znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 252/05-88

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefan Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 22. marca 2006 prerokoval prijatú sťažnosť Ing. I. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 3 Cdo 65/2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005 p o r u š i l   základné právo Ing. I. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je p o v i n n ý   zaplatiť   Ing.   I.   M.   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   13   984   Sk   (slovom   trinásťtisícdeväťstoosemdesiatštyri slovenských   korún)   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   E.   V.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 252/05-31   zo 16.   novembra   2005   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Ing. I. M.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   E.   V.,   B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 65/2005.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ v podaní z 31. januára 2006,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z 9.   januára   2006   vyslovili   súhlas   s tým,   aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   žaloby   sťažovateľa   ako   žalobcu o ochranu osobnosti   rozsudkom   Okresného súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 9 Ct 8/03-129 z 2. marca 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 224/04 z 24. novembra 2004 bol JUDr. R. F. ako žalovaný (ďalej len „žalovaný“) právoplatne zaviazaný strpieť uverejnenie ospravedlnenia vo   viacerých   médiách   v znení   špecifikovanom   v týchto   rozsudkoch.   Proti   rozsudku krajského   súdu   podal   žalovaný   dovolanie,   pričom   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005 bol tak rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného   súdu   vo   výroku   o povinnosti   žalovaného   strpieť   uverejnenie   ospravedlnenia a o trovách konania zrušený a vec vrátená v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený 2. septembra 2005. Rozsudok je založený na konštatovaní, že postupom okresného súdu bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, lebo okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok   na   pojednávaní,   na   ktoré   žalovaný   nebol   predvolaný,   resp.   nebol   ani   iným spôsobom   o termíne   pojednávania   upovedomený.   Tým   došlo   u žalovaného   ku   odňatiu možnosti   kontroly,   či   verejne   vyhlásený   výrok   rozsudku   nebol   prípadne   dodatočne zmenený. Žalovanému sa neumožnilo vykonať právo byť prítomný na verejnom vyhlásení rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľa nezanedbateľnou skutočnosť je, že posledné pojednávanie, na ktorom mohli účastníci konania uplatňovať svoje procesné práva a povinnosti, sa konalo 26. februára 2004, pričom sa konštatovalo ukončenie dokazovania s tým, že rozsudok bude vyhlásený 2. marca 2004. Najvyšší súd vo svojom dovolacom rozsudku v tejto súvislosti uviedol, že hoci žalovaný na pojednávaní konanom 26. februára 2004 nebol prítomný, avšak nastali   u neho   účinky   náhradného   doručenia.   To   znamená,   že   samotným   konaním pojednávania   26.   februára   2003   a neúčasťou   žalovaného   na   tomto   pojednávaní   nedošlo k odňatiu   možnosti   žalovaného   konať   pred   súdom.   Žalovaný   sa   svojou   neúčasťou   na pojednávaní 26. februára 2004 sám pripravil   o možnosť využitia   tých procesných   práv, ktoré na tomto pojednávaní mohol uplatniť, vrátane práva byť oboznámený s termínom vyhlásenia rozsudku a s tým súvisiacej možnosti zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku. K tomu treba dodať, že podľa ustálenej praxe všeobecných súdov ak súd odročí pojednávanie za účelom   vyhlásenia   rozsudku,   považuje   dokazovanie   za   skončené   a na   pojednávaní,   na ktorom sa má len vyhlásiť rozsudok, sa už dôkazy nepredkladajú. Ak bol účastník konania riadne   oboznámený   s termínom   pojednávania,   na   ktorom   má   byť   vyhlásený   rozsudok, a k vyhláseniu   rozsudku   došlo   v jeho   neprítomnosti,   nejde   zo   strany   všeobecného   súdu o závadný procesný postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako znemožnenie realizácie procesných práv tohto účastníka. V danej veci nové dôkazy nemohli už byť predkladané, lebo   dokazovanie   bolo   už   skončené.   Osobná   účasť   žalovaného   na   vyhlásení   rozsudku nebola   potrebná,   pretože   postačovalo,   aby   bol   žalovaný   o termíne   vyhlásenia   rozsudku vyrozumený,   pričom   forma   tohto   vyrozumenia   nie   je   precizovaná.   Žalovaný   sa   svojou neúčasťou na pojednávaní 26. februára 2004, na ktorom sa mohol oboznámiť s termínom vyhlásenia rozsudku, sám vzdal tohto práva, ako aj možnosti disponovať s informáciou týkajúcou sa termínu vyhlásenia rozsudku, teda možnosti rozhodnúť sa, či sa na vyhlásení rozsudku zúčastní.

Sťažovateľ   považuje   ďalej   za   podstatnú   skutočnosť,   že   z pohľadu   uplatňovania procesných práv účastníka konania na jednej strane a podstaty a zmyslu odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku na strane druhej je potrebné reflektovať rozdiel medzi pojednávaniami, na ktorých účastník môže uplatňovať svoje procesné práva a povinnosti, a pojednávaniami, na ktorých ich už uplatňovať nemôže. Pojednávanie,   na   ktorom   sa   má   vyhlásiť   rozsudok,   nie   je   možné   stotožňovať   s takým pojednávaním,   na   ktorom   sa   vykonáva   dokazovanie,   dochádza   k ozrejmovaniu   vecnej a právnej roviny prejednávanej veci a ku vyjadrovaniu sa účastníkov. Na pojednávaní, na ktorom dochádza iba k vyhláseniu rozsudku, si účastník konania totiž už len „vypočuje“ rozhodnutie vo veci, pričom nemá právo navrhovať dôkazy, klásť otázky, prednášať právne názory atď. Z tohto pohľadu sťažovateľ konštatuje, že posledným pojednávaním, na ktorom bolo   možné   uplatniť   procesné   práva   a povinnosti   v konaní   na   okresnom   súde,   bolo pojednávanie   26. februára   2004.   Preto   je   otázne,   aké   konkrétne   procesné   práva   boli žalovanému postupom okresného súdu na pojednávaní 2. marca 2004 odňaté za situácie, keď žalovaný pri vyhlásení rozsudku z vecného hľadiska už žiadne procesné práva nemal. O odňatie možnosti konať pred súdom ide vtedy, ak súd znemožní účastníkovi realizáciu procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Preto aj o vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ide len vtedy, ak súd nesprávne postupoval a súčasne tým účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom, pričom nesprávny postup súdu sa objavil a prejavil v priebehu konania, nie pri rozhodovaní o veci.

Najvyšší súd sa týmto rozhodnutím odchýlil od vlastnej ustálenej praxe. V minulosti totiž už judikoval, že ak súd odročí pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, považuje dokazovanie za skončené a na pojednávaní, na ktorom sa má len vyhlásiť rozsudok, sa už dôkazy nepredkladajú. Rovnako už vyslovil, že podmienka prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. aj tým, že mohol podať odvolanie. Podľa názoru sťažovateľa žalovaný všetky ním namietané nedostatky konania na okresnom   súde   spojené   s vyhlásením   rozsudku   2.   marca   2004   zhojil   tým,   že   podal odvolanie, v odvolacom konaní predložil listinné dôkazy, ktoré by bol inak údajne predložil 2. marca 2004, a predložil krajskému súdu v odvolacom konaní písomné vyjadrenie. Pritom žalovaný v podanom odvolaní vôbec nenamietal odňatie možnosti konať pred okresným súdom tým, že nebol predvolaný na pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Na túto skutočnosť najvyšší súd vôbec neprihliadol a paradoxne konštatoval, že krajský súd konal riadne, hoci bolo úlohou krajského súdu skonštatovať odňatie možnosti konať pred okresným súdom. Najvyšší súd na jednej strane priznal žalovanému viac práv, ako mu podľa Občianskeho súdneho poriadku patrí, a na druhej strane sťažovateľovi z jeho práv odobral.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených článkov ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005   s tým,   aby   bol   tento   rozsudok   zrušený   a vec   vrátená   najvyššiemu   súdu   na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia   najvyššieho   súdu   z 9.   januára   2006,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 13. januára 2006, vyplýva, že najvyšší súd považuje sťažnosť za nedôvodnú na základe nasledovných argumentov:

„Sťažovateľ ústavnú sťažnosť odôvodňuje tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 65/2005 zo dňa 28. júla 2005 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2004 sp. zn. 10 Co 224/04 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   z   2. marca 2004   č. k.   9 Ct 8/03-129   v   časti ukladajúcej žalovanému strpieť uverejnenie ospravedlnia sťažovateľovi, ako aj zrušil v tejto časti uvedený rozsudok okresného súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie, zasiahol do jeho práva na právnu istotu a práva na súdnu ochranu, zakotvených v čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené   práva   sťažovateľa   neboli   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pri rozhodovaní o dovolaní podanom žalovaným porušené. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či v konaní pred súdmi nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p. (bez ohľadu, či dovolateľ existenciu týchto vád namietal alebo nenamietal - § 242 ods. 1 O. s. p.). Zistil, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou uvedenou v § 237 písm. f)   O. s. p.   tým,   že   neupovedomil   žalovaného   (dovolateľa)   o   mieste   a   čase   vyhlásenia rozsudku v danej veci (viď odôvodnenie na str. 7 - 8 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2005 sp. zn. 3 Co 65/2005) a z dôvodu existencie tejto procesnej vady dovolaniu vyhovel (nezaoberal sa vecnou správnosťou rozsudku odvolacieho súdu). Pokiaľ   sťažovateľ   sa   v   ústavnej   sťažnosti   odvoláva   na   ustálenú   súdnu   prax Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pri   posudzovaní   daného   právneho   problému s poukazom na 2 jeho rozhodnutia, a to sp. zn. 5 Cdo 84/97 a sp. zn. 2 Cdo 29/92, treba uviesť, že tieto rozhodnutia, i keď riešia otázku, kedy ide, resp. nejde o vadu v zmysle § 237 písm.   f)   O. s. p.,   nedajú   sa   zovšeobecniť   na   danú   vec,   keďže   vychádzajú   z   iných skutkových okolností.   Naopak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rozhodnutiach sp. zn. Obdo V 68/2001, 3 Cdo 108/2005 považuje nevyrozumenie účastníka o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v jeho právnej veci po tom, čo pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku (ako tomu bolo aj v danom prípade) za vadu v zmysle § 237 písm.   f)   O. s. p.   V   tomto   smere   poukazujem   aj   na   záver   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky uvedený v Náleze II. ÚS 85/02-58, podľa ktorého vyhlásenie rozsudku ako formy rozhodnutia vo veci samej vždy predpokladá pojednávanie; na každé pojednávanie (aj na také, kde sa len vyhlási rozsudok podľa § 156 ods. 2 O. s. p.) sa však vždy musia predvolať účastníci.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   (porov.   I. ÚS 19/02,   I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05 a pod.) zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ústavnosti   (čl. 124   Ústavy   SR)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách, pričom   nesmie   ísť   o   takú   interpretáciu   a   aplikáciu   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola arbitrárna   alebo   zjavne   neodôvodnená.   Ústavný   súd   nie   je   ani   vrcholom   sústavy všeobecných   súdov,   preto   nie   je   v   zásade   oprávnený   zasahovať   bez   ďalšieho do rozhodovania   týchto   súdov,   ako   ani   vykonávať   výklad   právnych   predpisov (tu procesných),   ktoré   je   spravidla   celkom   a   predovšetkým   primárne   v   ich   výlučnej právomoci.

