znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 251/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. V. K., B., JUDr. J. K., B., Ing. V. K., B., Ing. B. K., B., Ing. J. K., B., a Ing. M. K., B., zastúpených advokátom Mgr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 a jeho rozsudkom z 25. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. JUDr. V. K., JUDr. J. K., Ing. V. K., Ing. B. K., Ing. J. K. a Ing. M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. JUDr. V. K., JUDr. J. K., Ing. V. K., Ing. B. K., Ing. J. K. a Ing.   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorou   namietali porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 a jeho rozsudkom z 25. januára 2011.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli žalobcami   v konaní   o určenie   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   o nahradenie   prejavu   vôle a o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnych zmlúv vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 135/2007. Predmetom sporu je „porušenie predkupného   práva“ sťažovateľov   k v zmluvách   špecifikovaným   pozemkovým nehnuteľnostiam žalovanými v 1. a 2. rade, spoluvlastníkmi predmetných pozemkov J. L., Česká   republika,   a E.   P.,   S.,   ktorí   tieto   nehnuteľnosti   (ktorých   spoluvlastníkmi   sú   aj sťažovatelia,   pozn.)   predali   žalovanému   v 3. rade   PhDr.   Ing.   G.   B.,   B.   Okresný   súd rozsudkom z 18. decembra 2008 „z časti vyhovel návrhu... keď určil neplatnosť kúpnych zmlúv... a tiež určil neplatnosť odstúpenia od zmlúv (žalovaným v 3. rade, pozn.). Vo zvyšku návrh... zamietol a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania.“. Proti prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia (tiež aj žalovaní v 1. a 3. rade) odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.   17   Co   76/2009   z 20. mája   2009   tak,   že   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo výrokoch o určení neplatnosti odstúpení od zmlúv tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo výroku,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa   vo   zvyšku   zamietnutý,   odvolací   súd   rozsudok potvrdil a zaviazal ho zaplatiť odporcom 1 a 3 trovy konania. Proti rozsudku krajského súdu z 20. mája 2009   podali   sťažovatelia   dovolanie „a   to   aj   vo   výrokoch,   kde   odvolací   súd zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   V   podanom   dovolaní   formuloval   Sťažovateľ   svoj právny názor na dovolanie sa relatívnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv a jeho účinky a v spojitosti s tým posúdenie právnej relevancie odstúpenia od zmlúv odporcom 3/. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 25. 01. 2011 sp. zn. 5 Cdo 329/2009 (Namietaný rozsudok) o tejto časti dovolania rozhodol tak, že dovolanie zamietol.“

3. Sťažovatelia v podstatnom namietali:

„(i)   odlišnosť   právnych   názorov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v Namietanom   rozsudku   na   otázku   naliehavého   právneho   záujmu   Sťažovateľa   na požadovanom určení neplatnosti kúpnych zmlúv a odstúpení od zmlúv a tiež otázku účinkov dovolania   sa   relatívnej   neplatnosti,   a   to   v porovnaní   s právnymi   názormi   vyjadrenými v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok 4 Cdo 334/2009 zo dňa 30. 11. 2010, uznesenie 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20. 10. 2010, rozsudok 5 Cdo 211/2009 zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých konaniach/veciach bola prejednaná/rozhodnutá totožná problematika,

(ii)   nesprávnosť   (ústavná   neudržateľnosť)   právnych   názorov   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vyjadrených v Namietanom rozsudku.“

V rámci odôvodňovania týchto námietok sťažovatelia v zásade reprodukovali časť argumentácie   (tiež   právnych   záverov)   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu vyplývajúcu   z odôvodnení   ich   rozhodnutí   a k namietanému   rozsudku   najvyššieho v podstatnom uviedli:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   poukazom   na   neexistenciu   naliehavého právneho   záujmu   nepovažoval   za potrebné   formulovať/vyjadriť   právny názor na   otázku dovolania   sa   relatívnej   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   zo   strany   Sťažovateľa   a   účinky   či následky tohto dovolania sa relatívnej neplatnosti (hmotnoprávneho úkonu). A to aj napriek tomu, že v Namietanom rozsudku sám poukazuje na základné právo na spravodlivý proces, obsahom ktorého je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Namietanom rozsudku ďalej uvádza, že k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva Sťažovateľa uvedenými kúpnymi zmluvami došlo na základe odstúpenia odporcu 3/ z 18. 12. 2007, ktorým odstúpením odporca 3/ reagoval na doručené žaloby.

