znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 250/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. M. a M. B., zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením z 1. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 12/2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   M.   M.   a M.   B.   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   z 1.   apríla   2014   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tpo 12/2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   2   Tpo   12/2014   z 1.   apríla   2014 z r u š u j e v časti týkajúcej sa M. M. a M. B.

3. M. M. a M. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) každému, ktoré im j e   Krajský súdu v Nitre p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súdu   v Nitre j e   p o v i n n ý   vyplatiť M.   M. a M. B.   trovy   konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) každému na účet ich právnej   zástupkyne JUDr.   Ivety   Lenčéšovej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

6.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 250/2014-10 z 21. mája 2014 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. M. a sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho uznesením z 1. apríla 2014   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 12/2014.

7. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že proti sťažovateľom je vedené trestné stíhanie pre pokračujúci zločin poisťovacieho podvodu podľa   § 223 ods. 1, 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Sťažovatelia   boli   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 1   Tp   19/2014   zo   14.   marca   2014   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   vzatí do väzby   z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku   (M.   M.) a podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (M. B.).

Vo   vzťahu   k M.   B.   okresný   súd   vo   svojom   uznesení   uviedol,   že   vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojich výpovediach uvádza, že si vykonával len svoju prácu   a nie   je si   vedomý,   že   by akýmkoľvek   spôsobom   konal   protiprávne,   je dôvodná obava, že bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech.

Vo   vzťahu   k M.   M.   okresný   súd   vo svojom   uznesení   uviedol,   že   konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu odôvodňujú obavu, že by mohol vplývať na svedkov,   a že   existuje   dôvodná   obava,   že   by   mohol   pokračovať   v páchaní   trestnej činnosti, aby si takýmto spôsobom mohol získavať finančné prostriedky.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosti, v ktorých okrem iného namietali,   že   okresný   súd   vo   svojom   uznesení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti opodstatňujúce ich väzobné stíhanie, teda že kolúznu väzbu odôvodnil len jej zákonným znením a preventívnu väzbu len konštatovaním, že by si sťažovateľ (M. M.) takto mohol zabezpečovať finančné prostriedky. Sťažovatelia okrem toho tiež namietali, že dôvodom kolúznej väzby nemôže byť skutočnosť, že obvinený popiera spáchanie trestnej činnosti, z ktorej je obvinený.

8. O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ich   ako   nedôvodné   zamietol   a väzbu   u sťažovateľov   nenahradil   dohľadom   probačného a mediačného úradníka.

Pokiaľ ide o sťažovateľa M. B., krajský súd uviedol, že aj on zistil existenciu dôvodu väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   teda   že   po   prepustení   z väzby na slobodu   by   sťažovateľ   mohol   ovplyvňovať   spoluobvinených   alebo   svedkov,   čo vyplývalo z dovtedy zabezpečených dôkazov, na ktoré podrobne poukázal okresný súd.

Vo vzťahu k sťažovateľovi M. M. krajský súd uviedol, že sa s názorom okresného súdu plne stotožňuje a v odôvodnení napadnutého uznesenia doplnil, že v danej veci ešte nebol   vypočutý   spoluobvinený   R.   Š.,   ktorého   by   mohol   sťažovateľ   ovplyvňovať. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa krajský súd nevyjadril.

9. Sťažovatelia pred ústavným súdom namietajú, že krajský súd sa v napadnutom uznesení dôsledne nezaoberal ich sťažnostnými námietkami, čím malo dôjsť k porušeniu ich v petite sťažností označených práv. Sťažovatelia tvrdia, že všeobecné súdy neuviedli, aké konkrétne dôvody opodstatňovali ich väzobné stíhanie. Navyše, väzobné stíhanie nemôže byť založené len na skutočnosti, že popreli spáchanie trestnej činnosti.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že k prepisom telefonických rozhovorov v spise chýba preukázanie   ich   zákonného   dôvodu,   teda   príkaz   súdu   na   odpočúvanie   a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 a nasl. Trestného poriadku.

Napokon sťažovatelia poukazujú na zásadu proporcionality väzby a na skutočnosť, že dosiaľ viedli bezúhonný život, s čím sa okresný súd ani krajský súd nevysporiadali.