Ak Najvyšší súd SR   vychádzal pri   výklade   ust.   § 237   písm.   f)   O. s. p.   zo   svojej konštantnej   judikatúry,   s   ktorou   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   a   konfrontuje   ju s rozhodnutiami českého dovolacieho súdu, ktoré vychádzajú z iného právneho základu a inej   ustálenej   judikatúry,   resp.   s   ojedinelými   a   účelovo   svojsky   ladenými   výkladmi, nezakladá táto skutočnosť sama osebe dotknutie v jeho základných právach.

Súhlasíme   s   tým,   aby   ste   vo   veci   upustili   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej sťažnosti.“

Z vyjadrenia žalovaného z 26. januára 2006, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 31. januára 2006, vyplýva, že ani žalovaný so sťažovateľom nesúhlasí a žiada sťažnosti nevyhovieť. Jeho argumenty sú nasledovné:

«Sťažovateľ vo svojej sťažnosti z 5. septembra 2005 na str. 2 uvádza, že Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 2. marca 2004, sp. zn. 9 Ct 8/03 „žiadnemu z účastníkov konania nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania“.   Táto   informácia   nie   je   pravdivá,   nakoľko Okresný   súd   Bratislava   I   vo   výroku   rozsudku   uviedol:   „Odporca   je   povinný   zaplatiť navrhovateľovi 21.208,- Sk trov konania na účet jeho právneho zástupcu...“.

Rovnako nepravdivá resp. nepresná je informácia na str. 2, 4 a 23 (priamo v petite), že   Najvyšší   súd   rozhodol   o   dovolaní   „dňa   28. 06. 2005“.   Najvyšší   súd   SR   o   dovolaní rozhodol 28. júla 2005 a okrem toho, že zrušil výroky Krajského súdu v Bratislave a výrok Okresného   súdu   Bratislava   I   rozhodol   aj   o   tom,   že   „vec   v   rozsahu   zrušenia   vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie“. (...)

Podľa   môjho   názoru   konaním   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   nedošlo k porušeniu   práv   sťažovateľa   zaručených   v   Ústave   SR,   Listine   a   Dohovore.   Sťažnosť sťažovateľa je preto zjavne neopodstatnená.

Okrem toho sťažnosť sťažovateľa obsahuje viacero nepresných informácií, ako napr. tvrdenie,   sťažovateľa,   že „Právnym   základom   pre   zrušenie   vyššie   špecifikovaných rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I. a Krajského súdu v Bratislave je konštatovanie NS - SR, že Okresný súd Bratislava I. neumožnil svojím konaním odporcovi aby tento:

- bol súdom upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v jeho právnej veci;

- bol účastný na verejnom vyhlásení rozsudku (verejnom oboznamovaní súdu o tom ako a z akých dôvodov rozhodol);

- mal možnosť kontroly v tom zmysle, či výrok prvostupňového súdu nebol prípadne dodatočne zmenený, čím bol odporca znevýhodnený.“ (str. 9 sťažnosti). Vyššie uvedené tvrdenie   sťažovateľa   je   nepresné,   lebo   úplne   opomína   fakt,   konštatovaný   aj   Najvyšším súdom SR, že odvolací súd neprihliadol k procesnej vade, ktorou zaťažil konanie Okresný súd Bratislava I a z takého pochybenia okresného súdu ani nevyvodil vo svojom rozhodnutí žiadne dôsledky a rozsudok Okresného súdu Bratislava I vo veci samej potvrdil. Práve preto totiž musel Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti ako   aj   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   vyhovujúcom   výroku   zrušiť   (str.   8   rozsudku Najvyššieho súdu SR).

Sťažnosť sťažovateľa obsahuje aj nepravdivé informácie ako napr.:

- tvrdenie   sťažovateľa,   že   „na   poslednom   pojednávaní...   dňa   26. 02. 2004   bolo konštatované, že dokazovanie je skončené...“ (str. 9 sťažnosti). Zo zápisnice z pojednávania z 26. februára 2004 je pritom zrejmé, že na ňom nebolo konštatované, že dokazovanie je skončené. Na tomto pojednávaní len právny zástupca sťažovateľa uviedol, „že nemá ďalšie návrhy   na   doplnenie   dokazovania“.   Mne   však   bolo   právo   pred   vyhlásením   rozsudku navrhnúť   vykonanie   ďalších   dôkazov   odňaté,   pretože   som   nebol   predvolaný   na pojednávanie   konané   dňa   2. marca 2004   (príloha   č.   1   –   zápisnica   z   pojednávania Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. februára 2004).

- tvrdenie sťažovateľa „V danej súvislosti je relevantným fakt, že NS - SR vo svojom rozsudku o odvolaní odporcu konštatuje, že Okresný súd Bratislava I. odporcovi tým, že cestou náhradného doručovania predvolania na pojednávanie konané dňa 26. 02. 2004, neodňal   možnosť   konať   pred   súdom   podľa   ustanovenia   § 237   písm.   j)   OSP.“   (str.   9 sťažnosti).   Takéto   konštatovanie,   ktoré   má   podľa   sťažovateľa   zásadný   význam,   sa v rozsudku Najvyššieho súdu SR nenachádza.

-   tvrdenie   sťažovateľa,   „že   odporca   v   odvolaní   nenamietal,   že   mu   bola   odňatá možnosť konať pred prvostupňovým súdom tým, že nebol predvolaný na pojednávanie kde sa vyhlásil len rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej“ (str. 16 sťažnosti). Aj toto tvrdenie je nepravdivé, pretože vyššie uvedené som v odvolaní namietal. V odvolaní som totiž uviedol: „Navyše vyhlásením rozsudku v mojej neprítomnosti po tom, čo súd odročil pojednávanie   26. februára 2004   len   za   týmto   účelom   (§ 156   ods. 2 OSP),   pričom predvolanie mi nedoručil, mi súd odňal možnosť konať pred súdom“ (str. 12 odvolania) (príloha č. 2 - odvolanie odporcu zo 4. júna 2004). Nakoniec aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku uviedol, že som v odvolaní vyčítal súdu, že „na posledné pojednávanie na vyhlásenie rozsudku nebol vôbec predvolaný, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom   (porušenie   ust.   § 156   ods.   2   O. s. p.)...“.   (str.   4   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave).   Dokonca   sám   právny   zástupca   sťažovateľa   sa   „k   námietke   nedoručenia písomnosti - predvolanie odporcu na pojednávanie“ vyjadroval (str. 5 rozsudku Krajského súdu v Bratislave).

- tvrdenie sťažovateľa, že Najvyšší súd SR sa nevenoval ani „otázke či Krajský súd, ako odvolací súd, neodstránil následky... chybného postupu prvostupňového súdu“ (str. 16 sťažnosti).   Ani   toto   tvrdenie   nie   je   pravdivé,   pretože   tejto   otázke   sa   Najvyšší   súd   SR venoval,   čo   je   zrejmé   z   jeho   odôvodnenia,   v   ktorom   uviedol:   „súd   prvého   stupňa v prejednávanej veci zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., pričom odvolací súd k tejto vade neprihliadol a z takéhoto pochybenia nevyvodil vo svojom rozhodnutí žiadne dôsledky a rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil“ (str. 8 rozsudku Najvyššieho súdu SR).

Okrem   uvádzania   nepresných   a   nepravdivých   tvrdení   sťažovateľ   pri   formulovaní sťažnosti   nerešpektoval   ani   ustálenú   judikatúru   Ústavného   súdu   SR.   Najmä   nález Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn.   II. ÚS 85/02   z   12. marca 2003,   v   ktorom   Ústavný   súd   SR konštatoval

„Ústavný príkaz na vyhlásenie rozsudku ako formy rozhodnutia vo veci samej, ktorá sa   používa   v   mene   Slovenskej   republiky,   sa   v   praxi   uskutočňuje   viacerými   možnými procesnými úkonmi všeobecných súdov. V konaní pred prvostupňovými súdmi sa rozsudky vyhlasujú   vždy   verejne.   Takéto   rozhodnutie   a   jeho   vyhlásenie   vždy   predpokladá pojednávanie. Na každé pojednávanie (aj na také, kde sa len vyhlási rozsudok podľa § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) sa však vždy musia predvolať účastníci, pričom o konaní pojednávaní je verejnosť informovaná vyvesením zoznamu prejednávaných vecí na dverách pojednávacej miestnosti.“

Porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v článku 142 ods. 3 Ústavy SR konštatoval Ústavný súd SR aj v náleze sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. mája 2003. Na základe nepresných a nepravdivých tvrdení a pri nerešpektovaní vyššie citovanej judikatúry Ústavného súdu SR potom sťažovateľ vo svojej sťažnosti dospel aj k takýmto záverom:

„odporca sa svojou neúčasťou na pojednávaní vytýčenom na deň 26. 02. 2004 sám dobrovoľne a vedome vzdal všetkých procesných práv ktoré na ňom mohol uplatniť, teda aj byť oboznámený s termínom vyhlásenia rozsudku a rozhodnúť sa, či sa na jeho vyhlásení zúčastní alebo nie“ (str. 9 a 10 sťažnosti)... „... nebolo potrebné, aby sa účastník konania na vyhlásení rozsudku zúčastnil“ (str. 10)... odporca sa „svojou neúčasťou na pojednávaní kde   mal   byť   oboznámený...   s   termínom   vyhlásenia   rozsudku   vzdal   práva   oboznámiť sa a disponovať s touto informáciou, a teda rozhodol sa sám si odoprieť možnosť rozhodnúť sa či sa na vyhlásení rozsudku na prvostupňovom súde zúčastní alebo nie“ (str. 10 a 11 sťažnosti). Tento záver, najmä tvrdenie o tom, že som sa sám rozhodol odoprieť si možnosť rozhodnúť sa je absolútne nepochopiteľný a irelevantný.

- „pokiaľ   svojím   postupom   Krajský   súd   neodňal   odporcovi   možnosť   konať   pred súdom   (táto   premisa   z   napadnutého   rozsudku   Najvyššieho   súdu   jednoznačne   vyplýva) potom   tak   svojím   postupom   nemohol   odňať   možnosť   konať   pred   súdom   odporcovi   ani Okresný   súd,   a   pokiaľ   by   tomu   aj   tak bolo,   potom k odstráneniu   následkov porušenia prvostupňovým súdom, došlo v odvolacom konaní, nakoľko postup odvolacieho súdu je - podľa konštatovania najvyššieho súdu - bezvadný.“ (str. 16 sťažnosti). V súvislosti s týmto záverom sťažovateľa len pripomínam, že Najvyšší súd SR na str. 8 rozsudku jednoznačne uviedol „... odvolací súd k tejto vade [rozumej k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) OSP,   ktorou   zaťažil   konanie   Okresný   súd   Bratislava   I]   neprihliadol   a   z   takéhoto pochybenia nevyvodil vo svojom rozhodnutí žiadne dôsledky a rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil... Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti... zrušil...“. Z uvedeného je teda zjavné, že Najvyšší súd SR nekonštatoval, že postup odvolacieho súdu je bezvadný. Práve naopak.

