znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 251/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka napáda uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Sdo/29/2013   z 19.   júna   2013,   ktorým   podľa   jej   výslovného   vyjadrenia najvyšší   súd „...   zastavil   dovolacie   konanie   iniciované   na   návrh   sťažovateľa“. Zo skutočností   tvrdených   sťažovateľkou   vyplýva,   že   podala   dovolanie   z dôvodu,   že „Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. 1. 2013 sp. zn.: 2 Sži 2-2012, rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 11. 2012 sp. zn.: 1S 227-2012, ktorým zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti.“. Okrem   výpočtu   dovolacích   dôvodov   sťažovateľka   koncentruje   svoju   argumentáciu predovšetkým k tomu, že „Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal podstatou napadnutého rozhodnutia.   Jeho   povaha   totižto   nebola   správnoprávna,   ale   civilnoprávna,   keď   šlo o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh podľa položky 17a prílohy č. I. zákona č. 71/1992 Zb.“. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj k staršej rozhodovacej praxi ústavného súdu, napr. v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 283/07.

3.   V petite podanej   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala, aby ústavný súd vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013, ktoré ďalej zruší a predmetnú vec vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

5.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

6. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94), pričom však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

7. Najvyšší súd v uznesení sp.   zn. 2 Sdo/29/2013   z 19. júna 2013 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sži/2/2013 zo dňa 30. januára 2013,   potvrdil   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   1S/227/2012-13   zo   dňa

14. novembra   2012   v   spojení   s   opravným   uznesením   č.   k.   1   S/227/2012-15   zo   dňa 11. decembra 2012, ktorým vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za námietku zaujatosti vo výške 66 € podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Podaním zo dňa 8. marca 2013, doručeným krajskému súdu dňa 11. marca 2013, označeným ako „Dovolanie voči uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. 2Sži/2/2012, spojené s návrhom na odklad vykonateľnosti“ sa žalobca   domáhal   odloženia   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia   a   následne   zrušenia uznesení odvolacieho a súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s podaním žalobcu a súdnym spisom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1S/227/2012   dospel   k   záveru,   že   konanie o podaní žalobcu je potrebné zastaviť.

Vzhľadom na predmet konania vo veci samej,   ktorým je rozhodnutie žalovaného č. Spr. 6205/12 zo dňa 16.   augusta 2012,   ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. Spr. 6118/2012 zo dňa 6. júla 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o   sprístupnenie   informácie   podľa   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe k informáciám   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení neskorších predpisov, krajský súd aj najvyšší súd konali ako správne súdy, t. j. súdy konajúce podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo).

Podľa § 246c ods. 1 O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Z citovaného ust. § 246c ods. 1 veta druhá O. s. p. vyplýva, že prípustnosť opravného prostriedku v správnom súdnictve musí byť explicitne upravená (v piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku)   a   podľa   vety   tretej   cit.   ust.   proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve nie prípustný žiadny opravný prostriedok, ani riadny,   ani   mimoriadny.   Dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   je   upravený v tretej   hlave   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Prípustnosť   dovolania   ako opravného   prostriedku   v   správnom   súdnictve   nie   je   v   žiadnom   ustanovení   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku upravená, a preto s poukazom na ust. § 246c veta druhá O. s. p. dovolanie v správnom súdnictve nie je prípustné vo veciach podľa druhej hlavy, piatej   časti   O.   s.   p.   Súčasne je   potrebné   uviesť,   že ustanovenie   §   246c ods.1 O.   s.   p. zabezpečuje prepojenie piatej časti O. s. p. (Správne súdnictvo) s treťou a štvrtou časťou O. s. p. a explicitne vylúčilo opravné prostriedky z tohto prepojenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. konanie o podaní žalobcu musel zastaviť pre nedostatok právomoci konať vo veci.“

8.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

9. Sťažovateľka v podstatnom dôvodila prípustnosťou dovolania v jej právnej veci, keď poukazovala na to, že „Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal podstatou napadnutého rozhodnutia.   Jeho   povaha   totižto   nebola   správnoprávna,   ale   civilnoprávna,   keď   šlo o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh podľa položky 17a prílohy č. I. zákona č. 71/1992 Zb.“.

10. Po oboznámení sa s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne akceptovateľné   a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd,   ktorý   v posudzovanom   prípade   postupoval   v medziach   dovolania   podaného sťažovateľkou   (a   proti   predchádzajúcemu   rozhodnutiu   správneho   súdu,   pozn.),   správne potom posúdil meritum právnej veci v intenciách správneho súdnictva a postupujúc podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   zastavil   konanie   o podanom   dovolaní vychádzajúc   z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyjadrenou   predovšetkým   v jeho rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 65/2010, IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie), ktorá ustálila otázku prípustnosti dovolania v správnom súdnictve.

11. Z citovaných ustanovení i judikatúry vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania,   ale   o nedostatok   právomoci   najvyššieho   súdu   na   konanie   o dovolaní.   Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie neodmieta   ako   procesne   neprípustné   [§ 243b   ods.   5   prvá   veta   Občianskeho   súdneho poriadku v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods.   1   OSP.   Tomuto   konceptu   zodpovedá   aj   výrok   a odôvodnenie   uznesenia,   ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.

12.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Po   analýze uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013, ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery ako zákonné a ústavne súladné, ktoré nie je možné považovať za arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   ústavný   súd   konštatuje,   že nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014