znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 250/2021-5

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9 Cdo 37/2021 z 10. marca 2021 takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a. 2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. mája 2021 domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 10, čl. 21 a čl. 28 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 9 Cdo 37/2021 z 10. marca 2021, ktoré navrhuje zrušiť. Zároveň žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 21 C 91/2017-11 zo 7. septembra 2018 odmietol podanie sťažovateľky z 11. decembra 2017, doplnené podaním z 10. augusta 2018.

3. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 26 Co 93/2019 z 27. novembra 2019 odmietol odvolanie sťažovateľky, ktoré podala proti uzneseniu okresného súdu.

4. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, ktoré podala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 26 Co 93/2019 z 27. novembra 2019 a druhým výrokom nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania.

II.

Argumentácia sťažovateľky

5. Proti napadnutému uzneseniu podala sťažovateľka túto ústavnú sťažnosť, argumentujúc, že: a) najvyšší súd porušil jej právo na „riadny proces“ tým, že jej nepridelil advokáta, ktorý by jej pomohol so spísaním dovolania, b) skutočnosť, že si sama spísala dovolanie, nie je dôvod na odmietnutie jej sťažnosti, keďže „v dnešnej dobe nájsť advokáta je ako hľadať ihlu v kope sena“, c) najvyšší súd napadnutým uznesením nerešpektuje deklaráciu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1. K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdené porušenie práv sťažovateľky uvedených v bode 1 tohto uznesenia napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie.

7. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľky neobsahuje (a to bez ohľadu na to, že sťažovateľka žiada o ustanovenie právneho zástupcu, pozn.) žiadnu relevantnú argumentáciu (konkrétne skutkové a právne dôvody) porušenia práv [požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Argumentácia v nej obsiahnutá je vedená výlučne vo všeobecnej rovine námietok, ktoré vyjadrujú subjektívnu nespokojnosť sťažovateľky s odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom, ktorý nezohľadnil jej ťažkú životnú situáciu. Podstatná časť ústavnej sťažnosti sa vyznačuje značne neurčitým a nezrozumiteľným obsahom súvisiacim aj s tým, že je spísaná ťažko čitateľným rukopisom.

8. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Uvedené tak zakladá dôvod aj na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.  

9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa deklarácie napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorého vyslovenia sa sťažovateľka domáha v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že deklarácia nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy ani podľa § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení účinnom do 1. januára 2016 a ani spôsobom podľa § 20 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a preto nemá tento dokument povahu prameňa práva Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Nejde teda o medzinárodnú zmluvu, ktorá by bola Slovenskou republikou ratifikovaná a vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky spôsobom ustanoveným zákonom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Predmetom konania sa teda a priori nemôže stať ústavná sťažnosť, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným dokumentom, ktorý nemá povahu prameňa práva. Uvedené zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej (obdobne napr. II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06, III. ÚS 55/02, III. ÚS 165/05, III. ÚS 96/07, II. ÚS 96/2016, II. ÚS 738/2016, IV. ÚS 470/2018).

10. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sama spísala ústavnú sťažnosť a zároveň požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a z jej obsahu je zrejmé, že sa domáha vyslovenia porušenia práva na „riadny proces“, ústavný súd sa, zohľadniac materiálny prístup k ochrane jej práv, v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu a dospel k záveru, že argumentácia najvyššieho súdu v ňom obsiahnutá, je dostatočná, jasná a zrozumiteľná a nepopiera podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

11. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 447 písm. e) CSP, pretože nebola splnená osobitná podmienka dovolacieho konania podľa § 429 ods. 1 CSP, čo znemožnilo uskutočniť dovolací prieskum.

12. Najvyšší súd vychádzal v konaní o dovolaní sťažovateľky z príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich dovolacie konanie, ktoré explicitne ustanovujú obligatórnu povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom s presne špecifikovanými výnimkami z tohto obligatórneho zastúpenia, ktoré však sťažovateľka nespĺňala.

13. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej inštancie podaný advokátom, je bežným javom v rôznych členských štátoch Rady Európy (pozri Gillow proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok, 24. 11. 1986). Európsky súd pre ľudské práva tak v zásade akceptuje, pokiaľ vnútroštátne procesné predpisy vyžadujú, aby účastník bol v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami zastúpený advokátom (napr. Kröhnert proti Českej republike, rozhodnutie, 9. 10. 2001, č. 60224/00).

14. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní.

15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka bola v uznesení krajského súdu riadne poučená o povinnom zastúpení advokátom v dovolacom konaní, ako aj o tom, že dovolanie musí byť spísané advokátom. Z ústavnoprávneho hľadiska je tak podstatné, že sťažovateľka (tak, ako to sama uvádza v ústavnej sťažnosti, pozn.) nepožiadala Centrum právnej pomoci o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní (s poukazom na to, že „potrebuje prácu a príjem“, čo ju, ak by sa jej podarilo prácu a príjem mať, vylučuje z nároku na priznanie bezplatnej právnej pomoci, pozn.) a ani nesplnomocnila advokáta na jej zastupovanie v dovolacom, a tak sa sama svojím vlastným pričinením diskvalifikovala na preskúmanie (vôbec) prípustnosti dovolania najvyšším súdom, čo taktiež zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

III.2. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

16. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľky o ustanovenie jej právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m. III. ÚS 265/2014).

17. S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III.1. odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľky (podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde) nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2021

Rastislav Kaššák

predseda senátu