znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 253/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 a základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   pokojne   užívať   svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 5 Co   252/03-68 z 24. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2006 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   č. k. 5 Co   252/03-68   (sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   nesprávnu   spisovú   značku 5 C 67/2003, pod ktorou sa vedie iné konanie na prvostupňovom súde) z 24. augusta 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že:«Ja,   sťažovateľ,   som   sa   žalobou   podanou   dňa   31.   01.   2003   domáhal   zaplatenia čiastky 20.528,- Sk s príslušenstvom od žalovaného - Poľnohospodárske družstvo H... Vychádzal som z toho skutkového základu, že som mal so žalovaným uzatvorenú nájomnú zmluvu na prenájom nehnuteľností, a to poľnohospodárskej pôdy v katastroch obce L., B., K. Nájomná zmluva bola uzatvorená v roku 1991, jej dodatok bol uzatvorený v roku 1992. Nájomný vzťah podľa pôvodnej nájomnej zmluvy bol uzavretý na dobu určitú do 05. 12. 1996. Nájomné bolo splatné ročne, vždy do 31. 01. nasledujúceho kalendárneho roku. Ja som vlastne žaloval zaplatenie nájomného za štyri roky, počnúc nájmom za rok 1999, ktorý bol splatný do 31. 01. 2000, nájomné za rok 2000, rok 2001 a rok 2002. Je tiež pravda, že nájomca mi neuhradil i predchádzajúce nájomné, ale priznania tejto pohľadávky som   sa   nedomáhal   vzhľadom   k   jej   premlčaniu.   Žalovaný   dodnes   užíva   moju poľnohospodársku pôdu.

Pri posudzovaní existencie nájomného vzťahu som vychádzal z ustanovenia § 267 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mám za to, že nájom nehnuteľností, dojednaný na dobu určitú sa pri splnení zákonom stanovených podmienok predlžuje za rovnakých podmienok, najdlhšie však na dobu jedného roka. Takto to bolo i v mojom prípade. V zmysle zákona sa vlastne   predlžuje   nájomná   zmluva.   Podľa   môjho   názoru,   nájomná   zmluva   sa   takto predlžuje i opakovane, vždy však najdlhšie na dobu jedného roka. (...)

Žalovaný   sčasti   uznal môj nárok a čiastku   vo výške 5.308,-   Sk uhradil.   Z   tohto dôvodu   som   so   súhlasom   súdu   zmenil   žalobný   návrh   tak,   že   som   požadoval   priznanie čiastky 15.220,- Sk s príslušenstvom.

Okresný súd svojim rozsudkom zo dňa 02. 06. 2003 v konaní pod sp. zn. 5 C 67/2003 rozhodol tak, že mi priznal len úroky z omeškania. Vo zvyšku návrh zamietol. Vychádzal z toho, že nájomná zmluva na dobu určitú sa obnovuje len jedenkrát.

Ako je zrejmé z písomného vyhotovenia rozsudku svoj názor odôvodniť nevedel. (...) Voči uvedenému rozhodnutiu som podal v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní som veľmi podrobne rozobral znenie príslušného ustanovenia zákona, poukázal som na zhodné názory teoretikov a na vady rozsudku súdu prvého stupňa.

Krajský súd rozhodnutím zo dňa 24. 08. 2005 moje odvolanie zamietol, pripustil však dovolanie na otázku, či po uplynutí doby nájmu dohodnutého na dobu určitú, dochádza k obnoveniu nájomnej zmluvy podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka na jeden rok, a to aj opakovane.

Odvolací súd si odvolanie a spis riadne nepreštudoval. Hneď v úvode konania bolo právnemu   zástupcovi   vysvetlené,   že   nemôže   uspieť   nakoľko   má   žalovať   plnenie v naturáliách. Pri opätovnej špecifikácii petitu na pojednávaní vysvitlo, že takúto zmenu som už navrhol na pojednávaní dňa 14. mája 2003. Súd bol pripravený žalobu zamietnuť z formálnych dôvodov a preto nebol pripravený na argumentáciu o právnom základe mojej žaloby. Nevedel vysvetliť prečo rozhodol ako rozhodol. Uviedol, len to, že názory sú rôzne a preto i pripúšťa dovolanie. Mojimi argumentami najmä z odvolania sa nezaoberal. (...) Krajský súd vo svojom rozsudku zo dňa 24. 08. 2005 sa k môjmu odvolaniu vlastne nevyjadril.   Nevedel   odôvodniť   prečo   nájomný   vzťah   mal   skončiť,   jednoducho   to   len skonštatoval, čím porušil ustanovenia zákona o odôvodňovaní, ako i konštantnú judikatúru napr. Európskeho súdu pre ľudské práva podľa rozhodnutia: Justice must not only to be done, but also to be seen. Odôvodnenie snáď predstavuje len veta zo strany 5, posledný odsek, keď uviedol, že „súdne rozhodnutia v tejto otázke nie sú jednotné“. To je len ďalší dôvod k tomu, aby samotné rozhodnutie sa zaoberalo aj právnym rozborom citovaného ustanovenia.

