znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 251/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., a. s., T., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/7/2011 z 25. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“,   príp.   „žalobca“),   v ktorej   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/7/2011 z 25. januára 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 13 S 126/2009-58 z 12. októbra 2010 zamietol žalobu sťažovateľky proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky B. o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutí č. I/226/10230-96547/2009/994159-r a č. I/226/10231- 96549/2009/994159-r zo 17. augusta 2009. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sž 7/2011 z 25.   januára   2012   rozhodol   tak,   že prvostupňový rozsudok potvrdil.

3. Sťažovateľka sťažnosti uviedla, že „Namietame postup Najvyššieho súdu SR v tom, že sa nevysporiadal podľa § 157 ods. 2/ OSP v odôvodnení s tým, akými úvahami sa pri hodnotení   dôkazov   riadil   vo   vzťahu   k   námietkam   nedodržania   základných   ustanovení daňového konania v súvislosti s výsluchom svedkov v konaní pred správnym orgánom, prípadne iných osôb podľa jednotlivých úkonov, ktoré tvorili ťažké vady vytýkané v konaní pred správnym orgánom podrobne rozvedené v odvolaní, napriek tomu, z týchto dôkazov vychádzal.

Tieto dôkazy sa týkali závažnej obrany sťažovateľa o tom, že pri kúpe zlata podľa faktúr bolo toto zlato mechanicky kontrolované, čím došlo k takému zásahu do podstaty tovaru, ktoré vylučovalo aby tovar bol považovaný za investičné zlato.“.

4.   Sťažovateľka   sa   v rámci   ústavnoprávneho   prieskumu   ústavným   súdom   najmä domáhala „kontroly zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie tých právnych noriem a postupu, ktoré boli aplikované v namietanom konaní a to v súvislosti s tým, že proces zisťovania   vykazoval   tak   závažné   vady   zmätočnosti,   ktoré   mali   za   následok   zásah   do základného práva na spravodlivý proces, v časti nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a   nevysporiadanie   sa   s   námietkami   takej   intenzity,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Tento   postup   mal   aj   závažný   dopad   na   porušenie základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší súd... rozsudkom č. 2 Sžf/7/2011 zo dňa 25. januára 2012 porušil základné právo sťažovateľa... vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...

Najvyšší   súd...   rozsudkom...   zo   dňa   25.   januára   2012   porušil   základné   právo sťažovateľa... na spravodlivý proces/na spravodlivé súdne konanie/ podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru...

Ústavný súd... rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 25. januára 2012, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 Eur...“

6. Sťažovateľka ako dôkazný materiál k sťažnosti pripojila žalobu zo 16. novembra 2009, rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 126/2009-58 z 12. októbra 2010, odvolanie proti nemu z 2. decembra 2010 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/7/2011 z 25. januára 2012.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný   zásah.   Ak porušenie práv   alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/7/2011 z 25. januára 2012.

