znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 251/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.   B.   F.,   Advokátska   kancelária F.,   s.   r.   o.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   4413/2013 až Rvp   4419/2013,   Rvp   4423/2013,   Rvp   4424/2013,   Rvp 4428/2013,   Rvp   4429/2013, Rvp 4431/2013   až   Rvp   4439/2013,   Rvp   4443/2013,   Rvp 4446/2013,   Rvp 4449/2013, Rvp 4539/2013,   Rvp   4541/2013 až Rvp   4544/2013,   Rvp 4552/2013   až Rvp   4560/2013, Rvp 4564/2013,   Rvp   4567/2013,   Rvp   4574/2013,   Rvp 4576/2013,   Rvp   4577/2013, Rvp 4579/2013, Rvp 4581/2013, Rvp 4596/2013, Rvp 4597/2013 a sp. zn. Rvp 4604/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 NcC 301/2012 z 10. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4413/2013 až Rvp   4419/2013,   Rvp   4423/2013,   Rvp   4424/2013,   Rvp 4428/2013,   Rvp   4429/2013, Rvp 4431/2013   až   Rvp   4439/2013,   Rvp   4443/2013,   Rvp 4446/2013,   Rvp 4449/2013, Rvp 4539/2013,   Rvp   4541/2013 až Rvp   4544/2013,   Rvp 4552/2013   až Rvp   4560/2013, Rvp 4564/2013,   Rvp   4567/2013,   Rvp   4574/2013,   Rvp 4576/2013,   Rvp   4577/2013, Rvp 4579/2013, Rvp 4581/2013, Rvp 4596/2013, Rvp 4597/2013 a sp. zn. Rvp 4604/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4413/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn.   23 NcC 301/2012   z   10. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 10. októbra 2012“) vo vzťahu ku konaniam vedeným na tomto súde pôvodne   pod   sp. zn.   23 NcC 302/2012,   23 NcC 304/2012,   23 NcC 309/2012, 23 NcC 312/2012, 23 NcC 314/2012, 23 NcC 316/2012, 23 NcC 323/2012, 23 NcC 324/2012, 23 NcC 325/2012, 23 NcC 328/2012, 23 NcC 330/2012, 23 NcC 333/2012, 23 NcC 334/2012, 23 NcC 335/2012, 23 NcC 336/2012, 23 NcC 337/2012, 23 NcC 340/2012, 23 NcC 341/2012, 23 NcC 342/2012, 23 NcC 345/2012, 23 NcC 347/2012, 23 NcC 348/2012, 23 NcC 349/2012 a sp. zn. 23 NcC 350/2012.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   Okresnému   súdu   Žiar   nad   Hronom (ďalej aj „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,   smerujúce   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 C 110/2012, 12 C 171/2012, 5 C 153/2012, 12 C 170/2012, 12 C 109/2012, 5 C 115/2012, 12 C 103/2012, 4 C 139/2012, 5 C 147/2012, 12 C 95/2012, 12 C 112/2012, 5 C 117/2012, 12 C 111/2012, 12 C 162/2012, 5 C 144/2012, 12 C 174/2012, 12 C 117/2012, 12 C 89/2012, 5 C 141/2012, 5 C 105/2012, 12 C 94/2012, 5 C 119/2012, 5 C 157/2012 a sp. zn. 4 C 141/2012.

Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom, v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, poukázala sťažovateľka na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prerokovaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sú   vylúčení   z prerokovávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd uznesením z 10. októbra 2012 rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce   sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS   336/09   z   8.   októbra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   47/05   z   11.   mája   2005, sp. zn. III.   ÚS   71/97,   nález   sp.   zn.   I.   ÚS   46/05   zo   17.   marca   2005,   nález   sp.   zn. IV. ÚS 345/09   z   8.   októbra   2009,   rozsudok   ECHR   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „tvrdí na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania   na   konaní   (priamo   výkonom   funkcie   sudcu   na   súde,   ktorý   škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V   sporoch   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky   nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako   strany   v   spore.   Navyše   ak   podľa   úpravy   regresnej   náhrady   v   zmysle   ust.   §   21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú   náhradu   voči   zodpovednej   osobe,   teda   sudcovi.   Sudca   má   záujem   na   tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu,   či   jeho   kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu   škody   spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd vo svojom uznesení z 10. októbra 2012.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   v   uznesení   z   10.   