znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 250/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., toho času vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Tost   8/2012 z 13. marca 2012   v spojení   s uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku sp. zn. PK-1T/26/2011 z 23. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK-1T/26/2011 z 23. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   počas   pojednávania špecializovaného   súdu   21.   februára   2012   požiadal   o prepustenie   z väzby.   Z dôvodu vyhlásenia konečného rozhodnutia a aj v kontexte žiadostí o prepustenie z väzby podaných okrem   sťažovateľa   aj   ďalšími   spoluobžalovanými   v ich   spoločnej   trestnej   veci   bolo pojednávanie odročené na 23. február 2012. Na tomto pojednávaní špecializovaný súd inter alia rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   o zamietnutí   žiadostí   z 20.   a 21.   februára   2012 podaných   sťažovateľom   a aj   ďalšími   spoluobžalovanými.   Najvyšší   súd   o   podaných sťažnostiach   proti   napadnutému   rozhodnutiu špecializovaného súdu   rozhodol   uznesením sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 tak, že ich zamietol pre ich nedôvodnosť podľa § 193   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je koncentrovaná do dvoch častí. V prvej   napáda   spôsob   rozhodovania   špecializovaného   súdu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej súd rozhodol síce na verejnom pojednávaní, ale bez jeho prítomnosti,   preto   sa   nemohol   účinným   spôsobom   brániť   a predkladať   súdu   svoje argumenty. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „V tejto súvislosti namietam, že Šts rozhodol o ponechaní vo väzbe sice na verejnom pojednávaní, ale bez mojej prítomnosti a bez toho aby som sa mohol pred Šts osobne vyjadriť. Takýto postup súdu je porušením principu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý súdny proces. Dôsledku postupu súdu som nemal možnosť uplatniť svoje argumenty. Procesný postup súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v týchto   smeroch   poskytnutá   rozumná priležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne nevýhodnejšej pozicie v porovnaní s druhou stranou... Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie principu rovnosti zbraní predstavujú základné procesné garancie uplatnitelné   vo veciach   tykajúcich   sa pozbavenia osobnej   slobody väzbou.“ V dôsledku zadržania   jeho   zvoleného   obhajcu   poukázal   na   to,   že   súd „... mal   umožniť   znova obžalovanému po zaistení jeho zvoleného advokata zvoliť si svojho obhajcu, čo ma prednosť pred ustanoveným nahradným obhajcom čo je zavažné procesné pochybenie zo strany súdu a skratené právo na obhajobu.“.

V druhej   časti   podanej   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   súdy nezdôvodnili potrebu jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe poukazom na konkrétne dôvody a skutočnosti   týkajúce   sa   len   jeho   osoby,   ale   poukázali   na   všeobecné   a pre   viacerých spoluobžalovaných spoločné dôvody väzby – „... poukazujem na to, že odôvodnenia mojej väzby sú v zasade rovnaké v navrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach o mojho vzatia do väzby až po vynesenie nepravoplatného rozsudku. Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachadzajuca sa vo väzbe može svoje právo žiadať   o prepustenie   z väzby   a podávať   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiam   o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je ona individuálne držana vo väzbe.“. Svoju argumentáciu podporil aj poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

4.   V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   nález a vyslovil, že

„1. bol porušený čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 5 ods. 3 Dohovoru

2. bolo porušené moje právo na obhajobu.

3. bol porušený čl. 17 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, čl. 5 ods. 3 Dohovoru

4. aby Ústavný súd nariadil Najvyššiemu súdu, aby zrušil uznesenie zo dňa 13. 3. 2012 a prepustil ma z väzby na slobodu.“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä   ak   nemožno   jeho   totožnosť   ihneď   zistiť,   ak   nemá   stále   bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného   neumožňuje   jeho   výsluch.  ...   Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma   nadriadený   orgán   správnosť   výrokov   napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a konanie   predchádzajúce   týmto výrokom napadnutého uznesenia...

