znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 253/2012-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Co/188/2011 a jeho rozsudkom z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť štátneho podniku L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Co/188/2011 a jeho rozsudkom z 29. februára 2012.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom postavení žalovaného (odporcu) v súdnom spore o náhradu škody vedenom na Okresnom   súde   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   8   C/43/2003. V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 13. apríla 2011, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcom 1 až 4 po 4 025,86 € s úrokom z omeškania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co/188/2011 z 29. februára 2012, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok v časti priznaných úrokov z omeškania a potvrdil ho vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol.

3. Podľa názoru sťažovateľa „... rozhodnutie krajského súdu je nesprávne a jeho závery sú mylné... je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia podstatného nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho   skutkovými   zisteniami...   Jeho   rozhodnutie   preto   považuje   sťažovateľ   za arbitrárne...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj jeho právo podľa článku 36 ods. 1... Listina... a právo podľa článku 6 bod 1... dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 17 Co/188/2011-307 zo dňa 29. 02. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 Ústavy..., a podľa článku 20 ods. 4   Ústavy...   ako   aj   ich   právo   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu,   k...   dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 17 Co/188/2011-307 zo dňa 29. 02. 2012 porušené bolo. Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 Ústavy..., podľa článku 20 ods. 4 Ústavy...   ako   aj   jeho   právo   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu,   k...   dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 17 Co/188/2011-307 zo dňa 29. 02. 2012 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/188/2011-307 zo dňa 29. 02. 2012 sa ruší a vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1   listiny)   každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

8.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 17 Co/188/2011 z 29. februára 2012.

9.   Podstatou   sťažovateľových   námietok   boli   tvrdenia   o   svojvoľnosti   a   zjavnej neopodstatnenosti právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa   dominantným   nedostatkom   rozhodnutia   krajského   súdu   bola „existencia podstatného nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami...“, čo spôsobilo jeho arbitrárnosť (pozri bod 3). Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 17 Co/188/2011 z 29. februára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

12.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov konania prvostupňového súdu uviedol najskôr podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľa:

„Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Odporca podal odvolanie proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom, a to každému zvlášť, náhradu škody vo výške 4.025,86 Eur, spolu s úrokmi z omeškania, a proti výrokom, ktorými mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom a štátu trovy konania. Odvolanie   odôvodnil   tým,   že   podľa   jeho   názoru   došlo   v   konaní   k   vadám   uvedeným v ustanovení § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Navrhol,   aby   odvolací   súd   zmenil   napadnutý rozsudok   tak,   že   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietne   a   jemu   prizná   náhradu   trov prvostupňového i odvolacieho konania. Odporca v odôvodnení odvolania namietal najmä to, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Uviedol, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že v období, kedy navrhovateľom vznikla škoda, ktorej náhrady sa domáhajú, existoval   medzi   nimi   a   odporcom   nájomný   vzťah,   ktorý   vznikol   dňom   právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/20/2000 zo dňa 28. 03. 2000, a to zo zákona (v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 Zákona o pôde). Podľa odporcu tak zo zhodných vyjadrení účastníkov konania je preukázané, že uvedený nájomný vzťah existoval minimálne do   01.   30.   2001.   Preto   je   nesprávny   právny   názor   súdu   o   povinnosti   odporcu   vydať navrhovateľom   predmetný   lesný   pozemok   do   užívania   bezodkladne   po   tom,   ako navrhovatelia nadobudli v reštitučnom konaní tento pozemok do vlastníctva. Okresný súd nevykonal dokazovanie zamerané na preukázanie toho, z koho viny nebola dohoda o vydaní užívania   predmetného   pozemku   uzavretá   skôr.   K   tomu,   že   odporca   nespracoval   včas kalamitu   došlo   len   a   výlučne   v   dôsledku   toho,   že   navrhovatelia   bránili   odporcovi v spracovaní   kalamity   a   zakazovali   mu   dokonca   vstup   na   predmetný   lesný   pozemok. Odporca tak nemal možnosť túto kalamitu spracovať, čo mu však nemožno pričítať za vinu. Škoda,   ktorá   tak   navrhovateľom   vznikla,   je   preto   škodou,   za   ktorú   nesú   výlučnú zodpovednosť   navrhovatelia.   Okrem   toho   odporca   namietal,   že   okresný   súd   sa   v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal ani príčinnou súvislosťou medzi jeho údajným protiprávnym konaním a vznikom škody. Podľa neho včasné nespracovanie kalamity by síce mohlo   byť   príčinou   vzniku   škody   z   preschnutia,   napadnutia   drevokaznou   hubou   a poškodením   hnilobou,   ale   táto   príčinná   súvislosť   nebola   v   súdnom   konaní   zisťovaná. Poukázal   na   znalecký   posudok   Ing.   S.,   ktorý   sa   príčinnou   súvislosťou   nezaoberal. Rozhodnutie súdu je tak podľa neho vzájomne si odporujúce, keď na jednej strane priznáva navrhovateľom nárok na náhradu škody v dôsledku toho, že on (odporca) spracovával kalamitu v lesných porastoch navrhovateľov, a na druhej strane priznáva navrhovateľom nárok na náhradu škody z toho dôvodu, že kalamitu nespracoval. Taktiež opätovne vzniesol námietku premlčania a to vo vzťahu k všetkým navrhovateľom, ako i výslovne vo vzťahu k navrhovateľovi v rade 4/, ktorý vstúpil do konania až dňa 20. 04. 2005, teda po uplynutí všeobecnej   trojročnej   premlčacej   lehoty.   Námietky   vzniesol   i   voči   priznaniu   úrokov z omeškania   a   aj   v   tejto   časti   považoval   nárok   navrhovateľov   na   zaplatenie   úrokov z omeškania za premlčaný. Odporca v odvolaní namietal i priznanie náhrady trov konania navrhovateľom, a to konkrétne náklady za vypracovanie znaleckého posudku Ing. T. pred podaním   žaloby.   Mal   zato,   že   odmenu   za   vypracovanie   znaleckého   posudku,   ktorý   bol vypracovaný pred začatím súdneho konania, nemožno považovať za výdavok účastníka, ktorý by bolo možné považovať za trovy konania. Vo vzťahu k navrhovateľke 3/ mal podľa odporcu okresný súd žalobu zamietnuť, nakoľko táto nepreukázala právne nástupníctvo po neb. Ing. Z. N.“