- „Najvyšší súd vytvorením konštrukcie o prípustnosti dovolania, ktoré je uvedené na str. 7 a 8 napadnutého rozsudku hrubo porušil princíp subsidiarity svojej kompetencie. O odňatí   možnosti   konať   pred   okresným   súdom   totiž   vždy   rozhoduje   odvolací   súd (predmetné   napokon   vyplýva   aj   z   platného   právneho   stavu,   konkrétne   je   to   zák. č. 341/2005 Z. z., ktorý výslovne pozná aj takýto odvolací dôvod), a o odňatí možnosti konať pred odvolacím súdom, rozhoduje dovolací súd. Tento princíp Najvyšší súd opomenul a tak pripustil   dovolanie   odporcu   a   sťažovateľa   vystavil   účinkom   nepriaznivého   súdneho rozhodnutia, ktorým boli zrušené rozsudky nižších súdov bez existencie zákonom uznaného dôvodu na dovolanie.“ (str. 16 sťažnosti). Tento záver sťažovateľa úplne ignoruje fakt, pre ktorý Najvyšší súd SR musel zrušiť aj rozsudok odvolacieho súdu, a to fakt, že odvolací súd neprihliadol k tomu, že Okresný súd Bratislava I odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a že z tohto pochybenia okresného súdu nevyvodil vo svojom rozhodnutí žiadne dôsledky a rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil (str. 8 rozsudku Najvyššieho súdu   SR).   K   zákonu   č.   341/2005   Z.   z.   len   dodávam,   že   tento   nadobudol   účinnosť 1. septembra 2005, t. j. po skončení dovolacieho konania na Najvyššom súde SR. Najvyšší súd SR rozhodol 28. júla 2005.»

Z repliky sťažovateľa z 23. januára 2006 doručenej ústavnému súdu 31. januára 2006 k vyjadreniu najvyššieho súdu vyplývajú nasledovné argumenty:

«NS   SR   vo   svojom   vyjadrení   konštatuje,   že   práva   sťažovateľa   zakotvené   v   čl. 1 ods. 1, čl.46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky neboli porušené, nakoľko:

a) rozhodnutia   NS   SR   ktoré   aplikoval   sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti (ide o rozhodnutie NS SR č. k: 5 Cdo 84/97 a rozhodnutie NS SR č. k.: 2 Cdo 29/92) riešia síce výklad ustanovenia § 237 písm. f) zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), sa nedajú zovšeobecniť na danú problematiku, keďže vychádzajú z iných skutkových okolností;

b) NS   SR   odkazuje   na   svoje   rozhodnutia   vydané   pod   č.   k.:   Obdo   V   68/2001 a č. k.: 3 Cdo 108/2005 podľa ktorých nevyrozumenie účastníka konania o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v jeho právnej veci po tom, čo pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku, je považované za vadu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP. V tomto smere poukázal NS SR aj na záver ÚS SR uvedený v náleze II. ÚS 85/02-58, podľa ktorého vyhlásenie rozsudku ako formy rozhodnutia vo veci samej vždy predpokladá pojednávanie;   na   každé   pojednávanie   (aj   na   také,   kde   sa   len   vyhlási   rozsudok   podľa ustanovenia § 156 ods. 2 OSP) sa však vždy musia predvolať účastníci konania.;

Pokiaľ ide o právomoc ÚS SR, NS SR uviedol aplikačnú prax ÚS SR, a to:

c) I. ÚS 19/02; I. ÚS 27/04; I. ÚS 74/05) podľa ktorých ÚS SR nemôže zastupovať všeobecné súdy ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie Ústavou   Slovenskej   republiky   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách,   pričom   nesmie   ísť   o   takú   interpretáciu   a   aplikáciou právnych predpisov, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená. ÚS SR nie je ani vrcholom   sústavy   všeobecných   súdov,   preto   nie   je   v   zásade   oprávnený   zasahovať   bez ďalšieho   do   rozhodovania   týchto   súdov,   ako   ani   vykonávať   výklad   právnych   predpisov (tu procesných),   ktoré   je   spravidla   celkom   a   predovšetkým   primárne   v   ich   výlučnej právomoci.

V závere NS SR uviedol, že sťažovateľ pri výklade a aplikácii § 237 písm. f) OSP aplikuje rozhodnutia českého dovolacieho súdu ktoré vychádzajú z iného právneho základu a inej ustálenej judikatúry, resp. s ojedinelými a účelovo svojsky ladenými výkladmi. K predmetnému sťažovateľ uvádza základný skutkový stav podľa ktorého, o jeho dovolaní rozsudkom zo dňa 28. 06. 2005 rozhodol NS SR tak, že

1) zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   24. 11. 2004, č. k.: 10 Co 224/04 vo výroku, ktorým tento potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 02. 03. 2004, č. k.: 9 Ct 8/03-129 v časti ukladajúcej odporcovi povinnosť strpieť na svoje   náklady   uverejnenie   ospravedlnenia   navrhovateľovi   (sťažovateľovi)   a   vo   výroku ktorým tento rozhodol o trovách konania;

2) zrušil   výrok   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I.,   zo   dňa   02. 03. 2004, č. k.: 9 Ct 8/03-129,   ktorým   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   strpieť   na   svoje   náklady uverejnenie ospravedlnenia navrhovateľovi (sťažovateľovi).

Dôvodom   predmetného   rozhodnutia   bolo   konštatovanie,   že   postupom   Okresného súdu Bratislava I. došlo k odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom, nakoľko v danej právnej veci bol vyhlásený rozsudok na pojednávaní bez toho aby bol odporca na dané pojednávanie predvolaný, resp. že by bol iným spôsobom o termíne pojednávania na ktorom bol vyhlásený rozsudok upovedomený, čím došlo k odňatiu jeho možnosti kontroly či výrok verejne vyhláseného rozsudku nebol prípadne dodatočne zmenený. Predmetným sa podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neumožnilo odporcovi uskutočniť jeho právo byť prítomný na verejnom vyhlásení rozsudku, čo predstavuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP.

Ad a) Výklad ustanovenia § 237 písm. f) OSP ktorý je obsiahnutý v aplikačnej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (č. k.: 5 Cdo 84/97, č. k.: 2 Cdo 29/92) a následne použitý v ústavnej sťažnosti sťažovateľa predstavuje výklad a aplikáciu ustanovenia § 237 písm. f) OSP na tie skutkové okolnosti ktoré boli NS SR prejednávané a rozhodované. Sťažovateľ sa domnieva, že z dôvodov ktoré podrobne rozobral vo svojej ústavnej sťažnosti - obe rozhodnutia NS SR sú pre ústavnú sťažnosť použiteľné, a to tým skôr, že NS SR vo svojom vyjadrení ani len neuviedol v čom konkrétne odlišnosť skutkových okolností od danej veci vidí, a či prípadná skutková odlišnosť je pre vyslovenú právnu vetu NS SR v daných rozhodnutiach relevantná. V danej časti je preto argumentácia NS SR neurčitá, neúplná, a ako takej k nej nie je preto možné zaujať kvalifikované stanovisko sťažovateľa. Ad b) K obsahu rozhodnutí na ktoré NS SR vo svojom vyjadrení odkazuje, uvádza sťažovateľ nasledovné:

1. rozsudok NS SR; č. k.: Obdo V 68/2001: v tejto právnej veci judikoval NS SR skutkové okolnosti spočívajúce v tom, že Krajský súd (v danej veci ako prvostupňový súd) vyriekol   rozsudok   v   neprítomnosti   účastníka   konania.   NS   SR   bol   tým   pádom   v   pozícii odvolacieho súdu, pričom sám konštatoval, že ustanovenie § 237 OSP spája prípustnosť dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   -   za   predpokladu,   že   konanie na odvolacom súde vykazuje znaky procesnej vady obsiahnutej v ustanovení § 237 písm. f) OSP. Na uvedený právny názor NS SR kontinuálne nadväzuje iné súdne rozhodnutie NS SR. Ide   o   súdne   rozhodnutie   ktoré   uviedol   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ,   a síce: „Podmienka prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. j) OSP nie je splnená v prípade že sa účastníkovi konania odňala možnosť pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. aj tým, že mohol   podať   odvolanie“;   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo dňa 30. 06. 1992, č. k.: 2 Cdo 29/92; je teda možné konštatovať, že rozsudok NS SR ktorý NS SR uviedol je vo svojej podstate potvrdením právneho názoru sťažovateľa a doplnením ním uvedeného rozhodnutia NS SR. Možnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP (teda procesnou vadou nie je) nie je daná v prípade ak možnosť uskutočniť procesné úkony, ktorú   účastníkovi   nesprávnym   postupom   odňal   prvostupňový   súd,   mu   bola   poskytnutá v druhostupňovom konaní. V priamej nadväznosti na ustálenú rozhodovaciu prax uvedenú vyššie sťažovateľ uvádza, že odporca všetky ním namietané „nedostatky“ prvostupňového konania spojené s vyhlásením prvostupňového rozsudku dňa 02. 03. 2004 zhojil konaním na druhom stupni, keď:

- podal odvolanie (písomnosť zo dňa 04. 02. 2004);

- v rámci odvolania ako právneho úkonu priložil prílohy č. 1 - 7 k odvolaniu ako nové listinné dôkazy, ktoré by - podľa jeho tvrdenia - predložil na vyhlásení rozsudku dňa 02. 03. 2004;

- v rámci odvolacieho konania, poskytol tomuto súdu svoje písomné vyjadrenia zo dňa 02. 07. 2004 a zo dňa 09. 11. 2004,

čo   znamená,   že   -   aplikujúc   vyššie   uvedenú   ustálenú   rozhodovaciu   prax   NS   SR, na pojednávaní konanom dňa 02. 03. 2004 odporcovi - postupom prvostupňového súdu – k odňatiu možnosti konať pred týmto súdom, nedošlo.

V   súdnom   rozhodnutí   NS   SR   ktoré   NS   SR   na   podporu   svojho   právneho   názoru uvádza (č. k.: Obdo V 68/2001) sa navyše rozhodoval skutkový stav diametrálne odlišný od právnej   veci   ktorá   je   predmetom   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa;   išlo   o   to,   že na predposledné   pojednávanie   vo   veci   súd   síce   predvolal   všetkých   účastníkov   konania avšak žalovaní sa ospravedlnili a žiadali o odročenie pojednávania za účelom zadováženia dôkazov.   Súd   na   úvod   pojednávania   síce   danú   skutočnosť   skonštatoval,   následne   však vo veci   pojednával   a   vypočul   svedkov   a   zároveň   na   pojednávaní   oznámil   termín pojednávania na ktorom bude vyhlásený rozsudok vo veci. NS SR konštatoval, že v danom prípade súd pochybil keď neuznal dôvody pre odročenie pojednávania postupom podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP a vo veci riadne pojednával, vypočul svedkov a oznámil termín ďalšieho pojednávania kde došlo k vyhláseniu rozsudku.

