SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 251/2015-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňákaa Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012,Ex 2133/2012 p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovomtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právnehozastúpenia spolu v sume 294,08 € (slovom dvestodeväťdesiatštyri eur a osem centov)na účet jej advokátky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012od 14. septembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde13. júla 2012 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, ktorý bol na tomto súdevedený pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012. Okresný súd 14. septembra 2012 vydalsúdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor 15. októbra 2012vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal 22. októbra 2012.Povinný vzniesol 23. októbra 2012 námietky proti exekúcii, ktoré odôvodnil tým,že mu upovedomenie o začatí exekúcie nebolo účinne doručené do vlastných rúk. Súdnyexekútor následne 26. októbra 2012 postúpil námietku okresnému súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie.
Okresný súd uznesením č. k. 36 Er 1939/2012-29, Ex 2133/2012 zo 14. decembra2012 námietkam povinného proti exekúcii vyhovel. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniupodala 21. januára 2012 v zákonnej lehote odvolanie.
Okresný súd spis v predmetnej veci bezodkladne neodstúpil Krajskému súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľky. Podľa zisteniasťažovateľky je spis v predmetnej veci od 6. februára 2013 u ⬛⬛⬛⬛.
Sťažovateľka 24. apríla 2015 podala sťažnosť na prieťahy v tejto veci adresovanúpredsedovi okresného súdu a vykonala opravu podanej sťažnosti v označení číslaexekučného spisu, čím odstránila chybu v písaní.
Podľa sťažovateľky predmetná vec nie je právne ani skutkovo zložitá, avšak napriektomu trvá uvedené konanie neprimerane dlho v dôsledku„fatálnej nečinnosti“okresnéhosúdu a jeho dĺžka je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná (neospravedlniteľná).Sťažovateľka svojím správaním podľa nej k prieťahom v predmetnom konaní neprispela.
Stav právnej neistoty o výsledok predmetného konania vinou nečinnosti okresnéhosúdu spôsobil u sťažovateľky spôsobil vznik nemajetkovej ujmy, pretože predmetná vec mápre ňu z hľadiska hodnoty predmetu konania mimoriadny význam.
Konanie v predmetnej veci v dôsledku neefektívneho konania a hrubej nečinnostiokresného súdu trvá dosiaľ viac ako 2 roky a 9 mesiacov.
Sťažovateľka požiadala o priznanie sumy 2 500 € v dôsledku porušeniaňou označených práv, ktorá je podľa nej súladná s rozhodovacou praxou a judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a v tejto súvislosti poukázalana rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella p. Taliansku z 29. 3. 2006, sťažnosť č. 64890/01,a rozhodnutie ESĽP vo veci Martin Castro a iní p. Portugalsku z 10. 6. 2008, sťažnosťč. 33729/06, podľa ktorých primeraná a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmyje 1 000 € až 1 500 € za rok trvania konania, ako aj na uznesenie Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 193/2011 z 25. apríla 2012.
Sťažovateľka taktiež poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci Peter Poláčikp. Slovensku z 15. 11. 2005, v ktorom ESĽP považoval dĺžku exekučného konania v trvaníviac ako 2,5 roka za neprimeranú, skonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledkuneprerokovania exekučnej veci v primeranej lehote a sťažovateľovi priznal odškodnenieako náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku porušenia jeho základného právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote v sume 2 400 €.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,v ktorom vysloví, že ňou označené práva boli postupom okresného súdu v predmetnomkonaní porušené, prikáže okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočnýchprieťahov a prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenia v sume 2 500 €a náhradu trov právneho zastupovania pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 251/2015-12 z 10. júna 2015 prijal sťažnosťna ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresnéhosúdu podaním sp. zn. Spr. 3455/2015 z 12. novembra 2015, v ktorom uviedol,že nerozporuje v sťažnosti sťažovateľkou uvedené skutkové okolnosti a pri preskúmanípredmetného spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahyv konaní je dôvodná, avšak uvedený prieťah vzniknutý po doručení odvolania sťažovateľkyproti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2012 bol odstránený predloženímkompletného spisového materiálu spolu s odvolaním krajskému súdu na rozhodnutie15. júna2015.Predsedaokresnéhosúdutaktiežústavnémusúdunavrhol,aby pri rozhodovaní o tejto sťažnosti prihliadol na to, že k prieťahom v konaní došloz dôvodu enormne vysokého nápadu v exekučnom súdnom oddelení, ktorý predstavujepribližne 1200 návrhov mesačne. Zároveň uviedol, že súhlasí, aby ústavný súd vo vecirozhodol bez nariadenia pojednávania.
