znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 253/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3   Co   2/2011 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť A. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn. 3 Co 2/2011 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   zamestnankyňou spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „zamestnávateľ“ alebo „odporca“), s „dohodnutým druhom práce ekonóm – obchodný referent – špecialista s miestom výkonu práce B.“. V januári 2009 bola sťažovateľke jej zamestnávateľom doručená výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo 7. januára 2009, t. j. výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny (ďalej len „výpoveď“). Sťažovateľka sa návrhom na začatie konania podaným 29. mája 2009 Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“)   domáhala   voči   svojmu   zamestnávateľovi   ako   odporcovi   určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 64/2009-146 z 28. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Na   odvolanie   sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv v nesprávnych skutkových a právnych záveroch v rozsudku krajského súdu (ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu) a v nesprávnom a nedostatočnom hodnotení dôkazov a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.

Sťažovateľka   k   porušeniu   ňou   označených   základných   a   iných   práv   rozsudkom krajského súdu v sťažnosti uviedla:

«Z napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave nevyplýva, akými úvahami sa súd pri hodnotení dôkazov spravoval a čo ho viedlo k skutkovým zisteniam, ktoré sú v rozpore   s   vykonanými   dôkazmi   (výpoveďami   svedkov)   a   viedli,   preto   k   nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Hodnotenie dôkazov zo strany Krajského súdu v Bratislave je v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, uplatňujúcou v občianskom súdnom konaní,   pretože   zistenie   skutkového   stavu   veci   a   jeho   následné   právne   posúdenie   je v rozpore s pravidlami logického myslenia...

Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov I.   V.   a Ing.   A.   L.,   rovnako ako ich   nesprávne vyhodnotil prvostupňový súd…, pretože vo výpovedí menovaných svedkov nikdy nevyplynulo, že som si deliacu priečku objednala...

Výsluchom svedkov… pána I. V. a pána Ing. A. L., ako aj e-mailom zo dňa 04. 11. 2008, ktorý som elektronicky doručila pánovi A. L., bolo v konaní jednoznačne preukázané, že som si „deliacu priečku“ neobjednala. Vykonala som iba internú požiadavku na „deliacu priečku“, v súlade s internými predpismi žalovaného, k predmetnej objednávke zo strany žalovaného však nedošlo. Výpovede týchto svedkov súčasne vyvrátili tvrdenie žalovaného, vyjadrené v predloženom listinnom dôkaze zo strany žalovaného v „Správe o zisteniach vnútornej kontroly na pracovisku G. s. r. o.“, že pri údajnej mojej objednávke „deliacej priečky“ absentovala cenová ponuka zo strany pána Vlčeka, čo nesporne len potvrdzuje skutočnosť,   že   výpoveď   žalovaného   mojej   osobe   zo   dňa   07.   01.   2009   bola   právne neopodstatnená a iba účelová.

Pán V. na pojednávaní dňa 29. 04. 2010… povedal, že „deliacu priečku“ objednal pán L. na môj pokyn s tým, že išlo o spoločný záujem všetkých zamestnancov kancelárie, v ktorej som pracovala. Podľa jeho tvrdenia som konala v ich mene – vybrala (navrhla) som napr. materiál „deliacej priečky“, ktorý potom odsúhlasoval (schvaľoval) objednávateľ pán L.,   ktorý   bol   jediný   kompetentný   konať   v   týchto   veciach   v   mene   žalovaného,   t.   j.   v predmetnej   veci   sa   postupovalo   štandardne   ako   pri   iných   objednávkach   nad   rámec uzavretej zmluvy medzí žalovaným a pánom V., ktorých objednávateľom bol tiež (vždy) pán Ing. L. Podľa   výsluchu   svedka   pána   Ing.   L.   na   pojednávaní   dňa   27.   05.   2010   som postupovala v súlade s internými predpismi žalovaného. E-mailom zo dňa 04. 11. 2008 som mu elektronicky zaslala a doručila požiadavku – návrh „deliacej priečky“, ktorý však nebol zo   strany   žalovaného   (dvoma   nadriadenými)   písomne   schválený   a   preto   k   objednaniu „deliacej priečky“ zo strany žalovaného (z dôvodu absencie podpisov dvoch nadriadených na mojej žiadanke) nedošlo.