V   takomto   prípade   skutočne   súd   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom [možnosť rozhodnúť sa či bude (nebude) prítomný na vyhlásení rozsudku] avšak nie preto že by sa na pojednávaní na ktorom sa už iba vyhlasuje rozsudok, realizovali nejaké práva účastníka   konania   na   ktoré   pamätá   ustanovenie § 237 písm.   f)   OSP   ale   preto,   že súd oznámil termín posledného pojednávania na predposlednom pojednávaní, ktoré malo byť avšak nebolo odročené, a to aj napriek tomu, že boli splnené legálne podmienky pre jeho odročenie. Postup súdu na predposlednom pojednávaní bol teda vadný, preto aj následný úkon   súdu   odvíjajúci   sa   od   takéhoto   vadného   úkonu   (oznámenie   termínu   posledného pojednávania) nemôže byť iný ako len vadný. Na podklade nepráva (resp. porušenia práva) nemôže   vzniknúť   právo   (resp.   právne   konformný   právny   úkon,   oznámenie   termínu posledného pojednávania). V právnej veci sťažovateľa však z ústavnej sťažnosti vyplynulo, že   postup   Krajského   súdu   bol   právne   konformný,   čo   napokon   konštatuje   aj   NS   SR v napadnutom rozhodnutí.

2. rozsudok   NS   SR:   č.   k.:   3   Cdo   108/2005;   v   danej   právnej   veci   súd   judikoval skutkový   stav   podľa   ktorého   na   Krajskom   súde   (opäť   teda   NS   SR   vystupoval   v pozícii odvolacieho súdu) bolo pojednávanie nariadené 11. 01. 2005 pričom účastníkovi konania bolo   predvolanie   doručené   06. 12. 2005   a   ich   právnemu   zástupcovi   dňa   28. 12. 2005. Listom   zo   dňa   05. 01. 2006   oznámil   účastník   konania   že   svojmu   právnemu   zástupcovi vypovedal plnú moc a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu potreby nájdenia iného právneho   zástupcu.   Súd   však   predmetnú   skutočnosť   nepovažoval   za   relevantnú   pre odročenie   pojednávania   postupom   podľa   ustanovenia   § 101   ods. 2   OSP,   nakoľko za určujúci považoval dátum doručenia predvolania na pojednávanie - 06. 12. 2005 pričom podľa právneho názoru Krajského súdu mal účastník konania dostatočný priestor na to, aby si zvolil iného právneho zástupcu.

NS SR konštatoval pochybenie daného právneho názoru Krajského súdu, nakoľko právne relevantným považoval termín doručenia predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi (28. 12. 2005) žalobcu, nie žalobcovi (06. 12. 2005). V danej veci Krajský súd teda   nielen   že   neodročil   pojednávanie,   ale   v   rozpore   s ustanovením   § 101   ods.   2   OSP riadne vo veci pojednával a - podobne ako v predchádzajúcom prípade - tiež na tomto „procesne vadnom“ pojednávaní oznámil termín ďalšieho pojednávania ktorého jediným obsahom bolo vyhlásenie rozsudku. NS SR v danom rozsudku - exaktne odkazujúc na svoje rozhodnutie   bližšie   rozobrané   pod   písm.   a)   textu   vyššie   -   konštatoval   že   došlo k znemožneniu účasti účastníka na vyhlásení rozsudku, opäť však nie z dôvodu že by na pojednávaní na ktorom sa vyhlasuje rozsudok dochádzalo k realizácii procesných práv, ktoré   sú   obsiahnuté   v   ustanovení   § 237   písm. f)   OSP   ale   preto,   že   oznámenie   termínu posledného pojednávania kde bol vyhlásený rozsudok sa uskutočnilo na predposlednom pojednávaní, ktoré vykazovalo procesné vady; v danej súvislosti si sťažovateľ z dôvodu zbytočného   zaťažovania   ÚS   SR   dovoľuje   ohľadne   svojho   právneho   zhodnotenia   tohto rozsudku   NS   SR   ako   aj   jeho   aplikovateľnosti   na   vec   obsiahnutú   v   ústavnej   sťažnosti, odkázať na text uvedený k predchádzajúcemu rozsudku NS SR v písm. a) tejto písomnosti, nakoľko dané rozhodnutie NS SR judikovalo skutkové okolnosti veľmi príbuzné tým ktoré sú rozobrané pod písm. a) v texte vyššie.

3. nález ÚS 85/02-58; ÚS SR prejednával skutkový stav, keď NS SR nepredvolal účastníka konania na pojednávanie na ktorom mal vyhlásiť rozsudok o dovolaní účastníka konania.   ÚS   SR   konštatoval,   že na každé pojednávanie (aj   na   také kde   sa len   vyhlási rozsudok)   sa   vždy   musia   predvolať   účastníci   konania,   pričom   vyvesením   oznámenia o pojednávaní na dverách do pojednávacej miestnosti nie je predmetná skutočnosť splnená. ÚS SR teda judikoval iný skutkový základ než je ten, ktorý je predmetom tejto ústavnej sťažnosti,   nakoľko   ÚS   SR   riešil   právnu   otázku   či   vyvesenie   oznámenia   o   pojednávaní na dverách do pojednávacej miestnosti spĺňa podmienku oznámenia o konaní pojednávania na   NS   SR   účastníkovi   konania.   Ako   vyplýva   z   textu   vyššie   ÚS   SR   sa   vyjadril aj k predvolávaniu účastníkov konania na pojednávania na ktorých dôjde len k vyhláseniu rozsudku   a   to   tak,   že   účastník   má   byť   o   konaní   takéhoto   pojednávania   upovedomený. V danej súvislosti však sťažovateľ pripomína, že NS SR konštatoval, že Krajský súd konal správne keď predposledné pojednávanie neodročil pre neprítomnosť odporcu, a konal ako keby   na   pojednávaní   bol   prítomný,   berúc   do   úvahy   fakt,   že   tento   sa   vzdal   svojich procesných práv, ktoré na predposlednom pojednávaní mal a mohol uplatniť, vrátane práva byť informovaný o poslednom pojednávaní, kde došlo len k vyhláseniu rozsudku; faktom totiž   je,   že   ani   navrhovateľ   a   ani   jeho   právny   zástupca   neboli   inak   ako   len   ústne na predposlednom pojednávaní informovaní o konaní posledného pojednávania kde došlo k vyhláseniu   rozsudku.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   písomné   informovanie   odporcu   by založilo stav nerovného postavenia účastníkov konania, keď jeden je o konaní posledného pojednávania informovaný „iba“ ústne na pojednávaní a druhý - ktorý sa na pojednávaní ani nezúčastní - bude predvolávaný „až“ písomne. Navyše sťažovateľ uvádza, že pokiaľ by bol   predmetný   postup   prvostupňového   súdu   z   uvedeného   hľadiska   „procesne   vadný“ vychádzajúc   z   už   vyššie   citovaného   rozsudku   NS   SR   podmienka   prípustnosti   dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade že sa účastníkovi konania odňala možnosť pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. aj tým, že mohol podať odvolanie“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 06. 1992, č. k.: 2 Cdo 29/92).

V texte tohto nálezu ÚS SR je z právneho hľadiska zaujímavou aj argumentácia NS SR,   ktorý   na   vysvetlenie   svojho   konania   -   neoznámenie   konania   pojednávania o dovolaní účastníkovi konania - uviedol: „Ďalej sa domnievame, že aj v zmysle citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, by sa malo   dbať   o to,   aby   žiadne   rozhodnutia,   teda   ani   rozhodnutia   ÚS   SR   sa   nevynášali „in abstracto“,   ale   aby   zohľadňovali   konkrétny   prípad   v   súvislostiach   celého trojinštančného konania a aký to má dopad aj na praktickú stránku účastníkov konania najmä na ich práva. Ich prípadná účasť na verejnom vyhlásení rozsudku totiž absolútne nemôže ovplyvniť jeho vecnú stránku (len si vypočujú rozsudok), a naviac ani trovy spojené s touto časťou (cestovné, nocľažné, stravné a pod.) nemôžu byť zahrnuté do výrokovej časti o   trovách   dovolacieho   konania,   lebo   nesmerujú   k   výdavkom,   ktoré   sú   vynaložené   na uplatnenie alebo bránenie práva.“ Tento právny postoj NS SR vo vyššie uvedenej veci je logickým a právne súladným výkladom a aplikáciou ustanovenia § 237 písm. f) OSP, a ako taký je plne konformný s právnym názorom sťažovateľa, avšak keď takýto právny postoj zaujal sťažovateľ, došlo k diametrálnemu posunu právneho postoja a názoru NS SR k tejto problematike.

V súvislosti s aplikačnou praxou NS SR uvádza sťažovateľ ďalšie súdne rozhodnutie NS   SR   (rozsudok   zo   dňa   16. 12. 2004,   č. k.:   Obdo   V   56/2003)   podľa   ktorého   odňatím možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP treba rozumieť len taký postup   súdu   ktorým   tento   znemožní   účastníkovi   konania   realizovať   jeho   reálne,   nie hypotetické práva ktoré mu ako účastníkovi konania ustanovenia OSP dávajú. Daný právny názor NS SR vo svetle posudzovanej právnej veci znamená, že len v rovine hypotetickej nie reálnej   sa   ukazuje   obsah   odporcovho   procesného   práva   na   poslednom   pojednávaní na prvostupňovom súde kde už bol iba vyhlásený rozsudok, avšak tento na tomto poslednom pojednávaní chcel predkladať dôkazy. V danej súvislosti sťažovateľ uvádza že nie je možné odňať účastníkovi konania procesné právo ktoré mu v príslušnej časti súdneho konania ustanovenia OSP nedávajú.

Výklad   postupu   súdov   pri   vyhlasovaní   rozsudkov   NS   SR   je   nepriechodný   aj z pohľadu ustanovenia § 156 ods. 2 OSP podľa ktorého sa rozsudok vyhlasuje spravidla hneď   po   skončení   konania,   ktoré   rozsudku   predchádzalo;   ak   to   nie   je   možné,   súd na vyhlásenie rozsudku odročí konanie najdlhšie na päť dní. V posudzovanej právnej veci teda   mal   byť   vyhlásený   rozsudok   na   predposlednom   pojednávaní,   kde   odporca   nebol prítomný   a prvostupňový   súd   po   splnení   zákonných   podmienok   pojednával   v   jeho neprítomnosti. Pokiaľ by teda na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok odňala by sa automaticky   odporcovi   -podľa   právneho   názoru   NS   SR   -   možnosť   konať   pred   súdom (v tomto   prípade   možnosť   konfrontácie   vyhláseného   a   následne   písomne   vyhotoveného rozsudku,   pretože   odporca   by   jednoducho   nebol   prítomný).   Takýto   výklad   otvára neprimeraný a najmä v platnom práve ničím nepodložený priestor na „legálne“ procesné blokovanie   vyhlasovania   rozhodnutí   súdov.   Uvedené   vo   svojej   podstate   v   konečnom dôsledku znamená, že na podklade nepráva (účastník konania sa má - s výnimkou legálnych ospravedlniteľných   dôvodov   -   zúčastňovať   na   pojednávaniach   v   jeho   právnej   veci)   je založené jeho právo (právo domáhať sa svojho práva na konanie pred súdom ktoré mu bolo postupom   súdu   „odňaté“).   Uvedený   výklad   zároveň   znamená   neprimeraný   zásah   do procesných práv druhého účastníka konania,   a ako taký v konečnom dôsledku zakladá nerovné procesné postavenie.

Záverom tejto časti svojho vyjadrenia uvádza sťažovateľ, že NS SR aplikoval na danú právnu vec súdne rozhodnutia ktoré riešia odlišné skutkové okolnosti od okolností z ktorých vychádza ústavná sťažnosť sťažovateľa.