Rozhodnutie   krajského   súdu   má   prvky   arbitrárneho   rozhodnutia,   pretože   jeho odôvodnenie nie je na požadovanej úrovni. Krajský súd ani v jednom bode ohľadne riešenia podstatnej právnej otázky odvolateľovi neodpovedal. Len sa stotožnil s právnym názorom okresného   súdu.   Poukazujem   na   judikatúru   Ústavného   súdu   SR,   konkrétne   rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 24/00 a I. ÚS 15/01. Nie je možné konštatovať riadne odôvodnenie rozsudku, keď   sa   KS   v   Trenčíne   v   žiadnom   odôvodnení   nedotkol   spomínaných   právnych   úvah, podstatných   právnych   dôvodov   návrhu,   vyjadrení   a   právnych   názorov   významných teoretikov   na   ktoré   poukázal   navrhovateľ   v   konaní   a najmä   v   podanom   odvolaní. Odôvodnenie súdu prvého stupňa malo právne vady. Tieto vady krajský súd neodstránil a ani   nepoukázal   na   iné   ustanovenia   zákona,   prečo   by   rozhodnutie   malo   byť   správne. Nie je dostatočné odôvodnenie rozsudku, že rozhodnutia v takýchto veciach sú rôzne. Mám za to že to nie je žiadne odôvodnenie. Skôr to znamená, že súdy môže rozhodnúť ako chcú a nemusia   svoje   rozhodnutia   odôvodňovať.   Ak   majú   súdy   pri   rovnakom   právnom stave rozhodovať   rôzne,   bez   odôvodnenie,   len   tak   ako   sa   im   práve   zachce,   jedná sa o arbitrárnosť.

Proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   24.   08.   2005, sp. zn. 5 C 67/2003,   som   podal   v   zákonnej   lehote   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu dovolanie a navrhol som v zmysle § 243 b) ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť spolu s rozhodnutím súdu prvého stupňa a vec vrátiť mu na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania bola daná rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne z 24. 08. 2005, keď vo vlastnom výroku rozsudku pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   z dôvodu,   že   nešlo   o   vadu,   ktorá   je   obsiahnutá v § 237 O. s. p. (...)»

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd vydal tento nález:

„1. Základné práva J. R. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivo súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vlastniť majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne sp. zn. 5 C 67/2003 rozhodnutím z 24. augusta 2005 porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 C 67/2003 z 24. augusta 2005 a vec sa mu vracia, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi sumu 40.000,- Sk ako i trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. I. G. vo výške 5.788,- Sk na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva vlastniť majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   a   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 252/03-68 z 24. augusta 2005.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť   14.   novembra   2005.   Predmetná   ústavná   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená 11. júla 2006.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade vo vzťahu ku krajskému súdu 14. novembra 2005. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 11. júla 2006, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté ako neprípustné. Keďže sťažovateľ   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   svojho   dovolania   touto   ústavnou sťažnosťou   nenapadol,   neoznačil   najvyšší   súd   za   porušovateľa   svojich   označených základných práv a neuviedol žiadne dôvody na vyslovenie porušenia svojich základných práv a slobôd rozhodnutím najvyššieho súdu (pozri najmä sťažnostný návrh, teda petit tejto sťažnosti),   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu o dovolaní sťažovateľa (ktoré bolo sťažovateľovi doručené 11. apríla 2006) v danej veci nemohlo   založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   kvalifikovanú   právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nie   je   možné   dovolanie   považovať za procesný   prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytuje. V takých   prípadoch   lehota   na   podanie   ústavnej sťažnosti   plynie odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo právoplatne skončené ešte pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených   námietok   voči   týmto   postupom   všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný   právny prostriedok   nápravy, ktorý   je predpokladom   (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006