znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 252/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. C., P., J. C., P., Ing. A. C.P., T. Z., Rakúsko., a M. L.,   Česká   republika,   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   H.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   7   Co   22/2006   z 18. apríla   2007 a rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 17 C 223/2002-432 zo 7. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. C., J. C., Ing. A. C., T. Z. a M. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2008 faxom a 25. marca 2008 poštou doručená sťažnosť Mgr. P. C., J. C., Ing. A. C., T. Z. a M. L. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 22/2006 z 18. apríla 2007 a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd) č. k. 17 C 223/2002-432 zo 7. novembra 2005.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z 8.   apríla   2008   sťažovatelia   doplnili   svoju   sťažnosť podaním   z 21.   apríla   2008,   ktorým   upresnili   petit   sťažnosti,   odôvodnili   požadované finančné   zadosťučinenie,   predložili   sťažnosťou   napádané   rozsudky   a notárom   overené splnomocnenia.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že:„Dňa   7.   11.   2005   Okresný   súd...   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   17   C   223/2002-432 v právnej   veci   o určenie,   že   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva,   tak   že   žalobný   návrh žalobcov... zamietol a zaviazal žalobcov nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 157.546,- Sk a žalovanému v 3. rade vo výške 48.096,- Sk.

Dňa   18.   4.   2007   Krajský   súd...   ako   odvolací   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co 22/2006... potvrdil rozsudok Okresného súdu..., pokiaľ bol návrh žalobcov zamietnutý a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, tak že žalovaným náhradu trov nepriznal...“.

2.   Aj   keď   to   sťažovatelia   v petite   svoje   sťažnosti   výslovne   neuviedli   (namietali porušenie „práva na majetok podľa článku 20 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru...“), z obsahu bodu II sťažnosti vyplýva, že postupom menovaných všeobecných súdov malo byť porušené základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Akým   konaním,   resp.   postupom   menovaných   všeobecných   súdov   bolo   porušenie označených práv spôsobené, sťažovatelia bližšie nekonkretizovali. Zrejme mali na mysli interpretáciu a aplikáciu v sťažnosti citovaných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov   (upravujúcich   problematiku   konfiškácie,   rozdelenia   a následného   spravovania majetku), ktorých analýzu („analýzu o tom, ako konfiškačný proces mal prebiehať a ako prebehol v prípade nášho klienta“) v sťažnosti predložili.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že: „Konfiškácie súkromného majetku, ktoré prebiehali v našej spoločnosti od roku 1918 až do doby 50-tych rokov ovplyvnili životy tisícky osôb. Do dnešného dňa existujú rôzne názory, či takéto konfiškácie boli správne, právne a demokratické. Problém, v ktorom sa naši klienti nachádzajú, nespočíva v tom či proces bol spravodlivý alebo nie, ale či jeho práva boli alebo neboli porušené v danom procese. Naši klienti veria, že v ich prípade nielen, že neprebehla konfiškácia jeho majetku, ale v procese, ktorý už beží 60 rokov, ich práva na užívanie ich majetku sú naďalej porušované.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Krajský súd... rozsudkom, č. k. 7 Co 22/2006-485 zo dňa 18. 4. 2007 a Okresný súd... rozsudkom č. k. 17 C 223/2002-432 zo dňa 7. 11. 2005 porušil právo na majetok podľa   článku   20   Ústavy   SR   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách.

2. Rozsudok Krajského súdu... č. k. 7 Co 22/2006-485 zo dňa 18. 4. 2007 a rozsudok Okresného súdu... č. k. 17 C 223/2002-432 zo dňa 7. 11. 2005 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Mgr. P. C., J. C., Ing. A. C., T. Z., M. L., sa priznáva nasledovné primerané finančné zadosťučinenie: 1. Mgr. P. C. vo výške 1 000 000,- Sk..., 2. J. C. vo výške 1 000 000,- Sk..., 3. Ing. A. C. vo výške 1 000 000,- Sk..., 4. T. Z. vo výške 1000 000,- Sk..., 5. M. L. 1 000 000,- Sk..., ktoré   sú   Okresný   súd...   a   Krajský   súd...   povinní   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi do 15 dní vo výške určenej do 3 dní od právoplatností tohto rozhodnutia.“

