znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 253/07-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu   Jána Lubyho v konaní o sťažnosti JUDr. S. C, V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 1/2001 a sp. zn. 1 Dso 2/2001 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. S. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 1/2001 a sp. zn. 1 Dso 2/2001   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. septembra   2007   doručená   sťažnosť   JUDr.   S.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v disciplinárnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Ds 1/2001 a sp. zn. 1 Dso 2/2001.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tieto skutočnosti:

«1.   Minister   spravodlivosti   SR   podal   dňa   14.   7  .2000   na   sťažovateľa   návrh   na začatie kárneho konania; následne na to od 1. 8. 2000 bola sťažovateľovi pozastavená činnosť ako sudcu OS vo V., čo trvá až doteraz, teda vyše 7 rokov.

2. Najvyšší súd ako disciplinárny súd rozhodnutím z 5. 6. 2001, sp. zn. 2 Ds 1/2001 zastavil disciplinárne konanie pre tzv. závažné kárne previnenie; odvolací disciplinárny súd rozhodnutím z 27. 11. 2001 po odvolaní navrhovateľa, dicsiplinárne konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia v súbežne prebiehajúcom trestnom konaní.

3.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   uznesením   z 25.   4.   2007   zastavil   trestné stíhanie sťažovateľa, s právoplatnosťou od 7. 5. 2007.

4. NS SR ako odvolací disciplinárny súd rozhodnutím z 3. 7. 2007, sp. zn. 1 Dso 2/2001   zrušil   rozhodnutie   disciplinárneho   súdu   z 5.   6.   2001   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie z dôvodu, že „neuviedol skutok, ktorého sa zastavenie týka“.

5. Sťažovateľ podal dňa 17. 8. 2007 podnet na zastavenie disciplinárneho konania, pretože neexistuje skutok, ktorý by mal byť posudzovaný ako disciplinárne previnenie, ale aj napriek   tomu   je   v svojej   sudcovskej   činnosti   suspendovaný:   po   osobnom   zistení   na disciplinárnom súde nadobudol presvedčenie, že na jednej strane tento súd nerozhodne okamžite – najskôr možno do konca roka 2007 – a na strane druhej, minister spravodlivosti skôr neuvoľní sťažovateľovi činnosť, pokiaľ vo veci právoplatne nerozhodne disciplinárny súd (...).

II. (...)

2. Preto aj súdne konanie o disciplinárnom previnení – inak umelo vykonštruovanom

-   podlieha   kautelám   primeranosti   jeho   skončenia,   takže   doba   vyše   7   rokov   je   určite nezlučiteľná s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Pri posudzovaní kritérií ochrany uvedeného práva treba zvýrazniť predovšetkým

- celkovú dĺžku konania, počas ktorej je sudca pozbavený výkonu svojej sudcovskej profesie, čo je absolútne neprimerané,

- jednoduchosť veci, ktorú vyšetrovateľ po dvoch nálezoch ústavného súdu – ktorý uznal sťažnosť za opodstatnenú – skončil zastavením trestného stíhania a tak mal urobiť okamžite aj disciplinárny súd,

- nečinnosť disciplinárneho orgánu minimálne 6 rokov, po ktorých zistil, že pôvodné zastavenie disciplinárneho konania sa netýkalo skutku – hoci v čase jeho rozhodovania bolo už aj ohľadne skutkov trestné stíhanie zastavené /7. 5. 2007/ - ale právnej kvalifikácii,

-   čo   bolo   v   „hre“   pre   sťažovateľa   –   a to   bola   dôveryhodnosť,   živobytie,   dobrá povesť,   morálka,   poctivosť   atď.,   teda   všetko   mimoriadne   citlivé   osobnostné   a pracovné atribúty, a to po dobu 6 rokov, pretože ak by súd postupoval podľa zákona, už 27. 11. 2001 mal   vec   právoplatne   skončiť   a nie   ju   na   dobu   6   rokov   prerušiť   a potom   ešte   z prísne formalistických dôvodov zrušiť a tak otvoriť ďalší priestor pre právnu neistotu v pracovnom i občianskom postavení sťažovateľa.»

Sťažovateľ   žiada   priznať   aj   finančné   zadosťučinenie   v sume   600   000   Sk.   Svoju žiadosť o finančné zadosťučinenie odôvodnil tým, že bol po celý čas mediálne, profesijne i občiansky znemožňovaný a dehonestovaný a že ide o zmiernenie príkoria, ktoré musel a ešte stále musí znášať v dôsledku prieťahov v konaní.

