vydávaní pracovného pokynu a pri použitívýsledkov merania pre posúdenie pokrytia porušil povinnosť zohľadňovať nespravodlivédôsledky svojho postupu na účastníkov. Obsah pracovného pokynu umožňuje obchodnejspoločnosti formálne splniť podmienku pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky beztoho, aby bola reálne schopná poskytovať mobilné služby koncovým užívateľom. Svojímpostupom úrad umožnil obchodnej spoločnosti užívať celú sieť sťažovateľky, ktorú budovalaniekoľko rokov, ktorá však v súčasnosti nie je fakticky pripravená na poskytovanie služiebdvoma mobilnými operátormi. Hrozbe jej úplného zlyhania je možné predísť len vykonanímrozsiahlych technických opatrení, ktoré si vyžiadajú investíciu presahujúcu sumu 1,6 mil. €.
Podľa názoru sťažovateľky úrad pri vydávaní pracovného pokynu, ako aj pri použitívýsledkov merania pre posúdenie pokrytia porušil aj čl. 152 ods. 4 ústavy, pretože nímzvolený výklad zákona o elektronických komunikáciách je v rozpore s princípom legalityštátnej moci a právnej istoty, so základným právom na rovnosť účastníkov konania,s povinnosťou zohľadňovať nespravodlivé dôsledky svojho postupu na účastníkov, ako ajv rozpore so základným právom sťažovateľky vlastniť majetok.
V súvislosti s namietaným porušením jej základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu sťažovateľka uviedla, že vznik jej povinnosti poskytnúť národný roamingobchodnej spoločnosti na základe postupu stanoveného pracovným pokynom zasahujedo jej majetkovej sféry v dvoch smeroch:
a) obmedzuje jej výlučné vlastnícke právo k jej mobilnej sieti, teda obmedzuje jejprávo nakladať s predmetom vlastníctva, keďže sa nemôže slobodne rozhodnúť, čiobchodnej spoločnosti poskytne prístup do svojej mobilnej siete alebo nie,
b) vyžaduje od sťažovateľky vykonanie rozsiahlych investícií pod hrozbou zlyhaniaprepojených sietí a vzniku súvisiacich škôd.
Sťažovateľka je toho názoru, že pracovný pokyn je opatrením, ktoré sa bezprostrednedotýka jej práv a povinností. Úrad je v zmysle výzvy príslušný potvrdiť, že oprávnenýzáujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia, t. j. či boli splnené podmienkyurčené úradom pre vznik povinnosti sťažovateľky poskytnúť obchodnej spoločnosti prístupdo jej mobilnej siete. Za daných okolností má obsah pracovného pokynu bezprostrednývplyv na zaver úradu o tejto otázke. Úrad záväzne stanovuje postup, akým majú jehopracovníci posudzovať splnenie podmienky pokrytia, teda postup kreovania záveru úraduo hmotnoprávnej povinnosti sťažovateľky. Okrem uvedeného sa pracovný pokyn vzťahuje ajna postup úradu pri kontrole dosiahnutia rozvojových kritérií podľa výzvy, pričom jehozáver o nesplnení rozvojových kritérií je dôvodom na zrušenie individuálneho povoleniasťažovateľky podľa § 34 ods. 3 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách.
Rovnako aj použitie výsledkov merania pre posúdenie pokrytia sa bezprostrednedotýka práv a povinností sťažovateľky, keďže úrad výsledky merania signálu mobilnej sieteobchodnej spoločnosti podľa pracovného pokynu použil pre posúdenie rozsahu pokrytiaobyvateľstva Slovenskej republiky mobilnými službami. V dôsledku svojho nesprávnehopostupu úrad skonštatoval, že obchodná spoločnosť splnila podmienku najmenej 20 %-néhopokrytia, a stala sa tak oprávneným žiadateľom o národný roaming. Konštatoval teda vznikpovinnosti sťažovateľky, ako aj ostatných dvoch mobilných operátorov poskytnúť obchodnejspoločnosti prístup do ich mobilnej siete.
Sťažovateľka argumentovala, že nemá žiadne iné účinné právne prostriedky, ktorýmiby sa mohla účinne brániť proti nezákonnému pracovnému pokynu a ktorými by mohlaúradu zabrániť v jeho postupe pri kreovaní záveru o tom, či bola podmienka pokrytiamobilnými službami zo strany obchodnej spoločnosti splnená. Vo vzťahu k možnostiuplatnenia podnetu prokurátorovi, ako aj sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z.o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) sťažovateľkauviedla, že tieto nie sú účinnými prostriedkami nápravy okrem iného preto, leboneumožňujú dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu. V danom prípade nie jemožné podať ani návrh podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),keďže nie je splnená podmienka aktívneho faktického úkonu úradu smerujúceho protisťažovateľke alebo proti nej priamo vykonaného. Sťažovateľka súčasne ústavný súd žiada,aby v prípade nestotožnenia sa s jej názorom o neexistencii žiadneho účinného prostriedkunápravy považoval uvedené skutočnosti za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoréprijatie sťažnosti neodmietne.