3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 223/02 zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 223/2002-432 zo 7. novembra 2005 zamietol návrh sťažovateľov z 22. októbra 2002 na určenie, že v ňom uvedené nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom A. C., nebohej A. K., nebohej I. L. a po nebohej M. S., ktorých sú (sťažovatelia) „oprávnenými dedičmi a výlučnými   vlastníkmi   predmetných   nehnuteľností...“.   O odvolaní   sťažovateľov   [tvrdili existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)]   rozhodol krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7 Co 22/2006-485   z 18. apríla   2007,   ktorým „potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ bol návrh žalobcov zamietnutý...“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Súd prvého stupňa náležité zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, pokiaľ ide o skutočnosť, že prvým konfiškačným výmerom č. Kom 31/46-3 došlo ku konfiškácii   predmetného   majetku   právnych   predchodcov   žalobcov,   na   základe   výmeru vydaného   povereníctvom   pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy   podľa   §   1   ods.   1 nariadenia č. 104/1946 Zb. nariadenia SNR o vlastníctve pôdy č. 2857/48 - III/B zo dňa 19. 3.   1948,   došlo   k   zápisu   vlastníckeho   práva   v   pozemkovej   knihe   v   prospech   mesta Prešov. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z výpisu z pozemkovej knihy vo vložke 539 k. ú. Prešov. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že tento konfiškačný   výmer   nebol   zrušený,   nebolo   preukázané   v   konaní,   žeby   tento   konfiškačný výmer neplatil a žeby ho konfiškačný výmer zo dňa 27. 3. 1950 č. 552-27/3-1950-VIII bol zrušil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ku konfiškácii majetku žalobcov týmto výmerom nemohlo dôjsť, pretože tento majetok bol už riadne nadobudnutý treťou osobou a preto ďalšia konfiškácia sa ho už nemohla dotknúť, pretože v okamžiku konfiškácie   už   nešlo   o   majetok   právnych   predchodcov   žalobcov,   a   teda   nepodliehal   už režimu príslušného dekrétu. V čase vydania konfiškačného výmeru, t. j. 27. 3. 1950 už existovalo   vlastnícke   právo   k   predmetným   nehnuteľnostiam   v   prospech   mesta   Prešov. K zápisu na mesto Prešov totiž došlo 31. 7. 1948 a preto už tento konfiškačný výmer sa nemohol   dotýkať   tohto   majetku.   Je   treba   v   tejto   súvislosti   zdôrazniť,   že   nehnuteľnosti nadobudnuté do vlastníctva mesta Prešov na základe konfiškácie v zmysle DPR č. 104/1945 Zb.   SNR,   nemohli   následne   podliehať   platnej   konfiškácii   podľa   DPR   č.   108/1948   Zb., pretože k prechodu vlastníctva späť, na pôvodných vlastníkov nedošlo, o čom svedčí zápis v pozemnoknižnej vložke č. 539 k. ú. Prešov. Z tohto hľadiska potom nie je relevantné tvrdenie žalobcov, že druhý konfiškačný výmer nenadobudol právoplatnosť, keďže týmto výmerom nedošlo ku konfiškácii ich majetku.

Na základe dôvodov, ktoré sú uvedené v napadnutom rozsudku a dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd v tomto rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a preto ho potvrdil (§ 219 O. s. p.).“

4. Na výzvu ústavného súdu zo 7. apríla 2008 týkajúcu sa spôsobu doručovania rozsudku krajského súdu (sp. zn. 1 Co 115/2006 z 26. apríla 2007) sťažovateľom okresný súd listom sp. zn. 1 SprO 660/08, SprU 3009/2008 z 22. apríla 2008 oznámil:

„V   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   223/02   bolo   rozhodnutie   Krajského   súdu v Prešove doručované právnemu zástupcovi žalobcov Mgr. P. S. 29. 5. 2007, opakovane 30. 5. 2007, kedy zásielku prevzal splnomocnenec – K. Rovnako aj v tomto prípade tajomníčka senátu vychádzala z ustanovení § 48 ods. 4 O. s. p. Vzhľadom na podanie Mgr. P. S. bolo vypracované dožiadanie na Poštu 1 v P., aby sa vyjadrili z akých skutočností vychádzala poštová doručovateľka pri doručovaní zásielok adresovaných do vlastných rúk.

