znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 250/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.   B.   F.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   488/2013 až sp. zn. Rvp 773/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trenčíne uvedenými v prílohe tohto uznesenia a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 488/2013 až sp.   zn.   Rvp   773/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré bude ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 488/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   4.   januára 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu   v Trenčíne   (ďalej len   „krajský   súd“)   uvedenými v   prílohe tohto uznesenia   (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)   doručila   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.   Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom do jej základných   práv,   najmä   práva   na   poskytnutie   súdnej   ochrany   v   zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené okresným súdom pod spisovými značkami uvedenými v prílohe tohto uznesenia.

Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom, v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,   že okresný   súd,   ktorý   zapríčinil   svojím   nesprávnym úradným   postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania   na   konaní   (priamo   výkonom   funkcie   sudcu   na   súde,   ktorý   škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V   sporoch   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky   nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu   sudcovia,   ktorí   sú   kolegovia   na   tom   istom   súde,   paralelne   riešiť,   a   spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d)   Súd   musí   byť   inter   alia   nezávislí   od   strán   v   spore.   Ak   je   súdom   Okresný súd Trenčín   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky,   ktorý   obhajuje   postupy   sudcu   a   zamestnancov   Okresného   súdu Trenčín, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Trenčín a škoda nenastala,   nemožno hovoriť   o tom,   že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona   č.   514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú   náhradu   voči   zodpovednej   osobe,   teda   sudcovi.   Sudca   má   záujem   na   tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči   nemu,   či   jeho   kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   v   napadnutých   rozhodnutiach   dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv   uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí   diskreditácii   Slovenskej   republiky   na   pôde   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu“.

Podľa   sťažovateľky „V   danej   veci   nie   je   možné   nastoliť   nápravu   porušených práv podaním   dovolania   z   dôvodu   podľa   ust.   § 237   písm.   g)   OSP   (dovolanie nie je prípustné)!   Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“ V tejto súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach vedených pod sp. zn.   I. ÚS 265/05,   III. ÚS 24/05   a   sp. zn.   III. ÚS 74/2011,   v   ktorých preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu   prax   podľa   sťažovateľky   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   porušil   práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a   rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu, zruší napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka   súčasne   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   rozhodol   o   odklade vykonateľnosti   napadnutých   uznesení   krajského súdu,   pretože ide „o   nastolenie   súladu s verejným   záujmom   na   riadnom   dodržiavaní   záväznej   právnej   regulácie   všeobecnými súdmi Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 488/2013 až sp. zn. Rvp 773/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými   rozhodnutiami   krajský   súd   nevylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu z prerokovávania   a   rozhodovania   predmetných   vecí   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo   pred   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky   v   prípadoch   ustanovených   zákonom. Tieto práva   vyplývajú z ústavnoprocesných   princípov   konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46   až čl.   50   ústavy)   a   patrí   medzi   ne   aj   právo   každého   na   rozhodnutie   jeho   veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   12   až §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov” (I. ÚS 24/00).

Pokiaľ   právny   poriadok   pripúšťa   iné   možnosti   nápravy   pomocou   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

Pokiaľ   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   na   jej   námietky   neprihliadal a napadnutými   rozhodnutiami   rozhodol   zjavne neodôvodnene,   potom   mala   právo   podať proti nim mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Ustanovenie § 237 písm. g) OSP zakladá   totiž   prípustnosť   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   aj skutočnosť,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   V   tomto   prípade   v   predmetných konaniach teda opätovne existoval „iný súd“, a to najvyšší súd ako súd dovolací povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali proti napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše   ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcu   konajúceho   v   sťažovateľkinej   veci,   môže sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   novej   námietky   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval,   ak   v   námietke   boli   uvedené   nové   skutočnosti“ (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013

Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 250/2013

Por. č. Uznesenia   Krajského   súdu

v Trenčíne (sp. zn.)Uznesenia   Okresného   súdu Trenčín (sp. zn.)

