znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 252/07-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. A., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozhodnutím   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/05/06- K zo 4. septembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing.   M. A.   na inú   právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l o.

2. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií   č.   k.   VP/05/06-K   zo   4.   septembra   2006   v   časti   týkajúcej   sa   uloženia   pokuty nad sumu   17   274   Sk   (slovom   sedemnásťtisícdvestosedemdesiatštyri   slovenských   korún) z r u š u j e.

3.   Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. A. trovy právneho zastúpenia v sume 11 238,36 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún   a tridsaťšesť   halierov)   na účet   právnej zástupkyne JUDr. D. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na inú   právnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/05/06-K zo 4. septembra 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   ako   člen   predstavenstva   spoločnosti Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, a. s., K. (ďalej len „spoločnosť“), a ako štatutárny orgán tejto spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu na účely ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri výkone   funkcií verejných   funkcionárov   v znení ústavného zákona č. 545/2004 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) verejným funkcionárom, ktorý bol okrem iného povinný v určenej lehote predložiť oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Sťažovateľovi bolo 19. decembra 2006 doručené napadnuté rozhodnutie výboru, v ktorom výbor konštatoval, že porušil povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   o ochrane verejného   záujmu   a uložil   mu   podľa   čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného zákona pokutu vo výške 138 192 Sk.

Sťažovateľ podal 16. januára 2007 ústavnému súdu podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   návrh   na   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia výboru, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 77/07-20 zo 17. mája 2007 tak, že ju odmietol. Vo svojom návrhu namietal aj to, že výbor v napadnutom rozhodnutí nesprávne učil výšku pokuty.

Sťažovateľ sa odvoláva na označené uznesenie ústavného súdu, ktorý v ňom vyslovil názor, že ústavný súd „v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde, nie je oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty, i keď pozornosti ústavného súdu neušlo, že výbor pri určení   výšky   tejto   pokuty   nesprávne   aplikoval   príslušné   zákonné   ustanovenia,   ale   tieto otázky   podľa   citovaných   ustanovení   nemôžu   byť   predmetom   konania   o preskúmaní rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu,   mohli   by   byť   predmetom   skúmania ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, ako individuálna sťažnosť“.

Podstatou sťažnosti je teda len nesúhlas sťažovateľa s výškou pokuty uloženej mu namietaným rozhodnutím výboru, čo podľa neho zakladá porušenie jeho základného práva na inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Výbor   podľa   sťažovateľa   nevzal do úvahy, že v kalendárnom roku 2005 nebol verejným funkcionárom, a teda nemal príjem za   výkon   verejnej   funkcie.   Z toho   podľa   neho   vyplýva,   že   výbor   mal   pri rozhodovaní o výške   pokuty   aplikovať čl. 9   ods. 10   písm. a)   v spojení   s čl. 9   ods. 15   a 16   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť mu pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale len vo výške 17 274 Sk, ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.

Na tomto základe sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí o jeho sťažnosti vyslovil, že napadnutým rozhodnutím výboru bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté rozhodnutie výboru a uložil výboru uhradiť jeho trovy právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní pred ústavným súdom v sume 11 899 Sk na účet jeho právnej zástupkyne.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval,   uznesením č. k. I. ÚS 252/07-12 zo 5.   decembra   2007 ju prijal na ďalšie konanie a   vyzval   právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu výboru, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu výboru zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a predseda   výboru   ústavnému   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedu výboru k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. mája   2008,   sa   okrem   iného   uvádza: „...   tvrdíme,   že   konajúci   výbor   v predmetnej   veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade s príslušnými   ustanoveniami   upravujúcimi   konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Keďže konanie je upravené osobitným ústavným zákonom nemohlo   dôjsť   pri   jeho   aplikácii   k porušeniu   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR,   pretože   ide o špeciálne   konanie   umožňujúce   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   osobitným   súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky).

Nie je chybou konania výboru č. VP/05/06- K, že rozhodnutie nemožno podľa názoru Ústavného   súdu Slovenskej   republiky v konaní   č. II. ÚS 77/07-20   vyjadrenom v uznesení vyššie uvedeného čísla z 17. mája 2007 preskúmať Ústavným súdom Slovenskej republiky s ohľadom na § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo bude potrebné do budúcnosti riešiť novelizáciou tohto zákona.

Z vecného hľadiska poukazujeme na fakt, že nie je sporné, že pokuta v konaní výboru č. k. VP/05/06- K bola uložená na základe spoľahlivo preukázaného porušenia povinnosti sťažovateľa vyplývajúceho pre neho z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že pokuta bola určená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) vo výške mesačného platu verejného funkcionára. Sťažovateľ za sporný považuje fakt, že pri určení výšky pokuty nebol použitý mechanizmus uvedený v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, keďže v uplynulom roku verejný funkcionár nevykonával verejnú funkciu,   a preto   mala   byť   pokuta   ustanovená   vo   výške   priemernej   mesačnej   mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky.