októbra   2012   dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným súdom   odmietnuté z dôvodu   nedostatku   jeho právomoci   na ich   prerokovanie a rozhodnutie „s   nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených po sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil: „Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného   súdu,   ktorým   tento   rozhodoval   o   vylúčení   sudcov   príslušného   súdu, nie je daná   príslušnosť   žiadneho   súdu.   Preto   Najvyšší   súd   v   takomto   prípade   konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a   rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 10. októbra 2012, zruší uvedené uznesenie a   vec   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 4413/2013   až   Rvp   4419/2013,   Rvp   4423/2013,   Rvp   4424/2013, Rvp 4428/2013,   Rvp   4429/2013,   Rvp   4431/2013   až   Rvp   4439/2013,   Rvp   4443/2013, Rvp 4446/2013,   Rvp 4449/2013,   Rvp   4539/2013,   Rvp   4541/2013   až   Rvp   4544/2013, Rvp 4552/2013   až   Rvp   4560/2013,   Rvp   4564/2013,   Rvp   4567/2013,   Rvp 4574/2013, Rvp 4576/2013,   Rvp   4577/2013,   Rvp   4579/2013,   Rvp   4581/2013,   Rvp 4596/2013, Rvp 4597/2013 a sp. zn. Rvp 4604/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 4595/2013 prebieha na ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2012, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   sp.   zn.   23   NcC   301/2012   z   10.   októbra   2012,   v   ktorom   prvým výrokom   krajský   súd   spojil   na   spoločné   konanie   konania   o   námietkach   zaujatosti pôvodne vedené pod spisovými značkami sp. zn. 23 NcC 301/2012, 23 NcC 302/2012, 23 NcC   304/2012,   23   NcC   309/2012,   23   NcC   310/2012,   23   NcC   311/2012, 23 NcC 312/2012,   23   NcC   313/2012,   23   NcC   314/2012,   23   NcC   315/2012, 23 NcC 316/2012,   23   NcC   321/2012,   23   NcC   323/2012,   23   NcC   324/2012, 23 NcC 325/2012,   23   NcC   328/2012,   23   NcC   330/2012,   23   NcC   331/2012, 23 NcC 332/2012,   23   NcC   333/2012,   23   NcC   334/2012,   23   NcC   335/2012, 23 NcC 336/2012,   23   NcC   337/2012,   23   NcC   340/2012,   23   NcC   341/2012, 23 NcC 342/2012,   23   NcC   343/2012,   23   NcC   345/2012,   23   NcC   347/2012, 23 NcC 348/2012,   23   NcC   349/2012   a sp.   zn.   23   NcC   350/2012   a   ďalšími   výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.

Podľa   zistenia ústavného súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. Rvp   4413/2013 až Rvp   4419/2013,   Rvp   4423/2013,   Rvp   4424/2013,   Rvp   4428/2013,   Rvp   4429/2013, Rvp 4431/2013   až   Rvp   4439/2013,   Rvp   4443/2013,   Rvp   4446/2013,   Rvp   4449/2013, Rvp 4539/2013, Rvp 4541/2013 až Rvp 4544/2013, Rvp 4552/2013 až Rvp 4560/2013, Rvp 4564/2013,   Rvp   4567/2013,   Rvp   4574/2013,   Rvp   4576/2013,   Rvp   4577/2013, Rvp 4579/2013, Rvp 4581/2013, Rvp 4596/2013, Rvp 4597/2013 a sp. zn. Rvp 4604/2013 vystupujú identickí   účastníci   konania (sťažovateľka   a   krajský   súd),   predmet   uvedených konaní je identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 10. októbra 2012 vo vzťahu ku konaniam pôvodne vedeným pod sp. zn. 23 NcC 302/2012, 23 NcC 304/2012, 23   NcC   309/2012,   23   NcC   312/2012,   23   NcC   314/2012,   23   NcC   316/2012, 23 NcC 323/2012,   23   NcC   324/2012,   23   NcC   325/2012,   23   NcC   328/2012, 23 NcC 330/2012,   23   NcC   333/2012,   23   NcC   334/2012,   23   NcC   335/2012, 23 NcC 336/2012,   23   NcC   337/2012,   23   NcC   340/2012,   23   NcC   341/2012, 23 NcC 342/2012,   23   NcC   345/2012,   23   NcC   347/2012,   23   NcC   348/2012, 23 NcC 349/2012 a sp. zn. 23 NcC 350/2012 a sťažovateľka sa v predmetných konaniach v návrhu   rozhodnutia   (petite)   domáha   vyslovenia   porušenia   rovnakých   práv   uvedeným uznesením.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   začatie   konania   pod   sp.   zn.   Rvp   4595/2012   bráni tomu, aby   vo   veci   prebiehali   ďalšie   konania   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   4413/2013 až Rvp 4419/2013,   Rvp   4423/2013,   Rvp   4424/2013,   Rvp   4428/2013,   Rvp   4429/2013, Rvp 4431/2013   až   Rvp   4439/2013,   Rvp   4443/2013,   Rvp   4446/2013,   Rvp   4449/2013, Rvp 4539/2013, Rvp 4541/2013 až Rvp 4544/2013, Rvp 4552/2013 až Rvp 4560/2013, Rvp 4564/2013,   Rvp   4567/2013,   Rvp   4574/2013,   Rvp   4576/2013,   Rvp   4577/2013, Rvp 4579/2013, Rvp 4581/2013, Rvp 4596/2013, Rvp 4597/2013 a sp. zn. Rvp 4604/2013, a preto bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013