Krajský súd svoje rozhodnutie následne odôvodnil takto:«Na základe podaného odvolania odporcu, ako aj navrhovateľa 4/, krajský súd ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ až 4/, každému zvlášť, sumu 4.025,86 Eur s 13 %-ným úrokom z omeškania od 10. 03. 2003 až do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ až 3/, každému zvlášť, sumu 4.025,86 Eur s 12,50 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 16.11.2003 až   do   zaplatenia,   a   navrhovateľovi   4/   zaplatiť   sumu   4.025,86   Eur   s   6   %-ným   úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 24. 04. 2005 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní   odo   dňa   právoplatnosti   tohto   rozsudku.   Rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   návrh navrhovateľov vo zvyšku zamietol a v súvisiacich výrokoch o trovách konania, (ktorými okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ až 4/ trovy konania, a ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť trovy štátu), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny, potvrdil...

Podľa § 220 O. s. p... Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležíte odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu o zodpovednosti odporcu za vzniknutú škodu navrhovateľom vo výške ustálenej znaleckým posudkom Ing. V. S., ako aj s dôvodmi rozhodnutia   okresného   súdu   týkajúcimi   sa   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania.   Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva:

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.   V   hodnotení   skutkových   zistení   neabsentuje   žiadna relevantná skutočnosť   alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrne a v celom, a aj ich náležité vyhodnotil (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací   súd   tým   reaguje   na   námietku   odporcu,   že   rozhodnutie   súdu   je   vzájomne   si odporujúce,   keď   na   jednej   strane   priznáva   navrhovateľom   nárok   na   náhradu   škody v dôsledku toho, že odporca spracovával kalamitu v lesných porastoch navrhovateľov, na druhej strane priznáva navrhovateľom nárok na náhradu škody z toho dôvodu, že odporca kalamitu   nespracoval.   K   uvedenému   odvolací   súd   poznamenáva,   že   suma   priznaná navrhovateľom ako náhrada škody v celkovej výške 16.103,43 Eur (485.132,-Sk v pôvodne platnej   mene)   predstavuje   podľa   znaleckého   posudku   Ing.   V.   S.   zníženie   hodnoty kalamitného dreva na pni (bod 4 znaleckého posudku - rekapitulácia). V danom prípade ide o zníženie hodnoty na kalamitnom dreve, ktoré spracoval odporca a zníženie – zhoršenie sortimentácie nespracovaného dreva, ako aj zhoršenie z dôvodu poškodenia drevokaznými hubami (hnilobou). V znaleckom posudku a ani v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu nie je konštatované, že by zo strany odporcu došlo k neoprávnenému výrubu drevnej hmoty. Okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou odporcu, na ktorú poukazoval už počas konania v písomných ako aj ústnych podaniach, vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   koherentný,   jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o odôvodnenosti nároku navrhovateľov. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného odvolania odporcu je takmer zhodný s obsahom jeho písomných a ústnych podaní počas konania a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam odporcu je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odporca v odvolaní neuvádza žiadne nové   relevantné   skutočnosti   a   nepredkladá   ďalšie   dôkazy,   ktoré   by   neboli   zistené   a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Odvolací   súd   preto   reaguje   len   na   najzásadnejšie   námietky   odporcu   uvedené v odvolaní.   