15.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-1T/26/2011 z 23. februára 2012 a jeho postupom, ktorý mu   predchádzal, v konaní   o jeho   žiadosti   z 21.   februára   2012,   ktorou   sa   domáhal prepustenia z väzby na slobodu.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím špecializovaného súdu

16. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

17.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutie   špecializovaného   súdu   v trestnej   veci sťažovateľa,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ďalšieho trvania väzby

18.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

19. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 v podstatnom uviedol:

„Trestné   stíhanie   proti   obžalovaným   sa   vedie   väzobne,   pričom   všetci   traja obžalovaní   boli   vzatí   do   väzby   na   základe   návrhu   prokurátora   uznesením   sudcu   pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 20. februára 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. marca 2010, sp. zn. 6 Tost 7/2010, podľa § 72 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 71 ods.   1   písm.   a/,   písm.   b/,   písm.   c/   Tr.   por.   a   väzba   začala   plynúť   16.   februára   2010. V priebehu prípravného konania ako aj v priebehu hlavných pojednávaní na súde prvého stupňa o väzbe obžalovaných opakovane rozhodoval nielen sudca pre prípravné konanie, resp.   senát súdu prvého stupňa,   ale dôvodmi väzby sa opakovane zaoberali   aj viaceré senáty Najvyššieho súdu, pričom konštatovali, že na dôvodoch väzby sa u obžalovaných od pôvodného rozhodovania nič nezmenilo.

Na ostatnom hlavnom pojednávaní obžalovaný A. B. (na č. l. 8989), obžalovaný M. B. (na č. l. 9057) a F. K. (na č. l. 9051) požiadali o prepustenie z väzby na slobodu. Vo svojej žiadosti v podstate všetci traja uvádzali, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili a podľa   nich   dôvody   väzby   pominuli.   O   týchto   žiadostiach   bolo   rozhodnuté   napadnutým uznesením.

V   prerokúvanej   veci   podľa   zistenia   Najvyššieho   súdu   sa   súd   prvého   stupňa starostlivo   zaoberal   podstatnými   okolnosťami   dôležitými   pre   rozhodnutie   o   väzbe obžalovaných.   So   závermi   súdu   prvého   stupňa   sa   plne   stotožňuje,   a   preto   na   jeho argumentáciu   uvedenú   v   odôvodnení   rozhodnutia   stručne   odkazuje.   Námietky   uvedené v sťažnosti obžalovaného M. B. nepovažuje za dôvodné. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je v prípade všetkých troch obžalovaných opodstatnený vzhľadom k tomu, že obžalovaní   boli   vyššie citovaným   rozsudkom,   hoci   zatiaľ   nie právoplatne,   uznaní   za vinných z obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej činnosti, za ktorú im boli uložené veľmi citeľné nepodmienečné tresty odňatia slobody. Už samotná táto skutočnosť podľa ustálenej súdnej praxe zakladá dôvodnú obavu z možného úteku obžalovaných, z ich vyhýbania sa trestnému stíhaniu, či uloženému trestu odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené skutočnosti,   na   ktoré   bolo   poukazované   už   v predchádzajúcich   rozhodnutiach   o   väzbe obžalovaných.

Pokiaľ ide o druhý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., tzv. kolúznej väzby, sťažnostný súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa. Trestné stíhanie ešte nie je právoplatne ukončené, nie je vylúčené, že vo veci bude potrebné doplniť dokazovanie výsluchmi ďalších svedkov a vzhľadom na zistené aktivity bývalého obhajcu obžalovaných sú obavy z marenia objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie plne opodstatnené.

Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods.   1 písm. c/ Tr. por., ten je daný u všetkých troch obvinených už samotnou povahou trestnej činnosti. Reálnosť tejto obavy vyplýva z toho, že trestná činnosť obžalovaných nespočívala len v nejakom náhodnom či ojedinelom   konaní.   Trestná   vec   obžalovaných   je   súčasťou   trestnej   činnosti   zločineckej skupiny, v ktorej sú trestné stíhané aj ďalšie osoby.

Zároveň je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa koná v posudzovanej veci plynulo a sťažnostný súd v tejto súvislosti nezistil na strane súdu prvého stupňa žiadne neodôvodnené   prieťahy.   Obžaloba   bola   podaná   na   súde   prvého   stupňa   30.   júna   2011, hlavné pojednávanie prebiehalo od 12. septembra 2011 do 23. februára 2012, kedy bol vyhlásený rozsudok, ktorým boli obžalovaní uznaní za vinných a boli im uložené vyššie uvedené tresty odňatia slobody. Vzhľadom na počet obžalovaných a rozsah ich trestnej činnosti možno konštatovať, že súd prvého stupňa pri dodržaní základných zásad trestného konania rozhodol vo veci v primeranej lehote.“