Po obdržaní odpovede postúpime vyjadrenie Pošty 1 v P. k Vášmu číslu konania.“

Ďalším listom (už uvedenej spisovej značky) zo 16. mája 2008 okresný súd zaslal ústavnému   súdu   odpoveď   Regionálneho   poštového   centra   v P.   sp.   zn.   1067/OTP/2008 z 5. mája 2008 tohto znenia:

«Listom   č.   j.   1SprO   660/08,   SprU   3009/08   zo   dňa   22.   04.   2008   nás   žiadate o prešetrenie, na základe čoho boli zásielky pre adresáta Mgr. P. S., bytom P., vydané splnomocnencovi.

Dodávacia   pošta   P.   eviduje   u   uvedeného   adresáta   splnomocnenie   vydané   dňa 29. 07. 2004 na dobu do 29. 07. 2007 pre Ľ. K. na preberanie jeho zásielok vrátane zásielok do vlastných rúk. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že pri dodávaní zásielok boli dodržané všetky technologické postupy, vrátane článku 41 Poštových podmienok, ods. 3 bod b): „Prvotný prijímateľ zásielky pre občana je osoba, ktorú adresát splnomocnil, aby zaňho zásielky prijímala“.

V prílohe Vám predkladáme fotokópiu dokladu.»

Podľa „splnomocnenia na prijímanie zásielok...“ z 29. júla 2004 splnomocniteľ P. S. splnomocnil   na   prijímanie   jemu   adresovaných   zásielok   (aj   „do   vlastných   rúk“) splnomocnenca Ľ. K. Splnomocnenie bolo stanovené na dobu do 29. júla 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je namietané porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 223/2002-432 zo 7. novembra 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 22/2006 z 18. apríla 2007.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc   z tohto   princípu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   na   prerokovanie   tejto sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy a konkrétne v čl. 127 ods. 1 ústavy, kde sa ochrana základných práv a slobôd rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy   (čl.   142   ods.   1   ústavy,   §   7   ods.   1   OSP,   §   123   a nasl.   Občianskeho   zákonníka, eventuálne § 16 zákona č. 514/2003 Z. z.). Ak sťažovatelia uplatnili zákonom ustanoveným spôsobom nárok na ochranu ich majetku (určovacou žalobou o zaradenie nehnuteľností do dedičstva)   a všeobecné   súdy   o ich   žalobe   riadne   konali   a rozhodli   o nej,   nemožno pokračovať   v ochrane   ich   majetku   podaním   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom. Právomoc ústavného súdu   nemôže v takom   prípade   vyplývať z toho,   že sa   sťažovatelia nestotožnili s postupom a rozsudkami všeobecných súdov pri ochrane ich majetku, ak tento postup a rozhodnutia v celom rozsahu rešpektujú ústavné limity vyjadrené v čl. 2 od. 2 a v čl. 46 až 48 ústavy, kde sú upravené ústavnoprocesné princípy postupov a rozhodnutí všeobecných súdov aj pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 132/04,   II.   ÚS   122/04   a IV.   ÚS   66/03)   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej   lehoty odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd zistil, že ďalším dôvodom odmietnutia posudzovanej sťažnosti je aj jej oneskorené   podanie.   Rozhodnutie   krajského   súdu   prevzala   30.   mája   2007   osoba splnomocnená právnym zástupcom sťažovateľov (§ 48 ods. 4 OSP), odkedy aj nadobudli právoplatnosť   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov.   Sťažnosť   bola doručená   ústavnému   súdu   17.   marca   2008,   teda   dávno   po   uplynutí   2-mesačnej   lehoty ustanovenej   zákonom.   O tom,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bol   zákonne konformným   spôsobom   doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   (jeho splnomocnencovi) 30. mája 2007 (napriek tomu, že toto sťažovatelia rozporovali, pozn.) nemal ústavný súd pochybnosti (pozri bod 4 I. časti odôvodnenia).

3. Vzhľadom na to, že nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie veci a oneskorenosť podania návrhu sú základnou (a aj neodstrániteľnou) prekážkou konania, nepovažoval ústavný súd za dôvodné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmať existenciu   ďalších   možných   dôvodov   brániacich   prijatiu   sťažnosti   na   ďalšie   konanie vyplývajúcich   z ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (napr.   zjavnú neopodstatnenosť návrhu).

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008