znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 250/2010-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010   v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudcu   Petra   Brňáka   a   sudkyne Marianny Mochnáčovej o sťažnosti R., K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   prokuristu   a advokáta   Mgr.   J.   N.,   vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a   práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co/242/2009 z 9. marca 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R., K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co/242/2009 z 9. marca 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   9   Co/242/2009   z   9.   marca   2009 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2009 faxom a 22. júna 2010 poštou doručená sťažnosť R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 8 C/373/2007-340 z 2. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/242/2009 z 9. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Sťažovateľ... 27. 4. 2006 vyzval podľa zákona č. 161/2005 Z. z.... povinnú osobu na navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   pôvodne   zapísaných   a   vedených v pozemkovoknižných vložkách č. 71, 74, 78, 124, 518, 537, 636, 797, 848, 849, 1373, 1375, 1380, 1588 v katastrálnom území K. a v pozemkovoknižných vložkách č. 123, 124, 132, 627, 645,   649   v   katastrálnom   území   T...   Okrem   špecifikácie   pôvodných   listov   vlastníctva   v katastrálnych   územiach   K.   a T.   sťažovateľ   určil   dôvod   prechodu   vlastníctva   na   štát odkazom   na   ust.   §   3   zákona   č.   161/2005   Z.   z.,   čo   osvedčujú   zápisy   v   časti   B pozemkovoknižných vložiek, ktoré sú verejnými listinami.

Nakoľko   povinná   osoba   v   zákonnej   lehote   60   dní   od   doručenia   písomnej   výzvy neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností..., sťažovateľ bol nútený podať žalobu...   Pre   úplnosť   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   pred   príslušnými   súdmi   vedie niekoľko   stoviek   reštitučných   sporov,   pričom   vo   viacerých   konaniach   už   bol   úspešný... Okresný súd... rozsudkom... z... 2. 6. 2008 zamietol v ostatnej časti žalobu sťažovateľa... Svoje   rozhodnutie   právne   odôvodnil   tým,   že   napriek   vykonanému   dokazovaniu, nemohol   žalobe   vyhovieť   a   to   pre   nedostatok   kvalifikovanej   výzvy   na   uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do dňa 30. 4. 2006.

Sťažovateľ... podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.

Krajský súd... rozsudkom... z... 9. 3. 2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil. Vo svojom rozhodnutí poukázal, že napriek samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá výnimočnosť takéhoto konania, žalobca/sťažovateľ   si   v   zákonnej   lehote   neuplatnil   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva.“

3.   V ďalšom   sťažovateľka   po   uvedení   historického   (skutkového   a právneho)   exkurzu uviedla,   že „Okresný...   aj   Krajský   súd...   vo   svojich   rozhodnutiach   konštatovali,   že sťažovateľ v konaní preukázal svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných nehnuteľností, avšak podľa názoru tak okresného ako aj krajského súdu nebolo možné žalobe vyhovieť pre nesplnenie náležitostí výzvy v zmysle ust. § 5 zákon č. 161/2005 Z. z.

Reštitučný zákon v ust. § 5 ods. 1 druhá veta výslovne hovorí, že neuplatnením práva v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok oprávnenej osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote. Takýto extenzívny výklad uvedeného ustanovenia je však v neprospech oprávnených osôb a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.

Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. len po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč. zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je obsahom   práva   na   vydanie   nehnuteľných   vecí,   ale   len   podmienkou   vzniku   nároku   na vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá...

