znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 253/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Krechňákom, Krechňák & Associates,s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   vydaním   pracovného   pokynu   Úradu   pre   reguláciuelektronických   komunikácií   a   poštových   služieb   č.   1/OŠD/2014   na   meranie   pokrytiapopulácie   Slovenskej   republiky   signálom   verejných   mobilných   sietí   pracujúcichv pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo 17. decembra2014, ako aj použitím výsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa pracovnéhopokynu   Úradu   pre   reguláciu   elektronických   komunikácií   a   poštových   služiebč. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejnýchmobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHza 2600 MHz zo 17. decembra 2014 ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť, ako oprávnený záujemca   o národný   roaming   splnila podmienku   pokrytiaaspoň   20   %   populácie   Slovenskej   republiky   v   zmysle   výzvy   na   predloženie   ponúkdo výberového   konania   na   vydanie   individuálnych   povolení   na   používanie   frekvenciíz frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. augusta 2013 a v zmyslerozhodnutia   Úradu   pre   reguláciu   elektronických   komunikácií   a   poštových   služiebč. 1310541003 z 30. decembra 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015doručená (kvalifikovane doplnená 11. mája 2015) sťažnosť obchodnej spoločnosti OrangeSlovensko,   a. s.,   Metodova   8,   Bratislava   (ďalej   len   sťažovateľka“),   ktorou   namietalaporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl.47 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) vydaním pracovnéhopokynu   Úradu   pre   reguláciu   elektronických   komunikácií   a   poštových   služiebč. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejnýchmobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHza 2600   MHz   zo   17.   decembra   2014   (ďalej   len   „pracovný   pokyn“),   ako   aj   použitímvýsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa pracovného pokynu Úradu prereguláciu   elektronických   komunikácií   a   poštových   služieb   č.   1/OŠD/2014   na   meraniepokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejných mobilných sietí pracujúcichv pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo 17. decembra2014 ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť (ďalej aj „obchodnáspoločnosť“),   ako   oprávnený   záujemca   o národný   roaming   splnila   podmienku   pokrytiaaspoň   20   %   populácie   Slovenskej   republiky   v   zmysle   výzvy   na   predloženie   ponúkdo výberového   konania   na   vydanie   individuálnych   povolení   na   používanie   frekvenciíz frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. augusta 2013 a v zmyslerozhodnutia   Úradu   pre   reguláciu   elektronických   komunikácií   a   poštových   služiebč. 1310541003 z 30. decembra 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií(ďalej len „použitie výsledkov merania pre posúdenie pokrytia“).

Sťažovateľka uviedla, že Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky ako právnypredchodca Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len„úrad“)   výzvou   na   predloženie   ponúk   z   27.   augusta   2013   (ďalej   aj   „výzva“)   vyhlásilvýberové   konanie,   predmetom   ktorého   bolo   pridelenie   frekvencií   na   poskytovaniemobilných služieb vo frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz. Podľa jehovýsledkov vydal individuálne povolenia na používanie uvedených frekvencií v zmysle § 32a   §   33   zákona   č.   351/2011   Z.   z.   o   elektronických   komunikáciách   v   znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   aj   „zákon   o   elektronických   komunikáciách“).   Výberového   konania   saokrem   sťažovateľky   úspešne   zúčastnili   všetci   existujúci   mobilní   operátori   pôsobiaciv Slovenskej republike a obchodná spoločnosť, ako nový záujemca.

Ako   podmienka   účasti   vo   výberovom   konaní   bola   vo   výzve   určená   povinnosťúspešného   účastníka   poskytnúť   tzv.   národný   roaming.   Podľa   výzvy   ide   o   možnosťoprávneného   mobilného   operátora,   t.   j.   oprávneného   záujemcu   o národný   roaming,   zapodmienok záväzne určených vo výzve, ako aj v jednotlivých individuálnych povoleniachna   používanie   pridelených   frekvencií   vydaných   následne   využívať   mobilnú   sieť   inéhomobilného operátora a poskytovať v nej vlastné mobilné služby.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že obchodná spoločnosť získala vo výberovom konanífrekvencie, na základe ktorých sa ako jediná stala tzv. oprávneným záujemcom o národnýroaming. Zároveň sťažovateľka podaním ponuky do výberového konania prevzala na sebazáväzok   po   splnení   určených   podmienok   poskytnúť   národný   roaming   oprávnenémuzáujemcovi o národný roaming (obchodnej spoločnosti). Základnou podmienkou záväzneurčenou   pre   vznik   práva   obchodnej   spoločnosti   ako   oprávneného   záujemcu   o   národnýroaming využívať elektronickú komunikačnú sieť (mobilnú sieť) sťažovateľky a zároveň prevznik synalagmatickej povinnosti sťažovateľky umožniť obchodnej spoločnosti využívaniejej siete je, že obchodná spoločnosť pokryje prostredníctvom frekvencií pridelených jej nazáklade   výberového   konania   aspoň   20   %   obyvateľstva   Slovenskej   republiky,   pričom   zvýzvy ani z jednotlivých povolení podľa sťažovateľky jednoznačne nevyplýva, či ide opokrytie   mobilnými   službami   alebo   len   signálom.   Zo   znenia   právnej   úpravy   podľa   jejnázoru však vyplýva, že by malo ísť o splnenie podmienky pokrytia územia Slovenskejrepubliky mobilnými službami.