Pre kompletnosť sťažovateľ uvádza, že NS SR vytvorením konštrukcie o prípustnosti dovolania hrubo porušil princíp subsidiarity svojej kompetencie. O odňatí možnosti konať pred   okresným   súdom   totiž   vždy   rozhoduje   odvolací   súd   (predmetné   napokon   vyplýva aj z platného právneho stavu, konkrétne je to zák. č. 341/2005 Z. z., ktorý výslovne pozná aj takýto odvolací dôvod), a o odňatí možnosti konať pred odvolacím súdom, rozhoduje dovolací   súd.   Tento   princíp   NS   SR   opomenul   a   tak   pripustil   dovolanie   odporcu a sťažovateľa vystavil účinkom nepriaznivého súdneho rozhodnutia, ktorým boli zrušené rozsudky nižších súdov bez existencie zákonov uznaného dôvodu na dovolanie.

Ad   c)   Pokiaľ   ide   o   vymedzenie   rozsahu   pôsobnosti   ÚS   SR   a   jeho   postavenie v systéme   súdnictva   Slovenskej   republiky,   sťažovateľ   sa   tejto   problematike   podrobne venoval vo svojej ústavnej sťažnosti, preto si ÚS SR dovoľuje v tejto časti na svoju ústavnú sťažnosť odvolať.

V závere tohto vyjadrenia sťažovateľ uvádza, že rozsudky zahraničnej rozhodovacej praxe (českých súdov) uviedol podporne nakoľko právna úprava rozhodujúcich ustanovení OSP,   ako   aj   dotknutých   práv   sťažovateľa   je   v   platnom   právnom   poriadku   Českej a Slovenskej republiky identická.

Napokon odvolávanie na aplikačnú prax iných štátov nie je výsadou iba sťažovateľa, nakoľko NS SR napr. v rámci svojej právnej argumentácie v inom konaní pred ÚS SR (II. ÚS   85/02-58)   sa   odvoláva   na   neformálne   stretnutia   s   predsedami,   podpredsedami a sudcami   Najvyšších   súdov   Českej   republiky,   Maďarska,   Poľska   atď.,   ako   aj   na   ich aplikačnú prax. (...)

Sťažovateľ   týmto   súhlasí,   aby   sa   -   v   súlade   s   ustanovením   §   30   ods.   2 zák. č. 38/1993 Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   -   v   prípade   ním   podanej   ústavnej sťažnosti (č. k.: I. ÚS SR 252/05) upustilo od ústneho pojednávania na ÚS SR.»

Z repliky   sťažovateľa   zo 6.   februára   2006   doručenej   ústavnému   súdu   8. februára 2006 k vyjadreniu žalovaného vyplývajú nasledovné argumenty:

«a) pokiaľ   ide   o   tzv.   predposledné   pojednávanie   konané   na   Okresnom   súde Bratislava I (26. 02. 2004), na ktorom podľa právneho názoru odporcu nebolo skončené dokazovanie, s tým že odporca chcel na poslednom pojednávaní vytýčenom na 02. 03. 2004 na danom súde predkladať ďalšie dôkazy, sťažovateľ - z dôvodu nadbytočného zaťažovania Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) si tento orgán dovoľuje odkázať na svoju ústavnú sťažnosť (ako aj na zápisníc z pojednávaní konaných dňa 26. 02. 2004, 02. 03. 2004) kde uviedol celý rad súdnych rozhodnutí podľa ktorých až keď súd považuje dokazovanie za skončené, odročí pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku. Faktom totiž je že pojednávanie vytýčené na 02. 03. 2004 bolo vytýčené len za účelom vyhlásenia rozsudku. Pokiaľ teda odporca mal vôľu na danom pojednávaní predkladať nejaké dôkazy, súd by ich - z procesného hľadiska - musel odmietnuť;

b) pokiaľ ide o tvrdenie odporcu že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) nekonštatoval že na tzv. predposlednom pojednávaní konanom na Okresnom súde Bratislava I. nebola z pohľadu neúčasti odporcu na ňom tomuto odňatá možnosť konať pred súdom, sťažovateľ uvádza, že táto skutočnosť vyplýva z textu napadnutého rozsudku NS SR, konkrétne je to str. 7 daného rozsudku, kde sa NS SR danou vecou zaoberal;

c) pokiaľ   ide   o   tvrdenie   odporcu,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   na   str.   4   svojho rozsudku hodnotí, že postupom Okresného súdu Bratislava I. (nepredvolaním odporcu na posledné pojednávanie) sa odporcovi odňala možnosť konať pred súdom, sťažovateľ uvádza že táto skutočnosť nezodpovedá skutočnosti na pravde, nakoľko na str. 4 daného rozsudku Krajského súdu v Bratislave sa nachádzajú právne názory sa skutkové tvrdenia odporcu teda nejde o stanovisko súdu;

d) tvrdenie odporcu uvedené pod písm. c) v texte vyššie (odporca tvrdí, že Krajský súd v Bratislave sa zaoberal konštatovaním, že Okresný súd Bratislava I. svojím postupom na   poslednom   pojednávaní   odňal   odporcovi   možnosť   konať   pred   súdom)   však   pôsobí cudzorodo vo vzťahu k jeho ďalšiemu tvrdeniu podľa ktorého odvolací sud k vade konania ktorou   svojím   postupom   zaťažil   prvostupňový   súd   konanie   neprihliadol,   a   ani   z   neho nevyvodil vo svojom rozhodnutí žiadne dôsledky, už z logiky veci je zrejmé, že tieto dve tvrdenia si navzájom odporujú a vylučujú sa;

e) k   uvedenej   aplikačnej   praxi   ÚS   SR   zo   strany   odporcu   (konkrétne   je   to II. ÚS 85/02; I. ÚS 5/02) týkajúcej sa predvolávania na pojednávania sťažovateľ uvádza, že výrok ÚS SR   je vytrhnutý z kontextu   bez ozrejmenia   skutkového stavu veci   ktorá   bola predmetom prejednávania, a navyše ako vyplynulo z textu sťažnosti ako aj z celkového spisového materiálu, odporca sa svojou neúčasťou na poslednom pojednávaní sám vzdal všetkých svojich procesných práv a povinností ktoré mohol vykonať resp. ktoré na danom pojednávaní mal, vrátane práva byť informovaný o termíne posledného pojednávania kde bol vyhlásený rozsudok vo veci. Riadnym predvolaním na pojednávanie na ktorom sa má už len vyhlásiť rozsudok je totiž aj oznámenie dňa a hodiny jeho konania na predchádzajúcom pojednávaní, presne tak ako to prvostupňový súd realizoval aj voči právnemu zástupcovi sťažovateľa   a   sťažovateľovi   na   tzv.   predposlednom   pojednávaní.   K subjektívnym hodnoteniam vytrhnutých častí zo sťažnosti sťažovateľa zo strany odporcu ktoré sú uvedené v závere jeho stanoviska nepovažuje sťažovateľ za potrebné sa vyjadriť.

Podstatu   stanoviska   odporcu   predstavujú   vytrhnuté   citácie   častí   sťažnosti sťažovateľa, ktoré bez súvislostí za ktorých boli sťažovateľom uvedené, vyznievajú inak ako boli uvedené v kontexte sťažnosti. (...)

Sťažovateľ uvádza, že pravdepodobne len chybou v písaní v obsahu svojej sťažnosti vrátane jej petitu uviedol nesprávny dátum vydania sťažnosťou napadnutého rozhodnutia NS SR. Dané rozhodnutie NS SR nebolo vydané 28. 06. 2005 ale 28. 07. 2005, Napriek tejto chybe   v   písaní,   ta   ktorú   sa   sťažovateľ   ÚS   SR   tomuto   súdu   týmto   ospravedlňuje,   bolo napadnuté   rozhodnutie   NS   SR   jednoznačne   identifikovateľné   svojou   spisovou   značkou a účastníkmi konania.»

Zo stanoviska žalovaného z 13. februára 2006 doručeného ústavnému súdu faxom 14. februára 2006 a poštou 16. februára 2006 v odpovedi na repliku sťažovateľa vyplývajú nasledovné argumenty:

«Zotrvávam   na   tom,   že   konaním   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súd   SR   nedošlo k porušeniu   práv   sťažovateľa   zaručených   v   Ústave   SR,   Listine   a   Dohovore.   Sťažnosť sťažovateľa preto považujem za zjavne neopodstatnenú.

Vyjadrenie sťažovateľa, rovnako ako aj jeho sťažnosť, obsahuje viacero nepresných informácií, napr.:

- „k predmetnému sťažovateľ uvádza základný skutkový stav podľa ktorého, o jeho dovolaní rozsudkom zo dňa 28. 06. 2005 rozhodol NS SR tak, že“ (č. listu 54)

Najvyšší súd SR však nerozhodoval o dovolaní sťažovateľa („o jeho dovolaní“), ale o dovolaní, ktoré som podal ja ako odporca. Okrem toho, rozsudok Najvyššieho súdu SR je z 28. júla 2005 a nie z „28. 06. 2005“.

- „... podal odvolanie (písomnosť zo dňa 04. 02. 2004)...“ (č. listu 56). Odvolanie, ktoré som podal proti prvostupňovému rozsudku je zo 4. júna 2004 a nie zo dňa „04. 02. 2004“ ako to nepresne uvádza sťažovateľ.

-... sťažovateľ pripomína, že NS SR konštatoval, že Krajský súd konal správne keď predposledné pojednávanie neodročil pre neprítomnosť odporcu...“ (č. listu 58).

Ani   toto   tvrdenie   sťažovateľa   nie   je   presné,   pretože   predposledné   pojednávanie neodročil okresný súd a nie krajský súd. To nakoniec vyplýva aj z ďalšieho textu vyjadrenia sťažovateľa nasledujúceho za touto nepresnou informáciou.

Vyjadrenie   sťažovateľa,   rovnako   ako   jeho   sťažnosť,   obsahuje   aj   nepravdivé informácie, napr.:

- „V   právnej   veci   sťažovateľa   však   z   ústavnej   sťažnosti   vyplynulo,   že   postup Krajského súdu bol právne konformný, čo napokon konštatuje aj NS SR v napadnutom rozhodnutí“ (č. listu 57). V napadnutom rozsudku Najvyššieho súdu SR sa však nenachádza žiadne konštatovanie Najvyššieho súdu SR, že postup krajského súdu bol právne konformný. Práve naopak. Najvyšší súd SR na str. 8 svojho rozsudku podrobil kritike postup krajského súdu,   pretože   krajský   súd   neprihliadol   k   procesnej   vade,   ktorou   zaťažil   konanie prvostupňový súd, z takéhoto pochybenia nevyvodil vo svojom rozhodnutí žiadne dôsledky a rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil. (Postup krajského súdu bol podľa Najvyššieho súdu SR v súlade s OSP len vtom, keď krajský súd prejednal vec na odvolacích pojednávaniach   27. októbra 2004   a   24. novembra 2004   bez   mojej   prítomnosti   a   na pojednávaní 24. novembra 2004 aj bez prítomnosti môjho právneho zástupcu).

- „... sťažovateľ pripomína, že NS SR konštatoval, že Krajský súd (správne má byť okresný súd - poznámka R. F.) konal správne keď predposledné pojednávanie neodročil pre neprítomnosť odporcu, a konal ako keby na pojednávaní bol prítomný, berúc do úvahy fakt, že   tento   sa   vzdal   svojich   procesných   práv,   ktoré   na   predposlednom   pojednávaní   mal a mohol uplatniť, vrátane práva byť informovaný o poslednom pojednávaní kde došlo len k vyhláseniu rozsudku.“ (č. listu 58)

Ani takáto konštatácia sa v rozsudku Najvyššieho súdu SR nenachádza. Je teda opäť nepravdivá.