Odlišne od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Namietanom rozsudku (ohľadom naliehavého právneho záujmu - § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - § 140 Občianskeho zákonníka, § 40a   Občianskeho   zákonníka),   vyjadril   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svoj   právny názor   v   iných   svojich   rozhodnutia:...   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky 4 Cdo 334/2009 zo dňa 30. 11. 2010... rozsudok najvyššieho súdu 5 Cdo 211/2009 zo dňa 31. 8. 2010...

Najvyšší súd založil namietaný rozsudok na odlišných právnych názoroch, než na akých sú založené jeho rozhodnutia...“ (už citované, pozn.).

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „(i) základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36   ods.   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011 porušené bolo;

(ii)   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   329/2009 z 25. januára 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;

(iii)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť Sťažovateľovi   trovy konania v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu...“

5.   Ako   dôkazný   materiál   sťažovatelia   k ústavnej   sťažnosti   pripojili   rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 135/2007-255 z 18. decembra 2008, rozsudok krajského súdu sp. zn.   17   Co   76/2009   z 20.   mája   2009,   dovolanie   sťažovateľov   z 15.   septembra   2009 a rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   329/2009   z 25.   januára   2011.   K sťažnosti pripojili tiež rozhodnutia najvyššieho súdu už uvedené v bode 3.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

10. Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovatelia vidia   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny   v „odlišnosti   právnych   názorov   najvyššieho   súdu...   v namietanom   rozsudku... v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu...“ a tiež v neoprávnenosti „(ústavná neudržateľnosť) právnych názorov Najvyššieho súdu... vyjadrených v namietanom rozsudku“ najmä k interpretácii a aplikácii ustanovení „§ 80 písm.   c)   občianskeho   súdneho   poriadku...   ohľadom   naliehavého   právneho   záujmu... a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - § 140... § 40a občianskeho zákonníka...“ (pozri tiež bod 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (tiež čl. 36 ods. 1 listiny) je umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   dovolaní   sťažovateľov   sp.   zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy (listiny).