1.4 NcC 260/201222 C 375/2012

2.4 NcC 251/201222 C 366/2012

3.4 NcC 230/201215 C 133/2012

4.19 NcC 241/201215 C 134/2012

5.17 NcC 262/201222 C 383/2012

6.4 NcC 262/201222 C 381/2012

7.4 NcC 186/201222 C 384/2012

8.19 NcC 260/201222 C 385/2012

9.6 NcC 122/201222 C 386/2012

10.19 NcC 178/201222 C 387/2012

11.4 NcC 261/201222 C 388/2012

12.6 NcC 50/201215 C 87/2012

13.17 NcC 74/201215 C 88/2012

14.6 NcC 112/201215 C 177/2012

15.19 NcC 274/201222 C 379/2012

16.19 NcC 259/201222 C 378/2012

17.17 NcC 261/201222 C 376/2012

18.4 NcC 131/201215 C 101/2012

19.19 NcC 131/201215 C 100/2012

20.19 NcC 66/201215 C 98/2012

21.4 NcC 66/201215 C 97/2012

22.4 NcC 137/201215 C 117/2012

23.19 NcC 85/201215 C 202/2012

24.19 NcC 87/201215 C 209/2012

25.17 NcC 233/201215 C 128/2012

26.6 NcC 157/201215 C 129/2012

27.4 NcC 236/201215 C 125/2012

28.17 NcC 237/201215 C 124/2012

29.17 NcC 234/201215 C 122/2012

30.17 NcC 167/201215 C 183/2012

31.4 NcC 103/201215 C 174/2012

32.4 NcC 154/201215 C 113/2012

33.19 NcC 134/201215 C 112/2012

34.6 NcC 90/201215 C 111/2012

35.17 NcC 137/201215 C 110/2012

36.17 NcC 155/201215 C 116/2012

37.19 NcC 152/201215 C 115/2012

38.19 NcC 153/201215 C 114/2012

39.19 NcC 232/201215 C 121/2012

40.19 NcC 156/201215 C 120/2012

41.4 NcC 157/201215 C 118/2012

42.19 NcC 243/201215 C 107/2012

43.17 NcC 134/201215 C 106/2012

44.19 NcC 133/201215 C 105/2012

45.4 NcC 134/201215 C 104/2012

46.17 NcC 132/201215 C 103/2012

47.19 NcC 130/201215 C 102/2012

48.19 NcC 132/201215 C 108/2012

49.4 NcC 156/201215 C 119/2012

50.19 NcC 236/201215 C 123/2012

51.17 NcC 239/201215 C 126/2012

52.19 NcC 99/201215 C 168/2012

53.17 NcC 113/201215 C 161/2012

54.4 NcC 84/201215 C 201/2012

55.6 NcC 57/201215 C 203/2012

56.6 NcC 161/201215 C 93/2012

57.19 NcC 69/201215 C 92/2012

58.4 NcC 70/201215 C 91/2012

59.6 NcC 193/201215 C 90/2012

60.17 NcC 73/201215 C 89/2012

61.6 NcC 207/201212 C 298/2012

62.6 NcC 160/201222 C 363/2012

63.6 NcC 159/201222 C 365/2012

64.6 NcC 173/201222 C 377/2012

65.6 NcC 174/201222 C 382/2012

66.6 NcC 199/201222 C 327/2012

67.6 NcC 120/201222 C 330/2012

68.6 NcC 185/201222 C 331/2012

69.6 NcC 188/201222 C 338/2012

70.6 NcC 155/201222 C 357/2012

71.17 NcC 179/201222 C 297/2012

72.19 NcC 20/201214 C 372/2012

73.19 NcC 147/201214 C 359/2012

74.17 NcC 148/201214 C 360/2012

75.19 NcC 146/201214 C 361/2012

76.4 NcC 153/201214 C 363/2012

77.19 NcC   145/201214 C 362/2012

78.17 NcC 240/201214 C 352/2012

79.17 NcC 210/201214 C 366/2012

80.17 NcC 154/201214 C 365/2012

81.6 NcC 192/201214 C 364/2012

82.19 NcC   150/201214 C 354/2012

83.4 NcC 209/201214 C 353/2012

84.19 NcC   208/201214 C 355/2012

85.4 NcC 149/201214 C 356/2012

86.4 NcC 147/201214 C 358/2012

87.6 NcC 102/201214 C 357/2012