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom dospel k záveru, že krajský súd dostatočne zistil   skutkový   stav   a vyvodil   z neho „správne   právne   závery“,   teda   stotožnil   sa s odôvodnením   jeho   rozhodnutia.   Taktiež   najvyššiemu   súdu   vytýkala   nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia (pozri tiež body 3 a 4).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Pri   uplatňovaní tejto právomoci   ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/7/2011 z 25. januára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil priebeh konania a z neho vyplývajúce závery správnych orgánov, ako aj relevantné časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu. Následne oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľky, ktorá uviedla, že: «... podstatná časť osôb, ktoré sa v konaní k veci vyjadrovali, neboli vypočuté v súlade so zákonom a to buď preto, že neboli vôbec poučení k postaveniu, v ktorom vystupovali, alebo   ak   boli   poučené,   boli   poučené   spôsobom,   ktorý   mal   za   následok   takú   hrubú nezákonnosť, že tieto dôkazy nemohli byť využiteľné, avšak krajský súd mal na tieto vady reagovať a vysporiadať sa s nimi. Poukázal v tejto súvislosti na postup pri výsluchu svedka v   zmysle   ust.   §   131   a   132   Trestného   poriadku   ako   najbližšie   použiteľného   právneho predpisu. Žalovaný sa týmito ustanoveniami neriadil, a preto podľa žalobcu všetky výsluchy osôb   je   potrebné   považovať   za   nezákonné   a   nebolo   možné   na   ne   prihliadnuť   pri posudzovaní   veci,   ktorými   námietkami   sa   krajský   súd   nevysporiadal.   Ďalšou   zásadnou námietkou podľa žalobcu bola skutočnosť, že žalovaný zahrnul pri posudzovaní veci do svojej   úvahy aj dokazovanie   zápisnicami   o   ústnom   pojednávaní,   ktoré   boli   vykonávané v inej   súvislosti   v   inom   časovom   období,   než   v   období   vykonávania   daňovej   kontroly u žalobcu. Ďalej boli vykonávané dožiadania bez toho, aby mal žalobca možnosť sa o týchto úkonoch dozvedieť a nemal možnosť sa ich zúčastniť a vyjadrovať sa k ich obsahu, čím došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov ako i článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Všetky takéto dožiadania sú podľa žalobcu nezákonné a nemožno na ne prihliadnuť a krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   s   týmito   skutočnosťami   nevysporiadal. Podľa žalobcu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorá otázka zakladá právo na   odôvodnený   rozsudok.   Podľa   žalobcu   otázka,   či   nakúpené   zlato   vykazovalo   „všetky znaky investičného zlata“ je naopak sporná a táto skutočnosť je základným problémom medzi účastníkmi. Krajský súd bez toho, aby odôvodnil svoj úsudok o tom, prečo a z akých dôvodov nakúpené zlato je potrebné považovať za investičné zlato, tak podľa žalobcu prijal jednoznačný záver, keď sa stotožnil s názorom žalovaného správneho orgánu a nakoľko krajský   súd   nereagoval   podľa   žalobcu   náležitým   spôsobom   na   jeho   námietky,   je   jeho napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť a z časti pre nedostatok dôvodov. Taktiež pokiaľ krajský súd na strane 7 odseku 2 napadnutého rozsudku uviedol, že skúšanie rýdzosti zlata je upravené v zákone Č. 10/2004 Z. z. a z tohto dôvodu tvrdenie   žalobcu   o   mechanickom   zásahu   do   zlata   nemá   žiadny   relevantný   vplyv   na posúdenie zlata ako investičného a že tým spôsobom sa ani rýdzosť zlata zistiť nedá, tak podľa   žalobcu   odôvodnenie   v tejto   časti   vykazuje   znaky   nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, pretože puncový zákon, ktorý v ust. § 5 ods. I uvádza zákonné rýdzosti, v   ust.   §   10   uvádza   puncovú   kontrolu,   ktorá   spočíva   v   zistení   a   overovaní   rýdzosti a výsledkom kontroly je puncová značka, avšak nikde v puncovom zákone sa neuvádzajú spôsoby   skúšania   rýdzosti.   Preto   podľa   žalobcu   konštatáciu   súdu,   že   zásah   napr. prelomením, vŕtaním nemá žiaden relevantný vplyv na posúdenie zlata ako investičného, nie je možné akceptovať a naopak má vplyv táto skutočnosť na posúdenie zlata, lebo investičné zlato vychádzajúc z ust. § 67 musí spĺňať ako právnu fikciu tri znaky, pričom ak sa napr. tehla rozreže, tak stratí charakter investičného zlata, lebo jej dve časti pôvodnej tehly, ktorá bola považovaná za investičné zlato, už nie sú investičným zlatom, ale sú len dva zliatky. Ďalej žalobca poukázal na spôsoby skúšania rýdzosti zlata. Podľa žalobcu práve naopak takýmto skúšaním, na ktoré poukázal, došlo k zásahu do tvaru a hmotnosti, čo malo za následok, že toto zlato už nemohlo byť považované za investičné zlato, ak by aj pôvodne investičným zlatom mohlo byť. Podľa žalobcu investičné zlato je zlatom, ktoré musí byť akceptované trhom s drahými kovmi a táto podmienka nikdy splnená nebola. Hmotnosť akceptovanú trhom drahých kovov definuje článok 19 Nariadenia Rady (ES) č. 177/2005 zo dňa   17.   októbra   2005   o   vykonávacích   opatreniach   Smernice   77/388/EHS   o   spoločnom systéme   dane   z   pridanej   hodnoty,   pričom   odkazuje   na   Prílohu   č.   2   tohto   nariadenia. S poukazom na uvedenú Prílohu č. 2 nariadenia je zrejmé, že hmotnosť 1500g až 2000g nie je obchodovateľnou hmotnosťou pre investičné zlato (350 až 400 uncí v celosti), ktoré akceptuje trh drahých kovov. Podľa žalobcu ani z faktúr od spoločnosti E., s. r. o., I., ako to uvádza krajský súd, nevyplýva, že by predmetom obchodu bolo investičné zlato, lebo z faktúr je zrejmá len rýdzosť tohto zlata a označenie, že ide o zliatky, a preto žalovaný správny orgán poukázal i na skutočnosti, ktoré z faktúr nevyplývali. Žalobca taktiež uviedol, že krajský súd sa nevysporiadal s listinou zo dňa 2. 10. 2008 a ďalšou listinou - odpoveďou zo dňa 13. 10. 2008 od Puncového úradu SR, ktorými listinami chcel preukázať, že mal povolenie   na   vykonávanie   zlievárenskej   činnosti   a   bola   mu   aj   povolená   pri   prvotnej registrácii a nebol preto povinný žiadať zvlášť o povolenie na výrobu investičného zlata, pričom takéto zlato nebol povinný predložiť na puncovú kontrolu.»