Na   základe   aj   vyššie   citovaných   nepresných   a   nepravdivých   tvrdení   potom sťažovateľ vo svojom vyjadrení dospel aj k takýmto záverom:

- „Možnosť   dovolania   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   (teda   procesnou vadnou   nie   je)   nie   je   daná   v   prípade   ak   možnosť   uskutočniť   procesné   úkony,   ktoré účastníkovi   nesprávnym   postupom   odňal   prvostupňový   súd,   mu   bola   poskytnutá v druhostupňovom konaní. V priamej nadväznosti na ustálenú rozhodovaciu prax uvedenú vyššie sťažovateľ uvádza, že odporca všetky ním namietané „nedostatky“ prvostupňového konania spojené s vyhlásením prvostupňového rozsudku dňa 02. 03. 2004 zhojil konaním na druhom stupni, keď:

- podal odvolanie (písomnosť zo dňa 04. 02. 2004 - správne má byť zo dňa 4. júna 2004 a nie zo dňa 4. februára 2004 - poznámka R. F.);

- v rámci odvolania ako právneho úkonu priložil prílohy č. 1 - 7 k odvolaniu ako nové listinné dôkazy, ktoré by – podľa jeho tvrdenia - predložil na vyhlásení rozsudku dňa 02. 03. 2004;

- v rámci odvolacieho konania, poskytol tomuto súdu svoje písomné vyjadrenia zo dňa 02. 07. 2004 a zo dňa 09. 11. 2004, čo znamená, že... na pojednávaní konanom dňa 02. 03. 2004 odporcovi - postupom prvostupňového súdu - k odňatiu možnosti konať pred týmto súdom, nedošlo“ (č. listu 56).

Tento záver sťažovateľa je zjavne nesprávny, a to minimálne preto, že po prvé v druhostupňovom   konaní   „mi   nebola   poskytnutá   možnosť   uskutočniť   procesné   úkony, ktorú mi nesprávnym postupom odňal prvostupňový súd“. Táto možnosť mi ani krajským súdom   poskytnutá   byť   nemohla,   čo   vyplýva   z   logiky   veci,   keďže   krajský   súd   nemohol namiesto okresného súdu vytýčiť pojednávanie na vyhlásenie prvostupňového rozsudku, na pojednávanie ma predvolať ani prvostupňový rozsudok vyhlásiť. Druhostupňový súd mal však k vade, ktorou zaťažil konanie súd prvého stupňa, prihliadnuť a vyvodiť z nej dôsledky, čo však neurobil, a práve preto Najvyšší súd SR musel zrušiť rozsudok krajského súdu v dovolaním   napadnutej   časti.   Po   druhé,   ja   osobne   som   nemohol   „zhojiť   nedostatky prvostupňového konania“ a nakoniec tieto „nedostatky nezhojil ani odvolací súd“, čo je zrejmé z rozsudku Najvyššieho súdu SR, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, „že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., pričom odvolací sád k tejto vade neprihliadol a z takéhoto pochybenia nevyvodil vo   svojom   rozhodnutí   žiadne   dôsledky   a   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   veci   samej potvrdil“. (str. 8 rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005)

- „... NS SR konštatoval, že Krajský súd (správne má byť Okresný súd - poznámka R. F.)   konal   správne   keď   (ďalej   uvedené   Najvyšší   súd   SR   v   rozsudku   nekonštatoval   - poznámka R. F.) predposledné pojednávanie neodročil pre neprítomnosť odporcu... berúc do úvahy fakt. že tento sa vzdal..., práva byť informovaný o poslednom pojednávaní, kde došlo len k vyhláseniu rozsudku; faktom totiž je, že (č. listu 58) ani navrhovateľ a ani jeho právny zástupca neboli inak ako len ústne na predposlednom pojednávaní informovaní o konaní   posledného   pojednávania   kde   došlo   k   vyhláseniu   rozsudku...   písomné informovanie odporcu by založilo stav nerovného postavenia účastníkov konania, keď jeden je o konaní posledného pojednávania informovaný „iba“ ústne na pojednávaní a druhý - ktorý sa na pojednávaní ani nezúčastní - bude predvolávaný „až“ písomne“ (č, listu 59). Tento záver, názor sťažovateľa považujem rovnako za nesprávny a nepochopiteľný. Je   v   rozpore   s   §   119   ods.   1   OSP.   Platí   totiž,   že   „súčasne   s odročením   pojednávania predseda senátu spravidla oznámi, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Prítomných účastníkov už súd nemusí na pojednávanie písomne predvolávať (sťažovateľ a jeho právny zástupca boli na predposlednom pojednávaní dňa 26. februára 2004 prítomní - poznámka R.   F.).   O tom,   že   nedostanú   písomné   predvolanie,   treba   účastníkov   poučiť.“   (K.,   J. a kolektív: Občiansky súdny poriadok, komentár a súvisiace predpisy, III. aktualizované vydanie, Eurounion, spol. s r. o., 2004, str. 248).

-   k   záverom   sťažovateľa   o   uplatňovaní   si hypotetických   práv   a   o   „legálnom“ procesnom blokovaní vyhlasovania rozhodnutí súdov (č. listu 60) sa vyjadrovať nebudem. Považujem ich totiž za úplne právne irelevantné pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti, keďže   Najvyšší   súd   SR,   vzhľadom   na   dôvod,   ktorý   viedol   k   potrebe   zrušiť   rozsudok odvolacieho   súdu   v   dovolaním   napadnutej   časti,   sa   nezaoberal   ďalším   uplatneným dovolacím   dôvodom   -   že   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   [§   241   ods.   2   písm.   b)   OSP],   ani   vecnou   správnosťou napadnutého   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ale   ani   opodstatnenosťou   ďalších dovolacích   námietok   spochybňujúcich   vecnú   správnosť   skutkových   a   právnych   záverov odvolacieho súdu (str. 10 rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005). Okrem   toho   tieto   závery   sťažovateľa   (č.   listu   60)   nevychádzajú   z   reálneho skutkového stavu, ale z vykonštruovaného skutkového stavu, pretože k vyhláseniu rozsudku nedošlo na pojednávaní 26. februára 2004, ale na pojednávaní 2. marca 2004.

-   Na   záver   už   len   jedna   poznámka.   Sťažovateľ   sa   dovoláva   argumentácie Najvyššieho   súdu   SR   prezentovanej   Najvyšší   súdom   SR   v   konaní   sp.   zn.   II.   ÚS   85/02 a uvádza k nej, že postoj Najvyššieho súdu SR vo veci II. ÚS 85/02 „je logickým a právne súladným   výkladom   a   aplikáciou   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP,   a   ako   taký   je   plne konformný   s právnym   názorom   sťažovateľa,   avšak   keď   takýto   postoj   zaujal   sťažovateľ, došlo k diametrálnemu posunu právneho postoja a názoru Najvyššieho súdu SR k tejto problematike“ (č. listu 59). Pozornosti sťažovateľa však zjavne unikol fakt, že Ústavný súd SR sa s prezentovaným postojom NS SR, ktorý sa navyše vzťahoval k dovolaciemu konaniu a nie k prvostupňovému konaniu, nestotožnil a konštatoval porušenie práva sťažovateľa Ing. L. S. na verejné vyhlásenie rozsudku postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu SR.»

Zo stanoviska sťažovateľa zo 6. marca 2006 doručeného ústavnému súdu 10. marca 2006   v reakcii na odpoveď žalovaného vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa odpoveď žalovaného obsahuje irelevantné skutočnosti z hľadiska predmetu konania, a to obdobne ako vo vyjadrení žalovaného z 26. januára 2006. Podstatou sporu na všeobecnom súde bolo, že žalovaný, ktorý vyslovil na adresu sťažovateľa difamujúci výrok, na preukázanie svojich tvrdení   nijaké   relevantné   dôkazy   nepredložil.   Opakovane   sa   nedostavoval   na   súdne pojednávania,   prípadne   svoju   neúčasť   na   nich   ospravedlňoval   dôvodmi,   ktoré   zákon neakceptuje.   Konanie   žalovaného   vykazovalo   znaky   zneužívania   jeho   procesných   práv a pohŕdania všeobecným súdom.

II.

A.

Z odvolania žalovaného zo 4. júna 2004, ktoré podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 Ct 8/03 z 2. marca 2004, vyplýva, že na strane 12 žalovaný doslovne uviedol: „Navyše vyhlásením rozsudku v mojej neprítomnosti po tom, čo súd odročil pojednávanie 26.   februára   2004   len   za   týmto   účelom   (§   156   ods.   2   OSP),   pričom   predvolanie   mi nedoručil, mi súd odňal možnosť konať pred súdom.“

Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005 vyplýva,   že   najvyšší   súd   zrušil   rozsudky   krajského   súdu   a okresného   súdu   vo   výroku o povinnosti žalovaného strpieť uverejnenie ospravedlnenia a o trovách konania a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu.

Podľa názoru najvyššieho súdu s prihliadnutím na ustanovenia § 101 ods. 2 a § 156 ods. 1 prvej vety a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj čl. 142 ods. 3 ústavy je právom   každého   účastníka   konania   vypočuť   si   verejné   vyhlásenie   rozsudku.   Pritom   je výlučne na vôli účastníka, či sa pojednávania, na ktorom súd verejne vyhlási rozsudok, zúčastní alebo nie. Predpokladom prítomnosti účastníka na verejnom vyhlásení rozsudku je však písomné alebo ústne oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. To znamená, že na každé pojednávanie, teda aj na také, na ktorom sa len vyhlási rozsudok, sa vždy musia predvolať účastníci konania, ak neboli iným spôsobom o vyhlásení rozsudku vyrozumení, napr. pri odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku. V danej veci okresný   súd   meritórne   pojednával   26.   februára   2004   v neprítomnosti   žalovaného,   keď doručenie predvolania u neho bolo vykázané náhradným spôsobom (uložením na pošte). Sťažovateľ   a jeho   právny   zástupca   boli   na   tomto   pojednávaní   prítomní.   Na   tomto pojednávaní   súd   konanie   odročil   na   2.   marec   2004   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku. O termíne a mieste verejného vyhlásenia rozsudku bol preto informovaný len sťažovateľ a jeho právny zástupca. Na pojednávaní 2. marca 2004, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok, bol prítomný len právny zástupca sťažovateľa. Z obsahu spisu nevyplýva, že by okresný súd žalovaného na pojednávanie určené na 2. marec 2004 predvolal, resp. ho iným spôsobom   o tomto   pojednávaní   upovedomil.   Tým,   že   žalovaný   nebol   okresným   súdom predvolaný na pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, resp. o termíne verejného vyhlásenia   rozsudku   nebol   ani   iným   spôsobom   upovedomený,   bola   žalovanému znemožnená realizácia jeho procesného práva byť súdom   upovedomený o mieste a čase verejného   vyhlásenia   rozsudku.   To   malo   za   následok   znemožnenie   samotnej   účasti žalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako a z akých dôvodov rozhodol. Tento nesprávny procesný postup okresného súdu mal pre žalovaného   ďalší   negatívny   procesný   dôsledok   v tom   zmysle,   že   v porovnaní   so sťažovateľom, resp. jeho právnym zástupcom (ktorí boli oboznámení, kedy bude vyhlásený rozsudok)   mu   okresný   súd   nevytvoril   procesnú   možnosť   kontroly,   či   výrok   verejne vyhláseného rozsudku nebol prípadne dodatočne (v rozpore s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku)   zmenený.   Žalovaný   bol   teda   v rozpore   s princípom   rovnosti   zbraní účastníkov   konania   znevýhodnený.   Z týchto   dôvodov   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že okresný súd zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom krajský súd na túto vadu neprihliadol a z takéhoto pochybenia nevyvodil vo   svojom   rozsudku   žiadne   dôsledky.   Existencia   tejto   vady   zakladá   nielen   prípustnosť dovolania, ale je aj dôvodom, pre ktorý musí najvyšší súd rozhodnutie vždy zrušiť.

