znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 252/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpená advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 17, Košice,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, akoaj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   1   S   263/2014-37z 5. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalejlen „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.1 S 263/2014-37 z 5. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 11. augusta 2014 poštoudoručila Daňovému úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) odvolanie z 5. augusta 2014proti   rozhodnutiu   č.   9104408/5/3578616/2014/PávI   z   22.   júla   2014.   Daňový   úrad10. septembra 2014 zaslal sťažovateľke oznámenie, v ktorom jej oznámil, že jej odvolaniedoručené   11.   augusta   2014   poštou   považuje   za   nepodané,   pretože   nebolo   podanéelektronickými prostriedkami v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.o správe   daní   (daňový   poriadok)   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v z neníneskorších   predpisov.   Sťažovateľka   následne   20.   októbra   2014   podala   daňovému   úradužiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty na elektronické podanie odvolania proti označenémurozhodnutiu daňového úradu, o ktorej daňový úrad rozhodol rozhodnutím z 23. októbra2014   tak,   že   žiadosti   nevyhovel.   Daňový   úrad   žiadosti   o   odpustenie   zmeškanej   lehotynevyhovel s poukazom na to, že sťažovateľke bola známa povinnosť doručovať podaniaelektronickými prostriedkami, keďže už svoje skoršie podania takto doručovala.

Sťažovateľka sa návrhom doručeným krajskému súdu 8. decembra 2014 domáhalapodľa   §   250t Občianskeho   súdneho   poriadku   ochrany   proti   nečinnosti   daňového   úradua krajskému   súdu   navrhla,   aby   uložil   daňovému   úradu   povinnosť   konať   a rozhodnúťo jej odvolaní z 5. augusta 2014 proti rozhodnutiu daňového úradu z 22. júla 2014.Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky zamietol ako nedôvodnýa nepriznal jej náhradu trov konania.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nejnesprávne skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení, ako aj jehonedostatočné odôvodnenie.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Krajský   súd   v   Bratislave   sa   v   napadnutom   uznesení   vyslovil,   že   navrhovateľ (sťažovateľ) v daňovom konaní nepodal včas svoje odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava č. 9104408/5/3578616/2014/PávI zo dňa 22. 7. 2014, pretože ho nepodal elektronickými   prostriedkami,   ale   písomne   poštou,   na   čo   daňový   úrad   (správca   dane) neprihliadol, s čím sa súd stotožnil, pretože podľa názoru súdu podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky a návrh sťažovateľa zamietol a nepriznal mu nárok na náhradu trov konania.

S týmto záverom Krajského súdu v Bratislave sa sťažovateľ nestotožňuje a má za to, že v konaní pred súdom došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa ako navrhovateľa, a tým aj k porušeniu Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručených základných práv a slobôd....

Sťažovateľ podal písomné odvolanie poštou vzhľadom ku skutočnosti, že správca dane prijímal jeho písomné podania aj v roku 2014 počas výkonu daňovej kontroly aj poštou   a   najmä   bol   uvedený   do   omylu   a   spravoval   chybným   poučením   správcu   dane v napadnutom   odvolaní,   ktorý   podľa   nezrozumiteľného   textu   poučenia   uložil   podať odvolanie   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   a   nepoučil   sťažovateľa   o   nutnosti   podať odvolanie elektronicky v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku.

V   súčasnosti   už   správcovia   dane   na   základe   opatrenia   MF   SR   používajú   inú formuláciu poučenia o forme podania odvolania v obdobných veciach, kde už uvádzajú nasledovný text: „Na subjekty uvedené v § 14 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov   sa   vzťahuje   povinnosť   doručovania   podaní   finančnej   správe   elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku“.

Podľa   ust.   §   63   ods.   6   Daňového   poriadku,   ak   chýba   v   rozhodnutí   poučenie o odvolaní   alebo   v   rozhodnutí   bolo   nesprávne   uvedené   poučenie,   že   proti   rozhodnutiu nemožno podať odvolanie, alebo ak bola skrátená lehota na podanie odvolania alebo nie je v poučení určená lehota vôbec, odvolanie možno podať do šiestich mesiacov po doručení rozhodnutia: to neplatí, ak rozhodnutie podľa tohto zákona nemusí obsahovať poučenie. Sťažovateľ následne po obdržaní listu správcu dane z 10. 9. 2014 podal dňa 20. 10. 2014 prostredníctvom elektronickej podateľne predmetné odvolanie správcovi dane a súčasne elektronicky   podal   žiadosť   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   elektronické   podanie odvolania proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava č. 9104408/5/3578616/2014/PávI zo dňa 22. 7. 2014, ktorému však správca dane nevyhovel.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   správca   dane   nepostupoval   v   súlade   s   na   vec   sa vzťahujúcimi   ustanoveniami   Daňového   poriadku   tým,   že   podľa   názoru   navrhovateľa nerozhodol o včas podanom odvolaní v lehote podľa ust. § 63 ods. 6 Daňového poriadku proti   vyššie   uvedenému   rozhodnutiu   správcu   dane   sám   alebo   nepostúpil   odvolanie sťažovateľa do 30 dní odo dňa začatia konania spolu s výsledkami doplneného konania, s úplným   spisovým   materiálom   a   s   predkladacou   správou   na   rozhodnutie   odvolaciemu orgánu   a   o   takomto   postupe   správca   dane   ako   správca   dane   písomne   neinformoval sťažovateľa ako daňový subjekt....

Sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnom daňovom konaní zo strany správcu dane došlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že nepoučil správne o sťažovateľa o forme podania odvolania a uviedol ho do omylu textom poučenia tak, že odvolanie je možné podať písomne.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 2. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 263/2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 2. 2015 sp. zn. 1 S 263/2014 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, akoaj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajskéhosúdu,   ktorým   bol   zamietnutý   jej   návrh   proti   nečinnosti   daňového   úradu   v   konanía rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   je   namietanie   nesprávnychskutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutéhouznesenia.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenieuvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:

«Krajský súd v Bratislave ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP)   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   250f   ods.   1   OSP,   návrh   začatie   konania o nečinnosti orgánu verejnej správy preskúmal a dospel k záveru, že návrh je nedôvodný a preto ho podľa ust. § 250d ods. 4 veta štvrtá OSP zamietol.

Podľa ust. § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci, konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje všeobecný predpis. Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu – nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne....

Podľa uznesenia NSSR 5 Sžnč 1/2011 „Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1 OSP posudzovať individuálne vo svetle okolnosti konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva   alebo   právom   chránené   záujmy   môžu   byť   dotknuté   nečinnosťou   orgánu   verejnej správy v konkrétnom konanú.“

V zmysle vyššie citovaného judikátu NSSR súd danú vec posúdil individuálne podľa okolností prípadu a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.

Navrhovateľ má nárok na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 Ústavy SR.

Z obsahu administratívneho spisu súd konštatoval, že dňa 22. 7. 2014 odporca vydal rozhodnutie č. 9104408/5/3578616/2014/PávI, ktorým znížil nadmerný odpočet uplatnený navrhovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 8/2012 o sumu 26 700 eur. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 29. 7. 2014. Odvolanie voči tomuto rozhodnutiu bolo odporcovi doručené poštou dňa 11. 8. 2014.

Písomným podaním zo dňa 10. 9. 2014 odporca navrhovateľovi oznámil, že jeho podanie vo veci odvolania voči vyššie uvedenému rozhodnutiu sa považuje za nepodané z dôvodu, že daňový subjekt v súlade s § 14 ods. 1 písm. a daňového poriadku je osobou povinnou   doručovať   podania   elektronickými   prostriedkami   od   1. 1. 2014.   Navrhovateľ podal   dňa   20. 10. 2014   žiadosť   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   odvolanie   proti rozhodnutiu,   o   ktorej   bolo   rozhodnuté   rozhodnutím   zo   dňa   23. 10. 2014 č. 9104408/5/4755117/2012/PávI tak, že žiadosti daňového subjektu (navrhovateľa) nebolo vyhovené.

Podľa ust. § 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty:

a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH

b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

d) zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH, ktorého zastupuje pri správe daní

Podľa   §   13   ods.   5   zákona   č.   563/2009   Z.   z.:   Podanie   urobené   elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne   ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom (§ 2 písm. y) a § 4 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v znení neskorších predpisov)   osoby,   ktorá   ho   podáva.   A   daňový   subjekt   chce   doručovať   správcovi   dane prítomnosti   elektronickými   prostriedkami,   ktoré   nebudú   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického   doručovania,   spôsob   overovania   elektronického   podania   a   spôsob preukazovania doručenia.

Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z.: Na podanie urobené elektronickými prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu.

Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona: Elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje finančné riaditeľstvo, je spoločná pre finančnú správu.

Podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva: Elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy. Z vyššie citovaného ust. vyplýva, že zákon o správe daní č. 563/2009 Z. z. v ust. § 13 ods.   5   upravil   doručovanie   podania   elektronickými   prostriedkami   prostredníctvom elektronickej podateľne. Podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva alebo daňový subjekt uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom ustanoveným vo vyššie citovanom ust.   §   14   daňového   poriadku.   Pokiaľ   má   daňový   subjekt   povinnosť   doručovať   podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky a správca dane takéto podania neprihliada.

Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v danom   prípade   nie   je   možné   konštatovať   navrhovateľom   tvrdenú   nečinnosť   v   zmysle ust. § 250t ods. 1 OSP....

Ako vyplynulo z vyššie citovaných a vyššie uvedených skutočností v danom prípade v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o nečinnosti žalovaného orgánu štátnej správy, nakoľko v danom prípade sa jedná o situáciu, keď navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas zákonom predpísaným spôsobom. Z tohto dôvodu navrhovateľ žalobcovi oznámil dňa 10. 9. 2014,   že   jeho   odvolanie   sa   považuje   za   nepodané   z   dôvodu,   že   tento   nedodržal povinnosť v súlade s ust. § 14 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a nedoručil predmetné odvolanie prostredníctvom elektronických prostriedkov v súlade so zákonom účinným od 1. 1. 2014. Navrhovateľ voči tomuto rozhodnutiu podal žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty   na   odvolanie,   o   ktorej   bolo   riadne   rozhodnuté   rozhodnutím   odporcu   zo   dňa 23. 10. 2014 tak, že tejto žiadosti nebolo vyhovené.»

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu dospelk záveru,   že   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľky   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnúudržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantnevysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a tvrdeniami sťažovateľkyv jej návrhu (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jej sťažnostné námietky) a svojezávery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto už citované. Ústavný súd preto nezistil, že bykrajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôvodnosti návrhu, a teda sťažovateľkounamietanej nečinnosti daňového úradu (osobitne s ohľadom na posúdenie právnych účinkovpodania   –   odvolania,   ktoré   nebolo   podané   zákonom   predpísaným   spôsobom,   t. j.elektronickými   prostriedkami),   a   pri   ustálení   právnych   záverov   mohol   zakladať   dôvodna zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho   právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv,odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015