Výbor pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo   zistená   na   základe   listu   generálneho   riaditeľa   Východoslovenského   ústavu srdcových a cievnych chorôb, a. s. K. MUDr. F. S. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,- Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   žiadame,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky predmetnú sťažnosť uznesením odmietol a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania.“

K vyjadreniu predsedu výboru si ústavný súd vyžiadal stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľky, ktorá mu ho doručila 16. januára 2008. V stanovisku sa uvádza, že sťažovateľ netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   rozhodnutím   výboru   sp. zn. VP/05/06-   K   zo 4.   septembra   2006   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil toto rozhodnutie výboru a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľ svoj návrh opiera o tvrdenie, že výbor mu v označenom rozhodnutí   uložil   pokutu   v nesprávnej   výške,   pretože   nesprávne   aplikoval   príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa jeho názoru výbor mal pri rozhodovaní o výške pokuty aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť mu pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale   len   vo výške   17 274 Sk,   ktorá   zodpovedá   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzde v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.

Ústavný súd skôr, ako sa začal zaoberať podstatou sťažnosti, považoval za potrebné zaujať   stanovisko   k právnemu   názoru   výboru   uvedenému   v jeho   vyjadrení   doručenom ústavnému súdu 12. mája 2008, podľa ktorého pri jeho konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, „Keďže konanie je upravené osobitným ústavným zákonom“, pričom „ide o špeciálne konanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky)“.

V súvislosti s týmto právnym názorom výboru ústavný súd poukázal na organickú vnútornú väzbu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak,   pričom   z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z vnútornej   väzby   ustanovení   čl. 46   ods. 1   a   čl. 46   ods. 2   ústavy   v nadväznosti na ustanovenie čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého dotknutý   verejný   funkcionár   môže   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru ústavnému súdu, možno vyvodiť, že orgánom, ktorý v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy poskytuje inú právnu ochranu dotknutému verejnému funkcionárovi, je ústavný súd, ktorý v tomto prípade vystupuje aj v postavení súdu v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, t. j. ústavný súd je v tomto prípade súdom, z ktorého právomoci „nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“ (čl. 46 ods. 2 druhá veta ústavy) (IV. ÚS 136/07).

Ústavný súd považoval zároveň za potrebné poukázať na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou. Citované ustanovenie ústavy   má   v štruktúre   ústavných   noriem   charakter   generálneho   princípu   výkladu a uplatňovania   práva,   pričom   z jeho   textu   vyplýva,   že   sa   vzťahuje   aj   na   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov.   Inak   povedané,   aj   príslušné   ustanovenia   ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   treba   vykladať   a uplatňovať   tak,   aby   ich   výklad a aplikácia boli v súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantovanú   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poukázal aj na svoj už skôr vyslovený právny názor, podľa ktorého všetky štátne orgány   majú   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať   právnu   normu   v   súlade   s   ústavou (PL. ÚS 15/98), pričom zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   garantovaných základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/06).

Na   tomto   základe   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   nesporné,   že   ústavný   súd   je oprávnený   preskúmať,   či   napadnutým   rozhodnutím   výboru   nedošlo   k porušeniu   práva na inú právnu ochranu sťažovateľa garantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak súd alebo iný orgán verejnej moci Slovenskej republiky koná vo veci   uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu (napr. m. m. I. ÚS 4/94, I. ÚS 26/94, III. ÚS 148/05, III. ÚS 43/07).   Podstatou   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   aj   umožniť každému (teda aj sťažovateľovi) reálny prístup k súdu alebo inému orgánu verejnej moci Slovenskej   republiky   tak,   aby   nedošlo   k   porušeniu   ústavno-procesných   princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (m. m. I. ÚS 84/97).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu predpokladá, že účastníkovi   súdneho   alebo   iného   právom   upraveného   konania   sa   táto   ochrana   dostane v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   zákonných   ustanovení príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (napr.   m.   m. II. ÚS 63/06).   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad zákonov   týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci Slovenskej republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

Opierajúc sa o uvedené právne názory ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu mal sťažovateľ právo s dôverou očakávať, aby výbor, ktorý v rámci konania podľa čl. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mohol reálne zasiahnuť do jeho ústavou garantovaných   základných   práv,   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   ustanovenia   tohto ústavného zákona v takej kvalite, aby nedošlo k zásahu do jeho základného práva na inú právnu   ochranu   garantovaného   mu   v   čl. 46   ods. 1   ústavy,   t. j.   aby   ich   interpretoval a následne uplatnil ústavne súladným spôsobom. Preto je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa preskúmať, či napadnutým rozhodnutím výboru nedošlo k ústavne nesúladnej   interpretácii   a aplikácii   príslušných   ustanovení   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu upravujúcich ukladanie pokút verejným funkcionárom, a rozhodnúť, či tým (ne)došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa pokuta ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie v lehote ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na účely tohto ústavného zákona mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb.

Podľa   čl. 9   ods. 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   v   prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku   10   sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Citované   ustanovenia   čl. 9   ods. 15   a 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu sa stali jeho súčasťou až po novelizácii vykonanej ústavným zákonom č. 545/2005 Z. z.,   ktorým   sa   menil   a dopĺňal   ústavný   zákon   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   a sú   účinné   od   1.   januára   2006. Napadnuté rozhodnutie výbor vydal 4. septembra 2006. Z toho vyplýva, že bol povinný zohľadniť ich obsah aj v konaní a rozhodovaní proti sťažovateľovi.