B.

Ústavný súd si zadovážil dovolacie rozsudky najvyššieho súdu, na ktoré sa účastníci konania a žalovaný odvolávali.

Z dovolacieho   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   29/92   z 30.   júna   1992 vyplýva právny názor, podľa ktorého dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   (dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania postupom súdu sa odňala možnosť konať pred súdom) je daný vtedy, ak účastníkovi možnosť konať pred súdom sa postupom súdu odňala vôbec, napr. ak účastník bol v konaní zastúpený zástupcom alebo opatrovníkom, ktorého záujmy sú v rozpore s jeho záujmami, alebo ak bol účastníkovi ustanovený opatrovník, hoci neboli pre takého opatrenia zákonné predpoklady, alebo ak by súd prejednal vec a rozhodol konečným   rozhodnutím   napriek   tomu,   že   účastníka   na   pojednávanie   nepredvolal. Podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku však nie je splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania a do   tej   miery,   že   účastník   predsa   len   mohol   uplatniť svoj   vplyv   na   výsledok konania. Táto podmienka nie je daná napr. vtedy, ak súd síce rozhodol na pojednávaní, na ktoré účastníka nepredvolal, ale rozsudok mu riadne doručil, takže účastník mohol podať proti   nemu   odvolanie.   O to   viac   ju   nemožno   považovať   za   splnenú   v prípade,   že   súd rozhodol   po   vypočutí   účastníkov   na   ďalšom   pojednávaní,   na   ktoré   účastníkov   riadne predvolal, a to rozhodnutím, ktoré možno napadnúť odvolaním.

Z dovolacieho rozsudku   najvyššieho súdu   sp. zn. 5 Cdo   84/97 z 27. marca 1998 vyplýva, že v súdenej veci odvolací súd na pojednávaní 13. februára 1997 (na ktorom bol žalobca prítomný a realizoval svoje procesné práva) odročil konanie na 18. február 1997 za účelom vyhlásenia rozsudku. Žalobca termín pojednávania zobral na vedomie. Písomným podaním   doručeným   odvolaciemu   súdu   18.   februára   1997   požiadal   o odročenie pojednávania.   Podanie   však   príslušnému   súdnemu   oddeleniu   došlo   až   po   skončení pojednávania. Odvolací súd 18. februára 1997 vyniesol rozsudok vo veci samej. Odvolací súd považoval dokazovanie za skončené už na pojednávaní 13. februára 1997 a vychádzajúc z ustanovenia   §   156   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odročil   konanie   za   účelom vyhlásenia   rozsudku.   Na   začiatku   takéhoto   pojednávania   súd   už   nemá   povinnosť oznamovať obsah prednesov a vykonaných dôkazov, a preto tým, že došlo k vyhláseniu rozsudku   v neprítomnosti   žalobcu,   inak   náležitým   spôsobom   oboznámeným   s termínom pojednávania, nedošlo k žiadnemu závadnému procesnému postupu, ktorý by bolo možné označiť   za   postup   znemožňujúci   žalobcovi   realizáciu   priznaných   procesných   práv zabezpečujúcich mu ochranu jeho práv a oprávnených záujmov. Práve preto dovolací dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nebol v tejto veci naplnený.

Z dovolacieho   rozsudku   päťčlenného   senátu   najvyššieho   súdu sp. zn. Obdo V 68/2001   z 28.   novembra   2002   vyplýva   právny   názor,   podľa ktorého ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku spája prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu s takými hrubými vadami konania a rozhodnutia, ktoré robí rozhodnutie odvolacieho súdu zmätočným. Podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku je konanie zmätočné aj vtedy, ak účastníkovi konania bola v priebehu   konania   nesprávnym   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom. Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   pritom   taký   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O vadu v zmysle tohto   ustanovenia   ide   len   vtedy,   ak   išlo   o postup   nesprávny   (uvažované   z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup prejavil v priebehu konania (nemusel sa však aj pri rozhodovaní); pritom   pre   prípustnosť   (a tým   aj   dôvodnosť)   dovolania   nie   je   rozhodujúce,   čím   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom 1. stupňa. Príkladom odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia je okrem iných i prípad, keď súd vec prejednal v rozpore s ustanovením § 101 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v neprítomnosti   účastníka,   tak   ako   sa   to   stalo i v prejednávanej   veci   pred   súdom   1.   stupňa.   Účastník   má   právo,   aby   jeho   vec   bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 1 ústavy). Nie je však vylúčené, aby súd vec prejednal   a rozhodol   bez   prítomnosti   účastníka;   je   však   vždy   povinný   poskytnúť   mu možnosť, aby na jej prejednaní bol prítomný. Ustanovenie § 115 Občianskeho súdneho poriadku   ukladá   súdu,   aby   na   nariadené   pojednávanie   predvolal   účastníkov   a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; potom je len na účastníkovi, či svoje právo využije, či nevyužije.   Podľa   ustanovenia   §   101   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   totiž   súd pokračuje v konaní, i keď sú účastníci nečinní; ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na   pojednávanie   bez   toho,   že   by   požiadal   z dôležitého   dôvodu   o odročenie,   môže   súd prejednať   vec   v jeho   neprítomnosti.   Súd   tak   môže   v zmysle   citovaného   ustanovenia prejednať   vec   v neprítomnosti   riadne   predvolaného   účastníka   za   predpokladu,   že neprítomný účastník nepožiadal – z dôležitého dôvodu – o odročenie pojednávania. Pritom sa v súdnej praxi ustálil názor, že ospravedlnenie neprítomnosti účastníka na pojednávaní nie   je   aj   žiadosťou   o odročenie   pojednávania   v zmysle   ustanovenia   §   101   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z dovolacieho   rozsudku   päťčlenného   senátu   najvyššieho   súdu sp. zn. Obdo V 56/2003   zo   16.   decembra   2004   vyplýva   právny   názor,   podľa   ktorého odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Musí teda ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 108/2005 z 30. júna 2005 vyplýva, že v prejednávanej veci bolo predvolanie na odvolacie pojednávanie nariadené na 11. január 2005 doručené rodičom žalobcu 6. decembra 2004, ich právnemu zástupcovi ale až 28. decembra 2004. Rodičia žalobcu listom z 5. januára 2005 doručeným odvolaciemu súdu 7. januára 2005 oznámili, že vypovedali plnomocenstvo udelené ich dovtedajšiemu právnemu zástupcovi, a z tohto dôvodu požiadali o odročenie vytýčeného pojednávania na neskorší januárový alebo februárový termín, pretože majú v úmysle udeliť plnomocenstvo inému advokátovi. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd ich žiadosti nevyhovel, 11. januára 2005 pojednával v ich neprítomnosti a rozsudok vyhlásil 17. januára 2005 rovnako v ich neprítomnosti.   Hoci   rodičia   žalobcu   mali   (fakticky)   už   od   prevzatia   predvolania (6. decembra 2004) vedomosť o nariadenom termíne pojednávania, za deň právne účinného doručenia   predvolania   žalobcovi   treba   považovať   až   28.   december   2004,   keď   bolo predvolanie   doručené   advokátovi   zastupujúcemu   tohto   účastníka   (jeho   rodičov   ako zákonných zástupcov). Pokiaľ teda odvolací súd za rozhodujúce hľadisko pri posudzovaní vážnosti dôvodu pre odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) považoval „rozsah času, od kedy bolo zákonným zástupcom žalobcu doručené predvolanie na pojednávanie“, nepostupoval správne, keď svoju úvahu o splnení podmienok určených § 101   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   založil   na   tom,   že   dňom   doručenia   nebol 28. december   2004,   ale   už   6.   december   2004.   Žalobca   a jeho   zákonní   zástupcovia   sa odvolacieho   pojednávania   11.   januára   2005   nezúčastnili.   Ako   vyplýva   zo   zápisnice z uvedeného dňa, odvolací súd toto pojednávanie odročil na 17. január 2005 za účelom vyhlásenia   rozsudku   a prítomný   zástupca   vedľajšieho   účastníka   vzal   nový   termín   na vedomie.   O termíne   a mieste   verejného   vyhlásenia   rozsudku   tak   bol   informovaný   len vedľajší účastník; žalobca a jeho zákonní zástupcovia však o termíne verejného vyhlásenia rozsudku   neboli   žiadnym   spôsobom   upovedomení.   Podľa   právneho   názoru   najvyššieho súdu žalobcovi bola týmto postupom súdu znemožnená realizácia jeho procesného práva byť súdom   upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v jeho právnej veci (pozri aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 68/2001 uverejnený pod č. 4/2003 v časopise Zo súdnej praxe). To malo za následok znemožnenie samotnej účasti žalobcu (jeho   rodičov   ako   zákonných   zástupcov)   na   verejnom   vyhlásení   rozsudku   –   verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako a z akých dôvodov rozhodol. Tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu mal pre žalobcu ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle, že   v porovnaní   s vedľajším   účastníkom   (ktorý   bol   oboznámený,   kedy   bude   vyhlásený rozsudok)   mu   odvolací   súd   nevytvoril   procesnú   možnosť   kontroly,   či   výrok   verejne vyhláseného rozsudku nebol prípadne dodatočne (v rozpore s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) zmenený; žalobca bol teda   (v rozpore s princípom „rovnosti zbraní“ účastníkov) znevýhodnený. Preto odvolací súd zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, i. ÚS 74/05).

Z pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné na   úvod   konštatovať,   že   v danej   veci   ide o kolíziu dvoch základných práv, resp. ústavných princípov. Na jednej strane ide o právo na súdnu ochranu v súvislosti so zásadou, podľa ktorej sa rozsudky vyhlasujú vždy verejne (čl. 142 ods. 3 ústavy). Na druhej strane ide o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy.   Práva   zúčastniť   sa   verejného   vyhlásenia   rozsudku   sa v konaní   pred   všeobecným   súdom   domáhal   žalovaný,   kým   princípu   právnej   istoty   sa dovolával sťažovateľ. Z pohľadu žalovaného bolo podstatné, že právo na verejné vyhlásenie rozsudku   by   bolo   iba   iluzórne   a nemalo   by   reálny   základ,   keby   všeobecný   súd   nebol povinný predpísaným spôsobom umožniť účastníkovi konania zúčastniť sa na verejnom vyhlásení   rozsudku.   Z pohľadu   sťažovateľa   bolo   naproti   tomu   rozhodujúce,   že   princíp právnej istoty je v procesnom práve vyjadrený inštitútom právoplatnosti rozsudku, ktorý vo svojej   podstate   znamená,   že   sporná   otázka   je   právoplatným   rozsudkom   vyriešená s konečnou platnosťou a so záväznými účinkami.

