znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 251/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením z 20. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením z 28. apríla 2009 a vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením z 20. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“), základného   práva   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením z 20. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Obo 163/2008   a   jeho   uznesením z 28. apríla 2009 a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením z 20. októbra 2008.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podaným 14. marca   2001   krajskému   súdu   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   (obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., v ktorej je sťažovateľ spoločníkom) umožniť mu nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu v období rokov 2000 a 2001. Krajským súdom je vedené konanie o návrhu sťažovateľa pod sp. zn. 29 Cb 17/01.

Rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn.   29 Cb   17/01   z 5.   novembra   2002 (ďalej   len „rozsudok   krajského   súdu“)   bolo   návrhu   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   vyhovené a odporcovi   bola   uložená   povinnosť   umožniť   sťažovateľovi   nahliadnuť   do   účtovných dokladov odporcu v období rokov 2000 a 2001.

Proti rozsudku krajského súdu podal odporca odvolanie.

Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 5 Obo 160/2003 z 8. júna 2004 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zmenil rozsudok krajského súdu v časti, ktorou bola   odporcovi   uložená   povinnosť   umožniť   sťažovateľovi   nahliadnuť   do   účtovných dokladov odporcu za obdobie roku 2001 tak, že návrh sťažovateľa v tejto časti zamietol. Následne najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Obdo V 97/2004-185 z 27. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok   najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní“)   zamietol   dovolanie   sťažovateľa smerujúce proti zmeňujúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu.

Týmto bolo konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 o návrhu sťažovateľa   v   tej   časti,   ktorou   sa   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   umožniť   mu nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2001, právoplatne skončené.

Najvyšší   súd   zároveň   v   odvolacom   konaní rozsudkom   zrušil   rozsudok   krajského súdu v časti, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2000, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne   najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   v   dovolacom   konaní   odmietol   dovolanie sťažovateľa smerujúce proti zrušujúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu.

Na   základe   uvedeného   predmetom   ďalšieho   konania   vedeného   krajským   súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 po vrátení veci bolo konanie o návrhu sťažovateľa v tej časti, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi umožniť mu nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2000.

Krajský súd v ďalšom konaní po vrátení veci uznesením č. k. 29 Cb 17/01-234 z 20. októbra   2008 (ďalej len „uznesenie krajského   súdu   o   prerušení   konania“) prerušil konanie vo veci do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 28 Cb 83/00, predmetom ktorého je konanie o návrhu obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o. (teda odporcu v prerušenom konaní), o vylúčenie sťažovateľa ako spoločníka zo spoločnosti odporcu.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 163/2008 z 28. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) potvrdil uznesenie krajského súdu o prerušení konania.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v neprimerane dlhom trvaní súdneho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a súdneho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 v spojení s nedôvodným prerušením súdneho konania vedeného krajským súdom (uznesením krajského súdu o prerušení konania a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu). Sťažovateľ vo svojej argumentácii okrem iného uviedol: „Od momentu začatia konania… uplynulo viac ako deväť rokov. V súlade s objektívnym zhodnotením okolností prípadu, ako je jeho zložitosť a ďalšie   faktory,   ktoré   potenciálne   vplývajú,   na   jeho   dĺžku   je   nevyhnutné   konštatovať, že dĺžka trvania sporu neúmerne presahuje racionálnu dĺžku súdneho konania… Sťažovateľ žiadnym   spôsobom   neprispel   k   zdržaniu   konania.   Počas   celej   doby   priebehu   konania sa vo veci uskutočnilo celkovo len 5 pojednávaní, a to na oboch konajúcich súdoch spolu. Vec   samotná   je   mimoriadne   jednoduchá,   a   preto   ju   bolo   možné   vybaviť   jediným pojednávaní na každom súde...

k   potrebe   konštatovania   nízkej   frekvencie   činnosti   súdu   prispieva   aj   fakt, že v súčasnosti   došlo   dokonca   k   prerušeniu   sporového   konania,   a   to   z   dôvodu,   ktorý nie je objektívne relevantný, a ani odôvodnenie súdu, ktorým tento krok odôvodnil nemožno považovať za dostačujúce a presvedčivé.“

Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že „podal   dňa   18.   09.   2008   sťažnosť   pre   prieťahy v konaní predsedovi Krajského súdu v Bratislave. Dňa 13. 10. 2008… prevzal odpoveď predsedníčky   Krajského   súdu   v   Bratislave   číslo:   Spr.   2200/08   z   08.   10.   2008,   ktorou označila sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú len čiastočne a to za obdobie od apríla 2007 do júna 2008.

Avšak   aj   napriek   konštatovaniu   prieťahov   v   konaní,   dňa   7.   11.   2008   sťažovateľ prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 29 Cb 17/01-234 z 20. 10. 2008, ktorým súd konanie vo veci prerušil, a to až do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 28 Cb 83/00…“.

Nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi krajského súdu aj najvyššieho súdu pri ich rozhodnutiach o prerušení konania došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa   názoru   sťažovateľa   vedenie   súdneho   konania o   vylúčenie   sťažovateľa ako spoločníka   zo   spoločnosti   odporcu   (súdne   konanie   vedené   krajským   súdom pod sp. zn. 28 Cb 83/00) nie je naplnené dôvodom na prerušenie posudzovaného súdneho konania [podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], v ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   naplnenia   svojich   práv   ako   spoločníka   (práva na nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu za rok 2000).

Sťažovateľ vo svojej argumentácii k porušeniu označených základných a iných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu)   okrem   iného   uviedol: „práva   spoločníka   nie   je   možné   po   dobu   ich   trvania podmieňovať   konečným   rozhodnutím   súdu   o   vylúčení   resp.   nevylúčení   spoločníka zo spoločnosti.   A   to   práve   z   dôvodu,   že   aj   počas   súdneho   konania   naďalej   ostáva spoločníkom danej spoločnosti, a teda prislúchajú mu aj všetky práva, ktoré mu zákon v tomto prípade priznáva, a teda aj právo nahliadať do účtovnej evidencie spoločnosti... súd   uznesením   o   prerušení   konania   nepriamo   a   hrubo   neprimerane   obmedzil sťažovateľa   v   jeho   majetkových   právach   spojených   s   účasťou   v   uvedenej   spoločnosti, nakoľko úplne znemožnil ďalší posun v konaní, ktoré sa týka určenia práva na prístup sťažovateľa k účtovnej evidencii spoločnosti...

dôvody Krajského súdu, na ktorých základe, konanie, prerušil nie je možné hodnotiť ako   dôvody   napĺňajúce   podmienky   ustanovenia   §109   ods.   2   písm.   c   OSP,   na   ktoré sa Krajský súd v Bratislave odvoláva, a to z dôvodu, že v prípade, ak dôjde k vylúčeniu sťažovateľa zo spoločnosti zaniknú aj jeho práva spoločníka, ktoré mu zákon priznáva, a teda predmet pôvodného konania, ktoré bolo v súčasnosti prerušené odpadne, nakoľko už nebude o čom rozhodovať.“

K namietanému porušeniu svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho uznesením o prerušení konania sťažovateľ uviedol: „Zákonným sudcami v konaní Krajského súdu v Bratislave č. k. 29 Cb 17/01 od počiatku bol senát Krajského súdu v Bratislave zložený z JUDr. V. Š., JUDr. M. M. a JUDr. A. S.

Podľa vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave vec prevzala v r. 2008 predsedníčka   senátu   JUDr.   G.   na   základe   rozvrhu   práce…   nie   je   v   súlade   s ústavným právom sťažovateľa, aby k zmene došlo len na základe dôvodenia organizačnou zmenou v rozvrhu práce bez poukázania na konkrétny zákonom predpokladaný dôvod zmeny… Zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu, základným predpokladom porušenia   práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu   je   priamy   súvis   medzi   odňatím   veci zákonnému   sudcovi   a   negatívnym   dopadom   meritórneho   rozhodnutia   (postupu) všeobecného súdu na právne postavenie sťažovateľa. (II. ÚS 36/02). V prípade sťažovateľa sa   nepriaznivý   vplyv   zmeny   zákonného   sudcu   prejavil   najmä   v   porušení   jeho   práva na prístup súdu, tak ako už bolo uvedené, a to z dôvodu okamžitého prerušenia súdneho konania   v   nadväznosti   na   zmenu   zákonného   sudcu   príslušného   pre   prejednanie   veci sťažovateľa.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie ním označených základných a iných práv postupom a uznesením krajského súdu o prerušení konania, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu, zrušil tieto uznesenia a vec vrátil na   ďalšie   konanie   krajskému   súdu,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   a náhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu (§   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   možnosť   jeho   prípadného   odmietnutia   jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením, ako aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení konania.

Relevantné znenie príslušných článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu upravujúcich práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením

1.1 K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom krajského súdu

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie krajského súdu, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho   postup   a   rozhodnutie   preskúmal   v   dôsledku   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

1.2 K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom najvyššieho súdu

Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu o prerušení konania. [Krajský súd označeným uznesením podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP prerušil konanie v právnej veci sťažovateľa o uloženie povinnosti odporcovi umožniť sťažovateľovi nahliadnutie do účtových dokladov odporcu za rok 2000 až do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 28 Cb 83/00.]