Keďže   žiadny   všeobecne   záväzný   právny   predpis   neustanovuje   postup   privyhodnocovaní   splnenia   kritéria   pokrytia,   úrad   sa   po   verejnej   konzultácii   s úspešnýmiúčastníkmi   výberového   konania   zaviazal   vypracovať   metodiku   na   posudzovanie,   koľkopercent obyvateľstva Slovenskej republiky úspešný účastník výberového konania svojimislužbami pokryl. Namiesto tejto metodiky vydal úrad pracovný pokyn, ktorý sa však týkamerania pokrytia územia Slovenskej republiky signálom mobilnej siete (nie mobilnýmislužbami).

Sťažovateľka sa až z interného listu úradu z 11. marca 2015 dozvedela, že úradz vlastného podnetu vykonal v januári 2015 kontrolu správnosti zoznamu staníc obchodnejspoločnosti ňou predloženého v decembri 2014, ako aj kontrolu technických parametrovtýchto staníc a na základe jej výsledkov dospel k záveru, že obchodná spoločnosť uvedenúpodmienku   pokrytia   splnila,   a   preto   sa   stáva   oprávneným   žiadateľom   o   poskytnutienárodného roamingu, čím jej súčasne vzniklo právo na poskytnutie národného roamingua sťažovateľke zase povinnosť umožniť jej prístup do jej mobilnej siete. Ako podklad preposúdenie   splnenia   podmienky   pokrytia   aspoň   20   %   populácie   Slovenskej   republikyv zmysle individuálnych povolení úrad podľa názoru sťažovateľky nesprávne využil postupupravený v pracovnom pokyne.

Vydaním pracovného pokynu, ako aj použitím výsledkov merania pre posúdeniepokrytia   bolo   podľa   sťažovateľky   porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože úrad pri vydávaní pracovného pokynu, ktoréhoobsah   sa   bezprostredne   dotýka   práv   a   povinností   sťažovateľky,   porušil   procesné   ajhmotnoprávne normy. Rovnaké vady je potrebné pričítať aj použitiu výsledkov merania preposúdenie   pokrytia,   keďže   použité   výsledky   merania   boli   získané   postupom   podľanezákonného a protiústavného pracovného pokynu.

Podľa názoru sťažovateľky pracovný pokyn napriek svojmu označeniu, z ktorého bymohlo vyplývať, že ide o interný dokument, má priamy dopad na práva a povinnosti tretíchosôb   vrátane   sťažovateľky,   keďže   priamo   zakladá   niektoré   povinnosti   týmto   subjektomnapriek tomu, že na vydanie pracovného pokynu úrad nebol zmocnený žiadnym právnympredpisom.   Odvolávanie   sa   na   organizačný   poriadok   úradu   v   danom   prípade   podľasťažovateľky   neobstojí.   Pokiaľ   úrad   na   základe   pracovného   pokynu   zisťuje   splneniepodmienok pre vznik povinnosti poskytnúť národný roaming, ide nepochybne o opatrenie soznačným vplyvom na relevantný trh, ktorého prijatie podlieha povinnosti úradu uskutočniťpredchádzajúce   konzultácie   podľa   §   10   zákona   o   elektronických   komunikáciách,   ktoréneprebehli.

