znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 253/2010-18Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 27 Cb 22/2005 a podľa čl. 21 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 11 Cb 246/2009 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 13 Cob 22/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. K. o d m i e t a.O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. februára 2010   doručená   sťažnosť   T.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 27 Cb 22/2005 a základného práva podľa čl. 21 ods. 3 ústavy v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 11 Cb 246/2009 a na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 Cob 22/2010.

2.   Sťažovateľ   navrhoval   vydať   nález,   ktorým   sa   vysloví   porušenie   uvedených základných práv a prizná sa mu náhradu trov konania.  

3. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   Okresným   súdom   Bratislava   III,   sťažovateľ   súdu   vytýkal nečinnosť   v niekoľkých   obdobiach.   Zo   sťažnosti   však   tiež   vyplýva,   že   sťažovateľ   sám svojím právnym úkonom postúpil pohľadávku, ktorá bola predmetom konania na tomto okresnom súde na spoločnosť R., s. r. o., a zároveň sám požiadal súd o zámenu účastníctva na   strane   aktívne   z   legitimovaného   subjektu.   Tomuto   návrhu   sťažovateľa   okresný   súd vyhovel   uznesením   z   21.   decembra   2009,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené 15. januára 2010 a ktorým zámenu účastníkov v konaní pripustil.

4.   V konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn.   11   Cb   246/2009 a na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   13   Cob   22/2010   sťažovateľ   namietal   zásah   do   práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy. K tomuto zásahu malo dôjsť podľa jeho názoru tým, že Okresný súd Žilina uznesením z 1. decembra 2009 zamietol jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa zakázalo záložnému veriteľovi vykonať úkony smerujúce k realizácii dražby a predaju zálohu, ktorou je nehnuteľnosť a ktorú užíva sťažovateľ so svojou rodinou. Predmetné uznesenie bolo potvrdené uznesením krajského súdu z 27. januára 2010 pod sp. zn. 13 Cob 22/2010.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6.   Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   dospel   ústavný   súd   k   záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, pretože:

a) Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom Bratislava III možno konštatovať, že sťažovateľ už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebol účastníkom namietaného konania pred týmto okresným súdom, o čo požiadal súd už 5. februára 2009 a odkedy zjavne uplynula dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Navyše sťažovateľ nepodal predsedovi Okresného súdu Bratislava III sťažnosť na prieťahy v označenom konaní podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Sťažovateľ uvádza iba urgencie súdu vo forme listu z 22. mája 2007 a 16. júla 2007, ktoré však nie sú takým účinným prostriedkom nápravy, ktorý   má   sťažovateľ   k dispozícii   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva nečinnosťou súdu považuje ústavný   súd   za účinný   prostriedok   nápravy   namietaného   protiprávneho   stavu,   ktorý   má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje tiež znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4 a § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118), ako aj ustálená judikatúra ústavného súdu (I. ÚS 38/2010).

b) Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 21 ods. 3 ústavy ústavný   súd   uvádza,   že   v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil navrhovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený podnet preto možno považovať ten, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Okresný súd   Žilina v uznesení z 1. decembra 2009 dostatočným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, a to aj s výslovným prihliadnutím na sťažovateľom uplatnené právo podľa čl. 21 ods. 3 ústavy, prečo návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu zamietol.

Krajský súd v uznesení z 27. januára 2010 sa lege artis plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia   Okresného   súdu   Žilina   a napadnuté   uznesenie   potvrdil   ako   vecne   správne [§ 219   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)]   a svoje   rozhodnutie aj právne korektne odôvodnil.

Ústavný súd konštatuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci, a teda aj všeobecných   súdov   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Tomu   zodpovedá   aj   znenie § 2 OSP   v spojení   s čl.   152   ods.   4   ústavy.   Z toho   pohľadu   možno   dospieť   k názoru, že rozhodnutie   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   je   dostatočne   a zrozumiteľne odôvodnené, dôsledne vysporiadané s argumentáciou sťažovateľa, a teda nie je arbitrárne. Ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). V postupe a ani rozhodnutiach Okresného súdu Žilina a ani krajského súdu však ústavný súd   žiadne   pochybenie   v uvedenom   zmysle   nezistil.   U sťažovateľa   preto   nie   je   možné konštatovať porušenie práv podľa čl. 21 ods. 3 ústavy.

7.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   považoval za bezpredmetné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. júna 2010