znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 252/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť O. E., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 163/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2006 doručená sťažnosť O. E., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 163/2003.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 16. septembra 2003 podal okresnému súdu   pôvodne „žalobný   návrh   pre   zlyhanie   ochrany   a zlyhanie   zaručenia   občianskych práv“ proti Slovenskej republike, ktorý bol zaregistrovaný pod sp. zn. 18 C 163/2003. Neskôr po výzve okresného súdu na odstránenie nedostatkov návrhu bol predmet konania vymedzený   ako   náhrada   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom.   Dosiaľ sa konanie   nachádza   na   prvostupňovom   konaní   bez   vydania   konečného   rozhodnutia a bez toho, aby sa vo veci uskutočnilo pojednávanie.

Podľa sťažovateľa okresný súd koná vo veci s prieťahmi, čím sa predlžuje stav jeho právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie veci.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že: «(...) Vzhľadom na to, že sa vo veci nekonalo,   podal   sťažovateľ   dňa   1.   8.   2004   žiadosť   o   prešetrenie   prieťahov   v   konaní na Krajský súd v Bratislave. Táto žiadosť bola následne (...) postúpená Okresnému súdu Bratislava I. (...)

Uznesením   Okresného   súdu   zo   dňa   22.   9.   2004   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na odstránenie   vád   návrhu   v   súlade   s   ustanovením   §   42,   ods.   3   zák.   č.   99/1963   Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) - Výzva súdu na odstránenie vád bola zaslaná po uplynutí viac ako roka odo dňa jeho podania návrhu sťažovateľom.

V súdom stanovenej lehote dňa 2. 11. 2004 sťažovateľ vykonal a následne zaslal opravu   petitu   v   jednotlivých   jeho   častiach.   Súd   pripustil   zmenu   návrhu   uznesením sp. zn. 18 C/163/2003-62 zo dňa 18. 3. 2005, doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 8. 4. 2005.

Dňa   22.   6.   2005   zaslal   sťažovateľ   v   zastúpení   žiadosť   o   vytýčenie   termínu pojednávania,   v   ktorej   okrem   iného   konštatoval   fakt,   že takmer   trištvrte   roka   odo   dňa podania opraveného petitu nedošlo k vytýčeniu pojednávania.

Následne   dňa   10.   8.   2005   bolo   Okresným   súdom   Bratislava   I.   oznámené, že predpokladaný termín pojednávania bude v prvom štvrťroku 2006. Pretože sa sťažovateľ zdržoval v tom čase v Kanade, požiadal o vytýčenie termínu pojednávania v čase od 30. 5. 2006 do 31. 8. 2006, teda v čase v ktorom sa sťažovateľ zdržiava na území Slovenskej republiky.

Napriek   týmto   skutočnostiam   nebol   do   dnešného   dňa   termín   pojednávania v predmetnej veci vytýčený.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   súdu   popísaným   v   bode   I.   tejto   žiadosti   bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez prieťahov tak, ako ho vymedzuje ustanovenie článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(...) predmetom konania je žaloba o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade existujú okolnosti, ktoré odôvodňujú záver o určitej zložitosti veci aj napriek tomu, však nezbavujú sudcu ústavnej zodpovednosti za nečinnosť.

Sťažovateľ svojím správaním nijakým spôsobom neprispel k tomu, že konanie trvá takmer tri roky bez vytýčeného termínu pojednávania. Sťažovateľ odstránil vady podaného návrhu, ktoré v zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 1 O. s. p. bránili začatiu konania. Sťažovateľ zároveň svojimi podaniami zisťoval stav konania v danej veci. Vo   veci   postupu   súdu   nachádza   sťažovateľ   najväčšie   nedostatky,   ktoré   spôsobili prieťahy v konaní, a to predovšetkým v období jedného roka od 16. 9. 2003 do 22. 9. 2004 a v   období   presahujúcom   jeden   rok   od   8.   4.   2005   do   dnešného   dňa,   kedy   zo   strany príslušného súdu nebol urobený žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. (...) Sťažovateľ vychádzajúc takisto z ustanovenia článku 127 ods.   3 ústavy požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,- Sk za ujmu v podobe právnej neistoty z nekonania všeobecného súdu vo veci ako aj na pokrytie zvýšených finančných nákladoch v súvislosti s nákladmi právneho zastúpenia. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal podľa ustanovenia § 56 zákona č. 38/1993 Z. z. tento nález:

Okresný súd Bratislava I. vo veci vedenej pod. sp. zn. 18C/163/2003 porušil právo O. E., B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   Bratislava   I.   v   konaní   vedenom   pod.   sp.   zn.   18   C/163/2003 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

O.   E.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-   Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   I.   je   povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa náhradu trov konania vo výške 6.887,- Sk,   a to za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) po 2.730,-Sk (§ 11 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.), 2 x paušál 164,- Sk * 19 % DPH.“»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, I. ÚS 65/04).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 163/2003.