Pokiaľ ide o národný roaming, sťažovateľka uviedla, že výklad úradu, ktorý považujepodmienku pokrytia za splnenú na základe pokrytia 20 % obyvateľstva mobilným signálombez   toho,   aby   takto   pokrytému   obyvateľstvu   bola   obchodná   spoločnosť   reálne   schopnáposkytnúť mobilné služby, nemá oporu v príslušných individuálnych povoleniach, v zákoneo elektronických komunikáciách, v zásadách odvetvovej regulácie a správy frekvenčnéhospektra a napokon odporuje samotnému účelu a podmienkam výberového konania. Keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľa pracovného pokynupostihnutého viacerými formálnymi a hmotnoprávnymi vadami, rovnaké vady je potrebnépodľa sťažovateľky pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   v   konaní   sťažovateľkauviedla,   že   vydaniu   pracovného   pokynu   mali   povinne   predchádzať   verejné   konzultáciepodľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách, ktorých sa ako dotknutá osoba, a tedaako účastník konania o konzultáciách mala v zmysle zákona zúčastniť, a úrad bol povinnýprihliadnuť na jej stanovisko.

Podľa   názoru   sťažovateľky   úrad   svojím   regulačným   postupom   neoprávnenezvýhodnil obchodnú spoločnosť ako jediného oprávneného záujemcu o národný roaming priposudzovaní splnenia podmienky pre vznik jej práva na poskytnutie národného roamingu.Úrad týmto nezákonným postupom odňal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k navrhovanémuopatreniu, a ovplyvniť tak výsledok konania – znenie pracovného pokynu. Týmto postupomporušil   ústavné   právo   sťažovateľky   na   rovnosť   účastníkov.   Rovnaký   následok   podľasťažovateľky možno pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.

Úrad vydaním pracovného pokynu porušil princíp predvídateľnosti práva a legitímneočakávania sťažovateľky. Sťažovateľka nemohla predvídať, že pracovný pokyn úrad vydáv rozpore so zákonom, a legitímne očakávala, že úrad bude postupovať v súlade s príkazomobsiahnutým v kogentnej norme, teda podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách.

Keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľa pracovného pokynu,ktorým   bol   porušený   ústavný   princíp   právnej   istoty   sťažovateľky,   rovnaký   následok   jepotrebné podľa jej názoru pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že úrad pri vydávaní pracovného pokynu a pri použitívýsledkov merania pre posúdenie pokrytia porušil povinnosť zohľadňovať nespravodlivédôsledky svojho postupu na účastníkov. Obsah pracovného pokynu umožňuje obchodnejspoločnosti   formálne   splniť   podmienku   pokrytia   obyvateľstva   Slovenskej   republiky   beztoho, aby bola reálne schopná poskytovať mobilné služby koncovým užívateľom. Svojímpostupom úrad umožnil obchodnej spoločnosti užívať celú sieť sťažovateľky, ktorú budovalaniekoľko rokov, ktorá však v súčasnosti nie je fakticky pripravená na poskytovanie služiebdvoma mobilnými operátormi. Hrozbe jej úplného zlyhania je možné predísť len vykonanímrozsiahlych technických opatrení, ktoré si vyžiadajú investíciu presahujúcu sumu 1,6 mil. €.

Podľa názoru sťažovateľky úrad pri vydávaní pracovného pokynu, ako aj pri použitívýsledkov merania pre posúdenie pokrytia porušil aj čl. 152 ods. 4 ústavy, pretože nímzvolený výklad zákona o elektronických komunikáciách je v rozpore s princípom legalityštátnej   moci   a   právnej   istoty,   so   základným   právom   na   rovnosť   účastníkov   konania,s povinnosťou zohľadňovať nespravodlivé dôsledky svojho postupu na účastníkov, ako ajv rozpore so základným právom sťažovateľky vlastniť majetok.

V súvislosti s namietaným porušením jej základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu   sťažovateľka   uviedla,   že   vznik   jej   povinnosti   poskytnúť   národný   roamingobchodnej   spoločnosti   na   základe   postupu   stanoveného   pracovným   pokynom   zasahujedo jej majetkovej sféry v dvoch smeroch:

a) obmedzuje jej výlučné vlastnícke právo k jej mobilnej sieti, teda obmedzuje jejprávo   nakladať   s   predmetom   vlastníctva,   keďže   sa   nemôže   slobodne   rozhodnúť,   čiobchodnej spoločnosti poskytne prístup do svojej mobilnej siete alebo nie,

b) vyžaduje od sťažovateľky vykonanie rozsiahlych investícií pod hrozbou zlyhaniaprepojených sietí a vzniku súvisiacich škôd.