10. K sťažnostiam sa listom doručeným ústavnému súdu 5. augusta 2014 vyjadril krajský   súd   prostredníctvom   svojej   predsedníčky   a   navrhol   sťažnosti   sťažovateľov nevyhovieť. Uviedol, že sa dostatočným spôsobom zaoberal jednotlivými dôvodmi väzby i námietkami sťažovateľov a že nad rámec ich námietok sa navyše zaoberal aj možnosťou nahradenia väzby jedným z alternatívnych inštitútov nahradenia väzby. Ďalej uviedol, že pri namietanom   nedodržaní   zásady   proporcionality   sťažovatelia   neuviedli   žiaden   právny argument.   Taktiež   nemožno   prihliadať   len   na   samotné   tvrdenie   o bezúhonnom   spôsobe života   sťažovateľov,   ktoré   v čase   rozhodovania   súdu   nebolo   dostatočne   a relevantne preukázané.   Okrem   toho   väzba   u sťažovateľov   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nepresiahla   ani   dolnú   hranicu   trestnej   sadzby.   Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľov,   že dôvodom   ich   väzobného   stíhania   je   popieranie   spáchania   trestnej   činnosti,   tak   ide o ich ničím   neobjektivizovaný   subjektívny   pocit.   Navyše   o tom,   že   krajský   súd   vždy dôsledne   skúma   uznesenie   o väzbe,   svedčí   aj   jeho   uznesenie   sp.   zn.   2   Tpo   24/2014 z 30. mája 2014, ktorým boli po zrušení uznesenia súdu prvého stupňa obaja sťažovatelia prepustení z väzby na slobodu   za súčasného prijatia dohľadu   mediačného   a probačného úradníka.

11. Dňa 16. júna 2014 doručili sťažovatelia ústavnému súdu „Čiastočné späťvzatie sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva,   Doplnenie   podania“.   Sťažovatelia   v   ňom vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   24/2014 z 30. mája 2014 boli obaja prepustení z väzby na slobodu, pričom väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, vzali späť svoju sťažnosť v časti, v ktorej navrhovali, aby ústavný súd nariadil   ich   bezodkladné prepustenie na slobodu,   a žiadali „navýšiť“ požadované primerané finančné zadosťučinenie z pôvodných 3 000 € na 5 000 € každému   a zároveň   navrhli   priznať im   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za ďalší   úkon právnej služby (doplnenie podania).

12.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   5   ods.   5   dohovoru   každý,   kto   bol   zatknutý   alebo   pozbavený   slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

14.   Ústavný   súd   hneď   na   úvod   zdôrazňuje,   že   rozhodnutie   o   väzbe   predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, preto aj jeho pohľad na postup súdov v tomto   smere   musí   byť prísnejší.   Obdobne Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“)   považuje   právo   na   osobnú   slobodu   zakotvené   v čl.   5   dohovoru   za   jedno z najvýznamnejších   práv   chrániacich   fyzickú   bezpečnosť   osoby,   ktoré   ako   také   má v demokratickej spoločnosti vrcholný význam (rozsudok ESĽP z 26. mája 2011 vo veci Ťupa proti Českej republike, č. 39822/07, § 45).

Obvinený môže byť do väzby vzatý len vtedy, ak (1) doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a (2) z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. V rámci posudzovania tzv. väzobných rozhodnutí všeobecných súdov je ústavný súd oprávnený zasiahnuť vtedy, ak zistí, že rozhodnutie všeobecného súdu o väzbe nie je podložené zákonným dôvodom alebo ak sú tvrdené dôvody väzby v extrémnom rozpore so zisteným skutkovom stavom alebo keď rozhodnutie nie je odôvodnené poukazom na konkrétne skutočnosti.

Výklad   zákonných   znakov  ,,konkrétnych   skutočností“   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov, ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej   trestnej   veci   musia   posúdiť,   či   vzatie   do   väzby   je   opatrením   nevyhnutným na dosiahnutie   účelu   trestného   konania   a   či   tento   účel   nemožno   dosiahnuť   inak   ani pri vynaložení všetkého úsilia a prostriedkami zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej a individualizovanej veci vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších relevantných okolností pre zásah do práva na osobnú slobodu   obvineného.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   opakovane   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje   požiadavku   náležitého   odôvodnenia   väzobných   rozhodnutí   (III.   ÚS   115/08, III. ÚS 207/2014).

16. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli orgánov verejnej moci (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité   rozhodnutie   pred   iným.   Jeho   úlohou   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;   takéto   konanie   by   bolo   porušením   obmedzenia,   ktoré   vyplýva   z   rozdelenia ústavnej   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

17. Ústavný súd aj v tejto veci pripomína, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah   do   ich   osobnej   slobody   vykonaný.   Medzi   záruky,   ktoré   garantujú   tieto   články, nepochybne   patrí   aj   právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu ponechaniu   vo   väzbe (napr.   III. ÚS 84/06,   III. ÚS 291/06),   ako aj právo   osoby   na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody,   či   skutkové   okolnosti   svedčiace   pre   i proti odkloneniu   sa   od   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a musia   tieto   dôvody   uviesť vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci Sorokin proti Rusku z 30. júla 2009, č. 7739/06, § 55).