Pokiaľ   ide   o   vznesenú   námietku   premlčania,   odvolací   súd   sa   stotožňuje so záverom   okresného   súdu,   že   nárok   navrhovateľov   a   to   i   navrhovateľa   4/   nie   je premlčaný. Okrem dôvodov, na ktoré poukázal k vznesenej námietke premlčania okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd dodáva, že navrhovatelia sa dozvedeli o výške škody a o tom, kto za ňu zodpovedá kvalifikovane až v novembri roku 2001, kedy im bol doručený znalecký posudok č. 6/2001 znalca Ing. J. T. Podľa znaleckého posudku: „Drevo kalamitných stromov za obdobie 15-tich mesiacov poznateľné preschlo, pomiestne bolo   atakované   drevokaznými   škodcami,   v dôsledku   čoho   nie   je   možné   z neho   vyrobiť sortimenty prvej a druhej triedy kvality. Z časti kmeňov stromov napadnutých hubami je možné vyrobiť iba sortimenty vlákniny a palivy.“ Podľa znalca teda možno predpokladať, že v čase vzniku kalamity boli kmene stromov napadnuté červenou hnilobou a hnilobou Bele spôsobenej podhubím podpňovky iba do vzdialenosti 1 až 1,5 m od miesta rezu. Za obdobie viac ako 15-násť mesiacov sa napadnutie rozšírilo do vzdialenosti 3 až 3,5 m od miesta rezu spiľovania stromov. S ohľadom na obdobie vzniku kalamity neboli vyvrátené a polámané stromy napadnuté výraznejšie podkôrnymi a drevokaznými hubami. Rozsah škody a výška škody sa postupom času od veternej kalamity priebežne menila. K vypracovaniu znaleckého posudku po prvýkrát došlo až ku dňu 27. 10. 2001. Z uvedeného preto nie je možné ustáliť presný   vznik   škody   vzhľadom   na   jej   postupný   priebeh   (postupné   preschnutie   dreva, postupné   rozširovanie   červenej   hniloby,   resp.   hniloby   Bele,   či   napadnutie   škodcami). Nemožno preto súhlasiť s právnym záverom odporcu, podľa ktorého sa navrhovatelia 1/ až 4/ dozvedeli o škode a o tom, že za ňu zodpovedá najneskôr 10. 01. 2001, keď v tom čase neboli   rozsah   škody   a   ani   jeho   výška   známe   na   základe   relevantného   dôkazného prostriedku, akým je právne znalecký posudok. Ani nárok navrhovateľa 4/ nie je premlčaný, pretože   si   uplatnil   nárok   na   náhradu   škody   v   trestnom   konaní.   K   uplynutiu   trojročnej premlčacej lehoty preto nedošlo ani vo vzťahu k nemu. Námietka zo strany odporcu, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie voči žiadnej konkrétnej osobe, a preto nemožno považovať nárok navrhovateľa 4/ na náhradu škody za riadne uplatnený, nie je správny. Skutočnosť, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie voči žiadnej konkrétnej fyzickej osobe, nemožno pričítať na ťarchu navrhovateľa 4/, ktorému bola škoda spôsobená. Za dôvodnú neuznal odvolací súd ani námietku odporcu voči priznaniu náhrady trov konania - nákladov za vypracovanie znaleckého posudku Ing. T.. pred podaním žaloby. Odvolací súd poznamenáva, že navrhovatelia v záujme podať kvalifikovanú žalobu boli nútení   za   účelom   uplatnenia   svojho   nároku   označiť   a   predložiť   dôkaz,   na   ktorý   sa odvolávajú (ustanovenie § 79 ods. 1, 2 O. s. p.). Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd považoval uvedené náklady navrhovateľov na vypracovanie znaleckého posudku za trovy konania, tak ako je to uvedené i v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu.

