znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 252/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. B., P., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/38/2011 a jeho rozsudkom z 22. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5 Cdo   229/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. T. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená sťažnosť JUDr. T. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1   Co/38/2011   a jeho   rozsudkom   z 22.   júna   2011,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 229/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   žalobcu   v súdnom   spore   proti   žalovanému   S.   o náhradu   škody s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C/87/2004.   Predmetom   sporu   je   náhrada   škody   spôsobenej   nedbanlivostným   konaním príslušníkov V. P., ktorí „6. 11. 1967 pri príležitosti osláv 50. výročia VOSR... bez súhlasu nadriadených   a   v   rozpore   so   služobnými   predpismi,   použili   pri   ohňostroji   40   mm osvetľovacie   rakety,   pričom   nevykonali   potrebné   bezpečnostné   opatrenia.   Po   vystrelení osvetľovacích rakiet jedna z nich dopadla na hlavu žalobcu a spôsobila mu pomliaždenie mozgu,   v   dôsledku   čoho   došlo   k   ochrnutiu   oboch   dolných   končatín   a   pravej   hornej končatiny. Obaja menovaní boli Vojenským obvodovým súdom v B. uznaní vinnými a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s podmienečným odkladom na 1 rok. Okresný   súd v Prešove   rozsudkom č.   k.   12 C/877/68 z 30.   6.   1970   zaviazal   právneho predchodcu   žalovaného   na   zaplatenie   sumy   39.325,-   Sk   titulom   bolestného   a   sťaženia spoločenského uplatnenia za poškodenie zdravia v súvislosti s uvedeným zranením. Žalobca aj napriek zdravotnému postihnutiu vyštudoval P. a v rokoch 1979 až 1994 pracoval ako prokurátor v P. Od roku 1995 pracuje ako advokát. Od jesene 2002 žalobca začal častejšie pociťovať bolesti hlavy... Po absolvovaní rôznych vyšetrení bolo zistené, že žalobca trpí organickým posttraumatickým psychosyndrómom... sa jedná o vážnu mozgovú a duševnú poruchu po ťažkom poranení hlavy, kostný defekt v lebečnej klenbe, poúrazovú paraparézu a   kvadruparézu,   poúrazové   obmedzenie   hybnosti   chrbtice...   poruchu   úchopovej   funkcie palca... ukazováka... III. - IV. prsta... Zo záveru znaleckého posudku... vyplýva, že medzi poranením hlavy zo dňa 6. 11. 1967 a uvedenými diagnózami, ktorými žalobca v súčasnosti trpí, je príčinná súvislosť.

V dôsledku zhoršenia zdravotného stavu, ktoré má priamu súvislosť s poraneniami zo 6. 11. 1967, si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nákupom osobného motorového vozidla značky H... Tento nárok žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku poškodenia zdravia, za ktoré zodpovedá žalovaný, bol nútený pre zachovanie normálneho životného štandardu, pre uspokojovanie svojich kultúrnych a sociálnych potrieb, používať osobné   motorové   vozidlo   ako   ortopedickú   pomôcku,   ktoré   denne   potrebuje   a   je   naň absolútne   odkázaný.   Podľa   znaleckého   posudku...   žalobca   nemôže   cestovať   hromadnou dopravou,   nemôže nastúpiť do vlaku a neprejde väčšiu vzdialenosť,   v dôsledku čoho je odkázaný na individuálnu dopravu. Uvedené vozidlo je špeciálne upravené pre potreby žalobcu...   Žalobca   si   uplatnil   aj   odškodnenie   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   za nastavšie   zhoršenie   zdravotného   stavu...   mesačnú   rentu...,   ušlý   zisk...,   zaplatenie...   za kúpeľnú   liečbu...   a každoročné   poskytovanie   21   dňového   liečebného   pobytu   v kúpeľoch v Slovenskej republike...“ (skutkový stav citovaný z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2010, pozn.).

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„V konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 8 C/87/04 som sa domáhal, aby mi S. (ďalej len žalovaný) zaplatila škodu vo výške 889.255,20 Sk v súvislosti so   zakúpením   osobného   motorového   vozidla   H.,   náhrady   škody   titulom   nastavšieho zhoršenia   zdravotného   stavu   -   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v   dôsledku   úrazu zavineného žalovaným zo 6. 11. 1967, titulom náhrady škody za ušlý zisk mesačne až do priznania starobného dôchodku sumu 30.630,- Sk a titulom náhrady škody za zaplatenú kúpeľnú liečbu sumu 31.000,- Sk.

Okresný súd rozsudkom 8 C 87/04 z 29. 5. 2008 (v poradí prvým rozsudkom) môjmu návrhu v plnom rozsahu vyhovel...