Návrh pokladá sťažovateľ za veľmi korektný. Ak ústavný súd sťažnosti nevyhovie, potom   sa   bude   musieť   ešte   stále   ako   obeť   obrátiť   na   Európsky   súd   pre   ľudské   práva v Štrasburgu.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol ústavnému súdu prednostne prerokovať túto sťažnosť a prijať ju na ďalšie konanie a následne prijať nález v tomto rozsahu:

„/i/ V konaní vedenom na Najvyššom súde SR ako súde disciplinárnom, pod sp. zn. 2 Ds 1/2001 a 1 Dso 2/2001 bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované čl. 48 ods. 2 ústavy s čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

/ii/ Najvyššiemu súdu SR ako súdu disciplinárnemu prikazuje vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 2 Ds 1/2001 konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov,

/iii/ sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 600.000 Sk, ktorú sumu zaplatí Najvyšší súd SR v lehote do 2 mesiacov,

/iv/   sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   7   492,-   Sk  ...   na   účet dr. E. Ľ.“

3. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 253/07-18 z 12. decembra 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa   a predseda   najvyššieho   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a predsedu   najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

3.1 Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu č. KP 8/08-4 zo 14. februára 2008 bolo ústavnému súdu doručené 19. februára 2008. V predmetnom vyjadrení je uvedené: „Po preštudovaní spisového materiálu 2 Ds 1/2001 som zistil, že prvostupňovým disciplinárnym súdom bolo 5. júna 2001 konanie zastavené. Proti tomuto rozhodnutiu dňa 20.   júna   2001   podal   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   odvolanie.   Odvolací disciplinárny senát však zistil, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ   SR   B.   z   11.   júna   2001,   ČVS:KÚV-25/OVEK-2001   bolo   (...)   začaté   trestné   stíhanie a vznesené obvinenie proti JUDr. S. C. (...) okrem iného aj pre skutok, pre ktorý je proti nemu vedené disciplinárne konanie, a to na základe súhlasu Ústavného súdu SR na začatie trestného stíhania. Na základe tohto oznámenia odvolací disciplinárny súd dňa 27. 11. 2001 konanie prerušil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 125 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. (...). Prerušenie   disciplinárneho   konania   trvalo   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia v trestnom   konaní   tak,   ako   to   ustanovuje   §   125   ods.   3   veta   prvá   Zákona   o   sudcoch a prísediacich. Odvolací súd tak pokračoval v prerušenom disciplinárnom konaní potom, ako zistil, že uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 25. apríla 2007, sp. zn. VII Gv 158/04 prokurátor špeciálnej prokuratúry (...) trestné stíhanie proti JUDr. S. C.   zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. 5. 2007. Odvolací disciplinárny súd svojím rozhodnutím 1 Dso 2/2001 dňa 3. 7. 2007 na neverejnom zasadnutí podľa   §   131   ods.   4   zákona   č.   385/2000 Z.   z.   zrušil   rozhodnutie Najvyššieho súdu z 5. júna 2001 a vec vrátil prvostupňovému disciplinárnemu súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Poukázal v ňom na zistený procesný nedostatok, keď vo výroku napadnutého   rozhodnutia   prvostupňový   disciplinárny   súd   neuviedol   skutok,   pre   ktorý disciplinárne stíhanie proti sudcovi zastavil. Vyslovil názor, že zastavenie disciplinárneho previnenia sa týka vždy skutku a nie jeho právneho posúdenia.   Uložil prvostupňovému disciplinárnemu súdu, aby presne vymedzil skutok, pre ktorý konanie zastavil.

Prvostupňový disciplinárny súd na svojom neverejnom zasadnutí dňa 21. decembra 2007 rozhodol tak, že konanie zastavil. Rozhodnutie prišlo do kancelárie na odpis dňa 21. januára 2008.

