znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 250/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   986/2011,   Rvp 1298/2011, Rvp 1323/2011, Rvp 1324/2011, Rvp 1325/2011, Rvp 1326/2011, Rvp 1360/2011, Rvp 1364/2011 a sp. zn. Rvp 1370/2011, vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 114/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 95/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 16 CoE 33/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 73/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 1 CoE 49/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. 14 CoE 56/2011 z 1. marca 2011, sp. zn. 16 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 16 CoE 379/2010 z 23. februára 2011 a sp. zn. 16 CoE 381/2010 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 986/2011, Rvp 1298/2011,   Rvp 1323/2011,   Rvp   1324/2011,   Rvp 1325/2011, Rvp 1326/2011, Rvp 1360/2011, Rvp 1364/2011 a pod sp. zn. Rvp 1370/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 986/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011, 31. mája 2011, 1. júna 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 114/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 95/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 16 CoE 33/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 73/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 1 CoE 49/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. 14 CoE 56/2011 z 1. marca 2011, sp. zn. 16 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 16 CoE 379/2010 z 23. februára 2011 a sp. zn. 16 CoE 381/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od decembra 2005 až do júla 2008 poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v rôznej výške od 232,36 € do 796,65 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 9 až 12 mesačných splátkach. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním úveru,   čím   sa   tento   stal   v zmysle   podmienok   úveru   okamžite   splatným.   Sťažovateľka opakovane   vyzvala   dlžníkov   na   úhradu   úveru.   Keďže   dlžníci   neuhradili   dlžné   čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzavretou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkmi.   Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezov rozhodcovského súdu, ktoré majú povahu exekučného titulu.

2.1   Vo   veci vedenej pod sp. zn. Rvp 986/2011 bola 3. júla 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 7. augusta 2009 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 1 Er 1140/2009 z 23. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoE 114/2010 z 26. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1298/2011 bola 18. júla 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 27. augusta 2009   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   Banská   Bystrica z vlastného   podnetu ex   officio bez   akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej   výzvy uznesením sp. zn. 1 Er 1339/2009 z 23. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE 95/2010 z 26. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1323/2011 bola 19. októbra 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)   15.   decembra   2009 začal nútený výkon   rozhodnutia, t.   j. exekúciu.   Okresný   súd z vlastného   podnetu ex   officio bez   akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej   výzvy uznesením sp. zn. 8 Er 1073/2009 z 27. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil   ju.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 33/2011 z 24. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.4 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1324/2011 bola 18. júla 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 11. februára 2010 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 6 Er 806/2009 z 18.   augusta   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE 73/2010 z 26. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.5 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1325/2011 bol 29. októbra 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom   8. decembra 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 16. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 22 Er 713/2006 zo 17. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň okresný súd neudelil súhlas na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 49/2011 z 23. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.6 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1326/2011 bola 24. júna 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 8. decembra 2009 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 8 Er 643/2009 z 15. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE 56/2011 z 1. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.7 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1360/2011 bola 7. novembra 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 2. decembra 2009 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek dokazovania   či   predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 8 Er 1129/2009 z 15.   októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 34/2011 z 24. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.8 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1364/2011 bola 14. novembra 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 5. januára 2010 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio,   bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 6 Er 1211/2009 z 29. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp.   zn.   16   CoE   379/2010   z 23.   februára   2011   tak,   že   potvrdil   uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.9 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1370/2011 bola 19. júna 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 23. októbra 2009 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 6 Er 627/2009 z 11.   októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 381/2010 z 27. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl.   1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia prvostupňových   súdov   o neprípustnosti   exekúcie   a jej   zastavení   z dôvodu,   že   exekúciu nemožno vykonať na základe predloženého rozhodcovského nálezu. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti, ktoré podľa jej názoru mali spôsobiť porušenie jej práv. Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd tým, že vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, vyvolal u sťažovateľky   legitímne   očakávanie   vykonania   exekúcie   voči   majetku   dlžníka,   a tým ochranu jej majetku. Následne však okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začal konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Tým podľa sťažovateľky bola porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp   986/2011,   Rvp   1298/2011,   Rvp   1323/2011,   Rvp   1324/2011,   Rvp   1325/2011, Rvp 1326/2011, Rvp 1360/2011, Rvp 1364/2011 a sp. zn. Rvp 1370/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými v sťažnosti   argumentuje,   pretože   už   z povahy   veci   vyplýva,   že   v takýchto   prípadoch rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia   účastníkov   konania   a   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými uzneseniami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov prvého   stupňa,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného poriadku, potvrdil.

Napadnutými   uzneseniami   krajský   súd   len   interpretoval   a aplikoval   relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

9. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   (ale   aj okresných   súdov),   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Keďže   v posudzovanom   prípade   porušenie   (procesného)   práva   sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského   súdu ústavný   súd   nezistil,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti namietajúcej   porušenie   jej   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (hmotnoprávneho charakteru)   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

12.   Navyše,   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení   s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo   k zásahu   do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej judikatúry   formulovanej   najvyšším   súdom.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   aj   v tejto   časti sťažnosti tak, ako to je uvedené vyššie.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nich uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011