Podľa názoru ústavného súdu nemôžu byť väčšie pochybnosti o tom, že pri riešení uvedenej   kolízie   základných   práv,   resp.   princípov   má   spravidla   prednosť   požiadavka spravodlivého   súdneho   procesu   na   úkor   právnej   istoty   prejavujúcej   sa   právoplatným rozsudkom.   Vyjadrením   nadradenosti   spravodlivého   súdneho   procesu   sú   inštitúty mimoriadnych opravných prostriedkov zakotvených v Občianskom súdnom poriadku, teda možnosť   revidovať   právoplatné   rozsudky   v rámci   konania   o dovolaní,   mimoriadnom dovolaní   a o obnove   konania   (pri   splnení   objektívnych   a subjektívnych   podmienok   ich prípustnosti).   V prípadoch   zisteného   porušenia   hmotného   či   procesného   práva,   ako   aj v prípadoch nedostatočného zistenia skutočného stavu veci je možné právoplatné rozsudky revidovať tým, že budú zrušené a že vo veci samej sa bude konať a rozhodovať opätovne. Na základe dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zásadnou problematikou tejto veci   je   nájdenie   správnej   odpovede   na   otázku,   či   najvyšší   súd   zachoval   ústavnoprávne relevantnú   rovnováhu   medzi   právom   žalovaného   na   súdnu   ochranu   v súvislosti s vyhlásením rozsudku okresného súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol v danom prípade v prospech sťažovateľa vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   analyzovať   tú   časť   doterajšej judikatúry   najvyššieho   súdu   k danej   problematike,   na   ktorú   sa   účastníci   konania,   resp. žalovaný odvolávali.

Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 29/92 z 30. júna 1992 možno vyvodiť, že najvyšší súd považuje za vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,   ak   odvolací   súd   pojednáva   a vynesie   konečný   rozsudok   bez   predvolania účastníka. Ak sa tak však stane na súde prvého stupňa, nedôjde tým k vade v zmysle § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo   účastník   môže   podať   proti   rozsudku odvolanie, a teda predsa len môže uplatniť svoj vplyv na konečný výsledok konania.

Z dovolacieho rozsudku   najvyššieho súdu   sp. zn. 5 Cdo   84/97 z 27. marca 1998 možno vyvodiť, že pokiaľ odvolací súd odročí konanie za účelom vyhlásenia rozsudku podľa   §   156   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   u   účastníka,   ktorý   sa   vyhlásenia rozsudku nezúčastnil, lebo požiadal o odročenie tohto pojednávania na neskorší čas, nemôže dôjsť k vade podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Je tomu tak preto, lebo na začiatku takéhoto pojednávania (podľa § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) súd už nemá   povinnosť   oznamovať obsah   prednesov   a vykonaných   dôkazov.   Preto   tým,   že dôjde   k vyhláseniu   rozsudku   v neprítomnosti   účastníka,   inak   náležitým   spôsobom oboznámeným   s termínom   pojednávania,   nedôjde   k žiadnemu   závadnému   procesnému postupu,   ktorý   by   bolo   možné   označiť   za   postup   znemožňujúci   účastníkovi   realizáciu priznaných   procesných   práv   zabezpečujúcich   mu   ochranu   jeho   práv   a oprávnených záujmov.

Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 68/2001 z 28. novembra 2002   možno   vyvodiť,   že   súd   musí   vždy   poskytnúť   účastníkovi   konania   možnosť   byť prítomný na pojednávaní, ale za splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku môže pojednávať aj v neprítomnosti účastníka.

Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 108/2005 z 30. júna 2005 možno   vyvodiť,   že   pokiaľ   odvolací   súd   v rozpore   so   zákonom   vykonal   odvolacie pojednávanie   v neprítomnosti   účastníka   (napriek   jeho   dôvodnej   žiadosti   o odročenie pojednávania) a potom následne vyniesol rozsudok o päť dní neskôr postupom podľa § 156 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   hoci   účastník   o termíne   vyhlásenia   odvolacieho rozsudku   nebol   upovedomený,   zaťažil   tým   konanie   vadou   v zmysle   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku. Došlo totiž k znemožneniu účasti na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako a z akých dôvodov rozhodol. Tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu mal pre účastníka ďalší negatívny procesný dôsledok,   keďže   v porovnaní   s iným   účastníkom,   ktorý   bol   oboznámený,   kedy   bude rozsudok   vyhlásený,   mu   odvolací   súd   nevytvoril   procesnú   možnosť   kontroly,   či   výrok verejne   vyhláseného   rozsudku   nebol   prípadne   dodatočne   zmenený.   Účastník   bol   teda v rozpore s princípom rovnosti zbraní znevýhodnený.

Možno   konštatovať,   že   judikatúra   najvyššieho   súdu   k danej   problematike   prešla pomerne rozsiahlym vývojom. Celý tento vývoj je poznačený snahou najvyššieho súdu definovať hranicu medzi takými porušeniami procesných práv účastníkov konania, ktoré treba hodnotiť z hľadiska § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ako postup súdu, ktorým   sa   účastníkovi   odníme   možnosť   konať   pred   súdom,   a takými   porušeniami procesných   práv   účastníkov   konania,   ktoré   vzhľadom   na   svoju   závažnosť   a následky nenaplňujú skutkovú podstatu § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd pritom   postupuje väčšinou   kazuisticky,   teda   snaží   sa   definovať určité   procesné   situácie a tieto vyhodnocuje z vyššie uvedených hľadísk. Hoci najvyšší súd sa vo svojich úvahách spravidla   výslovne   nezaoberá   ústavnoprávnou   dimenziou   problematiky,   z jeho   úvah   je celkom zrejmé, že sa snaží nájsť ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom na súdnu   ochranu   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty   založenej   právoplatným rozsudkom na strane druhej.

Konkrétne   možno   vývoj   judikatúry   najvyššieho   súdu   charakterizovať   tak,   že spočiatku (sp. zn. 2 Cdo 29/92) považoval najvyšší súd za vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   iba   vyhlásenie   konečného   rozsudku   bez   predvolania účastníka. Pritom najvyšší súd uvažoval o takej procesnej situácii, keď odvolací súd vynášal rozsudok okamžite, nie teda postupom podľa § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Vyhlásenie   rozsudku   bez   predvolania   účastníka   na   súde   prvého   stupňa   za   takúto   vadu nepovažoval   s odôvodnením,   že   účastník   môže   podať   proti   prvostupňovému   rozsudku odvolanie, čím predsa len môže napokon uplatniť svoj vplyv na konečný výsledok konania. Naproti tomu v roku 2005 (3 Cdo 108/2005) už dospel k záveru, že vyhlásenie rozsudku odvolacieho   súdu   postupom   podľa   §   156   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   bez predvolania   a v neprítomnosti   účastníka,   ku   ktorému   došlo   po   tom,   ako   sa   účastník nezúčastnil   ani   predchádzajúceho   pojednávania,   pričom   svoju   neúčasť   dôvodne ospravedlnil,   je   vadou   v zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Toto stanovisko   zdôvodnil   tým,   že   účastník   nemal vytvorenú   procesnú   možnosť kontroly,   či výrok verejne vyhláseného rozsudku nebol prípadne dodatočne zmenený. Účastník bol teda v rozpore s princípom rovnosti zbraní znevýhodnený. Napokon v teraz prejednávanej veci posunul najvyšší súd hranicu ešte ďalej, a to tým, že za vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   považoval   aj   vyhlásenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa postupom   podľa   §   156   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   za   situácie,   keď   jeden z účastníkov nebol o termíne vyhlásenia rozsudku upovedomený a vyhlásenia rozsudku sa preto nemohol zúčastniť. I v tomto prípade poukázal najvyšší súd na to, že neprítomný účastník nemohol uplatniť právo kontroly ohľadom toho, či sa vyhlásený rozsudok zhoduje s písomne vyhotoveným rozsudkom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   považovať   za   dostatočné.   Je   tomu   tak   preto,   že   na   rozdiel   od   predchádzajúcej judikatúry,   ktorá   znemožnenie   účasti   na   vyhlásení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa nepovažovala za natoľko závažné porušenie práva na súdnu ochranu, že by odôvodňovalo zásah do princípu právnej istoty zrušením právoplatného rozsudku, napadnutý rozsudok už tak robí. Pritom podľa predchádzajúcej judikatúry skutočnosť, že proti prvostupňovému rozsudku   je   možné   podať   odvolanie,   a tým   porušené   procesné   právo   zhojiť,   bola argumentom preto, aby sa do právoplatného rozsudku nezasahovalo. Poukazovalo sa pritom aj na skutočnosť, že na pojednávaní, na ktorom dochádza iba k vyhláseniu rozsudku, sa už nijaké   dokazovanie   nevykonáva   a nerobia   sa   ani   žiadne   prednesy.   Najvyšší   súd   nijako nevysvetlil,   prečo   v danom   prípade   (za   situácie,   keď   odvolací   súd   postupoval   v zmysle dovtedajšej judikatúry) možnosť podania odvolania proti rozsudku okresného súdu nebola dostatočnou   korekciou   porušenia   procesného   práva   žalovaného,   a to   aj   s prihliadnutím na skutočnosť, že sa dokazovanie v deň vyhlásenia rozsudku už nevykonávalo a nedošlo ani k účastníckym prednesom. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý v danej konštatácia do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, bolo posúdenie veci z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení   nevyhnutné.   Toto   posúdenie   predpokladalo   vyčerpávajúce   zdôvodnenie uprednostnenia   niektorého   z dotknutých   článkov   ústavy   na   úkor   ďalšieho   dotknutého článku.   Daná   procesná   situácia   musí   byť   totiž   vyriešená   z pohľadu   oboch   dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva. Zároveň argumentácia najvyššieho   súdu   musí   byť spoľahlivým   vodidlompre   obdobné situácie   aj v budúcnosti. Princíp právnej istoty znamená totiž aj predvídateľnosť postupu súdu, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Keďže   najvyšší   súd   nijako   nevysvetlil,   prečo   v danej   situácii   neprihliadol   aj   na princíp právnej istoty, porušil tým právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti treba ešte poznamenať, že sťažovateľ nedôvodne tvrdil, že žalovaný v odvolaní proti rozsudku   okresného súdu vôbec nevytýkal znemožnenie jeho účasti na vyhlásení   rozsudku   okresného   súdu.   Z vykonaného   dokazovania,   a to   z odvolania žalovaného vyplýva, že v skutočnosti takúto námietku uplatnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 65/2005 z 28. júla 2005, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Z   titulu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   úspešného   sťažovateľa   priznal tomuto náhradu v celkovej výške 13 984 Sk, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti   (v   roku   2005)   po   2   501   Sk,   za   repliky   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu a k vyjadreniu žalovaného, ako aj za odpoveď na stanovisko žalovaného (v roku 2006) po 2 730 Sk, dva režijné paušály po 150 Sk a tri režijné paušály po   164 Sk. Naproti tomu nepriznal sťažovateľovi náhradu trov za vyjadrenie zo 6. marca 2006, keďže toto vyjadrenie v merite veci už nebolo relevantné (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2006