znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 253/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009   predbežne prerokoval   sťažnosť E.   L., V.   K., vo veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Komárno   č.   k.   9   C   253/1995-432   z 15. februára   2006   a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 102/2006-473 z 30. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. L. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009 doručená sťažnosť E. L., V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 253/1995-432 z 15. februára 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 102/2006-473 z 30. januára 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Na môj podnet podala moja advokátka JUDr. T. z K. písomným vyhotovením zo dňa 28. 05. 2008 Ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Všetky príslušné doklady boli u menovanej advokátky a ja som čakal na riešenie zo strany Ústavného súdu SR. Za službu som jej vopred riadne zaplatil. Po mojom naliehaní o požiadavku mojej informovanosti vo veci mi advokátka dňa 20. júla 2009, teda tento mesiac, odovzdala kompletný spis. Na moje nemilé prekvapenie som sa zo spisu dozvedel, že Uznesením IV. ÚS 294/08-8 z 18. 09. 2008 Ústavný súd SR moju sťažnosť odmietol pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí.   Moja   advokátka   bola   vyzvaná   Ústavným súdom na doplnenie podania v súlade s ust. § 20 a § 50 zákona č. 38/1993 Z. z., o čom som nebol informovaný a ona vo veci nekonala.

Senát   Ústavného   súdu   moju   sťažnosť   teda   odmietol   z   dôvodu,   že   mu   neboli predložené predpísané sprievodné doklady a preto sa s meritom veci nezaoberal. Sťažnosť teda   nebola   odmietnutá   z   dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene   alebo   že   je   zjavne neopodstatnená tak,   ako to má na mysli   § 54 cit.   zákona.   Mám za to,   že predmetným odmietnutím mi nebola odňatá možnosť domáhania sa môjho práva v tejto veci ďalším podaním, ktoré vykonávam osobne bez zastúpenia.

Som   presvedčený,   že   právoplatnými   rozhodnutiami   Okresného   súdu   v   Komárne a Krajského súdu v Nitre sa porušilo moje základné právo a nakoľko o ochrane tohto môjho práva nerozhoduje iný súd, nemám inú právnu možnosť ako postupovať opakovane v súlade s ust. § 51 ods. 1 v znení čl. 46 Ústavy SR a domáhať sa môjho práva v medziach zákona, ktorým je táto forma súdnej ochrany. Preto prosím, aby sa s mojou sťažnosťou Ústavný súd SR zaoberal vo veci...“

Sťažovateľ   v   ďalšom   obsahu   svojej   sťažnosti   podrobne   poukázal   na   sporné vlastnícke   a   užívacie   vzťahy   k   nehnuteľnostiam,   ktorých   posúdenie   bolo   predmetom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 253/1995. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal v označenom konaní postavenie navrhovateľa.

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Okresný súd v Komárne svojim rozsudkom zn. 9C 253/95 pochybil… tak sa stalo, že… žalobu zamietol…

Nasledovalo moje odvolanie, kde som pochybenie súdu I. stupňa zreteľne označil... Krajský súd v Nitre rozsudkom zn. 6Co 102/2006 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil…

Medzičasom som podal proti napadnutým rozsudkom dovolanie ako aj podnet ako mimoriadne   dovolanie   pre   porušenie   zákona,   ale   povolané   inštitúcie   moje   podania odmietli.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takto:„sťažnosti   E.   L…   vyhovuje   a   vo   svojom   rozhodnutí   vysloví,   že   právoplatným rozsudkom sp. zn. 9C 253/1995-432 Okresného súdu v Komárne a právoplatným rozsudkom sp. zn. 6Co 102/2006-473 Krajského súdu bolo porušené vlastnícke právo E. L. podľa čl. 20 prvej vety Ústavy SR a z toho dôvodu tieto rozhodnutia Okresného súdu v Komárne a Krajského súdu v Nitre zrušuje.

Súčasne prosím, aby Ústavný súd SR za obdobie od roku 1995 doteraz zohľadnil moje náklady a trable v rôznych konaniach vo veci samej tak, že v súlade s ust. čl. 127 ods. 3 Ústavy SR mi prizná primerané finančné zadosťučinenie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na jej   odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti nepriamo uviedol, že túto sťažnosť podáva v súvislosti s porušením čl. 46 ústavy, keďže však v petite svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ústavy nenamietal, ústavný súd ustálil, že sťažovateľom je namietané len porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ústavy označené v petite sťažnosti.

Podľa   sťažovateľa   k   porušeniu   ním   označeného   základného   práva   došlo právoplatnými rozsudkami, a to rozsudkom okresného súdu „sp. zn. 9 C 253/1995-432“ a rozsudkom krajského súdu „sp. zn. 6 Co 102/2006-473“. Z príloh sťažnosti vyplýva, že ide o rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 253/1995-432 z 15. februára 2006 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   a   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   102/2006-473 z 30. januára 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Okresný   súd   rozsudkom   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   podanom   28.   decembra 1995,   ktorým   sa   domáhal   rozhodnutia   vo   veci   sporných   vlastníckych   a   užívacích   práv k nehnuteľnostiam tak, že návrh sťažovateľa v časti zamietol a v ostatnej časti konanie zastavil a rozhodol aj o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu bol v odvolaním napadnutej časti potvrdený rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že oba rozsudky (rozsudok okresného súdu aj rozsudok krajského súdu) sa stali právoplatnými, ale neuviedol ku ktorému dňu. Taktiež uviedol, že jeho dovolanie proti označeným rozsudkom, ako aj jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti označeným rozsudkom generálnym prokurátorom Slovenskej republiky boli odmietnuté.

Z   obsahu   príloh   sťažnosti   (z   odpovede   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. Spr 351/08 z 3. júna 2008 na sťažnosť sťažovateľa adresovanú tomuto súdu z 18. mája 2008)   vyplýva,   že   súdne   konanie   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 9 C 253/1995 bolo právoplatne skončené 3. apríla 2007, a teda najneskôr k uvedenému dňu oba napadnuté rozsudky nadobudli právoplatnosť.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sťažnosťou namietal porušenie svojho základného práva rozsudkom okresného súdu a krajského súdu v čase presahujúcom   dva   mesiace   od   nadobudnutia   právoplatnosti   týchto   rozsudkov   najneskôr dňom 3. apríla 2007 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 5. augusta 2009.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného   súdu   je   daný   aj   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu,   pretože   preskúmanie   tohto   rozsudku   bolo   v právomoci   krajského súdu v konaní o odvolaní.

Sťažovateľ poukazoval na to, že v dôsledku nenáležitého postupu jeho advokátky bola jeho predchádzajúca sťažnosť smerujúca proti totožným rozsudkom ako táto sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 294/08-8 z 18. septembra 2008).

V   závere   ústavný   súd   preto   uvádza,   že   samotné   odmietnutie   predchádzajúcej sťažnosti   sťažovateľa   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   síce   nevytvára prekážku   už   rozhodnutej   veci   pre   konanie   ústavného   súdu   o   tejto   sťažnosti,   avšak neovplyvňuje objektívne plynutie a uplynutie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V danom prípade dvojmesačná lehota   na   podanie   sťažnosti   začala   plynúť   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti napadnutých rozsudkov.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009