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu   (ako   aj   s dôkazným   materiálom   uvedeným   v bodoch   3   a 5)   dospel   k   záveru,   že najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva z relevantných   (v   rozsahu   podanej   sťažnosti,   pozn.)   častí   odôvodnenia   tohto   rozsudku. Úvodom   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   podrobne   oboznámil   relevantné vecné   zistenia   a právne   názory   vo   veci   konajúceho   prvostupňového   a odvolacieho   súdu a z nich   vyplývajúce   právne   závery   týchto   všeobecných   súdov.   Následne   podrobne oboznámil   odôvodnenia   sťažovateľmi   podaného   dovolania,   ktorého „prípustnosť odôvodnili ustanovením § 238 ods.   1 O.   s.   p.   a § 237 písm.   f)   O.   s. p.   Namietali,   že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/   O.   s.   p.),   že   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). K procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že odvolací súd nerozhodol o ich návrhu na pripustenie dovolania voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku, hoci podľa ich názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. K odňatiu možnosti žalobcov konať pred súdom malo dôjsť podľa žalobcov aj tým, že odvolací súd aplikoval na časť návrhu spočívajúcu   v   návrhu   na   nahradenie   vôle   žalovaného   1/,   resp.   žalovaného   21   právne predpisy,   o možnosti   použitia ktorých mal nepochybne (keďže rozhodol o odvolaní bez vytýčenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.), informovať žalobcov a vyzvať ich, aby sa k použitiu daných ustanovení vyjadrili (§ 213 ods. 2 O. s. p.), čo však nevykonal. Za inú vadu   konania   považovali   žalobcovia   skutočnosť,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je nepreskúmateľné z dôvodu, že sa v ňom odvolací súd nevysporiadal s otázkou dovolania sa relatívnej   neplatnosti,   a   to   najmä   pokiaľ   ide   o   riešenie   otázky   účinkov   dovolania   sa relatívnej   neplatnosti.   Nesprávne   právne   posúdenie   otázky   dovolania   sa   relatívnej neplatnosti (resp. nezaujatia stanoviska k tejto otázke) odvolacím súdom malo za následok nesprávne   posúdenie   platnosti   odstúpenia   od   zmlúv,   keďže   odvolací   súd   pri   svojom rozhodovaní   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   došlo   k   odstúpeniu   od   zmluvy   zo   strany žalovaného 3/, teda k ďalšej vlastníckej zmene, a preto nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa ich názoru všetky právne úkony žalovaných, ktoré   nastali   po   okamihu   účinného   sa   dovolania   relatívnej   neplatnosti,   sú   právne irelevantné a nemôžu požívať právnu ochranu. Ďalej namietali, že odvolací súd nesprávne posúdil   otázku   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   neplatností   napadnutých   častí kúpnych zmlúv a neplatnosti odstúpení žalovaného 3/ od kúpnych zmlúv. Mali za to, že otázku naliehavého právneho záujmu je potrebné posudzovať v kontexte celého návrhu na začatie konania (nie iba v jeho časti), pretože tento ako celok predstavuje spôsob ako dosiahnuť realizáciu predkupného práva žalobcov. Z toho dôvodu za podstatné považovali právne posúdenie otázky platnosti odstúpenia od kúpnych zmlúv. V záujme realizovať svoje predkupné   právo   sa   žalobcovia   domáhali   v   konaní   pred   súdmi   oboch   stupňov   určenia neplatností predmetných zmlúv, ako aj určenia neplatností odstúpení od zmlúv žalovaným 3/. Zdôraznili, že po účinnom dovolaní sa relatívnej neplatnosti nie je možné predkupné právo   realizovať   inak,   než   domáhaním   sa   nahradenia   prejavu   vôle   predávajúceho (žalovaného 1/, resp. žalovaného 21) v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 80 písm. b) O. s. p., t. j. osoby, ktorá porušila povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka.   V súvislosti   s   tým   namietali   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím súdom   v   otázke   uplatnenia   nároku   na   vecné   predkupné   právo   zakotvené   v   §140 Občianskeho   zákonníka,   domáhaním   sa   predaja   nehnuteľností   od   nadobúdateľa   podľa ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Boli toho názoru, že z ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka vyplýva predchádzajúcemu spoluvlastníkovi povinnosť   ponúknuť svoj   spoluvlastnícky   podiel   na   kúpu   spoluvlastníkom,   ako   i   povinnosť   previesť   svoj spoluvlastnícky   podiel   spoluvlastníkovi,   ktorý   prejaví   vôľu   spoluvlastnícky   podiel prevádzajúceho spoluvlastníka nadobudnúť. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadali, aby dovolací   súd   v   celom   rozsahu   vyhovel   návrhu   žalobcov   a   aby   zmenil   aj   rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania.“. Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podali   včas   účastníci   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   zastúpení advokátom   (§ 241   ods.   1   O.   s.   p.),   proti   rozhodnutiu,   v   prípade   ktorého   prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 1 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov nie je dôvodné.

Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania   a   dovolacím   dôvodom,   vrátane   jeho   vecného   (obsahového)   vymedzenia dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody neposudzuje dovolací súd iba podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku...

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu... V danom prípade   dovolaním   žalobcov   je   napadnutý   celý   výrok   rozsudku   odvolacieho   súdu,   tak zmeňujúci   ako   aj   potvrdzujúci   výrok   a   výrok   o   trovách   konania.   Dovolací   súd   skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania osobitne voči každému jednotlivému výroku.

Pokiaľ   ide   o   prípustnosť   dovolania   voči   výroku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov proti uvedenému výroku nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesné prípustné... S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy,   či   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v   konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.... Vzhľadom na skutočnosť,   že   dovolatelia   namietali   existenciu   vady   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.,   sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá možnosť   konať   pred súdom...   Žalobcovia vyvodzujú existenciu takejto procesnej vady z postupu odvolacieho súdu a to tým, že 1/ odvolací súd nerozhodol o ich návrhu na pripustenie   dovolania   voči   potvrdzujúcemu   rozsudku,   hoci,   podľa   ich   názoru   ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   ako   aj   tým,   že   2/   odvolací   súd aplikoval na časť návrhu spočívajúcu v návrhu na nahradenie vôle žalovaného 1/. resp. žalovaného   2/   právne   predpisy,   o možnosti   použitia   ktorých   mal   nepochybne   (keďže rozhodol o odvolaní bez vytýčenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.), informovať žalobcov a vyzvať ich, aby sa k použitiu daných ustanovení vyjadrili (§ 213 ods. 2 O. s. p.), čo však nevykonal.

Ad   1/   Pokiaľ   dovolatelia   vytýkali   odvolaciemu   súdu,   že   nepripustil   voči   svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie (zrejme iba voči časti, v ktorej odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil) dovolací súd poznamenáva, že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne odvolaciemu súdu...