Krajský súd v Bratislave pri odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a čo ho viedlo k skutkovým zisteniam, ktoré sú v zjavnom rozpore s výpoveďami svedkov…

K mnou vznesenej námietke preklúzie na podanie výpovede zo strany žalovaného mojej osobe z dôvodu uplynutia dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty Krajský súd v Bratislave konštatuje, že:

„Taktiež neobstojí tvrdenie navrhovateľky, že v danom prípade došlo k preklúzii a v dôsledku tejto skutočnosti boh výpoveď daná po lehote. Odporca sa o tomto skutku dozvedel dňa 13. 11. 2008, preto výpoveď zo dňa 7. 1. 2009 je daná v zákonom stanovenej lehote.   Ing.   L.   nie   je   osobou,   ktorá   by   bola   (správne   „mohla“)   v   pracovnoprávnych vzťahoch konať za odporcu (viď § 9, § 10 Zákonníka práce).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave súd konštatuje, že pán Ing. L. nie je osobou oprávnenou za odporcu konať, čo je v zjavnom rozpore   s   inou   časťou   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   v   ktorej   Krajský   súd v Bratislave konštatoval, že: „Je nesporné, že navrhovateľka Ing. L. dala požiadavku... Z uvedeného vyššie mal aj odvolací súd preukázané, že navrhovateľka konala nad rámec svojich povinností a objednala deliacu priečku v rozpore s predpismi odporcu a bez súhlasu nadriadeného.“   Z   tejto   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave vyplýva, že pán Ing. L. bol osobou oprávnenou konať za odporcu, a preto ak Krajský súd v Bratislave vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že som pánovi Ing. L. doručila požiadavku na deliacu priečku dňa 4. 11. 2008 a výpoveď zo strany žalovaného mi bola daná až dňa 7. 1. 2009, výpoveď mi bola daná žalovaným až po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty. Ak. by sme naopak pripustili právne posúdenie Krajského súdu v Bratislave konštatované v inej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že pán Ing. L. nebol osobou oprávnenou konať v mene odporcu, doručenie mojej požiadavky na deliacu   priečku   pánovi   Ing.   L.   by   nebolo   možné   považovať   za   porušenie   pracovnej disciplíny, pretože nedošlo k vykonaniu predmetnej objednávky, t. j. k objednaniu „deliacej priečky“...

Krajský   súd   v Bratislave   účelovo rozdielne právne   posúdil   právo   svedka   Ing.   L. konať   v mene   odporcu pri   posudzovaní   otázky objednania   deliacej   priečky a   rozdielne v otázke vznesenej námietky preklúzie...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „prijal toto dočasné opatrenie“:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 2. 2011, spis. zn.: 3Co 2/2011 až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