Sťažovateľka je toho názoru, že pracovný pokyn je opatrením, ktoré sa bezprostrednedotýka jej práv a povinností. Úrad je v zmysle výzvy príslušný potvrdiť, že oprávnenýzáujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia, t. j. či boli splnené podmienkyurčené úradom pre vznik povinnosti sťažovateľky poskytnúť obchodnej spoločnosti prístupdo jej mobilnej siete. Za daných okolností má obsah pracovného pokynu bezprostrednývplyv na zaver úradu o tejto otázke. Úrad záväzne stanovuje postup, akým majú jehopracovníci posudzovať splnenie podmienky pokrytia, teda postup kreovania záveru úraduo hmotnoprávnej povinnosti sťažovateľky. Okrem uvedeného sa pracovný pokyn vzťahuje ajna postup úradu pri kontrole dosiahnutia rozvojových kritérií podľa výzvy, pričom jehozáver o nesplnení rozvojových kritérií je dôvodom na zrušenie individuálneho povoleniasťažovateľky podľa § 34 ods. 3 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách.

Rovnako aj použitie výsledkov merania pre posúdenie pokrytia sa bezprostrednedotýka práv a povinností sťažovateľky, keďže úrad výsledky merania signálu mobilnej sieteobchodnej spoločnosti podľa pracovného pokynu použil pre posúdenie rozsahu pokrytiaobyvateľstva Slovenskej republiky mobilnými službami. V dôsledku svojho nesprávnehopostupu úrad skonštatoval, že obchodná spoločnosť splnila podmienku najmenej 20 %-néhopokrytia, a stala sa tak oprávneným žiadateľom o národný roaming. Konštatoval teda vznikpovinnosti sťažovateľky, ako aj ostatných dvoch mobilných operátorov poskytnúť obchodnejspoločnosti prístup do ich mobilnej siete.

Sťažovateľka argumentovala, že nemá žiadne iné účinné právne prostriedky, ktorýmiby sa mohla účinne brániť proti nezákonnému pracovnému pokynu a ktorými by mohlaúradu zabrániť v jeho postupe pri kreovaní záveru o tom,   či bola podmienka pokrytiamobilnými   službami   zo   strany   obchodnej   spoločnosti   splnená.   Vo   vzťahu   k   možnostiuplatnenia   podnetu   prokurátorovi,   ako   aj   sťažnosti   podľa   zákona   č.   9/2010   Z. z.o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) sťažovateľkauviedla,   že   tieto   nie   sú   účinnými   prostriedkami   nápravy   okrem   iného   preto,   leboneumožňujú dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu. V danom prípade nie jemožné podať ani návrh podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),keďže   nie   je   splnená   podmienka   aktívneho   faktického   úkonu   úradu   smerujúceho   protisťažovateľke alebo proti nej priamo vykonaného. Sťažovateľka súčasne ústavný súd žiada,aby v prípade nestotožnenia sa s jej názorom o neexistencii žiadneho účinného prostriedkunápravy považoval uvedené skutočnosti za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoréprijatie sťažnosti neodmietne.

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol o dočasnom opatrení a odložilvykonateľnosť pracovného pokynu, ako aj uložil úradu, aby sa zdržal použitia výsledkovmerania pokrytia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil:«1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné ľudské právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd vydaním „Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz“ zo dňa 17. 12. 2014 porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné ľudské právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd použitím výsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa „Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/OŠD/2014   na   meranie   pokrytia   populácie   SR   signálom   verejných   mobilných   sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800MHz a 2600MHz zo dňa 17. 12. 2014, ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť.. ako oprávnený záujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia aspoň 20 % populácie Slovenskej   republiky   v   zmysle   Výzvy   na   predloženie   ponúk   do   výberového   konania   na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvencií z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800   MHz   a   2600   MHz   z   27.   8.   2013   a   v   zmysle   rozhodnutia   Úradu   pre   reguláciu elektronických   komunikácií   a   poštových   služieb   č.   1310541003   z   30.   12.   2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií, porušené boli.

3. Pracovný   pokyn   Úradu   pre   reguláciu   elektronických   komunikácií   a   poštových služieb č. 1/OŠD/2014 na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo dňa 17. 12. 2014 sa zrušuje.

4. Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb sa zakazuje používať výsledky merania, ktoré bolo uskutočnené podľa „Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu   elektronických   komunikácií   a   poštových   služieb   č.   1/OŠD/2014   na   meranie pokrytia   populácie   SR   signálom   verejných   mobilných   sietí   pracujúcich   v   pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz“ zo dňa 17. 12. 2014, ako podklad pre posúdenie, či obchodná spoločnosť.. ako oprávnený záujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia aspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v zmysle Výzvy na   predloženie   ponúk do   výberového   konania   na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvencií z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. 8. 2013 a v zmysle rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1310541003 z 30. 12. 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- €..., ktoré mu je Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 355,72 €..., ktorú je Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, aleúlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde(III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery,ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahuk základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, žeodopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnejsprávy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namiestev prípade,   ak   ide   o   rozhodnutia   a   postupy,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keďuvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcichsa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutiapreskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jejprostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sarozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálneoznačenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byťvylúčené.   Vylúčenie   takéhoto   rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania   (v   správnomsúdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy (III. ÚS 138/03).

Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 50/01 ústavný súd uviedol, že úlohou súdu priuplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavyje zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdnehopreskúmavania (vrátane rozhodnutia podľa § 248 ods. 2 písm. d) OSP), je vzhľadom na jehoobsah spôsobilé zasiahnuť do základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomutak je, potom takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmavania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že úrad ako orgánom štátnej správys celoslovenskou pôsobnosťou pre oblasť elektronických komunikácií a poštových služiebv zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách vydal 17. decembra2014   pracovný   pokyn,   ktorým   stanovil   postup   merania   pokrytia   územia   Slovenskejrepubliky signálom mobilnej siete. Ako z listu úradu z 19. decembra 2014 adresovanéhosťažovateľke vyplýva, uvedený pracovný pokyn podľa stanoviska úradu nie je „metodikou na vyhodnocovanie splnenia rozvojových kritérií, o ktorej hovorí bod 4.2. Výzvy...“. Podľasťažovateľky však pracovným pokynom (napriek jeho označeniu, ktoré má evokovať, že idelen o interný predpis úradu) boli priamo založené povinnosti jednotlivým subjektom vrátanesťažovateľky. Napriek tomu, že ide o opatrenie so značným vplyvom na relevantný trh, úradpred   jeho   vydaním   neuskutočnil   konzultácie   podľa   §   10   zákona   o elektronickýchkomunikáciách, na ktoré bol povinný. Následne nesprávnym postupom podľa pracovnéhopokynu   úrad   umožnil   obchodnej   spoločnosti   ako   oprávnenému   záujemcovi   o   národnýroaming formálne splniť podmienku pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnýmsignálom bez toho, aby skúmal, či je reálne schopná poskytovať mobilné služby koncovýmužívateľom.   Uvedeným   postupom   súčasne   úrad   umožnil   obchodnej   spoločnosti   užívaťmobilnú sieť sťažovateľky, čím sťažovateľke vznikla povinnosť toto užívanie strpieť. Podľanázoru   sťažovateľky   však   pre   splnenie   podmienok   pokrytia   obyvateľstva   Slovenskejrepubliky uvedených vo výzve, ako aj v jednotlivých individuálnych povoleniach mal úradskúmať splnenie pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnými službami, nielenmobilným signálom.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že postupomúradu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to dvoma samostatnými zásahmi:

a) vydaním pracovného pokynu, ktorý sťažovateľka považuje za opatrenie v zmyslečl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 49 zákona o ústavnom súde,

b) použitím   výsledkov   merania   pre   posúdenie   pokrytia   uskutočneného   podľapracovného pokynu ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť ako oprávnenýzáujemca   o   národný   roaming   splnila   podmienku   pokrytia   aspoň   20   %   obyvateľstvaSlovenskej   republiky   mobilnými   službami   v   zmysle   výzvy   a   rozhodnutia   úraduo individuálnom povolení na používanie frekvencií, ktoré je podľa sťažovateľky tzv. inýmzásahom podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj podľa § 49 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 244 ods. 5 prvej vety OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane prednezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   a   o   vykonateľnosti   rozhodnutí   cudzíchsprávnych   orgánov.   Piata   hlava   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   zakotvujekonanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy jeposkytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená nasvojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnejsprávy,   ktorý   nie   je   rozhodnutím,   a   tento   zásah   bol   zameraný   proti   nej   alebo   v   jehodôsledkoch   bol   proti   nej   priamo   vykonaný   za   predpokladu,   ak   taký   zásah   alebo   jehodôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uloženímpovinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je tomožné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonnéhostavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavujesubsidiárnu   formu   súdnej   ochrany   v   správnom   súdnictve,   ktorú   možno   aplikovať   ibav prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade ak bolo vydané rozhodnutieorgánu verejnej správy, je potrebné sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhejalebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku [rozsudok Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžz 2/2012 z 28. júna 2012].