Ad 2/ Podľa § 213 ods. 2 O. s. p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,   ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom   zákonodarcu,   ako   to   vyplýva   priamo   z   dôvodovej   správy   k   zákonu č. 384/2008 Z. z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí.   Uvádza   sa   v   nej,   že   účastník   tak   bude   mať   možnosť   vyjadriť   sa   k   možnej aplikácii   doposiaľ   nepoužitého   ustanovenia,   resp.   inštitútu   na   zistený   skutkový   stav. Ustanovenie   posilňuje   právo   na   spravodlivý   proces   tým,   že   účastník   bude   môcť   až   po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.

Výzva   odvolacieho   súdu   je   plnením   osobitného   druhu   poučovacej   povinnosti odvolacieho súdu, ktorej podstatou je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

Zo spisu (č. l. 308-309) je zrejmé, že odvolací súd túto povinnosť nezanedbal. Výzvou z   23.   apríla   2009,   adresovanou   právnemu   zástupcovi   žalobcov,   ktorú   si   tento prevzal 29. apríla 2009, písomne vyzval žalobcov, aby sa v lehote 10 dní od jej doručenia vyjadrili k aplikácii ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. a zdôvodnili naliehavý právny záujem na určení:

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ dňa 31. januára 2005 (V 131/2005)

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ dňa 18. februára 2005 (V 1647/2005)

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ dňa 26. marca 2005 (V 866/2005)

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ dňa 4. septembra 2006 (V 739/2007)

- že odstúpenie žalovaného 3/ od kúpnych zmlúv uzavretých so žalovanými 1/ a 2/ je neplatné.

Z rozsudku odvolacieho súdu (v časti, v ktorej menil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výrokoch o určení neplatností kúpnych zmlúv a o určení neplatností odstúpení od častí kúpnych zmlúv) vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v týchto výrokoch nepovažoval za vecne správne a preto, po zaslaní vyššie uvedenej výzvy z 23. apríla 2009, na súdom prvého   stupňa   správne   zistený   skutkový   stav,   ako   základ   právneho   posúdenia   použil ustanovenie § 80 písm. c) O. s. p.

Pokiaľ však ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu (v časti, v ktorej potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o nahradenie prejavu vôle), odvolací súd konštatoval jeho vecnú správnosť citujúc totožné ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako súd prvého stupňa. Dovolacia námietka žalobcov, že odvolací súd aplikoval na časť návrhu o nahradenie prejavu vôle právne predpisy, o možnosti ktorých mal informovať žalobcov a vyzvať ich, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili, je preto neopodstatnená (a to aj z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   na   zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody). Dovolatelia ďalej uvádzajú, že nie je jasné, ktoré právne predpisy odvolací súd aplikoval, pretože svoje závery v odôvodnení nepodložil   žiadnymi   odkazmi   na   právne   predpisy,   avšak   je   nepochybné,   že   sa   jedná o predpisy   upravujúce   spôsoby zániku   záväzkov   upravené vo všeobecnej časti   záväzkov v Občianskom zákonníku (urovnanie, novácia).

Z   odôvodnení   rozhodnutí   súdov   nižších   stupňov,   vzťahujúcich   sa   na   nahradenie prejavu   vôle   na   uzatvorenie   kúpnych   zmlúv   o   prevode   spoluvlastníckych   podielov k predmetným nehnuteľnostiam, ako už bolo vyššie uvedené, je zrejmé, že oba súdy, tak súd prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súd,   dospeli   k   rovnakému   právnemu   názoru   o   použití ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na ustanovenie § 603 ods. 3   Občianskeho   zákonníka,   v   zmysle   ktorého   sa   žalobcovia   mohli   domáhať   na žalovanom 3/ (nie na žalovaných 1/ a 2/), aby im ponúkol spoluvlastnícke podiely, ktoré nadobudol od žalovaných 1/ a 21 ku kúpe za rovnakých podmienok ako ich kupoval. Odvolací súd, totožne so súdom prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyslovil, že v súvislosti s nárokmi žalobcov na nahradenie prejavu   vôle   na   uzatvorenie   kúpnych   zmlúv   o   prevode   spoluvlastníckych   podielov k predmetným nehnuteľnostiam, si ich žalobcovia mali uplatniť voči nadobúdateľovi, teda voči žalovanému 3/. V závere odôvodnenia, s odvolaním na ústavný princíp práva vlastniť majetok (a ochrany pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka) v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky dodal, že žiadna právna norma neukladá žalovanému 1/ a 2/ ako podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností predať svoje spoluvlastnícke podiely žalobcom. Dovolací súd uvádza, že ani odkaz na ústavný článok v odôvodnení odvolacieho súdu nemožno   považovať   za   posúdenie   zisteného   skutkového   stavu   podľa   iného   ustanovenia právneho predpisu. Ústava Slovenskej republiky je právnym základom, na ktorom spočíva zákonodarstvo   štátu.   Je   hierarchicky   najvyššie   postavený   právny   predpis   v   Slovenskej republike,   ktorému   sú   podriadené   všetky   ostatné   zákony.   Je   zrejmé,   že   odvolací   súd, poukazujúc na článok 20 Ústavy Slovenskej republiky, použil interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov obsiahnuté   v   článku   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   v   zmysle   ktorého   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Použitie článku 20 Ústavy Slovenskej republiky na daný skutkový stav iba širšie, nie inak, právne objasňuje zistený skutkový stav.