Medzi účastníkmi konania nie je spor o tom, že sťažovateľ podal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu po uplynutí lehoty ustanovenej v ústavnom   zákone,   a preto   bol   výbor   oprávnený   uložiť   mu   pokutu.   Medzi   účastníkmi konania   je   sporná   len   výška   uloženej   pokuty.   Výbor   tvrdí,   že   v danom   prípade   sa   na rozhodovanie   o výške   pokuty   vzťahuje   len   čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu. Sťažovateľ tvrdí, že povinnosťou výboru bolo pri ukladaní pokuty uplatniť čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona.

V danom prípade bola pri rozhodovaní o výške pokuty podľa názoru ústavného súdu rozhodujúca   skutočnosť,   že predmetom   rozhodovania   výboru   bolo porušenie   povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za rok 2005,   počas ktorého sťažovateľ nebol verejným funkcionárom   v zmysle čl. 2 ústavného zákona, keďže, ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru, funkcie člena predstavenstva spoločnosti sa ujal 1. januára 2006, t. j. v roku 2005, za ktorý podával oznámenie,   nemal   žiadny   príjem   z výkonu   verejnej   funkcie.   Táto skutočnosť   na   jednej strane nespochybňuje, že sťažovateľ bol povinný podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného   zákona,   keďže   toto   ustanovenie   mu   ako   verejnému   funkcionárovi   ukladá povinnosť predložiť ho „do 30 dní odo dňa, keď sa ujal verejnej funkcie“, ale na druhej strane z nej zároveň vyplýva, že v danom čase už bol verejným funkcionárom, a preto sa na neho vzťahovali všetky ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vrátane ustanovení čl. 9 ods. 15 a 16, ktoré ustanovujú, čo sa považuje v konkrétnych prípadoch za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného zákona.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľ v roku 2005, za ktorý podával dotknuté oznámenie,   nebol   verejným   funkcionárom,   a   teda   nemal   ani   (žiadny)   príjem   z   výkonu verejnej funkcie, nebolo možné v danej veci aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, z ktorého možno vyvodiť, že v jeho prípade sa za mesačný príjem na účely ukladania pokuty podľa čl. 9 ods. 10   písm. a)   ústavného   zákona   považuje   priemerná   mesačná   nominálna   mzda v hospodárstve Slovenskej republiky (v jeho prípade za rok 2005). Z uvedených dôvodov mal výbor uložiť sťažovateľovi pokutu vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005, t. j. v sume 17 274 Sk, a nie vo výške 138 192 Sk.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   výbor   pri   ukladaní   pokuty sťažovateľovi interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   ústavne   nesúladným   spôsobom,   v dôsledku   čoho   mu   uložil   pokutu za porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona v určenej lehote v nesprávnej   výške,   a preto   napadnutým rozhodnutím   výboru   nad správnu   výšku pokuty,   t.   j.   nad   sumu   17   274   Sk   došlo   k zásahu   do   ústavou   garantovaného   práva sťažovateľa.   Keďže   výbor   rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   č.   k.   VP/06/06-K   zo   4. septembra 2006 o výške pokuty uloženej sťažovateľovi v rozpore s ústavným zákonom, t. j. právnym   predpisom   najvyššej   právnej   sily,   má   jeho   konanie   a rozhodovanie   intenzitu porušenia   ústavných   noriem,   a   preto   ho   možno   kvalifikovať ako   porušenie   základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie (jeho časť), opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   aj   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia výboru.

Napadnuté rozhodnutie výboru má jednak výrokovú časť, v ktorej sa „konštatuje, že verejný funkcionár Ing. M. A. porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“, ako aj výrokovú časť, v ktorej sa sťažovateľovi ukladá pokuta „v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejnému funkcionárovi a to vo výške 138.192,- Sk“.

Keďže tá časť napadnutého rozhodnutia, v ktorej sa konštatuje, že sťažovateľ porušil povinnosť uloženú mu v čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je v súlade so závermi   ústavného   súdu   vyjadrenými   v jeho   uznesení   č. k.   II. ÚS 77/07-20   zo 17.   mája 2007 ústavne konformná, nebolo ju potrebné zrušiť. Vzhľadom na už uvedené závery ale ústavný   súd   podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   zrušil   tú   časť   výrokovej   časti   napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka nesprávne uloženej výšky pokuty sťažovateľovi.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. D. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo o úkony urobené v roku 2007. Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie sťažnosti a jej podanie a ďalšie podanie ústavnému súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   a   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej „len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j.   spolu   8 910 Sk,   čo   spolu   s režijným   paušálom   3 x 178 Sk   (§ 16   ods. 3   vyhlášky) predstavuje sumu 9 444 Sk.

Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   je   platiteľkou   DPH,   úhrada   bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 11 238, 36 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je výbor povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008