K odvolaniu sťažovateľky sa písomne vyjadril „žalovaný správny orgán Finančné riaditeľstvo   Slovenskej   republiky“,   ktorý   žiadal   rozsudok   krajského   súdu „ako   vecne správny potvrdiť“.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke   Najvyššieho   súdu...   a dospel   k záveru,   že   odvolanie   žalobcu   nie   je   dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p... Najvyšší   súd...   s ohľadom   na   obsah podaného   odvolania   posudzoval,   či   správne orgány   pri   rozhodovaní   vychádzali   z   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci a s ohľadom na námietku žalobcu ohľadne hodnotenia dôkazov správnymi orgánmi ako i krajským súdom zisťoval, či preskúmavacie konanie na krajskom súde bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok.

Odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavacom konaní podľa piatej časti hlavy druhej O. s. p. krajský súd zo zisteného skutkového stavu veci vyvodil správne právne závery a jeho rozhodnutie je potrebné považovať za súladné so zákonom a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 67 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty na účely tohto ustanovenia, investičným zlatom je zlato vo forme prútu alebo tehly, ktorého hmotnosť akceptuje trh drahých kovov, ktoré má rýdzosť 0.995 a viac.

Medzi účastníkmi konania, ako to vyplýva z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v správnom spise ako i v spisovom materiáli krajského súdu, vznikol spor o výklad pojmu „investičné zlato“ a v tej súvislosti, či na daný prípad aplikovať ust. § 67 ods. 1 písm. a/... v spojení s ust. § 67 ods. 3..., resp. či na daný prípad je potrebné aplikovať iný odsek ust. § 67 zák.   č.   222/2004 Z.   z.   v spojení s inými ustanoveniami zákona o dani   z pridanej hodnoty.

I podľa názoru Najvyššieho súdu SR v prípade, aby bolo možné považovať zlato za zlato   investičného charakteru tak musí   spĺňať   kumulatívne   tri zákonné náležitosti,   a to formu,   rýdzosť   a   hmotnosť.   Je   nesporné,   že   žalobca   nadobudol   predmetné   zlato   od obchodnej spoločnosti E., s. r. o., I., pričom E., s. r. o. nakúpila predmetné zlato od svojho jediného dodávateľa C., s. r. o., ktorá spoločnosť zlato nakúpila od spoločnosti M. N. D., s. r. o. Ako   vyplýva   z   listinných   dôkazov   nachádzajúcich   sa   v   administratívnom   spise, žalobca si uplatnil v januári a februári 2008 právo na odpočítanie 19 % dane z pridanej hodnoty vo výške 2.569.548,20 Sk z príslušných dodávateľských faktúr, a taktiež si uplatnil právo na odpočítanie 19 % dane z pridanej hodnoty vo výške 1.757.540,--Sk z príslušných dodávateľských faktúr, ktoré sú i súčasťou správneho spisu. Z jednotlivých faktúr vyplýva, že žalobca nakúpil rýdze zlato (Au 999.9/1000) od dodávateľskej obchodnej spoločnosti E., s. r. o., I. v množstvách 3000 gramov, 2000 gramov, 2000 gramov, 2000 gramov, 13000 gramov, 5000 gramov, 2000 gramov, 3000 gramov a 5000 gramov.