18.   Formálne   odôvodnenie   väzby   používaním   stereotypných   formulácií v rozhodnutiach   všeobecných   súdov   vzbudzuje   podozrenie,   že   sa   súdy   dostatočne nezaoberali   konkrétnymi   okolnosťami   tak,   ako   to   vyplýva   aj   z napadnutého   uznesenia krajského súdu i z uznesenia okresného súdu.

19. Pokiaľ ide o sťažovateľa M. M., okresný súd vo svojom uznesení zistil dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, „nakoľko konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu odôvodňujú obavu, že by mohol vplývať na svedkov“, a zároveň existuje „dôvodná obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti podobného charakteru pre aký je stíhaný, aby takýmto spôsobom mohol získavať finančné prostriedky“.   K   uvedenému   okresný   súd   ďalej   doplnil,   že   obvinený   poprel   spáchanie trestnej činnosti, no z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že mal účasť na skutkoch, ktoré sú predmetom trestného stíhania. Krajský súd sa v napadnutom uznesení s názorom vyjadreným   v   uznesení   okresného   súdu „plne   stotožnil“ a   v   odôvodnení   nad   rámec odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   uviedol,   že   v   danej   veci   ešte   nebol   vypočutý spoluobvinený R. Š., ktorého by mohol sťažovateľ ovplyvňovať. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa krajský súd, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia, nevyjadril.

Z odôvodnenia   uznesenia   okresného   a napadnutého   uznesenia   krajského   súdu vyplýva,   že   všeobecné   súdy   založili   svoje   závery   pre   väzobné   stíhanie   sťažovateľov na „konkrétnych   skutočnostiach   vyplývajúcich   z   vyšetrovacieho   spisu“,   ktoré   však v odôvodnení svojich rozhodnutí ďalej nijakým spôsobom nešpecifikovali. Krajský súd síce vo   vzťahu   k sťažovateľovi   M.   M.   doplnil,   že   v   predmetnej   veci   v čase   rozhodovania krajského súdu ešte nebol vypočutý spoluobvinený R. Š., no nijakým spôsobom nevysvetlil, z akých konkrétnych skutočností vyplýva obava, že by ho sťažovateľ mohol ovplyvňovať. Samotná skutočnosť, že majú byť vykonané ďalšie procesné úkony totiž ešte neznamená, že na ne bude obvinený pôsobiť. Sťažovatelia napadli uznesenie okresného súdu okrem iného z dôvodu, že ich väzba nebola založená na konkrétnych skutočnostiach, keď okresný súd odôvodnil ich kolúznu väzbu iba jej zákonným znením. S touto zásadnou námietkou sa krajský súd vôbec nevysporiadal a v odôvodnení napadnutého uznesenia sa obmedzil iba na to,   že   sa „plne   stotožnil“ s dôvodmi   uvedenými   v uznesení   okresného   súdu,   čím nenapravil uvedené namietané pochybenie na strane súdu nižšieho stupňa.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľa   M.   B.,   okresný   súd   vo   svojom   uznesení   uviedol,   že „vzhľadom na skutočnosť, že vo svojich výpovediach uvádzal, že si vykonával len svoju prácu a nie je si vedomý, že by akýmkoľvek spôsobom konal protiprávne, je dôvodná obava, že   bude   pôsobiť   na   spoluobvinených   a svedkov,   aby   vypovedali   v jeho   prospech“. Na základe uvedeného bol podľa názoru okresného súdu u sťažovateľa daný dôvod kolúznej väzby. Krajský súd v napadnutom uznesení taktiež „zistil existenciu dôvodu väzby uvedenú v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., čo vyplýva z doteraz zabezpečených dôkazov, na ktoré podrobne poukázal súd I. stupňa“.

20. Ústavný súd v tomto bode pripomína, že dôvodom kolúznej väzby podľa § 71 písm. b) Trestného poriadku nemôže byť okolnosť, že obvinený popiera trestnú činnosť, z ktorej je obvinený alebo obžalovaný, alebo že odmieta vypovedať (R 39/1968).