a vo veci samej rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Krajský   súd   v   Bratislave   svojim   rozhodnutím   zo   dňa   24.   2.   2011,   spis.   zn.: 3Co 2/2011   porušil   právo   A.   M.   na   súdnu   ochranu   garantované   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky ako aj pravo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 2. 2011, spis. zn.: 3Co 2/2011 sa zrušuje a súd vracia vec Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou sťažnosti je spochybňovanie správnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku   krajského   súdu,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   a   jeho   nedostatočné odôvodnenie. Podľa sťažovateľky sú nesprávne najmä závery krajského súdu vo vzťahu k jednému zo skutkových dôvodov výpovede – objednaniu deliacej priečky sťažovateľkou v rozpore s jej pracovnými oprávneniami a povinnosťami. Pričom   v súvislosti s týmito závermi krajský súd podľa sťažovateľky nevyhodnotil svedecké výpovede v súlade s ich skutočným obsahom. Ďalej sťažovateľka namietala aj rozpornosť záverov krajského súdu o oprávnenosti zamestnanca odporcu L. „konať v mene odporcu pri posudzovaní otázky objednania deliacej priečky a rozdielne v otázke vznesenej námietky preklúzie“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich   naplnením je len   víťazstvo   v takomto spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   aj   v   spojení s rozsudkom okresného súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „... navrhovateľke bola... doručená výpoveď z pracovného pomeru... Vo výpovedi sú skutkové   dôvody   výpovede   vymedzené   tak,   že   bez   schválenia   objednávky   kompetentným vedúcim   zabezpečovala   nákup   tovaru   pre   organizačné   útvary   odporcu...,   ďalej   tovar objednávaný pre iné organizačné útvary neodovzdala zamestnancovi takéhoto útvaru a bol ponechaný na pracovisku navrhovateľky..., napriek tomuto náklady za tovar kontovala na ťarchu nákladov iného organizačného útvaru... Ďalej jej bola výpoveď daná z dôvodu, že bez výberového konania a bez súhlasu a vedomia nadriadenej objednala u spoločnosti M., s. r. o.   deliacu priečku do kancelárie a taktiež,   že na stredisku G.,   kde navrhovateľka pracovala nebolo pri komisionálnom prehľadaní uskladneného materiálu nájdené... Z výpovede svedkov I. V. a A. L. a nepriamo i z výpovede samotnej navrhovateľky vyplynulo, že táto u Ivana Vlečka z firmy M., s. r. o. ústne objednala deliacu priečku do kancelárie   približne   v   novembri   2008,   pričom   objednanie   priečky   nebolo   schválené nadriadenou, o čom svedka Vlečka ako ani svedka L. ako správcu budovy neinformovala, čím mohla spoločnosť odporcu, prípadne firmu M., s. r. o. vystaviť vzniku škody. Tvrdenie navrhovateľky, že jednania s p. Vlčekom boli len v rovine prvotných ústnych informácií sa javia súdu ako účelové, lebo v takomto prípade by sa objednávka nedostala do štádia tesne pred realizáciou, čo vyplynulo z jeho výpovede a protirečí tomuto i fakt, že o objednávke bol informovaný i správca budovy. Svedok Vlček taktiež predložil i náčrt, a výber materiálu a ostatné   dojednania   vo   forme   konceptu   vyprodukované   na   základe   ústnej   objednávky navrhovateľky.

Súd   má   taktiež   za   to,   že   i   pokiaľ   ide   o   neštandardné   objednanie   tovarov špecifikovaných vo výpovedi z pracovného pomeru, jeho ponechanie na útvare G., avšak kontovanie na iné útvary odporcu, ako i absenciu kancelárskych potrieb uvedených v bode a) výpovede, navrhovateľka nepreukázala, že by sa takto vymedzených konaní nedopustila. Jej vysvetlenie, že softwer objednanie tovaru bez schválenia neumožňoval, je len v rovine tvrdenia bez unesenia dôkazného bremena...

Pokiaľ ide o posúdenie, či konanie navrhovateľky špecifikované vo výpovedi danej jej odporcom možno kvalifikovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, súd vychádzal z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky (R 25/1971), t. j. mal na zreteli dĺžku časového úseku (1 rok), počas ktorého dochádzalo u navrhovateľky ku konaniu, ktorého sa výpoveď týka, t. j. že nejde o jeden prípad neštandardného postupu pri objednávaní tovaru, ale o pravidelné opakovanie takejto situácie, ďalej mal na zreteli druh práce vykonávaný navrhovateľkou   podľa   pracovnej   zmluvy,   t.   j.   že   ako   ekonóm   –   obchodný   referent   – špecialista – vykonávala objednávky dennodenne, išlo o podstatnú časť náplne jej práce, preto   postup   pri   objednávaní   a   schvaľovanie   objednávok   bol   jej   prvoradou   pracovnou činnosťou,   z   čoho   možno   usúdiť,   že   tento   poznala   (mala   poznať)   dokonale,   a   preto porušenie interných smerníc podpisovania, ako i smernice Centrálny nákupu a písomnosti s limitmi hodnôt možno u jej osoby hodnotiť minimálne v rovine zavinenia z nedbanlivosti. Keďže jej hlavnou pracovnou činnosťou bol nákup a z tohto vychádzajúc hospodárenie s hmotným majetkom odporcu, súd má za to, že porušenie ust. § 81 písm. e) Zákonníka práce možno práve pri jej pracovnom zaradení hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, navyše ak za tejto situácie došlo na jej pracovisku k absencii kancelárskych pomôcok   Špecifikovaných   vo   výpovedi   a   k   neštandardnému   postupu   pri   objednávkach deliacej   priečky   do   kancelárie,   čo   vo   vzájomnej   súvislosti   korešponduje   s   konaním navrhovateľky, ktoré nesie spolu znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny.“