Pokiaľ ide o „zásah“ správnych orgánov, Občiansky súdny poriadok v ustanovení§ 250v tento pojem nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovanéhoustanovenia   vyplýva,   že   ide   o   súdnu   ochranu   pred   faktickými   nezákonnými   zásahmiorgánov   verejnej   moci,   ktoré   nie   sú   rozhodnutím   alebo   iným   individuálnym   aktom.Judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánovverejnej   moci   proti   subjektívnym   právam   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   spočívajúciv postupoch   orgánu   verejnej   správy   alebo   v   jeho   činnosti,   úkone,   pokyne,   prípadnenečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych práv [napr. porušenie práva na život,práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 2/2011 z 3. mája 2011)].

Podľa § 72 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách na konanie podľa tohtozákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovujeinak. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia na preskúmanie rozhodnutí a postupov úradu jevecne príslušný najvyšší súd.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosťrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahovorgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich inéorgány.

Na základe toho, že sťažovateľka v sťažnosti opakovane namietala, že tak vydanímpracovného   pokynu,   ako   aj   použitím   výsledkov   merania   pokrytia   bolo   bezprostrednezasiahnuté do jej označených práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj s prihliadnutím na znenie čl. 46 ods. 2 ústavyústavný súd dospel k záveru, že postup úradu možno pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného porušenia základných práv aslobôd sťažovateľky. Túto právomoc všeobecných súdov nemožno nahradiť konaním predústavným súdom.

V tejto sutuácii by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu ibav prípade, ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala také skutočnosti, ktoré by umožňovaliústavnému   súdu   postupovať   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   teda   ak   bysťažovateľka   tvrdila   a   preukázala,   že   podmienku   vyčerpania   účinných   opravnýchprostriedkov na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je oprávnená podľaosobitných predpisov, nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka tieto dôvody hodné osobitného zreteľa vidí vo svojom právnom názore,že právny poriadok Slovenskej republiky jej žiadny účinný právny prostriedok na ochranujej práv okrem sťažnosti podanej ústavnému súdu neposkytuje, pretože podaním podnetuprokurátorovi, sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach ani podaním návrhu podľa § 250v OSPnemožno   dosiahnuť   nápravu   za   spôsobenú   nemateriálnu   ujmu,   a   preto   ich   nemožnopovažovať za účinné prostriedky nápravy.

Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľkou mu neumožňujúpostupovať   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   a   prijať   sťažnosť   sťažovateľkyna ďalšie   konanie   v   situácii,   keď   nevyčerpala   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súduúčinné opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv poskytuje.Sťažovateľka v tomto prípade nesplnila zákonom ustanovenú podmienku existenciedôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ohľadomna charakter dôvodov, ktoré sama uviedla.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému zásahu do jej právzo strany úradu neuplatnila pred podaním sťažnosti žiadny procesný prostriedok, pretožeexistujúce právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii, boli by podľa jej právneho názoruneúčinné.   Dôvodom   hodným   osobitného   zreteľa   však   nemôže   byť   len   presvedčeniesťažovateľa, že právny prostriedok na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov by nebol ajv prípade jeho použitia účinný, resp. úspešný. Takto by dôvody hodné osobitného zreteľapodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde úplne záviseli od subjektívneho presvedčeniasťažovateľa. Účel tohto ustanovenia však sleduje skôr ospravedlnenie nedostatku podmienkypodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a prijatie sťažnosti na ďalšie konanie z hľadiskadôvodov,   ktoré   sa   dajú   aj   určitým   spôsobom   objektivizovať,   napríklad   prostredníctvomstabilnej judikatúry všeobecných súdov.

V tomto prípade sa dá uviesť aj to, že sťažovateľka v snahe podporiť aplikáciu § 53ods. 2 zákona o ústavnom súde si v sťažnosti vnútorne odporuje. Najprv tvrdí, že existujúceprávne   prostriedky   by   boli   neúčinné,   pretože   nimi   nemožno   dosiahnuť   nápravuza spôsobenú   nemateriálnu   ujmu,   takže   ich   nemusela   využiť,   ale   vzápätí   sa   domáhavýnimky podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorá sa vzťahuje len na účinné právneprostriedky v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti tiežpoznamenáva,   že   ani   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nepredstavujerealizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenienemožno stotožňovať s odškodným, náhradou či už za skutočnú škodu, ušlý zisk alebonemajetkovú ujmu.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v   posudzovanom   prípade   pri   predbežnomprerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že je potrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súduna jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015