Preto ak článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje iba dva právne dôvody   pozbavenia   vlastníctva   bez   súhlasu   vlastníka,   a   to,   vyvlastnenie   a   obmedzenie vlastníkovej dispozície s jeho majetkom za presne stanovených podmienok, ktoré v uvedenej veci neboli naplnené, nemohol odvolací súd autoritatívne rozhodnúť v súlade so žalobcami navrhovaným žalobným petitom, aby žalovaný 1/ a žalovaná 2/ previedli po aj prípadnom účinnom odstúpení od kúpnych zmlúv svoje spoluvlastnícke podiely na žalobcov. Dohady žalobcov   o   možnom   použití   iných   (neurčitých)   predpisov   nie   sú   primerané.   Správne odvolací súd s poukazom na ústavný článok uviedol, že neexistuje žiadna právna norma, ktorá   by   nútila   vlastníka   vzdať   sa   svojho   vlastníckeho   práva.   Je   zrejmé,   že   žiadne ustanovenia Občianskeho zákonníka preto nemohli byť odvolacím súdom použité. Ako to vyjadril   aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   náleze   z   3.   apríla   1996 PL. ÚS 38/95, článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Účel ochrany vlastníka sa tak v zmysle článku 20 Ústavy identifikuje s osobou, ktorá je aj vlastníkom a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva.

V oboch namietaných prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odvolacieho súdu nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f/ O.   s.   p.   Z   uvedeného vyplýva,   že dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. nie je daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd dovolanie smerujúce voči tejto časti rozsudku v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., ako smerujúce voči rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je procesné prípustné, odmietol. Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov, nezaoberal sa   vecnou   správnosťou   záverov,   na   ktorých   odvolací   súd   založil   svoje   potvrdzujúce rozhodnutie. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanovením § 218   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.   odmietol   aj   dovolanie   žalobcov   smerujúce   voči   výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O. s. p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p.

Pokiaľ ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého   stupňa   a   zamietnutá   žaloba   o   určenie   neplatností   kúpnych   zmlúv   a   neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv, dovolací súd v zmysle ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal aj, či v konaní o týchto žalobcami uplatnených nárokoch nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania   majúcej   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Žalobcovia   v   dovolaní namietali existenciu procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá podľa ich názoru mala spočívať v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné z   dôvodu,   že   sa   v   ňom   odvolací   súd   nevysporiadal   s   otázkou   dovolania   sa   relatívnej neplatnosti,   a   to   najmä   pokiaľ   ide   o   riešenie   otázky   účinkov   dovolania   sa   relatívnej neplatnosti.   Túto   inú   vadu   konania   dovolatelia   zároveň   stotožňujú   aj   s   vadou   konania v zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.   Namietali,   že   nesprávne   právne posúdenie otázky dovolania sa relatívnej neplatnosti (resp. nezaujatia stanoviska k tejto otázke) odvolacím súdom malo za následok nesprávne posúdenie platnosti odstúpenia od zmlúv,   keďže   odvolací   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   došlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalovaného 3/, teda k ďalšej vlastníckej zmene, a preto nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy.

Inou vadou konania,   na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, keď poukázal na nedostatok existencie   naliehavého   právneho   záujmu.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení a nepoprel ich účel a význam...