Ústavný súd sa domnieva, že v prípade sťažovateľa M. B. už z logickej štruktúry citovaného   odôvodnenia   jasne   vyplýva,   že   dôvodom   jeho   väzobného   stíhania   bola skutočnosť, že poprel spáchanie trestnej činnosti („nie je si vedomý, že by akýmkoľvek spôsobom konal protiprávne“, na základe čoho existuje dôvodná obava, že „bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech“). Sťažovateľ na uvedené poukázal   vo   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Krajský   súd   sa   však v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   s týmto   jeho   zásadným   argumentom   vôbec nevysporiadal a obmedzil sa iba na konštatovanie, že „aj nadriadený súd zistil existenciu dôvodu väzby uvedenú v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., čo vyplýva z doteraz zabezpečených dôkazov, na ktoré podrobne poukázal súd I. stupňa“.

21. Už pri pohľade na uvedené dôvody je zrejmé ako paušálne, automaticky a bez starostlivého   posúdenia   veci   a individuálnych   okolností   sťažovateľov   krajský   súd k väzobnému   rozhodnutiu   pristúpil.   Ústavný   súd   preto   uvádza,   že   vzatie   sťažovateľov do väzby nebolo založené na dostatočných dôvodoch a napadnuté uznesenie krajského súdu, na základe ktorého boli sťažovatelia zbavení osobnej slobody, čo treba vždy považovať za podstatný   zásah   do   základných   práv   človeka,   treba   posudzovať   za   arbitrárne a nepreskúmateľné.

22. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že v spise chýbal príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ústavný súd v tomto bode odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej   dotknutá   osoba,   ktorej   rozhovor   bol   takto   odpočúvaný,   môže   v   trestnom   konaní pred súdom   namietať   nezákonnosť   odpočúvania   a   z   toho   vyplývajúcu   nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní, či už ako obžalovaná alebo ako poškodená (I. ÚS 274/05). Vzhľadom na to, že predmetná trestná vec v čase podania sťažnosti nedospela do štádia súdneho   konania,   a vzhľadom   na   to,   že   predmetom   tohto   konania   je   iba   posudzovanie rozhodnutia   o väzbe   sťažovateľov,   ústavný   súd   tejto   časti   sťažnosti   nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

23.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   krajský   súd napadnutým   uznesením,   pri   ktorom   boli   nedôsledne   preskúmané   všetky   námietky sťažovateľov proti rozhodnutiu o väzbe, porušil ich základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Keďže ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru,   rozhodol   aj   o zrušení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (bod   2   výroku nálezu).

24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že vzhľadom na to, že sťažovatelia boli uznesením krajského   súd   sp.   zn.   2   Tpo   24/2014   z   30.   mája 2014   prepustení   z väzby na slobodu, neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému súdu. Je to tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu minulú. Fakticky totiž odpadol dôvod, aby krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, pokračoval v tom štádiu konania, ktoré   bezprostredne   predchádzalo   vydaniu   zrušeného   rozhodnutia.   V tomto   prípade   už chýba   bezprostredný   a prítomný   zásah   do   základného   práva   na   rešpektovanie   osobnej slobody, ktorý je jediným dôvodom zrušenia rozhodnutia o väzbe.

25. Sťažovatelia sa ďalej domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € (v doplnení podania zo 16. júna 2014 „navýšené“ na 5 000 €) každému z dôvodu, že zásahom do ich práv trpia nielen oni, ale aj celé ich rodiny, a bola im tak spôsobená nemateriálna ujma. Zároveň zastávali názor, že samotné konštatovanie porušenia práva v ich prípade nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá im bola väzbou spôsobená.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Zohľadňujúc   predovšetkým   charakter   a   intenzitu   porušenia   základných   práv sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že len vyslovenie porušenia základných práv v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov   považuje za primerané v sume 1 000 € pre každého sťažovateľa (bod 3 výroku tohto nálezu). Pre túto vec je významné stanovisko ESĽP, ktoré zastáva k čl. 5 ods. 5 dohovoru a podľa ktorého „každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie“. Porušenie vnútroštátneho práva pri zatknutí, zadržaní alebo väzbe   vždy   zakladá   právo   na   odškodnenie   podľa   čl.   5   ods.   5   dohovoru   (REPÍK,   B.: Európsky dohovor o ľudských právach a trestné právo. Praha: Orac 2002. s. 252 a 253).

26.   Sťažovatelia   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadali   priznať   aj náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   za   šesť   úkonov   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti sťažovateľov, doplnenie podania – a to vo vzťahu k obom sťažovateľom) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 € na jedného sťažovateľa, čo spolu s režijným paušálom 3 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 € na jedného sťažovateľa.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vychádzajúc   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   konania v celkovej sume 284,08 € každému z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 134 € a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd na účet právnej zástupkyne sťažovateľov. Pokiaľ ide o podanie sťažovateľov zo 16. júna 2014, ústavný súd ho vzhľadom na jeho obsah nevyhodnotil ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014