V danom prípade je preukázané, že dodávateľ žalobcu a to obchodná spoločnosť E., s. r. o., I. nemala oprávnenie vyrábať investičné zlato alebo pretvárať zlato na investičné, a taktiež z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva, že E., s. r. o. nakúpila predmetné zlato od svojho jediného dodávateľa obchodnej spoločnosti C., s. r. o. a to ako investičné zlato. Hmotnosť zlata, ktoré žalobca nakúpil od E., s. r. o., I. je na faktúrach od tejto dodávateľskej spoločnosti uvedená od 2000 gramov až do 13000 gramov v zdaňovacom období január 2008 a od 2000 gramov do 5000 gramov v zdaňovacom období február 2008. Z uvedených dôvodov i odvolací súd považuje potom za správne závery správnych orgánov ako i krajského súdu, že v danom prípade sa jednalo o investičné zlato, ktoré spĺňalo hmotnosť, ktorá je uvedená v nariadení Rady (ES) č. 1777/2000. Podľa § 67 ods. 3 zák. č. 222/2004.Z. z. od dane je oslobodené, dodanie investičného zlata, nadobudnutie investičného zlata z iného členského štátu a dovoz, investičného zlata vrátane investičného zlata vo forme certifikátu na alokované alebo nealokované zlato alebo obchodovaného   na   účet   zlata   vrátane   pôžičiek   v   zlate   a   swapových   obchodov,   ktoré obsahujú vlastnícke práva alebo iné práva týkajúce sa investičného zlata, ako aj obchody týkajúce   sa   investičného   zlata   zahŕňajúce   futurity   a forwardy,   ktoré   vedú   k prevodu vlastníckych   práv   alebo   iných   práv   týkajúcich   sa   investičného   zlata.   Sprostredkovanie dodania investičného zlata v mene a na účet inej osoby je oslobodené od dane.

Podľa ods. 4 tohto ustanovenia platiteľ, ktorý vyrába investičné zlato alebo pretvára zlato   na   investičné   zlato,   môže   sa   rozhodnúť,   že   dodanie   investičného   zlata   inému platiteľovi bude zdaňovať. Sprostredkovanie dodania investičného zlata v mene a na účet inej osoby môže byť tiež zdaňované, ak sa toto sprostredkovanie týka dodania investičného zlata, ktorého dodanie sa platiteľ rozhodol zdaňovať.

Vzhľadom na vyššie uvedenú citáciu príslušných odsekov ust. § 67 zákona o DPH, keďže je nesporné, že dodávateľ žalobcu a to obchodná spoločnosť E., s. r. o. nevyrába investičné   zlato   a   keďže   je   nesporné,   že   táto   spoločnosť   nemala   oprávnenie   vyrábať investičné zlato   a ani   pretvárať   zlato na   investičné   zlato   a od   svojho   dodávateľa   a to spoločnosti   C.,   s.   r.   o.   nakúpila   výlučne   len   investičné   zlato,   je   potom   podľa   názoru odvolacieho súdu tiež len logické a prirodzené, že žalobcovi mohla predať iba zlato, a to zlato, ktoré má charakter investičného zlata.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu...   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   námietka žalobcu, že správne orgány ako i krajský súd sa nezaoberali príslušným povolením, ktoré mal na vykonávanie zlievárenskej činnosti, je nedôvodná, rozhodujúce je totiž nesporné zistenie,   že   dodávateľ   žalobcu   obchodná   spoločnosť   E.,   s.   r.   o.,   I.   dodala   žalobcovi investičné zlato od R a teda je nesporné, že žalobca nadobudol od E., s. r. o., I. investičné zlato, ktoré je v zmysle ust. § 67 ods. 3 zákona o DPH oslobodené od dane. Vzhľadom na túto skutočnosť, je potom z právneho hľadiska skutočnosť, či mal žalobca alebo nemal príslušné   povolenie   na   zlievárenskú   činnosť,   úplne   právne   irelevantná   i   podľa   názoru odvolacieho súdu. Správne konštatuje krajský súd, keď uvádza, že rozsiahle dokazovanie, ktoré   vo   veci   vykonal   správca   dane   potvrdilo,   že   nákup   a predaj   zlata   bol   v   krátkom časovom odstupe realizovaný v reťazci obchodov uzavretých medzi spoločnosťami M. N., s. r. o. – C., s. r. o., N. E., s. r. o., I. – Z., s. r. o., T. V danom prípade je logické, keďže nemohla vzniknúť za daného skutkového a právneho stavu veci daňová povinnosť v zmysle § 67   ods. 3   zákona   o   DPH   obchodnej   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   pretože   nadobudnutie investičného   zlata   v prípade   tuzemských   dodávok   je   oslobodené   od   dane,   tak   následne žalobcovi Z., s. r. o., T. ako odberateľovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH.