Navyše, dovolací súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie odvolacieho súdu v   časti   určenia   neplatnosti   uvedených   právnych   úkonov   nemožno   považovať   za nepreskúmateľné už aj z toho dôvodu, že odvolací súd zamietol žalobu pre neexistenciu naliehavého   právneho   záujmu.   Nepreukázaná   existencia   naliehavého   právneho   záujmu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd musí mať najprv za   doloženú   existenciu   takéhoto   záujmu,   aby   vôbec   mohol   pristúpiť   k   posudzovaniu (skúmaniu) merita veci (v danom prípade otázky platnosti predmetných zmlúv a odstúpenia od nich). Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p.) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Preto ak odvolací súd zamietol žalobu pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu, nebolo jeho povinnosťou   ďalej   ani   skúmať,   ani   odôvodňovať   účinnosť   dovolania   sa   relatívnych neplatností kúpnych zmlúv, prípadne neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv žalovaným 3/. Žalobcovia   ďalej   namietali   nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom v otázke   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   neplatností   kúpnych   zmlúv   a   určení neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv (§ 80 písm. c/ O. s. p.), keď trvali na tom, že naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   preukázali   tým,   že   len   určením neplatnosti týchto právnych úkonov môžu dosiahnuť realizáciu ich predkupného práva, aby im žalovaní 1/ a 2/ predali spoluvlastnícke podiely nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv, a to za rovnakých podmienok v týchto zmluvách uvedených.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru,   že žalobcovia nemôžu mať naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   a   určení   neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv, pretože takéto určenie nemení žiadnym spôsobom ich právne postavenie   vo   vzťahu   k   predmetným   podielom.   Žalobcami   požadovaný   stav   už   bol dosiahnutý,   a   to   na   základe   právnych   úkonov   žalovaného   3/   (odstúpenie   od   zmlúv), v spojení   s   jednotlivými   dohodami   o   vydaní   veci,   uzatvorenými   medzi   žalovaným   1/ a žalovaným 3/, resp. medzi žalovanou 2/ a žalovanými 3/.

V zmysle § 80 O. s. p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti,   ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa ustálenej súdnej praxe naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba nie je opodstatnená, ak požadované určenie má charakter iba predbežnej (prejudiciálnej) otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo, a to najmä vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem na určení tak nie je daný, ak sa žalobca namiesto určenia, či tu je alebo nie je právo žalovaného, domáha určenia prejudiciálnych otázok. Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana poskytovaná inak podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zmysel. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom   zmysle,   že   žalobcovia   v   danom   právnom   vzťahu   môžu   navrhovaným   určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde tu o samotnú   určovaciu   žalobu,   ale   o   to,   čoho   (akého   určenia)   sa   žalobcovia   domáhajú a z akých právnych pomerov vychádzajú.

V danej veci otázka osvedčenia naliehavého právneho záujmu žalobcov úzko súvisí s problematikou predkupného práva, lebo žalobcovia 1/ až 6/ v súvislosti s preukazovaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení argumentovali tým, že ich cieľom nie je navrátenie do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie ich predkupného práva tým, že súd   rozsudkom   nahradí   prejav   vôle   žalovaných   1/   a   2/   ako   predávajúcich   predať nehnuteľnosti   žalobcom   ako   kupujúcim   (ktorých   predkupné   právo   bolo   predmetnými kúpnymi   zmluvami   porušené)   za   rovnakých   podmienok,   za   akých   sa   uskutočnil   prevod nehnuteľností týmito kúpnymi zmluvami, ktorých čiastočnej relatívnej neplatnosti sa ako podieloví spoluvlastníci dovolali.

Podľa   §   140   veta   prvá   Občianskeho   zákonníka   ak   sa   spoluvlastnícky   podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§116 a §117 Občianskeho zákonníka).

Podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sa predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované.

Inštitút   predkupného   práva   medzi   spoluvlastníkmi   je   právnym   prostriedkom obmedzujúcim   právo   spoluvlastníka   v   jeho   dispozícii   s   majetkom   -   vo   voľnej   možnosti odplatne previesť svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu. Ide o právny vzťah, v ktorom právu   jednej   strany   na   prednostnú   ponuku   na   kúpu   a   možnosť   jej   využitia   zodpovedá povinnosť   druhej   strany   túto   prednostnú   ponuku   na   kúpu   realizovať.   Predkupné   právo podielových spoluvlastníkov je založené priamo zákonom, má vecnoprávnu povahu a pôsobí aj voči tretím osobám.

Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdov nižších stupňov v tom, že pri nedostatku   výslovnej   právnej   úpravy   zákonného   predkupného   práva   spoluvlastníkov nachádzajúcej sa v druhej časti Občianskeho zákonníka pojednávajúcej o vecných právach, je potrebné analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka) použiť všeobecnú právnu úpravu predkupného práva obsiahnutú v ôsmej časti Občianskeho zákonníka upravujúcu záväzkové právo, samozrejme, s výnimkou ustanovení upravujúcich iba zmluvné predkupného právo. Z toho vyplýva, že k aplikácii všeobecných ustanovení predkupného práva (§ 602 a nasl. Občianskeho zákonníka) dochádza aj v prípadoch, keď zákonom ustanovené predkupné právo   neobsahuje   osobitnú   úpravu,   t.j.   zákonného   predkupného   práva   podielových spoluvlastníkov podľa ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka.

Ak nastane stav, že povinná osoba (jeden z podielových spoluvlastníkov) vec scudzí bez toho, aby ju ponúkla oprávnenému (ďalšiemu podielovému spoluvlastníkovi), oprávnený má, okrem prípadu, že sa uspokojí s tým, že mu zostáva predkupné právo zachované, avšak už voči nadobúdateľovi právo zvoliť si, či: 1/ sa dovolá relatívnej neplatnosti tejto zmluvy (§ 40a Občianskeho zákonníka), v takom prípade jeho žaloba musí smerovať voči všetkým účastníkom   zmluvy   o   prevode   spoluvlastníckeho   podielu,   pri   ktorej   bolo   porušené   jeho predkupné   právo,   alebo   2/   sa   bude   domáhať,   aby   mu   nadobúdateľ   (nový   podielový spoluvlastník) ponúkol vec na predaj (§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Zo zákona vyplýva, že tieto dve možnosti sa navzájom vylučujú, a teda oprávnená osoba sa nemôže zároveň   domáhať   určenia   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu   a   súbežne   žalovať povinnosť na odkúpenie podielu.

V prejednávanej veci nebolo z hľadiska skutkového sporné, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ a medzi žalovanou 21 a žalovaným 3/ došlo k porušeniu predkupného práva žalobcov 1/ až 6/ v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia z možností, ktoré majú v takom prípade spoluvlastníci, predkupné právo ktorých bolo porušené, zvolili žalobu o určenie relatívnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv, uzavretých   medzi žalovaným   1/ a   žalovaným 3/   a medzi žalovanou 2/   a žalovaným   3/. Žalobcovia nezvolili možnosť domáhať sa žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený prejav vôle nadobúdateľa, aby im nadobudnuté spoluvlastnícke podiely ponúkol na kúpu za rovnakých   podmienok,   za   ktorých   ich   kúpil   od   pôvodných   podielových   spoluvlastníkov a neuspokojil sa s tým, že mu zostalo zachované predkupné právo voči žalovanému 3/. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodným návrhom sa žalobcovia domáhali, v dôsledku porušenia   predkupného   práva   žalovanými   1/   a   2/,   vyslovenia   čiastočnej   relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv z 31. januára 2005, 18. februára 2005, 26. marca 2005 a zmluvy zo 4. septembra 2006 zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a Občianskeho zákonníka). Žalovaný 3/ (nadobúdateľ) po doručení mu žaloby, reagoval odstúpením od časti kúpnych zmlúv (zmluvy z 31. januára 2005, z 26. marca 2005 a zmluvy zo 4. septembra 2006). Žalobcovia považujú tieto odstúpenia za neplatný právny úkon.

Naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   musí   existovať   v   čase rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V čase rozhodovania súdu prvého stupňa ako i odvolacieho   súdu,   bol   žalovaný   1/   podielovým   spoluvlastníkom   nehnuteľnosti,   bližšie uvedenej v návrhu na začatie konania, zapísanej na liste vlastníctva č. 104 pre kat. úz. P. a žalovaná   2/   podielovou   spoluvlastníckou   nehnuteľností,   bližšie   uvedených   v   návrhu   na začatie konania, zapísaných na liste vlastníctva č. 96 pre kat. úz. P. a liste vlastníctva č. 227, č. 228, č. 229, č. 231, č. 247 a č. 248 pre kat. úz. Č., spoluvlastnícke podiely, ku ktorým previedli žalovaný 1/ kúpnymi zmluvami z 31. januára 2005 a 18. februára 2005 a žalovaná 2/ kúpnymi zmluvami z 26. marca 2005 a 4. septembra 2006 na žalovaného 3/. K obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva žalobcov uvedenými kúpnymi zmluvami došlo na základe odstúpenia žalovaného 3/ z 18. decembra 2007 od časti kúpnych zmlúv (okrem kúpnej zmluvy z 18. februára 2005). Odstúpením od zmlúv o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam   sa   obnovil   pôvodný   stav;   žalovaný   1/   a   žalovaná   2/   sú   teda   naďalej spoluvlastníkmi   spoluvlastníckych   podielov   nehnuteľností   prevádzaných   predmetnými kúpnymi   zmluvami.   Za   daného   stavu   dovolací   súd   považuje   za   správny   právny   záver odvolacieho súdu, že žalobcovia nemôžu mať v tomto konkrétnom prípade naliehavý právny záujem na určení neplatností kúpnych zmlúv, ako i určení neplatností odstúpení žalovaného 3/ od častí týchto kúpnych zmlúv zo 17. decembra 2007.

Daná určovacia žaloba nie je prípustným prostriedkom ochrany ich vlastníckeho práva, keďže podľa ich vyjadrení v priebehu konania ako aj v dovolaní, nie je ich cieľom (nesledujú)   navrátenie   do   predošlého   stavu,   t.   j.   aby   žalovaný   1/   a   žalovaná   2/,   ktorí porušili   ich   predkupné   právo,   boli   naďalej   spoluvlastníkmi   nehnuteľností,   ktorých spoluvlastnícke podiely na nich pripadajúce previedli kúpnymi zmluvami na žalovaného 3/, ale   konečným   zmyslom   navrhovaného   rozhodnutia,   ktorým   bude   vyslovená   neplatnosť kúpnych zmlúv a neplatnosť odstúpení žalovaného 3/ od časti kúpnych zmlúv, je dosiahnuť taký právny stav, aby sa oni stali spoluvlastníkmi spoluvlastníckych podielov žalovaných 1/ a 2/ k nehnuteľnostiam, ktoré na základe kúpnych zmlúv previedli na žalovaného 3/. Tým, že sa   obnovil   právny   stav,   ktorý   existoval   vo   vlastníckych   vzťahoch   medzi   žalobcami   a žalovaným 1/, resp. žalovanou 2/, aký bol pred uzavretím kúpnych zmlúv, (pôvodné) právne postavenie   spoluvlastníkov   zostalo   nezmenené   a   vzájomné   predkupné   právo   im   zostalo zachované.

Zo všetkých týchto vyššie uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na dôvody, ktoré uviedol   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   s   ktorými   sa   dovolací   súd stotožňuje, dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním žalobcov napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu nespočíva na nesprávnom právom posúdení otázky naliehavého právneho   záujmu   na   požadovaných   určeniach   neplatností   kúpnych   zmlúv   a   neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nie je daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1/ až 6/ podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol...“

15.   Predmetné rozhodnutie   (jeho   odôvodnenie)   obsahuje podľa   názoru   ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľov, ktoré uviedli v podanom dovolaní (a tvoria aj podstatnú časť argumentácie sťažovateľov v ústavnej sťažnosti, pozn.), zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,   že   sťažovatelia   v   tomto   konaní dostali   odpoveď   na všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych vo veci konajúcich súdov v čase ich rozhodovania, z argumentácie sťažovateľov a nimi v tom   čase   produkovaných   dôkazov.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Treba ešte uviesť, že dovolací súd   aj   ústavne   udržateľným   spôsobom   interpretoval   a tiež   zaujal   stanovisko   k aplikácii § 80c v spojitosti s § 154 ods. 1 OSP, ako aj § 40a, § 140 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a jej eventuálneho vplyvu na namietané porušenie označených   základných   práv   a   slobôd,   k   čomu   treba   ešte   dodať,   že   ak   iný   senát všeobecného súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľov, potom ústavnému   súdu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov a suplovať   tak   právomoc,   ktorá   podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1   listiny.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní (obdobne napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte v závere poznamenáva, že sťažovatelia sa na   podporu   svojej   argumentácie   v podanom   dovolaní   nedomáhali   takého   postupu (interpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem uvádzaného príkladmo v ústavnej sťažnosti)   dovolacieho   súdu,   ktorý   by   zodpovedal   ich   predstavám   (právnemu   názoru) a tvoril relevantnú (podstatnú) časť ich argumentácie v ústavnej sťažnosti (bod 3).

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011