88.19 NcC   237/201214 C 348/2012

89.4 NcC 152/201214 C 347/2012

90.17 NcC 133/201214 C 346/2012

91.6 NcC 88/201214 C 345/2012

92.19 NcC   163/201215 C 193/2012

93.17 NcC 86/201215 C 200/2012

94.4 NcC 105/201215 C 169/2012

95.4 NcC 102/201215 C 167/2012

96.19 NcC   100/201215 C 166/2012

97.19 NcC   101/201215 C 165/2012

98.4 NcC 167/201215 C 199/2012

99.19 NcC   102/201215 C 164/2012100.17 NcC 318/201215 C 163/2012101.17 NcC 153/201214 C 349/2012102.4 NcC 82/201215 C 54/2012103.17 NcC 246/201215 C 55/2012104.19 NcC   80/201215 C 56/2012105.6 NcC 55/201215 C 57/2012106.6 NcC 54/201215 C 58/2012107.17 NcC 165/201215 C 198/2012108.17 NcC 166/201215 C 197/2012109.6 NcC 49/201215 C 162/2012110.6 NcC 162/201215 C 195/2012111.6 NcC 110/201215 C 194/2012112.19 NcC   264/201222 C 262/2012113.4 NcC 237/201215 C 145/2012114.6 NcC 48/201215 C 143/2012115.19 NcC   175/201222 C 259/2012116.4 NcC 264/201222 C 260/2012117.4 NcC 111/201215 C 146/2012118.17 NcC 111/201215 C 147/2012119.17 NcC 77/201215 C 85/2012120.17 NcC 75/201215 C 61/2012121.4 NcC 74/201215 C 86/2012122.6 NcC 184/201212 C 276/2012123.4 NcC 97/201211 C 235/2012124.17 NcC 97/201211 C 236/2012125.4 NcC 95/201211 C 237/2012126.17 NcC 93/201211 C 238/2012127.17 NcC 92/201211 C 239/2012128.19 NcC   92/201211 C 221/2012129.17 NcC 214/201212 C 376/2012

130.17 NcC 228/201212 C 375/2012131.17 NcC 209/201212 C 372/2012132.17 NcC 145/201214 C 327/2012133.17 NcC 144/201214 C 328/2012134.4 NcC 145/201214 C 329/2012135.4 NcC 308/201222 C 299/2012136.19 NcC   143/201214 C 326/2012137.4 NcC 148/201214 C 323/2012138.17 NcC 150/201214 C 324/2012139.17 NcC 136/201214 C 325/2012140.19 NcC   144/201214 C 320/2012141.6 NcC 91/201214 C 319/2012142.4 NcC 144/201214 C 331/2012143.6 NcC 99/201214 C 341/2012144.19 NcC   238/201214 C 340/2012145.19 NcC   234/201214 C 339/2012146.19 NcC   149/201214 C 322/2012147.19 NcC   135/201214 C 321/2012148.17 NcC 147/201214 C 342/2012149.4 NcC 240/201214 C 343/2012150.4 NcC 316/201214 C 344/2012151.6 NcC 101/201214 C 330/2012152.4 NcC 239/201214 C 351/2012153.6 NcC 103/201214 C 350/2012154.6 NcC 100/201214 C 338/2012155.19 NcC   235/201214 C 337/2012156.19 NcC   154/201214 C 336/2012157.17 NcC 238/201214 C 335/2012158.6 NcC 97/201214 C 334/2012159.17 NcC 149/201214 C 333/2012160.17 NcC 156/201214 C 332/2012161.17 NcC 211/201214 C 373/2012162.17 NcC 282/201214 C 375/2012163.6 NcC 140/201214 C 374/2012164.4 NcC 210/201214 C 376/2012165.19 NcC   285/201214 C 367/2012166.4 NcC 286/201214 C 378/2012167.19 NcC   210/201214 C 377/2012168.4 NcC 287/201214 C 368/2012169.17 NcC 242/201214 C 370/2012170.17 NcC 287/201214 C 369/2012171.6 NcC 139/201214 C 371/2012172.19 NcC   304/201227 C 302/2012173.19 NcC   306/201227 C 301/2012174.19 NcC   106/201227 C 300/2012