Sťažovateľka na vyjadrenie okresného súdu reagovala prostredníctvom svojhoprávneho zástupcu podaním z 30. novembra 2015, v ktorom ústavnému súdu oznámila,že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od uskutočnenia verejného ústneho pojednávaniav predmetnej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senátpredmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahuna vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v namietanom konaní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého hneď ako sa konanie začne, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiťlen z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predsedasenátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkonrozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04),keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúciepodľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konaniaz povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽPby právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadokumožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán.Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesuv zmysle čl. 6 dohovoru (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že exekučné konaniespravidla treba považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej(skutkovej) za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučnéhokonania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorýje podkladom na nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už pretonemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinnývoči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného,keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uloženév právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd je teda toho názoru, že namietané konanienemožno hodnotiť z právneho, ale ani skutkového hľadiska ako zložité.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnomkonaní po preskúmaní spisu v predmetnej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil nič, čo bysvedčilo o tom, že sťažovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu tohto konania, t. j.nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky, a aniokresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľke nevyčítal žiaden podielna doterajšej dĺžke predmetného konania.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konanídošlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnejveci. Pri skúmaní uvedeného postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal z priebehupredmetného konania popísaného vo vyjadrení okresného súdu z 12. novembra 2015a z k nemu priloženému stanovisku zákonnej sudkyne, ale aj zo spisového materiáluv predmetnej veci.
Ústavný súd zistil, že okresný súd 14. decembra 2012 svojím uznesením rozhodolo námietkach povinného proti exekúcii, ktoré mu boli predložené súdnym exekútorom26. októbra 2012. V období od 21. januára 2013 (okresnému súdu bolo doručené odvolanieoprávnenej proti uzneseniu zo 14. decembra 2012) až do 28. apríla 2015 (pokyn súdnejkancelárii zaslať podané odvolanie oprávnenej povinnému, aby sa k nemu v lehote 10 dnívyjadril, a následne predložiť predmetnú vec krajskému súdu), t. j. v období trvajúcom viacako 2 roky a 5 mesiacov v tejto veci okresný súd nevykonal žiadny procesný úkonsmerujúci k jej rozhodnutiu. Okresný súd bol v uvedenom období nečinný bez toho, abyjeho ďalšiemu postupu bránila zákonná prekážka, pričom táto doba významným spôsobomovplyvnila celkovú dĺžku predmetného konania a možno ju označiť za dlhotrvajúcizbytočný prieťah v konaní. Označené obdobie ako prieťah vzniknutý v predmetnom konaníuznal aj predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súduz 12. novembra 2015.
Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý bymal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99)nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný početpracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnejneistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát povinnosti za pomalékonanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Tento právny názor je konformnýs judikatúrou ESĽP.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 došlok zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala okrem vyslovenia porušenia základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súdna základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu vo veci vedenej na tomto súdepod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 urýchlene konať.
Z odpovede predsedu okresného súdu, ako aj zo spisu okresného súdu v danej vecije zrejmé, že 15. júna 2015 bol spis v tejto veci spolu s podaným odvolaním odstúpenýkrajskému súdu, t. j. uvedeným procesným úkonom došlo k odstráneniu prieťahov vpostupe okresného súdu, a s prihliadnutím na túto skutočnosť sa požiadavka sťažovateľky,aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočnýchprieťahov, stala bezpredmetnou, a preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume2 500 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzalzo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétneokolnosti prípadu, predovšetkým charakter uvedeného konania, resp. jeho predmet,správanie sťažovateľky, ktorým nijako neprispela k predĺženiu konania, ústavný súdpovažoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučineniepodľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnymzastupovaním advokátkou ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľka si uplatnila trovykonania spolu v sume 294,08 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trovza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu (2 x 139,83€ + 2 x 8,39 €).
Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky si úhradu trov právnehozastúpenia uplatnila iba v sume 294,08 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti,túto úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkynesťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde v časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenienad ústavným súdom priznanú sumu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015