Krajský súd v spojení s rozsudkom okresného súdu, so závermi ktorého sa stotožnil, sa náležite vysporiadal so sťažovateľkou namietanými skutočnosťami v jej odvolaní, keď v odôvodnení uviedol: „Súd prvého stupňa sa vyššie uvedenými kritériami dôsledne riadil. Po   zhodnotení   výsledkov   vykonaného dokazovania správne   dospel k záveru,   že tým,   že navrhovateľka závažne porušila pracovnú disciplínu. Taktiež pokiaľ ide o splnenie § 63 ods. 3 Zákonníka práce išlo o porušenia za obdobie od februára 2008 do novembra 2008 o ktorých porušeniach sa odporca dozvedel dňa 5. 12. 2008 po prešetrení nálezu internej kontroly a v prípade objednávky deliacej priečky sa odporca dozvedel 13. 11. 2008 od konateľa spoločnosti M. s. r. o. p. V. Teda výpoveď bola daná v zákonnej lehote dvoch mesiacov a to za porušenia pracovnej disciplíny od obdobia 27. 2. 2008.

Vzhľadom na funkciu, druh práce, ktorý navrhovateľka na základe pracovnej zmluvy vykonávala, súd prvého stupňa správne konštatoval,   že u navrhovateľky dochádzalo ku konaniam, ktoré skutky sú obsiahnuté výpovedi, že nešlo o jeden prípad neštandardného postupu pri objednávaní tovaru.

Presné   a   prísne   dodržiavanie   vnútorných   predpisov   nariadení   zamestnávateľa   je nepochybne významným kritériom pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, nemôže sa však jednať o hľadisko jediné. Preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď prihliadol   pri   skúmaní   intenzity   porušenia   pracovnej   disciplíny   k   situácií,   za   ktorej k porušeniu   pracovnej   disciplíny   prišlo,   k   spôsobu   a   intenzite   porušenia   pracovnej povinnosti,   ako   aj   k   tomu,   že   svojim   konaním   nespôsobila   navrhovateľka   škodu   ani bezdôvodné obohatenie na jej strane.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový   stav   veci   a   jeho   právny   záver   je   zákonu   zodpovedajúci.   V   odvolaní   sa neargumentuje   skutočnosťami,   ktoré   by   mali   za   následok   zmenu   súdom   prvého   stupňa zisteného   stavu   alebo   jeho   právneho   hodnotenia,   ani   takými,   o   ktorých   by   súd   prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny   záver   nevyplýva   a v odvolaní   uvedené   argumenty nie sú   spôsobilé privodiť   iné právne   hodnotenie   stavu   veci.   Odvolací   súd   ustálil   vecnú   správnosť   odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 O. s. p. ho potvrdil.“

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02)   a   ani   nenapráva   ich   skutkové   alebo   právne   výstupy,   ak   sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi   závermi   vyjadrenými   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   ústavný   súd nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku   krajského súdu   v súlade s jeho právomocami   ustanovenými v   čl.   127   ods.   2 ústavy. Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s   napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011