Krajský   súd...   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co/3/09,   1Co/4/09   z   20.   5.   2009   napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch o náhrade škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, zameškaného ušlého zisku a ušlého zisku do budúcna v mesačných náhradách, ako aj náhrady škody za kúpeľnú liečbu potvrdil. Všetky priznané nároky považovali oba súdy   jednoznačne   v   príčinnej   súvislosti   s   úrazom   zo   6.   11.   1967,   za   ktorý   zodpovedá žalovaný. Vo vzťahu k nároku o zaplatenie 889.255,20 Sk titulom kúpnej ceny za osobné motorové vozidlo H., krajský súd uviedol, že zatiaľ nebol náležite definovaný a preukázaný príčinný vzťah medzi nutnosťou zakúpiť predmetné vozidlo a úrazom z roku 1967. Preto rozsudok okresného súdu vo vzťahu k tomuto nároku zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   po   čiastočnom   zrušení   rozsudku...   z   29.   5.   2008   vykonal   rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k zistenej príčinnej súvislosti medzi úrazom zo 6. 11. 1967, mojím zdravotným   stavom   a   potrebou   zakúpiť   si   osobné   motorové   vozidlo.   Po   doplnení dokazovania okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom sp. zn. 8 C 87/2004 z 25. 11. 2010 zaviazal   žalovaného   zaplatiť   mi   1.463,02   €   titulom   úprav   na   predmetnom   osobnom motorovom   vozidle   a   trovy   konania,   všetko   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku. V prevyšujúcej   časti   (teda   o   zaplatenie   ceny   osobného   motorového   vozidla)   žalobu zamietol...

Krajský súd v Prešove rozsudkom 1 Co/38/2011 z 22. 6. 2011 prvostupňový rozsudok vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe do sumy 1.196,18 € potvrdil a v časti nad túto sumu do sumy 1.463,02 € rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie...

Proti rozsudku Krajského súdu... z 22. 6. 2011 som podal dovolanie podľa § 237 písm.   f/   OSP   z   dôvodov   uvedených   v   §   241   ods.   2,   písm.   c/   OSP.   Najvyšší   súd   SR... uznesením sp. zn. 8 Cdo/229/2011 z 15. 2. 2012 podané dovolanie odmietol z procesných dôvodov tvrdiac, že nie je prípustné, preto riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozsudkom z hľadiska vecnej správnosti...“

4. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu (jeho rozhodnutiu z 15. februára 2012) sťažovateľ namietal, že dovolací súd odmietol jeho dovolanie „z procesných dôvodov, nezaoberal sa vecnou správnosťou rozsudku Krajského súdu...   z 22.   6.   2011.   Preto   Najvyšší súd...   na uvedené výhrady nereagoval, pochybenie krajského súdu nenapravil a mojim porušeným základným právam taktiež neposkytol ochranu.“.

5.   Sťažovateľ   tvrdí,   že: „Rozhodnutie   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   je arbitrárne, pretože sa súdy upriamili na skutočnosť, že motorové vozidlo používam pre potreby   výkonu   advokácie   a nebrali   do   úvahy podstatne zmenený   skutkový stav   a   nové dôkazy, ktoré nepochybne mohli mať vplyv na spravodlivé a správne posúdenie skutkového stavu.   Najmä   nebrali   do   úvahy   skutočnosť,   že   na   vozidlo   som   absolútne   odkázaný v každodennom živote. Odôvodnenie, či už krajského alebo najvyššieho súdu s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia bez dostatočného vysvetlenia dôvodne vyvoláva pochybnosti o   arbitrárnosti,   nakoľko   v   ňom   absentuje   aplikácia   týchto   zákonných   ustanovení   na konkrétne okolnosti prípadu a odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní... Preto je dôvodné tvrdiť, že nedostatočným odôvodnením bolo porušené moje právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Citovanými rozhodnutiami súdov boli teda porušené moje základné práva vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1, právo na slobodnú voľbu povolania, ako aj právo podnikať   a   uskutočňovať   zárobkovú   činnosť   podľa   článku   35   ods.   1,   ako   zdravotne postihnutého právo na osobitné pracovné podmienky v zmysle článku 38 ods. 1 a právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Preto považujem ústavnú sťažnosť za právom podanú.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší   súd...   uznesením   vo   veci   5   Cdo   229/2011   a   Krajský   súd...   rozsudkom sp. zn. 1 Co/38/2011 z 22. 6. 2011 porušili základné právo sťažovateľa podľa článkov 20 ods. 1, 35 ods. 1, 38 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Cdo 229/2011 z 15. 2. 2012 a rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 1 Co/38/2011 z 22. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd... a Krajský súd... sú povinní solidárne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania 269,61 €.“

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho „základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“, ako aj „základného práva vlastniť majetok v zmysle článku 20   ods.   1,   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania,   ako   aj   právo   podnikať   a uskutočňovať zárobkovú činnosť podľa článku 35 ods. 1, ako zdravotne postihnutého právo na osobitné pracovné podmienky v zmysle článku 38 ods. 1...“.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

11. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 15. februára   2012,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa   odmietol „v   súlade   s   §   218   ods.   1 písm. c)   v spojení   s   §   243b   ods.   5   O.   s.   p.“, a   jemu   predchádzajúcim   potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu z 22. júla 2011 (pozri body 6 a 8).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

13.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 229/2011 z 15. februára 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:

„Proti...   rozsudku   odvolacieho   súdu,   čo   do   potvrdzujúceho   výroku   o   čiastočnom zamietnutí žaloby, podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   zrušiť   a   vec   vrátiť   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a § 237 písm. 2/ O. s. p. tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Za takú   vadu   označil   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ako   aj rozhodnutie   vo   veci   odvolacím   súdom   bez   nariadenia   pojednávania   napriek   potrebe zopakovania   alebo   doplnenia   dokazovania.   V   dôvodoch   dovolania   podrobne   rozoberal skutkový a právny stav veci.“

Po uvedení vyjadrenia žalovaného k dovolaniu žalobcu (sťažovateľa, pozn.) najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel   k   záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   voči   ktorému   takýto   opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné   a nejde   ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa najvyšší súd... len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (rozsudku   alebo uzneseniu),   ak   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané,   je   postihnuté   niektorou   zo   závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným   súdom).   Existenciu   žiadnej   podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to. že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   pripadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   správnymi   predpismi a žalobcovi   neznemožnili   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym   poriadkom   na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p, namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy... Podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru... Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čí. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).“

Následne najvyšší súd citoval z judikatúry ústavného súdu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 14/01, II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/06, III. ÚS 209/94, IV. ÚS 115/03).

Ďalej najvyšší súd argumentoval takto:„Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie... To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP... Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. US 119/03-30... IV. ÚS 115/03...

Najvyšší súd... po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho   rozhodnutia   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   rozsudok   súdu prvého stupňa vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe do sumy 1 196.18 € potvrdil a vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe nad sumu 1 196,18 € a vo výroku o trovách konania rozsudok prvostupňového súdu zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie...

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   a   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces žalobca vyvodzuje tiež z toho, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, napriek potrebe zopakovania alebo doplnenia dokazovania. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné, zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem iného   aj   vtedy,   ak   je   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie.   Či   v konkrétnom prípade   je   nevyhnutné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie,   je   však   vecou   úvahy odvolacieho   súdu   a nie   účastníkov   konania.   Ak   odvolací   súd   dospeje   k záveru,   že   súd prvého   stupňa   náležitým   spôsobom   zistil   skutkový   stav   veci   a preto   nie   je   potrebné dokazovanie   zopakovať   alebo   doplniť,   nič   nebráni   (ak   nejde   o ostatné   dva   v zákone vymenované prípady) o odvolací rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zamietavú časť rozsudku, za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovažoval preto   za potrebné súdom   prvého   stupňa vykonané   dokazovanie   zopakovať alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Odvolací súd teda v   danom   prípade   nepostupoval   v   rozpore   so   zákonom,   keď   na   prejednanie   odvolania nenariadil odvolacie pojednávanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd... dospel k právnemu záveru, že tým, že odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O. s. p. nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv. priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.   Dovolací   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   za   postup   súdu   odnímajúci účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle   citovaného   zákonného ustanovenia,   nie   je   možné   považovať   postup   súdu   v   súlade   s   príslušnými   procesnými ustanoveniami.   Nedošlo   preto   k   závadnému   procesnému   postupu   súdu.   ktorým   by   sa žalobcovi   znemožnila   realizácia   jeho   procesných   práv,   priznaných   mu   v   občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľom   vytýkaná   skutočnosť   by   mala   za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

19.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 229/2011   z 15.   februára   2012   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 38/2011 a jeho rozsudkom z 22. júna 2011, ktorým na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu z 25. novembra 2010 v časti potvrdil a vo zvyšku zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie (pozri   bod   3).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 ústavy predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 5 a 6).

29.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

30.   Po   predbežnom   prerokovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   v časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy („každý má právo na slobodnú voľbu povolania, prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“) a základného   práva   podľa   čl.   38   ods.   1   ústavy   („ženy,   mladiství   a osoby   zdravotne postihnuté   majú   právo   na   zvýšenú   ochranu   zdravia   pri   práci   a osobitné   pracovné podmienky“) postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ na podporu týchto svojich tvrdení neuviedol žiadny argument (relevantnú skutočnosť) konkretizujúci protiústavné správanie (postup) menovaných súdov, ktorého dôsledkom (následkom) by bolo namietané porušenie označených základných práv (pozri bod 5).

31.   Vychádzajúc   z uvedeného   (s   prihliadnutím   na   vecný   –   obsahový   rozmer označených   práv)   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   týchto   práv,   ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. V nadväznosti na uvedené a tiež vzhľadom na možnosť porušenia označených základných práv len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami menovaných súdov dospel ústavný súd k záveru, že keďže v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 20 a 27,   tiež   bod   29),   v nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   označených základných práv a slobôd. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

32.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012