Odvolanie navrhovateľa v rade 4/ odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Okresný súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   stručne,   jasne   a   zrozumiteľne   odôvodnil,   prečo vychádzal   pri   ustálení   výšky   spôsobenej   škody   zo   znaleckého   posudku   Ing.   V.   S.   keď poukázal   na   to,   že   návrh   aktualizácie   lesníckej   časti   vyhlášky   Ministerstva   financií Slovenskej republiky č. 465/91 Zb. z roku 1999 nebol prijatý a preto znalec pri ustálení výšky   škody   vychádzal   z   neplatnej   vyhlášky.   Kontrolným   znaleckým   posudkom   znalec prepočítal výšku škody v zmysle platnej vyhlášky a ustálil tak škodu na sumu 16.103,43 Eur, ktorú okresný súd navrhovateľom v súhrne priznal.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol a vo výrokoch o náhrade trov konania, podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

I   napriek   tomu,   že   odvolací   súd   konštatuje   správnosť   záverov   okresného   súdu o odôvodnenosti nároku navrhovateľov s poukazom na existenciu zákonných predpokladov pre   vznik   zodpovednosti   odporcu   za   škodu,   nestotožnil   sa   so   záverom   okresného   súdu týkajúcim sa posúdenia, kedy sa odporca dostal do omeškania so zaplatením náhrady škody voči jednotlivým navrhovateľom. V tejto časti preto odvolací súd predmetný výrok rozsudku podľa § 220 O. s. p. zmenil, a to z nasledovných dôvodov:

Dlžník (odporca) sa dostane do omeškania vtedy, ak svoj dlh neslní riadne a ak dlh veriteľovi   alebo   osobe   oprávnenej   dlh   prevziať   nesplní   včas,   t.   j,   v   dohodnutom   čase. V dôsledku omeškania dlžníka dochádza zo zákona k zmene obsahu právneho vzťahu. Nie je rozhodujúce   ani   to,   či   dlžník   nie   je   schopný   (objektívne   alebo   subjektívne)   dlh   splniť. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že o existencii nároku navrhovateľov sa odporca dozvedel najneskôr v deň doručenia žaloby a to u navrhovateľov 1/ až 3/ dňa 12. 11. 2003 a u navrhovateľa v rade 4/ dňa 20. 04. 2005. Uvedené mal odvolací súd za preukázané   z   doručeniek   pripojených   v   spise,   kedy   bola   odporcovi   doručená   žaloba o zaplatenie náhrady škody. Odporca teda od uvedeného dňa mal možnosť v lehote 3 dní splniť   svoju   povinnosť,   preto   po   uplynutí   tejto   lehoty   (ustanovenie   §   563   Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorého,   ak   čas   splnenia   nie   je   dohodnutý,   ustanovený   právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal), sa dostal do omeškania. Voči navrhovateľom 1/ až 3/ - dňa 16. 11.2003 (12. 11.2003 až 15. 11.2003 - lehota na splnenie) a voči navrhovateľovi 4/ - dňa 24. 04. 2005 (20. 04. 2005 až 23. 04. 2005 - lehota na splnenie). V zmysle ustanovenia § 517   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   tak   následne   odvolací   súd   ustálil   i   výšku   úrokov   z omeškania   v súlade   s ustanovením   §   3   Nariadenia   vlády   SR   č.   87/1995   Z.   z.   (v   znení platnom k začiatku omeškania), podľa ktorého výška úroku z omeškania je dvojnásobkom diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania. Diskontná sadzba ku dňu 16. 11. 2003   predstavovala   6,25   %   a   ku   dňu   24.   04.   2005   predstavovala   3   %.   Aj   k   úroku   z omeškania   odvolací   súd   poznamenáva   vzhľadom   na   vznesenú   námietku   premlčania odporcom, že ani v tomto prípade nebola námietka vznesená dôvodne. Predmetné úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Akcesorická povaha úrokov z omeškania má vplyv aj na možnosť ich premlčania. V rámci občianskoprávnych vzťahov sa úroky z omeškania premlčia v rovnakej lehote ako bežný úrok, t. j. v lehote troch rokoch.

Okresný súd postupoval správne i v prípade ustálenia okruhu účastníkov konania a posúdenia aktívnej legitimácie navrhovateľky 3/. Okolnosť, že škoda, ktorá je predmetom tohto   konania   nebola   prejednávaná   v   dedičskom   konaní   po   nebohom   Ing.   Z.   N., nespochybňuje   právne   nástupníctvo   navrhovateľky   v   3/   rade   v   zmysle   Osvedčenia   o dedičstve po nebohom Ing. Z. N. vydanom dňa 08. 03. 2004 a s ním súvisiacou dohodou dedičov.

Prvostupňový súd preto správne právne odôvodnil prečo návrhu vyhovel, pričom jasne konštatoval, že boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú navrhovateľom. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom   rozhodnutí   uviedol   súd   prvého   stupňa   a   ktoré   nebolo   potrebné   pre   svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto odôvodnení rozhodnutia, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.»

13.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co/188/2011 z 29. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

18.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených   práv   by   bolo   možné   v   danej   veci   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

19. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 17 ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktoré   garantujú   ochranu   vlastníckemu   právu,   pretože absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09).

20. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012