20.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   najvyššieho   súdu sp.   zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-1T/26/2011 z 23.   februára   2012   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:

«S   poukazom   na...   skutočnosti,   že   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu u všetkých   troch   obžalovaných   boli   podané   po   uplynutí   30-tich   dní   odo   dňa,   keď rozhodnutie o ich predchádzajúcich žiadostiach nadobudlo právoplatnosť, súd rozhodoval o všetkých troch žiadostiach a skúmal u nich dôvody väzby. U obžalovaného A. B. bral do úvahy   jeho   argumentáciu   z   písomnej   žiadosti,   u   obžalovaného   F.   K.   vychádzal   zo záverečnej reči JUDr. J. a u obžalovaného M. B. z jeho záverečnej reči.

Skôr,   než   súd   odôvodní   jednotlivé   väzobné   dôvody,   poukazuje   na   špecifický charakter trestnej činnosti v danej veci, kedy je všetkým trom obžalovaným kladené za vinu členstvo   v zločineckej   skupine.   Podľa   názoru   súdu   vykonaným   dokazovaním   bolo preukázané, že v zločineckej skupine sa praktizovali spôsoby, kedy jej členovia svoj úmysel často krát realizovali prostredníctvom ďalších členov zločineckej skupiny. Vzhľadom na to, že dokazovanie bolo ukončené, vo veci samej bol vyhlásený rozsudok, súd poukazuje na konkrétne situácie,   ktoré vzal za preukázané.   Obžalovaný A.   B.   pri udelení súhlasu ku konkrétnym skutkom tento podmienil tým, aby napríklad na podpálenie bol niekto najatý. Keď došlo k útoku na podnik v H., nemali to urobiť domáci, dokonca ani nie S., ktorých mohli poznať, ale urobila to časť skupiny z B. Súd z týchto dôvodov posudzoval dôvody väzby nielen individuálne, podľa konkrétnych aktivít jednotlivca, ale aj podľa spôsobov činnosti   celej   zločineckej   skupiny,   ktorej   boli   členmi.   Spravujúc   sa   takýmto   právnym hodnotením posudzoval dôvody väzby u všetkých troch obžalovaných v týchto súvislostiach. K   dôvodom   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   t.   j.   ku   tzv. „útekovej väzbe“ súd poukazuje na dôvody konštatované pri vzatí, v tom čase obvinených do   väzby,   kedy   sa   ukrývali   v   súvislosti   s   inou   vecou,   ktoré   sú   naďalej   aktuálne   aj   s poukazom na výpoveď svedka P. B., ktorý tiež potvrdil, ako dostal pokyn opustiť Slovensko a najmä s poukazom na fakt, že najvyššie postavený člen S. časti skupiny – M. B. je stále na úteku a súd proti nemu konal ako proti ušlému. K tomuto súd poukazuje na výpoveď svedka K., ktorý popisoval ako obžalovaný A. B. vyčítavým a zlostným spôsobom reagoval, že nebol rovnako ako M. B. informovaný o policajnej akcii, v rámci ktorej došlo k jeho zadržaniu. Z vyššie uvádzaných trestov, ktoré boli obžalovaným uložené je zrejmá aj ďalšia náležitosť takéhoto dôvodu väzby v zmysle hrozby vysokých trestov.

Čo sa týka dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. tzv. „kolúznej väzby“ súd poukazuje najmä na aktivity JUDr. K., obhajcu obžalovaných A. B. a M.   B.   V   tejto   súvislosti   nemožno   nepoukázať   opätovne   na   výpoveď   svedka   B.,   ktorý uviedol, ako po zadržaní bez jeho iniciatívy prišiel za ním obhajca, ktorý ho usmerňoval ako sa má správať. Tieto praktiky potvrdzuje aj obžalovaný P. vo svojej výpovedi. Z výsledkov dokazovania   vyplýva,   že   je   vedené   trestné   stíhanie   aj   voči   ďalším   členom   zločineckej skupiny, avšak určite nie všetkým, čo odôvodňuje obavu z marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné konanie v ktoromkoľvek štádiu.