Pre úplnosť veci odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,   že žalobcovi ako odberateľovi v žiadnom prípade nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH z vyššie uvedených dôvodov, pretože nielen dodávateľská spoločnosť žalobcu E., s. r. o., I., ale ani žiadna ďalšia dodávateľská spoločnosť v rámci obchodného reťazca a to M. N., s. r. o. – C., s. r. o., N. – E., s. r. o., I. nemá oprávnenie na výrobu investičného zlata a ani zlato nepretvára na investičné zlato a preto nesporne aj v tomto   reťazci   nákup   investičného   zlata   je   v   zmysle   ust.   §   67   ods.   3   zákona   o   DPH oslobodený od dane, a preto odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu, že od spoločnosti E., s. r. o. nenakúpil investičné zlato, za tvrdenie účelového charakteru iba z dôvodu, aby si žalobca z tohto nákupu zlata uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty.

Pokiaľ   žalobca   namietal,   že   v   danom   prípade   bolo   dôvodné,   aby   bol   žalovaný prihliadol   na   jeho   tvrdenie   o   kontrole   rýdzosti   zlatých   tehál   a   že   nakoľko   došlo k mechanickému   poškodeniu   týchto   zlatých   tehál   za   účelom   kontroly   rýdzosti   zlata,   tak i odvolací súd je toho názoru za daného skutkového a právneho stavu, tak ako ho zistili správne orgány, že v danom prípade nebol žiaden dôvod na takéto konanie a podľa názoru odvolacieho súdu ide o tvrdenie účelového charakteru zo strany žalobcu. V danom prípade je   totiž   nesporné,   že   príslušné   investičné   zlato   vo   forme   zlatých   tehál,   bolo   opatrené certifikátom švajčiarskeho výrobcu A. Žiadna z príslušných obchodných spoločností, ktorá v predmetnom reťazci obchodovala s týmto investičným zlatom, nemala oprávnenie vyrábať investičné zlato alebo zlato pretvárať na investičné zlato. Ako vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 668/320//48973/2008/Kip zo dňa 10. decembra, 2008 spísanej Daňovým úradom D., konateľ obchodnej spoločnosti C., s. r. o. N. Ing. C. uviedol, že spoločnosť C. s. r. o. N. nakupovala rýdze zlato (999,9/1000) od daňového subjektu M. N., s. r. o. Ďalej uviedol, že rýdze zlato nakupovali vo forme zliatkov a že ďalšej obchodnej spoločnosti predali rýdze, zlato tiež vo forme zliatkov. Z ďalšej zápisnice zo dňa 14. mája 2008 spísanej Daňovým úradom D. vyplýva, že Ing. C. sa vyjadril, že investičné zlato bolo nakúpené v mesiaci január 2008 za účelom jeho predaja v nezmenenom stave a že nakúpené zlato predáva   ďalej   ako   tovar,   pričom   investičné   zlato   nakupuje   vo   forme   zlatej   tehly.   Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 20. marca 2008 spísanej Daňovým úradom D. nachádzajúcej sa v administratívnom spise (doklad s označením č. 19) vyplýva, že čo sa týka   nákupu   zlata,   tak   Ing.   C.   uviedol,   že   nákup   zlata   prebieha   s   certifikátom,   kde   je uvedené číslo certifikátu a toto číslo je uvedené aj na zlatej tehličke.