Čo sa týka prieťahov v konaní JUDr. S. C. sa so sťažnosťou na mňa ako predsedu Najvyššieho súdu SR, ktorý je v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. oprávnený zaoberať sa sťažnosťami účastníkov konania na prieťahy v konaní obrátil iba raz, a to 28. júla 2005, kedy som požiadal predsedu senátu o vyjadrenie sa k prieťahom vo veci 1 Dso 2/2001.   Vo   vyjadrení predseda senátu poukázal na ustanovenie § 125 zák. č. 385/2000   Z.   z.,   podľa   ktorého   sa   obligatórne   preruší   disciplinárne   konanie   až   do skončenia trestného stíhania a čaká na rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. V iných prípadoch sa JUDr. S. C. so žiadosťami o pokračovanie v konaní obracal priamo   na   predsedu   senátu.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   č.   757/2000   Z.   z.   predseda Najvyššieho súdu SR dohliada na dodržiavania zásad sudcovskej etiky, zásad dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania. Podľa § 53 ods. 1 písm. f) tohto zákona sleduje   rozhodovaciu   činnosť   sudcov   z   hľadiska   plynulosti   súdneho   konania.   Takto   sa postupovalo   aj   v   prípade   sudcu   JUDr.   S.   C.   Po   prerušení   konania   odvolacím disciplinárnym súdom sa vo veci konalo, keďže minimálne 9-krát /v priemere každý mesiac/ bol   požiadaný   Úrad   Špeciálnej   prokuratúry   o   oznámenie   stavu   trestného   konania a upozornený na to, že v disciplinárnej veci JUDr. S. C. je konanie prerušené.

Neskončenie veci na Úrade Špeciálnej prokuratúry, ktoré sa právoplatne skončilo až 7. 5. 2007, bolo objektívnou prekážkou skoršieho skončenia disciplinárneho konania na disciplinárnom   súde.   Z   môjho   pohľadu   nemôžem   teda   súhlasiť   s   názorom,   že   prieťahy v konaní zavinil disciplinárny súd, nakoľko vo veci sa priebežne konalo.“

Ústavný súd zo súvisiaceho disciplinárneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol predseda najvyššieho súdu.

3.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v stanovisku   z 29.   februára   2008,   ktorým reagovala na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu zo 14. februára 2008, uviedla:«...   oznamujeme   Vám,   že   uznesenie   o   zastavení   disciplinárneho   konania   bolo sťažovateľovi doručené 1. 2. 2008, ale už od 1. 1. 2008 mu bola po 7 rokoch uvoľnená sudcovská činnosť. Navrhujeme podanej sťažnosti vyhovieť okrem bodu C/ii - ktorý je už neaktuálny - pretože celková dĺžka disciplinárneho konania je v rozpore s namietanými článkami, a to len   preto,   že   Najvyšší   súd   si   svojvoľne   vykladal   príslušné   zákony   o   disciplinárnej zodpovednosti sudcov, a priznať trovy konania (...). Tzv. disciplinárne skutky totiž boli „spáchané“ za účinnosti zákona č. 412/1991 Zb., takže   aj   konanie   o   nich   sa   malo   dokončiť   podľa   tohto   zákona   /§   151   ods.   10   zák. č. 385/2000 Z.z. v spojení s čl. 50 ods. 6 a čl. 152 ods. 4 ústavy/, ktorý neumožňoval prerušenie 1-ročnej premlčacej doby, po uplynutí ktorej trestnosť priestupkového konania zanikla. Uvedený postup bol v súlade aj s čl. 7 dohovoru - zákaz retroaktivity - i praxou iného senátu NS SR /napr. 2 Dso 2/02 ap./. Ak by bol disciplinárny súd postupoval ústavne konformným spôsobom, bol by už v r. 2001 skončil inak umelo vykonštruované disciplinárne konanie, takže doba 7 rokov by mala byť posudzovaná v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.(...)»

II.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 12. decembra 2007 I. senát ústavného súdu v zložení Ján Luby (predseda senátu), Peter Brňák a Lajos Mészáros (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008, účinného od 1. marca   2008,   I.   senát   ústavného   súdu   tvoria   sudcovia   Peter   Brňák   (predseda   senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca), ktorého pre predpojatosť v danej veci   nahradil   v zmysle   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2008   sudca   Ján   Luby. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Z obsahu predloženého disciplinárneho spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 2 Ds 1/2001 ústavný súd zistil, že návrh na začatie disciplinárneho konania bol ministrom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   doručený   disciplinárnemu   súdu   14.   júla   2000. Uznesením   z   5.   júna   2001   najvyšší   súd   disciplinárne   konanie   zastavil.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal 20. júna 2001 minister spravodlivosti Slovenskej republiky odvolanie. Odvolací disciplinárny senát rozhodnutím z 27. novembra 2001 podľa § 125 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“)   konanie   prerušil,   keď   zistil,   že uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Slovenskej republiky   B.   z   11.   júna   2001   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a   vznesené   obvinenie   proti sťažovateľovi okrem   iného aj pre skutok, pre ktorý je proti nemu vedené disciplinárne konanie.   Sťažovateľ   oznámil   súdu,   že   trestné   stíhanie   bolo   zastavené   (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7.   mája 2007,   pozn.),   a požiadal o pokračovanie v prerušenom konaní. Po doplnení člena odvolacieho disciplinárneho senátu tento rozhodnutím z 3. júla 2007 zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec mu vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. Prvostupňový   disciplinárny   súd   na   svojom   neverejnom   zasadnutí   21.   decembra   2007 rozhodol tak, že konanie zastavil. Rozhodnutie došlo do kancelárie na odpis 21. januára 2008 a 1. februára 2008 bolo doručené sťažovateľovi.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Ds 1/2001 a sp. zn. 1 Dso 2/2001, v ktorých sa proti sťažovateľovi viedlo disciplinárne konanie, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