V súvislosti s dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. tzv. „útekovou väzbou“ súd u obžalovaného A. B. poukazuje na množstvo skutkov, pre ktoré ho súd uznal vinným, pričom bol v rámci štruktúry zločineckej skupiny na vyššom stupni, s tak povediac rozhodovacou právomocou. Obžalovaný B. sa dopustil rovnako väčšieho počtu skutkov, vo vzťahu k predchádzajúcemu odsúdeniu, niektorých aj počas skúšobnej doby. U obžalovaného   K.   napriek   fikcii   neodsúdenia,   súd   poukazuje   na   tri   záznamy   v   registri trestov.   Záver   k   obave   z   pokračovania   v   trestnej   činnosti   súd   nemôže   posudzovať   od rozhodnutia o ich vzatí do väzby, ale z predchádzajúceho spôsobu ich života a z charakteru prejednávanej trestnej činnosti.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   súd   mal   za   preukázanú   formálnu existenciu dôvodov väzby a pri posudzovaní materiálnych podmienok väzby súd odkazuje na rozsudok vo veci samej.»

21. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval, a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom   legitímne a právne   akceptovateľné.   Zo   záverov,   ku   ktorým   dospel   najvyšší   súd   pri   posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd a špecializovaný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj najvyšší súd, pozn.) skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných   ustanovení Trestného poriadku,   ale aj z hľadiska   rešpektovania základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   garantovaných   ústavou   a dohovorom.   Ústavne súladným spôsobom už špecializovaný súd zdôvodnil potrebu poukázať na spoločné prvky väzobného stíhania nielen sťažovateľa, ale aj ďalších spoluobvinených determinovaných organizovaným   prvkom   ich   trestnej   činnosti   a faktickým   konaním   ako   spolupáchateľov a členov zločineckej skupiny: „Súd... posudzoval dôvody väzby nielen individuálne, podľa konkrétnych aktivít jednotlivca, ale aj podľa spôsobov činnosti celej zločineckej skupiny, ktorej boli členmi.“ Potrebu ďalšieho zotrvania sťažovateľa (a ďalších spoluobžalovaných vo väzbe, pozn.) obidva súdy zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej, kolúznej a prevantívnej väzby podporených konkrétnymi   zisteniami   vyplývajúcimi   tak   z vykonaného   dokazovania,   napr. „...   súd poukazuje najmä na aktivity... obhajcu obžalovaných A. B. a M. B.“, ako aj z písomných podkladov doložených v spisovom materiáli, napr. „Obžalovaný B. sa dopustil rovnako väčšieho počtu skutkov... niektorých aj počas skúšobnej doby.“

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného   ako   zo   zákonného dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu   vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho   o zákonnosti   väzby,   konštatoval,   že   otázka,   či   je   väzba   zákonná,   má   byť vyriešená   nielen   s poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).

24. Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktoré   sa   odvoláva   aj   najvyšší   súd,   pozn.)   konštatuje,   že   z ich   odôvodnenia   vo   vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa   dohovoru   s dôsledkom   porušenia   sťažovateľom   označených   práv   a jeho   ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 21. februára 2012

25. Sťažovateľ v podanej sťažnosti napádal aj postup špecializovaného súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal na hlavnom pojednávaní súdu konanom 21. februára 2012, pričom tento postup odobril aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí (bod 3 prvá časť). V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu a ESĽP.

26. V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

27.   Rešpektovanie   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   u   osoby pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou   preto   nevyhnutne   zahŕňa   zabezpečenie   základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

28. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým   okolnostiam týkajúcim   sa   jej   dôvodnosti   a   zákonnosti.   Musí   jej   byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná   príležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia   do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález III. ÚS 198/05).

29. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež   aj   ustanovenia   príslušných   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

30.   Rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v   konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   však   nemusí   v   každom   jednotlivom   prípade predstavovať   zásah   do   základných   práv   a   slobôd   obvineného.   Rešpektovanie   práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného/obžalovaného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti   byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej   súdnej   kontroly   väzby (v   rámci   konaní spadajúcich   pod   režim   čl.   5   ods.   4 dohovoru)   v primeraných   (t.   j.   v   relatívne   krátkych)   časových   intervaloch.   Osobná prítomnosť obvineného/obžalovaného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha   skutočností   (tvrdení a skutkových   okolností),   ktoré   majú   byť   predmetom   posúdenia   súdom,   alebo   ak   je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti   obvineného/obžalovaného   nevyhnutným   predpokladom   rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis III. ÚS 34/07).

31. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 reagujúc na námietky sťažovateľa bližšie uvedené v bode 3 prvej časti tohto rozhodnutia v podstatnom konštatoval:

„.... Námietky obžalovaného M. B., že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o väzbe porušil jeho právo na spravodlivý proces, nakoľko nemal možnosť vyjadriť sa k dôvodom väzby, nie sú opodstatnené. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný vo svojej záverečnej reči (č. l. 9057) požiadal o prepustenie na slobodu, nakoľko dôvody väzby pominuli, teda mal možnosť súdu prvého stupňa pred jeho rozhodnutím uviesť argumenty, ktoré by vylučovali jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Okrem toho obžalovaný využil právo posledného   slova   (č.   l.   9059),   kde   sa   mohol   znovu   vyjadriť   k dôvodom   väzby. Kontradiktórnosť konania bola v prípade obžalovaných dodržaná.

Rovnako nie sú dôvodné námietky obžalovaného M. B., že v posudzovanej veci došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože pri vyhlasovaní rozsudku nebol prítomný jeho obhajca, ktorý bol 21. februára 2012 zadržaný policajnými zložkami.

Sťažnostný súd zistil, že na hlavnom pojednávaní dňa 21. februára 2012 (č. l. 9029- 9030) boli prednesené záverečné reči, pričom na tomto pojednávaní bol prítomný i zvolený obhajca   obžalovaného   JUDr.   K.,   ktorý   predniesol   záverečnú   reč.   Na   záver   hlavného pojednávania   JUDr.   K.   požiadal   senát,   aby   ospravedlnil   jeho   neúčasť   na   hlavnom pojednávaní   dňa   23.   februára   2012,   kedy   bude   prítomný   náhradný   obhajca   JUDr.   J. Samotný   obžalovaný   prehlásil,   že   sa   odmieta   zúčastniť   vyhlásenia   rozsudku.   Následne predseda   senátu   hlavné   pojednávanie   dňa   21.   februára   2012   o   17.10   hod.   prerušil   za účelom   porady   senátu   stým,   že   sa   bude   pokračovať   23.   februára   2012   o   10.00   hod. vyhlásením   rozhodnutia.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   vo   veci   už   neprichádzalo   do   úvahy vykonávanie žiadnych dôkazov, teda reálne poskytovanie právnej pomoci zo strany obhajcu. Tu treba vychádzať z ustanovenia § 44 Tr. por., ktoré upravuje práva a povinnosti obhajcu. Pri vyhlasovaní rozsudku obhajca už žiadnu právnu pomoc klientovi neposkytuje. Po jeho vyhlásení môže akurát klientovi poradiť ako reagovať na rozhodnutie súdu. Obžalovaný však odmietol účasť na vyhlasovaní rozhodnutia, preto neprichádzala do úvahy jeho porada s obhajcom. V tejto súvislosti sťažnostný súd obžalovanému pripomína, že pri vyhlasovaní rozhodnutí bol prítomný náhradný obhajca JUDr. J., ktorý po vyhlásení rozhodnutí podal za   obžalovaného   opravné   prostriedky   proti   všetkým   výrokom   súdu   prvého   stupňa. Z uvedeného vyplýva, že k žiadnej ujme na právach obžalovaného nedošlo.“

32. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu aj v tejto jeho časti odôvodnenia konštatuje, že najvyšší súd primerane reflektoval na sťažovateľom   vznesené   námietky   týkajúce   sa   postupu   špecializovaného   súdu   v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom ústavný súd sa s touto časťou odôvodnenia v plnej   miere   stotožňuje.   Špecializovaný   súd   v rozumne   dostatočnej   miere   zabezpečil realizáciu   práv   sťažovateľa,   umožnil   mu   predniesť   jeho   námietky   a vyjadrenia   aj k ďalšiemu   trvaniu   jeho   väzby,   a to   za   prítomnosti   jeho   zvoleného   obhajcu,   ktorý   bol prítomný na pojednávaní súdu 21. februára 2012, pričom rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa vyhradil na samostatné pojednávanie určené na 23. február 2012. Na tomto pojednávaní už dokazovanie   vykonávané   nebolo.   Náhradný   obhajca   sťažovateľa   v dostatočnej   miere zabezpečil   realizáciu   jeho   práva   na   obhajobu,   keď   podal   k jeho   prospechu   opravné prostriedky, na ktoré mal sťažovateľ v zmysle Trestného poriadku právo. Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012