Zo   zápisnice   o   ústnom   pojednávaní   zo   dňa   23.   6.   2008   pod č. 668/320/20618/2008/Spa   spísanej   správcom   dane   Daňovým   úradom   D.   vyplýva,   že dodávateľská obchodná spoločnosť E., s. r. o., I. investičné zlato taktiež nevyrába a že spoločnosť   obchoduje so   zlatom   ako s tovarom,   pričom   konateľ   tejto spoločnosti   J.   B. uviedol, že investičné zlato nakupuje od spoločnosti C. s. r. o. vo forme zliatkov.

Ďalším preverovaním odberateľa žalobcu a to J. J. Daňovým úradom B. vyplýva, že žalobca odpredal J. J. 13 a 5 kilogramov investičného zlata s certifikátmi A. a 2 kusy zliatkov á 1000 gramov, ktoré J. J. odpredal ďalšiemu odberateľovi. Žalobca odpredal J. J. iba časť nakúpeného investičného zlata. Žalobca si pri predaji investičného zlata neuplatnil daň z pridanej hodnoty a rýdze zlato určené na predaj ako zlato investičné žalobca prijal na sklad a to pod názvom usančné tehly Au 999,9/1000. Žalobca do odovzdávacieho protokolu odberateľa   J.   J.   uviedol   čísla certifikátov   dodávaných   zlatých tehál,   ktoré zodpovedajú číslam certifikátov pôvodného výrobcu investičného zlata A.

Ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu týkajúce sa údajného porušenia jeho procesných práv v súvislosti s príslušnými dožiadaniami vykonanými inými správcami   dane,   nakoľko   podľa   žalobcu   mal   byť   i   žalobca   na   tieto   výsluchy   prizvaný. V tomto   prípade   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   ide   zo   strany   žalobcu   prakticky o námietky   formálnej   povahy,   nakoľko   napríklad   k   výsluchu   svedka   J.   J.   mal   možnosť žalobca prísť a klásť tomuto svedkovi otázky, avšak ako vyplýva z dožiadania vykonaného Daňovým úradom B., konateľka žalobcu Ing. K. S. sa ospravedlnila z neúčasti na tomto výsluchu, keď uviedla, že vzhľadom na korektné obchodné vzťahy s p. J. na toto konanie nepríde. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemožno konštatovať, že by išlo o   také   procesné   vady,   ktoré   by   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutí   finančných orgánov a to i s prihliadnutím na nesporne zistený skutočný stav veci vzhľadom na ďalšie listinné dôkazy získané správcom dane nachádzajúce sa v administratívnom spise. Skutočnosť, že sa v danom prípade nesporne jednalo o obchodovanie s investičným zlatom, vyplýva i z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 76/2009 zo dňa 21. januára   2010.   V   uvedenom   konaní   na   najvyššom   súde   ako   žalobca   vystupovala obchodná spoločnosť M., s. r. o. T., ktorá predtým mala obchodný názov C., s. r. o. N. a od 24. januára 2009 používala obchodný názov M., s. r. o. T. a ku dňu 1. 10. 2009 bola vymazaná ex offo z Obchodného registra.

V   danom   prípade   odvolací   súd   poukazuje   taktiež   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf 20/2010 zo dňa 24. marca 2011, ktorého právne závery možno aplikovať i na vec žalobcu Z., s. r. o. T., pričom predmetný právny názor Najvyššieho súdu SR z konania 8Sžf 20/2010 si osvojil i Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý svojím uznesením II. ÚS 391/2011-21 zo dňa 7. septembra 2011 sťažnosť príslušného žalobcu ako zjavne neopodstatnenú odmietol, pričom ústavný súd posudzoval obdobnú problematiku, ktorá je i predmetom tohto odvolacieho konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR dospel k záveru, že napadnutý rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   je   súladný   so   zákonom   a   preto   ho   ako   zákonný v zmysle ust. § 219 ods. 1. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. potvrdil.»

15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú oporu   vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžf/7/2011 z 25. januára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,   konštatuje   dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj s poukazom   na to,   že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy

19. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva „vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a základné právo na ochranu majetku...“ už uvedeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu (pozri bod 5).

20. Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

21. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012