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo   súdneho   spisu sp. zn. 18 C 163/03 je zrejmé, že konanie sa začalo na okresnom súde podaním návrhu sťažovateľa 16. septembra 2003. Dňa 29. septembra 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým súdu oznámil, že sa na území Slovenskej republiky nebude zdržiavať v období od 15. októbra 2003 do 1. júna 2004 a zároveň požiadal o odročenie pojednávania po 1. júni 2004. Sťažovateľ následne podaniami doručenými okresnému súdu 30.   septembra   2003   a   27.   júla   2004   doplňoval   pôvodný   návrh   a viacerými   podaniami opakovane žiadal okresný súd o oznámenie dátumu nariadenia pojednávania v jeho veci. Uznesením z 22. septembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady návrhu na začatie konania zo 16. septembra 2003 s upozornením na možnosť odmietnutia   návrhu   v prípade   neodstránenia   týchto   vád.   Dňa   18.   októbra   2004   bolo okresnému   súdu   doručené   oznámenie   JUDr.   J.   L.   o prevzatí   právneho   zastupovania sťažovateľa   v predmetnej   veci   a   podaním   zo 4.   novembra   2004   odstránil vady   návrhu, v ktorom upravil petit pôvodného návrhu a ako odporcu označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Vzhľadom na túto opravu žalobného   návrhu   okresný   súd   uznesením   z 18.   marca   2005   pripustil   zmenu   návrhu. Zároveň   okresný   súd   požiadal   právneho   zástupcu   o predloženie   ďalšieho   exemplára listinných dokladov pripojených k návrhu v lehote 8 dní. Tieto listiny boli súdu doručené 13.   apríla   2005.   Na   základe   žiadosti   okresného   súdu   z 20.   mája   2005   sa   k návrhu sťažovateľa vyjadrilo ministerstvo spravodlivosti ako odporca (doručené okresnému súdu 8. júna 2005), ktoré žiadalo návrh ako celok zamietnuť. V dňoch 23. júna 2005 a 29. júla 2005 boli okresnému súdu doručené žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa o nariadenie pojednávania. Okresný súd 2. augusta 2005 oznámil účastníkom konania predpokladaný termín   pojednávania   v I.   štvrťroku   2006   a 19.   septembra   2005   nariadil   pojednávanie na 2. február   2006.   Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   doručeným   okresnému   súdu 14. decembra   2005   žiadal   o nariadenie   pojednávania   v období   od   30.   mája   2006 do 31. augusta   2006   z dôvodu,   že   sa   sťažovateľ   okrem   uvedeného   obdobia   nebude zdržiavať na území Slovenskej republiky.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   k predĺženiu   napadnutého   konania   prispel aj samotný   sťažovateľ   napríklad   tým,   že   podal   nekvalifikovaný   návrh   spočívajúci v nesprávnom označení odporcu a v nepresne a neurčito vymedzenom petite (k odstráneniu nedostatkov petitu došlo 4. novembra 2004 po výzve okresného súdu, t. j. po viac ako 12 mesiacoch   od   podania   návrhu),   dňa 29.   septembra   2003   oznámil   okresnému   súdu, že sa na   území   Slovenskej   republiky   nebude   zdržiavať   v období   od   15.   októbra   2003 do 1. júna   2004,   t. j.   viac   ako   sedem   mesiacov,   a   požiadal   o odročenie   pojednávania na termín   po   jeho   návrate   zo   zahraničia,   pretože   na   svoje   zastupovanie   v predmetnom konaní nesplnomocnil žiadneho právneho zástupcu. Dňa 14. decembra 2005, t. j. takmer 3 mesiace   po   už   nariadenom   pojednávaní   okresným   súdom   na 2.   február   2006,   právny zástupca sťažovateľa požiadal o „vytýčenie termínu pojednávania v čase od 30. 5. 2006 do 31. 8. 2006“ z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa na území Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ uvedeným postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   predpokladá   tiež   žalobný   návrh,   ktorý   spĺňa   zákonom ustanovené   náležitosti,   pričom   v danom   prípade   je   zrejmé,   že   kým   sťažovateľ nesplnomocnil   advokáta   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   okresným   súdom,   tieto podmienky splnené neboli.

Ústavný   súd   zisťoval   aj   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   a zistil,   že   okresný súd nekonal v období od 4. novembra 2004 (sťažovateľ upravil petit pôvodného návrhu a označil   ako   odporcu   namiesto   pôvodne   označenej   Slovenskej   republiky   ministerstvo spravodlivosti) do 18. marca 2005 (okresný súd vydal uznesenie o pripustení zmeny petitu návrhu), t. j. viac ako 4 mesiace, a od 8. júna 2005 (ministerstvo spravodlivosti sa vyjadrilo k návrhu sťažovateľa) do 19. septembra 2005 (okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. február 2006), t. j. viac ako 3 mesiace. Celková doba nečinnosti okresného súdu je tak podľa zistenia ústavného súdu viac ako 7 mesiacov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   uvedených   skutočností a na základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   považovať   namietaný   postup   okresného súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   postup   so   zbytočnými   prieťahmi v zmysle cit. článku ústavy a dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (II.   ÚS   57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru (napr.   I.   ÚS   42/01). Postup   okresného   súdu,   aj   keď   nebol   vždy   bez   prieťahov, sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto   neprichádza do úvahy,   aby   ústavný   súd mohol postup   okresného súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   ústavný   súd   návrh   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného súdu   dochádzalo   k prieťahom   v konaní,   sťažovateľovi   nič   nebráni   v tom,   aby   opätovne podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v tejto časti rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006