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol o dočasnom opatrení a odložilvykonateľnosť pracovného pokynu, ako aj uložil úradu, aby sa zdržal použitia výsledkovmerania pokrytia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil:«1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné ľudské právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním „Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz“ zo dňa 17. 12. 2014 porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné ľudské právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd použitím výsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa „Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800MHz a 2600MHz zo dňa 17. 12. 2014, ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť.. ako oprávnený záujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia aspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v zmysle Výzvy na predloženie ponúk do výberového konania na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvencií z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. 8. 2013 a v zmysle rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1310541003 z 30. 12. 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií, porušené boli.
3. Pracovný pokyn Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo dňa 17. 12. 2014 sa zrušuje.
4. Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb sa zakazuje používať výsledky merania, ktoré bolo uskutočnené podľa „Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz“ zo dňa 17. 12. 2014, ako podklad pre posúdenie, či obchodná spoločnosť.. ako oprávnený záujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia aspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v zmysle Výzvy na predloženie ponúk do výberového konania na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvencií z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. 8. 2013 a v zmysle rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1310541003 z 30. 12. 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- €..., ktoré mu je Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 355,72 €..., ktorú je Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, aleúlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).
Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery,ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahuk základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, žeodopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnejsprávy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namiestev prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keďuvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcichsa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutiapreskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jejprostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sarozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálneoznačenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byťvylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnomsúdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy (III. ÚS 138/03).
Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 50/01 ústavný súd uviedol, že úlohou súdu priuplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavyje zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdnehopreskúmavania (vrátane rozhodnutia podľa § 248 ods. 2 písm. d) OSP), je vzhľadom na jehoobsah spôsobilé zasiahnuť do základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomutak je, potom takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmavania.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že úrad ako orgánom štátnej správys celoslovenskou pôsobnosťou pre oblasť elektronických komunikácií a poštových služiebv zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách vydal 17. decembra2014 pracovný pokyn, ktorým stanovil postup merania pokrytia územia Slovenskejrepubliky signálom mobilnej siete. Ako z listu úradu z 19. decembra 2014 adresovanéhosťažovateľke vyplýva, uvedený pracovný pokyn podľa stanoviska úradu nie je „metodikou na vyhodnocovanie splnenia rozvojových kritérií, o ktorej hovorí bod 4.2. Výzvy...“. Podľasťažovateľky však pracovným pokynom (napriek jeho označeniu, ktoré má evokovať, že idelen o interný predpis úradu) boli priamo založené povinnosti jednotlivým subjektom vrátanesťažovateľky. Napriek tomu, že ide o opatrenie so značným vplyvom na relevantný trh, úradpred jeho vydaním neuskutočnil konzultácie podľa § 10 zákona o elektronickýchkomunikáciách, na ktoré bol povinný. Následne nesprávnym postupom podľa pracovnéhopokynu úrad umožnil obchodnej spoločnosti ako oprávnenému záujemcovi o národnýroaming formálne splniť podmienku pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnýmsignálom bez toho, aby skúmal, či je reálne schopná poskytovať mobilné služby koncovýmužívateľom. Uvedeným postupom súčasne úrad umožnil obchodnej spoločnosti užívaťmobilnú sieť sťažovateľky, čím sťažovateľke vznikla povinnosť toto užívanie strpieť. Podľanázoru sťažovateľky však pre splnenie podmienok pokrytia obyvateľstva Slovenskejrepubliky uvedených vo výzve, ako aj v jednotlivých individuálnych povoleniach mal úradskúmať splnenie pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnými službami, nielenmobilným signálom.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že postupomúradu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to dvoma samostatnými zásahmi:
a) vydaním pracovného pokynu, ktorý sťažovateľka považuje za opatrenie v zmyslečl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 49 zákona o ústavnom súde,
b) použitím výsledkov merania pre posúdenie pokrytia uskutočneného podľapracovného pokynu ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť ako oprávnenýzáujemca o národný roaming splnila podmienku pokrytia aspoň 20 % obyvateľstvaSlovenskej republiky mobilnými službami v zmysle výzvy a rozhodnutia úraduo individuálnom povolení na používanie frekvencií, ktoré je podľa sťažovateľky tzv. inýmzásahom podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj podľa § 49 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 244 ods. 5 prvej vety OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane prednezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzíchsprávnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvujekonanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.
Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy jeposkytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená nasvojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnejsprávy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jehodôsledkoch bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jehodôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uloženímpovinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je tomožné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonnéhostavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.
Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavujesubsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať ibav prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade ak bolo vydané rozhodnutieorgánu verejnej správy, je potrebné sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhejalebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku [rozsudok Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžz 2/2012 z 28. júna 2012].
Pokiaľ ide o „zásah“ správnych orgánov, Občiansky súdny poriadok v ustanovení§ 250v tento pojem nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovanéhoustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmiorgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom.Judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánovverejnej moci proti subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúciv postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadnenečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych práv [napr. porušenie práva na život,práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 2/2011 z 3. mája 2011)].
Podľa § 72 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách na konanie podľa tohtozákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovujeinak. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia na preskúmanie rozhodnutí a postupov úradu jevecne príslušný najvyšší súd.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosťrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahovorgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich inéorgány.
Na základe toho, že sťažovateľka v sťažnosti opakovane namietala, že tak vydanímpracovného pokynu, ako aj použitím výsledkov merania pokrytia bolo bezprostrednezasiahnuté do jej označených práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj s prihliadnutím na znenie čl. 46 ods. 2 ústavyústavný súd dospel k záveru, že postup úradu možno pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného porušenia základných práv aslobôd sťažovateľky. Túto právomoc všeobecných súdov nemožno nahradiť konaním predústavným súdom.
V tejto sutuácii by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu ibav prípade, ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala také skutočnosti, ktoré by umožňovaliústavnému súdu postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, teda ak bysťažovateľka tvrdila a preukázala, že podmienku vyčerpania účinných opravnýchprostriedkov na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je oprávnená podľaosobitných predpisov, nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľka tieto dôvody hodné osobitného zreteľa vidí vo svojom právnom názore,že právny poriadok Slovenskej republiky jej žiadny účinný právny prostriedok na ochranujej práv okrem sťažnosti podanej ústavnému súdu neposkytuje, pretože podaním podnetuprokurátorovi, sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach ani podaním návrhu podľa § 250v OSPnemožno dosiahnuť nápravu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, a preto ich nemožnopovažovať za účinné prostriedky nápravy.
Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľkou mu neumožňujúpostupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a prijať sťažnosť sťažovateľkyna ďalšie konanie v situácii, keď nevyčerpala pred podaním sťažnosti ústavnému súduúčinné opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv poskytuje.Sťažovateľka v tomto prípade nesplnila zákonom ustanovenú podmienku existenciedôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ohľadomna charakter dôvodov, ktoré sama uviedla.
Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému zásahu do jej právzo strany úradu neuplatnila pred podaním sťažnosti žiadny procesný prostriedok, pretožeexistujúce právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii, boli by podľa jej právneho názoruneúčinné. Dôvodom hodným osobitného zreteľa však nemôže byť len presvedčeniesťažovateľa, že právny prostriedok na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov by nebol ajv prípade jeho použitia účinný, resp. úspešný. Takto by dôvody hodné osobitného zreteľapodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde úplne záviseli od subjektívneho presvedčeniasťažovateľa. Účel tohto ustanovenia však sleduje skôr ospravedlnenie nedostatku podmienkypodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a prijatie sťažnosti na ďalšie konanie z hľadiskadôvodov, ktoré sa dajú aj určitým spôsobom objektivizovať, napríklad prostredníctvomstabilnej judikatúry všeobecných súdov.
V tomto prípade sa dá uviesť aj to, že sťažovateľka v snahe podporiť aplikáciu § 53ods. 2 zákona o ústavnom súde si v sťažnosti vnútorne odporuje. Najprv tvrdí, že existujúceprávne prostriedky by boli neúčinné, pretože nimi nemožno dosiahnuť nápravuza spôsobenú nemateriálnu ujmu, takže ich nemusela využiť, ale vzápätí sa domáhavýnimky podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorá sa vzťahuje len na účinné právneprostriedky v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti tiežpoznamenáva, že ani priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavujerealizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenienemožno stotožňovať s odškodným, náhradou či už za skutočnú škodu, ušlý zisk alebonemajetkovú ujmu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd v posudzovanom prípade pri predbežnomprerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že je potrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súduna jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015