175.19 NcC   38/201227 C 272/2012176.17 NcC 35/201227 C 270/2012177.17 NcC 36/201227 C 269/2012178.19 NcC   33/201227 C 268/2012179.4 NcC 36/201227 C 267/2012180.4 NcC 288/201227 C 303/2012181.19 NcC   250/201212 C 222/2012182.17 NcC 182/201212 C 346/2012183.17 NcC 183/201212 C 345/2012184.6 NcC 123/201212 C 344/2012185.6 NcC 134/201212 C 314/2012186.6 NcC 74/201227 C 295/2012187.17 NcC 68/201215 C 99/2012188.17 NcC 102/201215 C 158/2012189.19 NcC   170/201212 C 269/2012190.17 NcC 174/201212 C 266/2012191.17 NcC 112/201215 C 157/2012192.19 NcC   104/201215 C 149/2012193.6 NcC 158/201215 C 127/2012194.19 NcC   42/201227 C 332/2012195.6 NcC 196/201227 C 373/2012196.4 NcC 294/201227 C 374/2012197.4 NcC 295/201227 C 375/2012198.19 NcC   185/201212 C 354/2012199.17 NcC 204/201212 C 313/2012200.4 NcC 206/201212 C 307/2012201.6 NcC 133/201212 C 306/2012202.4 NcC 199/201212 C 305/2012203.4 NcC 201/201212 C 304/2012204.17 NcC 83/201215 C 228/2012205.6 NcC 197/201227 C 376/2012206.17 NcC 297/201227 C 377/2012207.4 NcC 310/201227 C 371/2012208.19 NcC   309/201227 C 372/2012209.17 NcC 32/201227 C 368/2012210.4 NcC 34/201227 C 369/2012211.4 NcC 311/201227 C 370/2012212.19 NcC   293/201227 C 378/2012213.17 NcC 306/201227 C 331/2012214.4 NcC 123/201214 C 275/2012215.19 NcC   43/201227 C 330/2012216.4 NcC 45/201227 C 329/2012217.4 NcC 80/201215 C 220/2012218.6 NcC 53/201215 C 221/2012219.19 NcC   82/201215 C 223/2012

220.19 NcC   70/201215 C 224/2012221.19 NcC   81/201215 C 225/2012222.17 NcC 84/201215 C 226/2012223.19 NcC   71/201215 C 227/2012224.17 NcC 33/201227 C 254/2012225.19 NcC   115/201211 C 390/2012226.17 NcC 118/201211 C 391/2012227.4 NcC 118/201211 C 392/2012228.4 NcC 151/201211 C 269/2012229.6 NcC 35/201227 C 286/2012230.17 NcC 139/201227 C 285/2012231.4 NcC 161/201211 C 267/2012232.19 NcC   203/201211 C 266/2012233.4 NcC 160/201211 C 265/2012234.17 NcC 34/201227 C 250/2012235.4 NcC 51/201227 C 287/2012236.6 NcC 25/201227 C 277/2012237.6 NcC 37/201227 C 276/2012238.6 NcC 72/201227 C 304/2012239.17 NcC 101/201211 C 257/2012240.19 NcC   98/201211 C 256/2012241.6 NcC 119/201212 C 254/2012242.6 NcC 165/201212 C 255/2012243.6 NcC 36/201227 C 280/2012244.19 NcC   52/201227 C 279/2012245.4 NcC 290/201227 C 278/2012246.6 NcC 107/201211 C 262/2012247.4 NcC 165/201211 C 261/2012248.17 NcC 140/201211 C 345/2012249.19 NcC   199/201211 C 344/2012250.19 NcC   137/201211 C 343/2012251.6 NcC 93/201211 C 342/2012252.19 NcC   136/201211 C 341/2012253.19 NcC   126/201211 C 340/2012254.17 NcC 58/201227 C 273/2012255.4 NcC 159/201211 C 263/2012256.19 NcC   160/201211 C 268/2012257.17 NcC 49/201227 C 257/2012258.19 NcC   48/201227 C 256/2012259.17 NcC 50/201227 C 255/2012260.4 NcC 33/201227 C 253/2012261.17 NcC 119/201211 C 388/2012262.6 NcC 80/201211 C 389/2012263.19 NcC   116/201211 C 387/2012264.19 NcC   36/201227 C 261/2012

265.4 NcC 39/201227 C 260/2012266.4 NcC 48/201227 C 259/2012267.19 NcC   47/201227 C 258/2012268.17 NcC 161/201211 C 386/2012269.19 NcC   32/201227 C 266/2012270.4 NcC 37/201227 C 265/2012271.4 NcC 47/201227 C 264/2012272.6 NcC 32/201227 C 263/2012273.19 NcC   45/201227 C 262/2012274.19 NcC   279/201222 C 231/2012275.4 NcC 185/201222 C 233/2012276.4 NcC 195/201222 C 234/2012277.19 NcC   268/201222 C 266/2012278.19 NcC   183/201222 C 265/2012279.19 NcC   262/201222 C 264/2012280.19 NcC   176/201222 C 218/2012281.19 NcC   263/201222 C 263/2012282.19 NcC   192/201222 C 219/2012283.17 NcC 194/201222 C 221/2012284.17 NcC 191/201222 C 223/2012285.17 NcC 189/201222 C 225/2012286.19 NcC   187/201222 C 226/2012