znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 253/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. novembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   V.   S.,   bytom   N.,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. P., B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 28 K 226/2002 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“) 19. októbra 2005, označeným ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ MUDr.   V.   S.,   bytom   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpený   advokátom JUDr. T. P., B., namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) a čl. 6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom   na Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 28 K 226/2002 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2005.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie uvedených článkov   ústavy,   dodatkového   protokolu   a   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie s príkazom obnoviť stav pred porušením základného práva sťažovateľa tak, že spoločnosť C., s. r. o. (ďalej len „C.“), bude opätovne zapísaná v obchodnom   registri   Okresného   súdu   N.   Napokon   požaduje   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   jej   titulnej   strany   sťažovateľ   označuje   za porušovateľov   označených   základných   práv   jednak   krajský   súd,   a to   jeho   uznesenie sp. zn. 28   K 226/2002   zo   14.   júla   2004,   ako   aj najvyšší   súd,   a to   jeho   uznesenie sp. zn. 4 M Obdo 2/2005 z 28. júna 2005.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 25. septembra 2004, bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu   na   spoločnosť   C.   a to   pre   nedostatok   majetku.   Sťažovateľ   bol   jediným spoločníkom a jediným konateľom C. Proti uzneseniu krajského súdu na podnet C. podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 2/2005 z 28. júna 2005 bolo dovolacie   konanie vedené   na základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora zastavené.

Spoločnosť C. vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 45 Cb 56/99 už od roku 1999 konanie voči Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o odplatnom prevode akcií uzatvorenej medzi C. a fondom v roku 1996, pričom od zmluvy odstúpil fond. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 45 Cb 56/99 z 12. januára 2005 bolo toto konanie zastavené z dôvodu, že C. ako subjekt práva zanikol výmazom z obchodného registra, pričom k výmazu došlo ako   k priamemu   zákonnému   následku   právoplatného   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 28 K 226/2002   zo   14.   júla   2004,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   vyhlásenie konkurzu voči C. pre nedostatok majetku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 38/05 z 8.   augusta   2005   bolo   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   45   Cb   56/99 z 12. januára 2005 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto uznesení vyslovil pochybnosti o tom, či uznesenie krajského súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004   bolo   C.   doručené   zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom.   Z tohto   dôvodu   vyslovil pochybnosti aj o správnosti výmazu C. z obchodného registra.

Podľa   sťažovateľa   uznesenie   krajského   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu pre nemajetnosť bolo doručované v zmysle § 48 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, a hoci C. zásielku neprevzal, krajský súd ju považoval za doručenú. Pritom nebola splnená podmienka, že súdu iná prípadná adresa nie je známa. Z obsahu spisov totiž jasne vyplývalo, že C. síce nepreberal zásielky na adrese uvedenej v obchodnom registri, teda v Nových   Zámkoch,   ale   zato   ich   preberal   na   adrese   uvedenej   v návrhu   na   vyhlásenie konkurzu, teda v Sliači. Okrem toho bolo notoricky známou skutočnosťou, že sťažovateľ ako jediný konateľ C. je dlhodobo poslancom a funkcionárom Národnej rady Slovenskej republiky,   a preto   i tam   bolo   možné   zásielku   doručiť.   Objektívne   vzaté,   krajský   súd nevykonal   všetky   zákonom   ustanovené   úkony   spojené   s doručovaním   uznesenia sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004. Priamym následkom tohto pochybenia krajského súdu   bol   výmaz C.   z obchodného   registra,   čím   došlo   zároveň   aj   k zániku   jeho   právnej subjektivity. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 2/2005 z 28. júna 2005, ktorým bolo konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zastavené pre zánik právnej subjektivity C., iba potvrdilo skutočnosť, že arbitrárnym konaním všeobecných súdov došlo ku poškodeniu sťažovateľa a C., lebo zanikla možnosť pre C., aby bol účastníkom súdnych konaní. Nemá žiadnu právnu možnosť prinavrátenia pôvodne investovaných prostriedkov do jeho majetku zo strany sťažovateľa.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004 vyplýva, že návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok C. bol zamietnutý pre nedostatok majetku. Na uznesení je vyznačený ako dátum právoplatnosti a vykonateľnosti 25. september 2004.