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplynulo: „Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením rozhodol, že konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 28 Cb 83/00, prerušuje. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že… Žalovaný, t. j. B., spol. s r. o. žalobou došlou dňa 20. 12. 2000 navrhol súdu, aby žalobcu, t. j. Ing. F. L., vylúčil zo spoločnosti B., spol. s r. o. Žaloba na vylúčenie Ing.   F.   L.,   zo spoločnosti B.,   spol.   s r. o.   došla na súd skôr,   ako žaloba v danom prípade. To znamená, že až na základe právoplatného rozhodnutia o tom či bude, alebo nebude žalobca vylúčený zo spoločnosti žalovaného, súd rozhodne o jeho právach ako spoločníka v obchodnej spoločnosti žalovaného, a preto súd v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia veci o vylúčenie Ing.   F.   L.,   zo spoločnosti B.,   spol.   s r. o.,   pretože toto rozhodnutie môže mať význam pre rozhodnutie súdu v danom prípade.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   odvolanie   žalobca   a   tvrdil,   že v   konaní Krajského súdu v Bratislave č. k. 28 Cb 83/00 sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie   súdu.   Medzi   oboma   konaniami   žiadna   príčinná   súvislosť,   neexistuje. Zistenie Krajského súdu v Bratislave o nutnosti prerušiť konanie po 8 rokoch (ne-)činnosti, je prekvapujúce. Žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že rozhodnutie   vo   veci   vylúčenia   Ing.   F.   L.,   môže   mať   význam   pre rozhodnutie   súdu v predmetnej   veci   o   určenie   povinnosti   umožniť   žalobcovi   nahliadnutie   do   účtovných dokladov spoločností žalovaného, a teda je dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Citovaným   úvahám   a   dôvodom   najvyššieho   súdu   nemožno   z   ústavnoprávneho hľadiska ani pri zohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazuje sťažovateľ, nič podstatného vytknúť.

Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom a nie   je   vrcholom   ich   sústavy   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   voči   ich   rozhodnutiam. Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je oprávnený zasahovať do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   iba   v   prípade,   ak   tieto   súdy   nepostupujú v zhode s ústavou, ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal iba so zreteľom na skutočnosť, že mohol preskúmavať len jeho ústavnosť, pričom   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   nie   je   opodstatnená   s   tým,   že   jej   zjavná neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnených sťažovateľom v sťažnosti, ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Podstata   prerokúvanej   sťažnosti   spočíva   v   nesúhlase   sťažovateľa   s   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového   súdu   (krajského   súdu)   o   prerušení   konania   v   právnej   veci   sťažovateľa o uloženie   povinnosti   odporcovi   umožniť   sťažovateľovi   nahliadnutie   do   účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2000.

Sťažovateľ k tomu predložil konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, že nebol daný zákonný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Samotné vedenie konania   o   jeho   vylúčenie   zo   spoločnosti   odporcu   nie   je   podľa   sťažovateľa   zákonným dôvodom na prerušenie konania vedeného krajským súdom, v ktorom sa domáha práve svojich   práv,   ktoré   mu   prináležia   ako   spoločníkovi   spoločnosti   odporcu,   teda   práva na nahliadnutie do účtovných dokladov spoločnosti odporcu.

Ústavnému   súdu   však   neprislúcha   akokoľvek   spochybňovať   procesný   postup najvyššieho súdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, podľa názoru ústavného súdu síce stručné, ale napriek   tomu   s   ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v   pozícii   ďalšej   prieskumnej   inštancie   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   čo   by   bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií, a v danom prípade navyše v situácii, keď vo veci nie je ešte meritórne rozhodnuté.

Oboznámenosť najvyššieho súdu s okolnosťami daného prípadu pri jeho rozhodovaní o prerušovaní konania predpokladá aj jeho oboznámenosť s tým, do akej miery môžu mať význam   otázky   riešené   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 28   Cb   83/00 o vylúčení   sťažovateľa   zo   spoločnosti   odporcu   pre   konanie   vedené   krajským   súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01, pričom vzájomná súvislosť v oboch konaniach posudzovaných otázok   bola   determinovaná   aj   nutnosťou   vykonania   ďalšieho   dokazovania   a   zisťovania skutkových okolností v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 v súlade so závermi najvyššieho súdu v jeho rozsudku z 8. júna 2004 (ktorým bola vec sťažovateľa v časti o uloženie povinnosti umožniť nahliadnutie do účtovných dokladov za rok 2000 vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu).

Navyše, sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu nepredložil dostačujúce dôvody, z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   jeho   sťažnosť   smerujúca   proti   napadnutému procesnému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   a   postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, či už v rovine skutkovej alebo právnej, mala atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer.

V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a   s   ním   súvisiaci   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   iných orgánov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy preskúmavané.

Podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   pokiaľ   súd   neurobí   iné   vhodné   opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie súdu. Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný postup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, aby do právomoci všeobecných súdov takto ingeroval.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia vychádzal z toho, že výsledok sporu vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 28   Cb   83/00 môže   relevantne   ovplyvniť   spor v právnej veci sťažovateľa vedený krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01, teda toho, v ktorom bolo konanie prerušené.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z   rekapitulovaného   stručného   odôvodnenia rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sú   zrejmé   dôvody,   na   základe   ktorých   ako   odvolací   súd dospel k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne.

Napokon   treba   pripomenúť,   že   uznesenie   o   prerušení   konania   je   rozhodnutím procesnej   povahy,   teda   nejde   o   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Aj   z   toho   dôvodu   takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   nezistil,   že   by   postup   najvyššieho   súdu v okolnostiach danej veci ani jeho uznesenie signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením   označených   práv   sťažovateľa.   Preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému   porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom krajského súdu

Podľa   ustanovenia   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   pokiaľ   súd   neurobí   iné   vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa   ustanovenia   §   111   ods.   1   OSP   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

Podľa ustanovenia § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky   potrebné   opatrenia,   aby   sa   odstránili   prekážky,   ktoré   spôsobili   prerušenie   alebo pre ktoré   prerušenie   trvá.   Len   čo   odpadne   prekážka,   pre   ktorú   sa   konanie   prerušilo, pokračuje súd i bez návrhu.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že v súčasnosti je konanie vedené krajským   súdom   pod   sp.   zn. 29   Cb   17/01 právoplatne   prerušené,   pretože   uznesenie krajského súdu o prerušení konania bolo uznesením najvyššieho súdu potvrdené.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje,   že prerušenie   konania podľa   § 109 ods.   2 písm. c)   OSP možno   považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a   tým aj k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako ani práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru).   Preto   ústavný   súd   nečinnosť   všeobecného   súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v označenom konaní pred prerušením konania, ústavný súd konštatuje, že priebeh konania (začiatok súdneho konania 14. marca 2001,   právoplatné   rozhodnutie   o   časti   návrhu   sťažovateľa,   rozhodovanie   o   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   účastníkov   konania   v   období   po   vynesení rozsudku   krajského   súdu   z   5.   novembra   2002   až   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní   sťažovateľa   rozsudkom   z   27.   apríla   2006) nenasvedčuje   možnosti   porušenia označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na   celkový   priebeh   a   dĺžku   konania   vedeného   krajským   súdom (bez období, počas ktorých vo veci rozhodoval najvyšší súd o riadnych a mimoriadnych opravných   prostriedkoch)   obdobie   nečinnosti   krajského   súdu   pred   prerušením   konania vo veci (ustálené aj predsedníčkou krajského súdu v jej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní sp. zn. Spr. 2200/08 z 8. októbra 2008) nedosahuje podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávny rozmer. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd odstránil namietaný stav nečinnosti, keď konanie vo veci prerušil.

Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   označenom   konaní,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.2 K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom najvyššieho súdu

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   to,   že   musí   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do označeného základného práva sťažovateľa.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď označené   konanie   najvyšším   súdom   už   bolo   právoplatne   skončené.   Uvedené   vyplýva zo skutočnosti, že sťažnosť smeruje aj proti právoplatnému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým   bolo   skončené   posudzované   konanie   vedené   najvyšším   súdom   o   odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o prerušení konania.

Vzhľadom   na   právoplatné   skončenie   napadnutého   konania   najvyšším   súdom pred doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu   možno   urobiť   jednoznačný   záver,   že   v   čase doručenia sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   20.   októbra   2008 o prerušení   konania,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   z   28.   apríla   2009   tak, že prvostupňové   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil.   Dĺžka   uvedeného   konania už vzhľadom   na   datovanie   označených   uznesení   nemohla   presiahnuť   ani   dobu   šiestich mesiacov,   a   preto   vylučuje   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   postupom najvyššieho súdu v označenom konaní.

Ústavný súd preto aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v   označenom   konaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením   o   prerušení   konania   a   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označených základných a iných práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplývalo   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V danom prípade však nebola preukázaná možnosť porušenia ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto nie je možné uvažovať o prípadnom porušení označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods.   1 ústavy a jeho práva podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, ktoré sú právami hmotnoprávneho charakteru.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu a ich uzneseniami a možným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   jeho   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   v   nadväznosti   na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

4. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa čl. 48   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení konania

Ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak k zmene zákonného sudcu dôjde v súlade s rozvrhom   práce   príslušného   súdu,   ako   to   bolo   aj   v   tomto   prípade,   ide   o zmenu, zo zákonných dôvodov a za splnenia všetkých zákonných podmienok.

Preto k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že zmena zákonného sudcu v posudzovanom konaní krajského   súdu   nie   je   takým   postupom   súdu,   ktorý   by   zadával   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   časti namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom krajského   súdu   a   jeho   uznesením   o   prerušení   konania   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009