Sťažovateľ   vyzval   povinnú   osobu,   pričom   z   obsahu   výzvy   jednoznačne   vyplýva sťažovateľov jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby mu povinná osoba vydala nehnuteľnosti konkrétne nachádzajúce sa v pozemkovoknižných vložkách č. 71, 74, 78, 124, 518, 537, 636, 797, 848, 849, 1373, 1375, 1380, 1588 v katastrálnom území K. a v pozemkovoknižných vložkách č. 123, 124, 132, 627, 645, 649 v katastrálnom území T., okrem   tých,   na   navrátenie   ktorých   sťažovateľ   už   vyzval   povinnú   osobu   v   súlade s predchádzajúcim reštitučným zákonom, v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Takáto výzva spĺňa   všetky   náležitosti   právneho   úkonu   podľa   §   34   a   §   37   Občianskeho   zákonníka. Povinnosťou sťažovateľa bolo len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by povinná osoba   nebola   s   obsahom   výzvy   uzrozumená,   mala   sťažovateľa   vyzvať   na   doplnenie dokladov, ako je to bežné pri reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi. Rešpektujúc účel zákona č. 161/2005 Z. z., nie je možné pri jeho aplikácii vykladať ho takým spôsobom, že priznanie nároku sa viaže na splnenie podmienok, ktoré by boli neprimerané   možnostiam   oprávnených   osôb,   resp.   ktorých   splnenie   by   bolo   zo   strany dotknutých osôb objektívne nemožné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že   v   minulosti   viedol   svoj   vlastný   archív,   ktorý   mu   však   bol   v   období   komunizmu skonfiškovaný,   a   preto   každú   pozemkovoknižnú   vložku   si   musel   vyžiadať   písomnou objednávkou od príslušnej správy katastra a rovnako, každý archívny dokument si musel osobne vyhľadať v štátnom archíve. Takéto vyhľadávanie je časovo náročné a zdĺhavé a nie vždy úspešné (na Slovensku je viac ako 3.000 katastrálnych území), vzhľadom na to, že mnohé pozemkovoknižné vložky a archívne dokumenty boli zničené alebo sa v archívoch nezachovali. Je tiež potrebné poukázať na to, že už samotný reštitučný zákon predpokladal, že   podávanie   výziev   bude   problematické   a   v   mnohých   prípadoch   pre   oprávnené   osoby sťažené,   preto   v   ust.   §   8   ods.   3   zakotvil   povinnosť   povinných   osôb   spolupracovať a poskytnúť   pomoc   oprávneným   osobám   pri   uplatňovaní   ich   práva   na   navrátenie nehnuteľností.   Povinná   osoba   si   však   svoju   povinnosť   nesplnila   a   na   výzvu   vôbec nereagovala.

Súdy   neprihliadajúc   na   tieto   skutočnosti   rozhodovali   na   základe   reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam reštitučného   zákona.   K   danej   veci   pristupovali   príliš   formalistický,   čím   ochranu   práv zakotvených   Ústave...   ako   aj   v   Dohovore...   urobili   iluzórnou   a   nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti   daného   prípadu,   povinnosť,   aby   sťažovateľ   už vo   výzve okrem uvedeného pôvodného listu vlastníctva a katastrálneho územia, presne špecifikoval parcely, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru...

Z   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaním   reštitučnej   výzvy a následne žaloby legitímne očakával   uspokojenie svojho   reštitučného   nároku,   ale súdy pristupovali   k   danej   veci   príliš   formalisticky,   aplikovaný   právny   predpis   interpretovali reštriktívne v rozpore s jeho účelom a významom. Rozhodnutia okresného a krajského súdu tak   jednostranným   a   ústavne   nekonformným   výkladom   vybočili   z   medzí   ústavnosti,   čím došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy...“

4. Po uvedení označených práv, ktoré boli namietanými rozhodnutiami okresného súdu   a krajského   súdu   porušené,   sťažovateľka   ústavný   súd   žiadala, aby   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd...   určuje,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu...   Rozsudkom   č.   k.: 8 C/373/2007-340 zo dňa 2. 6. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu... Rozsudkom č. k.: 9 Co/242/2009-396 zo dňa 9. 3. 2010 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy..., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k... dohovoru... a článku 6 Dohovoru... Ústavný súd... Rozsudok Okresného súdu... č. k.: 8 C/373/2007-340 zo dňa 2. 6. 2008 a Rozsudok Krajského súdu... č. k.: 9 Co/242/2009-396 zo dňa 9. 3. 2009 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na nové konanie.“

5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I. ÚS 250/2010-16 z 30. júna 2010 ju prijal v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   na   ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

6.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k ústavnej   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd,   ktorý vo svojom podaní z 9. augusta 2010 okrem iného uviedol, že okresný súd a krajský súd v sťažnosti   napadnutými rozsudkami „konštatovali, že oprávnená osoba nešpecifikovala nehnuteľnosti,   vydania   ktorých   sa   domáha.   Tento   záver   súdy   dostatočne,   jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnili. Na základe hore uvedených skutočností preto nepovažujem sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú a túto žiadam zamietnuť.“. Zároveň krajský súd súhlasil s neverejným pojednávaním.

7.   Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   vyjadrenie   krajského   súdu   (bod   6) podaním z 13. septembra 2010, v ktorom v podstate zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v sťažnosti (bod 3) a poukázal aj na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 150/09 a I. ÚS   12/2010. Zároveň   právny   zástupca   sťažovateľky súhlasil   s neverejným pojednávaním.

8. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Účastníci   súhlas   poskytli   a od   ústneho pojednávania bolo upustené.

II.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie príslušných   zákonných   ustanovení   musí   v   celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej   len   „zákon.   č.   161/2005   Z.   z.“)   tento   zákon   upravuje   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu [zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z. z.“), pozn.], a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. V preambule zákona č. 282/1993 Z. z. sa uvádza, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone „v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená úsilím potvrdiť svoju vôľu,   aby   k   podobným   krivdám   už   nikdy   nedošlo“.   Podľa   §   1   ods.   1   zákona č. 282/1993 Z. z. sa zákon vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   odňatím   vlastníckeho   práva k nehnuteľným   veciam   a   hnuteľným   veciam   na   základe   rozhodnutí   štátnych   orgánov, občianskoprávnych   a   správnych   aktov   vydaných v období   od   8.   mája   1945,   židovským náboženským   obciam   od   2.   novembra   1938   do   1.   januára   1990   (ďalej   len   „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej práva občanov vyjadrené   najmä   Chartou   Organizácie   Spojených   národov,   Listinou   základných   práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

a)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady č. 34/1945 Zb. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej rady   č.   47/1945   Zb.   SNR   o   poštátnení   majetku   pri   školách   poštátnených   nariadením Slovenskej   národnej   rady   č.   34/1945   Zb.   SNR   a   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov,

b)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   185/1948   Zb.   o   poštátnení liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,

c)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   142/1947   Zb.   o   revízii   prvej pozemkovej   reformy   alebo   podľa   zákona   č.   46/1948   Zb.   o   novej   pozemkovej   reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),

d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e)   kúpnych   zmlúv   o   prevode   nehnuteľností   uzavretých   v   tiesni   za   nápadne nevýhodných podmienok,

f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená,

g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry z 20. apríla 1960 č. 53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančného odboru z 10. januára 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava – Staré Mesto z 27. februára 1961,

j) zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých   urbárnikov,   komposesorátov   a   podobných   právnych   útvarov   a   zákona č. 2/1958 Zb.   SNR   o   úprave   pomerov   a   obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

13. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 9 Co/242/2009 z 9. marca 2009 v podstatnom uviedol:

„...   Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   celého   obsahu spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil... Správnym bol postup súdu prvého stupňa, ktorým návrh na vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam   navrhovateľovi   zamietol   z dôvodu   nedostatočnej   výzvy   zo   strany navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam... Odvolací súd mal taktiež za to, že písomná výzva v zmysle § 5 ods. 1 z. č. 161/2005 Z. z. aby vyvolala zákonom sledované účinky, musí zodpovedať všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu (§ 37 ods. 1 O. z.) a musí tiež zodpovedať špeciálnym podmienkam stanoveným v § 5 ods. 1 citovaného zákona... výzvy na základe ktorých žiadal navrátiť vlastníctvo navrhovateľ v predmetnom konaní... boli neurčité, nezrozumiteľné a neobsahovali všetky náležitosti potrebné v zmysle z. č. 161/2005 Z. z. Výzva neobsahovala konkretizáciu nehnuteľnosti, ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal. Obsahovala len číslo pozemno-knižnej vložky a katastrálne územie. K výzve   neboli   ako prílohy   doložené pozemno-knižné vložky,   ktoré   by   mohli preukázať, ktoré nehnuteľnosti sa v pozemno-knižných vložkách nachádzali, avšak tak isto doložením pozemno-knižných vložiek by táto skutočnosť nebola jednoznačne preukázaná, keďže sa navrhovateľ   nemusel   domáhať   vydania   všetkých   nehnuteľností   zapísaných   v   tej-ktorej pozemno-knižnej   vložke.   Navyše   vo   výzve   nebol   riadne   uvedený   ani   dôvod   na   základe ktorého sa domáha navrátenia vlastníctva, keď vo výzve je len všeobecne odcitovaný § 3 z. č. 161/2005 Z. z. s tým, že dôvod osvedčuje zápis v časti B v pripojených pozemno- knižných vložkách, ktoré sú verejnými listinami, avšak tieto pozemno-knižné vložky neboli k výzvam   doložené.   Súd   prvého   stupňa   tak   správne   skonštatoval,   že   právo   navrhovateľa nebolo uplatnené riadne, preto sa prekludovalo...“

14. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

15.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   predovšetkým   zobral   do úvahy,   že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

16. V prerokovávanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, lebo   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   (a   v tomto   rozsahu   aj   prvostupňovým rozsudkom,   pozn.)   došlo   k zásahu   do   základných   práv   sťažovateľky.   Ústavný súd   sa stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že všeobecné súdy v jej reštitučnej veci „rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli   účel   a   význam   reštitučného   zákona“. V tejto   súvislosti   je   potrebné   považovať okresným súdom a krajským súdom zvolený výklad sporného § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.   z.   za   očividné   a neodôvodnené   či   nespravodlivé   vybočenie   (exces)   zo   štandardného výkladu   (a   predstavuje   tým   ineterpretačnú   svojvôľu),   resp.   všeobecnými   súdmi   použitý výklad   je v rozpore   so   všeobecne   uznávanými   zásadami   spravodlivosti.   K uvedenému ústavný súd už iba dodáva, že ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.

17. Medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania vo veci sp. zn. 8 C 373/2007 nebolo sporné, že sťažovateľka „listom zo dňa 21. 4. 2006... vyzvala povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Vo výzve boli uvedené pozemnoknižné vložky a katastrálne územie v ktorom sa majú nehnuteľnosti nachádzať...“ (citované z odôvodnenia prvostupňového rozsudku).

18.   Ratio   legis   v   danom   prípade   aplikovaného   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   (pozri bod 12) je výslovne vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon č. 161/2005   Z.   z.   nadväzuje   a   spočíva   v   sledovaní   zmiernenia   následkov   niektorých majetkových   krívd   (ako   i porušenia   základných   práv),   ku   ktorým   došlo   voči   cirkvám a náboženským spoločenstvám v dobe totality.

19. V podobnej súvislosti už vec posudzujúci I. senát vyslovil názor (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo 7. júla 2010), že «v prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne   konštatoval   aj   krajský   súd.   Avšak   vzhľadom   na   to,   že   v   §   5   ods.   1   zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie   minimálnych   kritérií   pre   jej   určitosť   a platnosť   musí   spravovať   takým výkladovým   pravidlom,   ktorý   sleduje   naplnenie   účelu   zákona.   Stanovenie   minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.». Inými slovami, iba   nesplnenie   požiadavky   minimálnej   konkretizácie   nehnuteľností,   ako   aj   neuvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera (v rozsahu posudzovaného nároku sťažovateľky, pozn.), je možné považovať za zákonom predpokladanú nedostatočnosť „výzvy“ podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.

20.   V okolnostiach   danej   veci   (bližšie   bod   2,   3   a 13)   požiadavka   minimálnej konkretizácie   nehnuteľností,   ku   ktorým   si   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba   uplatnila reštitučný nárok (bod 17), bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných   prípadoch,   predmetom   ktorých   bolo   posúdenie   obdobnej   právnej   otázky   (napr. uznesenie   ústavného   súdu   č.   k.   IV. ÚS 150/09-21   z   30.   apríla   2009).   Rovnako   záver všeobecných súdov, že sťažovateľka vo svojej výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj nárok   opiera, spomedzi   viacerých   dôvodov   uvedených   v   §   3   ods.   1   zákona č. 161/2005 Z. z., ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy, sa z už uvedených dôvodov uvedených javí ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel (podobne I. ÚS 12/2010).

21.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského súdu, pokiaľ ide o ním požadované náležitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť, vychádza z reštriktívneho   a   formalistického   výkladu   zákona   č.   161/2005   Z.   z.,   ktorým   opomína naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery krajského súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľky.

22. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

23.   Ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľky,   v   ktorej   namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   nevyhovel   (bod   3   výroku   nálezu),   a   to   jednak   z   dôvodu neexistencie   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   označenými   základnými   právami a slobodami   a   namietaným   konaním   a   rozhodnutím   orgánu   štátu,   ako   aj   z   dôvodu,   že niektorým   sťažovateľkou   označeným   právam   poskytujú   ochranu   všeobecné   súdy. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že reštitučný nárok sťažovateľky nepredstavuje majetok (majetkovú hodnotu) v zmysle čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu, preto sa naň nevzťahujú ani záruky týchto ustanovení (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kopecký v. Slovensko z 28. septembra 2004 a pod.), teda ani nie je ústavne chránený.

24. O náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd nerozhodol, lebo si   ich   jej   právny   zástupca   neuplatnil   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   a   §   151   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku).

25. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010