Z mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   č.   k.   VI/2   Pz   452/04-50 z 20. apríla   2005   podaného   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   28   K 226/2002-208 zo 14. júla   2004   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   považuje   uznesenie   krajského   súdu za právoplatné a nesúhlasí s ním z vecných dôvodov.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 2/2005 z 28. júna 2005 vyplýva, že konanie   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   bolo   zastavené   z dôvodu, že podľa výpisu z obchodného registra bol C. vymazaný 9. novembra 2004, čo znamená, že ako subjekt práva už neexistuje. Preto nie sú splnené všetky podmienky konania podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 38/05 z 8. augusta 2005 vyplýva, že najvyšší   súd   zrušil   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   45   Cb   56/99-744 z 12. januára   2005   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu zastavenie konania z dôvodu výmazu C. ako žalobcu z obchodného registra bolo predčasné. Najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 48 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku a uvádza,   že   z obsahu   spisov   muselo   byť   krajskému   súdu   konajúcemu   o návrhu   na vyhlásenie konkurzu známe, že C. síce nepreberal zásielky v Nových Zámkoch, ale v Sliači áno.   Ďalej   zo   spisov   vyplývalo,   že   konateľom   C.   je   sťažovateľ,   o ktorom   je   dlhodobo známe,   že   je   poslancom   a funkcionárom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Preto nemožno dôjsť k záveru, že krajský súd vykonal všetky zákonom ustanovené úkony spojené s doručovaním uznesenia sp.   zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004. Navyše, krajský súd nepovažoval za potrebné toto uznesenie doručiť právnemu zástupcovi C., hoci to bolo jeho povinnosťou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že hoci sťažovateľ je v konaní kvalifikovane zastúpený   advokátom,   existuje   určité   protirečenie   medzi   titulnou   stranou   sťažnosti a požadovaným návrhom rozhodnutia (petitom). Hoci z titulnej strany sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ za porušovateľov označených základných práv považuje jednak krajský súd, ako aj   najvyšší   súd,   zatiaľ   z návrhu   rozhodnutia   vyplýva,   že   sťažovateľ   požaduje   vysloviť porušenie   označených   základných   práv   iba   zo   strany   krajského   súdu.   Napriek   tomuto nedostatku   sa   ústavný   súd   bude   v   ďalšom   zaoberať   vecou   z pohľadu   oboch   do   úvahy prichádzajúcich porušovateľov označených základných práv.

V súvislosti   s tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smeruje voči   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004, treba uviesť, že nie je daná právomoc ústavného súdu o nej konať a rozhodnúť.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy je nepochybné, že právomoc ústavného súdu poskytovať   ochranu   označeným   základným   právam   je   subsidiárna,   pretože   je   daná   iba v prípade, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

Podstata námietok sťažovateľa voči uzneseniu krajského súdu spočíva v tom, že toto uznesenie nebolo C. zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom   doručené.   Sťažovateľ   sa pritom opiera o zásadné závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 6 Obo 38/05 z 8. augusta 2005.

Podľa   názoru ústavného súdu   vzhľadom   na charakter   námietok, ktoré sťažovateľ uplatňuje, je v právomoci všeobecných súdov poskytnúť C. ochranu. Ak je sťažovateľ toho názoru, že uznesenie krajského súdu   nebolo doručené v súlade   so   zákonom, potom   ani nemohlo nadobudnúť dosiaľ právoplatnosť. To zároveň znamená, že ochrany označených práv   je   možné   sa   domáhať   podaním   odvolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 28 K 226/2002   zo   14.   júla   2004.   V odvolacom   konaní   bude   možné   posúdiť, či sťažovateľove námietky obstoja, alebo či uznesenie krajského súdu treba považovať za právoplatné dňom 25. septembra 2004, prípadne v inom termíne. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vo vzťahu voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 2/2005 z 28. júna 2005 považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   o zastavení   konania   treba   považovať   v podstate   za akceptovateľné. Najvyšší súd vychádzal zo zápisu v obchodnom registri, podľa ktorého bol C. z obchodného registra vymazaný, pričom táto skutočnosť je nesporná. Ak by sa bol najvyšší súd zaoberal otázkou, či boli splnené procesnoprávne podmienky pre výmaz C. z obchodného   registra,   teda   konkrétne,   či   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   krajského súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004, bol by mohol dospieť k obdobným záverom, k akým dospel najvyšší súd ako odvolací súd v uznesení sp. zn. 6 Obo 38/05 z 8. augusta 2005. Mohol teda prípadne zistiť, že toto uznesenie nie je dosiaľ právoplatné, hoci v zmysle § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mimoriadne dovolanie možno podať iba voči právoplatnému rozhodnutiu súdu. V takom prípade by podľa § 243i ods. 2, § 243b ods. 4 a § 218   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   musel   mimoriadne   dovolanie odmietnuť s tým, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je mimoriadne dovolanie prípustné. Podľa názoru ústavného súdu z hľadiska procesnoprávnych následkov v podstate niet   zásadného   rozdielu   medzi   uznesením   o zastavení   konania   o mimoriadnom   dovolaní a uznesením   o odmietnutí   mimoriadneho   dovolania   z niektorého   z dôvodov   uvedených v ustanovení § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.   Ani v jednom spomínanom prípade nedochádza totiž k meritórnemu konaniu a rozhodovaniu o podanom mimoriadnom dovolaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2005