V okolnostiach danej veci ústavný súd upriamil svoju pozornosť najmä na spôsob, akým postupoval disciplinárny súd, ktorý bol pre posúdenie namietaných porušení práv určujúci.  

1. Obdobie nečinnosti disciplinárneho súdu počas prerušenia konania, t. j. od 27. novembra 2001 do 7. mája 2007

Podľa § 125 zákona o sudcoch s nadpisom „Prerušenie disciplinárneho konania“(1) Ak sa disciplinárny senát domnieva, že skutočnosti, ktoré sa sudcovi kladú za vinu, majú znaky trestného činu, disciplinárne konanie preruší a vec postúpi príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.

(2) Disciplinárny senát preruší disciplinárne konanie aj vtedy, ak sa dozvie, že pre skutok, pre ktorý sa disciplinárne konanie začalo, sa proti sudcovi vedie trestné konanie. (3) Prerušenie disciplinárneho konania trvá do právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní. Ak nie sú splnené podmienky na pokračovanie v disciplinárnom konaní alebo na konanie v osobitných prípadoch, disciplinárny senát disciplinárne konanie zastaví.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa podanou sťažnosťou opakovane sťažoval na „prieťahy“ v prebiehajúcom disciplinárnom konaní pred najvyšším súdom. Prvú sťažnosť na „prieťahy“ v disciplinárnom konaní pred najvyšším súdom sťažovateľ podal ústavnému súdu 13. októbra 2005, ktorú ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 245/05 z 9. novembra 2005 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V uvedenej   veci   posudzoval   ústavný   súd   sťažovateľom   namietané   prieťahy v disciplinárnom   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   vo   väzbe   k inštitútu   prerušenia disciplinárneho konania podľa § 125 ods. 2, 3 zákona o sudcoch. V tejto súvislosti uviedol (v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 245/05 z 9. novembra 2005, pozn.), že „z dôvodu prerušenia napadnutého   konania   pred   najvyšším   súdom   27.   novembra   2001   nemôžu   sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené   vyššie.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní, resp. prejednanie veci v neprimeranej lehote (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 124/04), aj keď uznáva a napokon vo svojom náleze ( sp. zn. IV.   ÚS   210/04   a   sp.   zn.   II.   ÚS   325/07   )   aj   vyslovil,   že   v súvisiacom   trestnom   konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-25/OVEK-2001 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovateľovi priznal aj primerané finančné zadosťučinenie.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie práva sťažovateľa garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť, i keď si je vedomý toho, že prerušenie napadnutého konania je nesmierne zdĺhavé,   toto   je   však   vzhľadom   na   obligatórnosť   prerušenia   plne   závislé   od   trestného konania pôvodne vedeného pod sp. zn. ČVS: KÚV-25/OVEK-2001, ktoré touto sťažnosťou napadnuté nebolo.“

Pokiaľ sťažovateľ opakovane namieta celkovú dĺžku disciplinárneho konania pred najvyšším súdom a v tejto súvislosti naďalej spochybňoval ako prieťah v konaní aj obdobie počas prerušenia konania, t. j. od 27. novembra 2001 do 7. mája 2007 (keď uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o zastavení trestného stíhania   nadobudlo   právoplatnosť),   potom   v tejto   časti   bolo   potrebné   vysloviť,   že k porušeniu ním označených práv nedošlo.

V inej veci ústavný súd napr. uviedol: „Dobu prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku na základe procesných úkonov účastníkov konania nemožno   považovať   za   zbytočné   prieťahy,   ktoré   by   boli   spôsobené   činnosťou (nečinnosťou)   súdu   v občianskoprávnom   konaní.   Platí   to   predovšetkým   v   prípadoch,   v ktorých   je   konanie   prerušené   preto,   lebo   výsledok   iných   sporov   začatých   na   podnet účastníka konania (ďalšie žaloby) môže relevantne ovplyvniť výsledok iného sporu, toho, v ktorom konanie bolo prerušené. Osobitne to má význam vtedy, ak spory začne účastník konania v úzkej časovej spojitosti s konaním, v ktorom namieta zbytočné prieťahy, a tieto spory vecne súvisia s týmto sporom, resp. môžu ovplyvniť jeho výsledok“ (II. ÚS 422/00).Podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľa,   ktorý v stanovisku   z 29.   februára   2008   v súvislosti   s prerušením   disciplinárneho   konania (a prerušením plynutia premlčacej doby) poukazoval na skutočnosť, že v danej veci sa malo postupovať podľa predchádzajúceho zákona (zákon č. 412/1991 Zb. z 27. septembra 1991 o kárnej   zodpovednosti   sudcov   v znení neskorších   predpisov,   pozn.),   a to   už len   z toho hľadiska, že inštitút prerušenia disciplinárneho (vtedy kárneho, pozn.) konania bol známy aj tomuto   zákonu   (§   12),   a nie   je   primárnou   úlohou   ústavného   súdu   v tomto   konaní (o prieťahoch   v konaní)   zaujímať   stanovisko   k   rozdielnej   praxi   disciplinárnych   súdov v otázke plynutia či prerušenia plynutia premlčacej doby.  

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že za prieťahy v období od 11. júna   2001   do   15.   decembra   2004   v súvisiacom   trestnom   konaní   Krajského   úradu vyšetrovania   Policajného   zboru   B. vedenom   pod   sp. zn.   ČVS:   KÚV-25/OVEK-2001 ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   IV. ÚS 210/04   z 15.   decembra   2004   vyslovil   porušenie sťažovateľových práv a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a náhradu trov konania a následne nálezom sp. zn. II. ÚS 325/06 z 27. marca 2007 v tej istej súvislosti (za   prieťahy   v období   od   15.   decembra   2001   do   27.   marca   2007)   opakovane   vyslovil porušenie sťažovateľových práv, prikázal porušovateľovi konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk a náhradu trov konania.

2. Posudzovanie namietaných porušení práv v ostatnom období

Ústavný súd posúdil (v záujme vysporiadania sa s celým namietaným obdobím) tiež zvyšné obdobie posudzovanej sťažnosti, t. j. keď dôvody prerušenia konania pominuli - od 7. mája 2007 do 17. septembra 2007 (keď bola podaná sťažnosť na ústavný súd), resp. až do 1. februára 2008, keď bolo rozhodnutie o zastavení konania doručené sťažovateľovi, pričom v tomto období prieťahy v konaní nezistil.

Najvyšší   súd   po   zistení   dôvodu   na   pokračovanie   v disciplinárnom   konaní   a po doplnení   člena   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   rozhodnutím   sp.   zn.   1   Dso   2/2001 z 3. júla 2007 zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ds 1/2001 z 5. júna 2001 a vec mu vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. Prvostupňový disciplinárny súd na svojom neverejnom zasadnutí 21. decembra 2007 rozhodol tak, že konanie zastavil. Rozhodnutie došlo   do   kancelárie   na   odpis   21.   januára   2008   a 1.   februára   2008   bolo   doručené sťažovateľovi.

V danom   prípade   ústavný   súd   skúmal,   či   existuje   reálna   možnosť   vyslovenia porušenia namietaného základného práva sťažovateľa, posudzujúc obdobie od času, keď dôvody prerušenia konania pominuli, t. j. od 7. mája 2007 do 17. septembra 2007 (keď bola podaná sťažnosť na ústavný súd), resp. až do 1. februára 2008, kedy bolo rozhodnutie o zastavení konania doručené sťažovateľovi. Posudzované obdobie štyroch, resp. ôsmych mesiacov nesignalizuje vzhľadom na uvedené možnosť vyslovenia namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto aj vo zvyšnej časti vyslovil, že namietané práva porušené neboli.

3. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie namietaných práv, ďalšími požiadavkami sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2008