znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 250/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   H.,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   sp.   zn.   5   C 206/07   z   10.   júna 2008   a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 242/08 z 26. marca 2009 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 206/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2009 doručená   sťažnosť   I.   H.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   5   C   206/07   z   10.   júna   2008   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“) a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co   242/08 z 26. marca   2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   základného   práva   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 206/07.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   rozhodol o návrhu sťažovateľa tak, že jeho návrh zamietol. Okresný súd v rozsudku zhrnul predmet konania, keď uviedol: „Žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd vyslovil, že žalovaný porušil práva žalobcu ako uchádzača o nebytové priestory, keď s ním neuzavrel nájomnú zmluvu,   keď   ho   o   to   žalobca   listom   zo   dňa   13.   7.   2001   požiadal   a   predložil   súhlas nadpolovičnej   väčšiny   vlastníkov   bytov   a   neexistoval   vtedy   žiaden   zákonný   dôvod   pre neuzavretie nájomnej zmluvy: žalovaný porušil práva žalobcu, keď inicioval anulovanie podpisov   vlastníkov   bytov,   ktorí   dali   súhlas   s   uzavretím   nájomnej   zmluvy   so   žalobcom k nebytovým   priestorom   na   vykonávanie   obchodnej   činnosti:   žalovaný   porušil   práva žalobcu   v konkurze,   ktorý   sám   vyhlásil   na   deň   27.   8.   2001,   ale   nevyhodnotil   výsledky konkurzu, aj keď sa k tomu písomne zaviazal a nevyhlásil víťaza konkurzu s najväčšou ponukou za prenájom nebytových priestorov; uložil žalovanému nahradiť nemajetkovú ujmu žalobcovi vo výške 50.000,- Sk“ a svoje závery vo veci odôvodnil takto: „Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť z toho dôvodu, že on nie je oprávnený rozhodovať, s kým bude uzavretá nájomná zmluva, o tom rozhodujú vlastníci bytov na svojej schôdzi. V tomto prípade na schôdzi 6. 9. 2001 bolo v tajnom hlasovaní rozhodnuté, že nebytový priestor bude naďalej užívať pôvodný nájomca, ktorý medzitým vyrovnal dlh na nájomnom.

Nie je pravdou, že by žalovaný manipuloval vlastníkov bytov. Výberové konanie sa konalo   ešte   v čase,   keď   neuplynula výpovedná   lehota   pánovi R.,   nájomcovi nebytových priestorov, ktorý nakoniec do uplynutia výpovednej lehoty vyrovnal dlh na nájomnom. Na schôdzi komisie pre vyhodnotenie cenových ponúk dňa 27. 8. 2001, ktorej sa zúčastnili traja zástupcovia vlastníkov bytov a jeden zástupca žalovaného boli otvorené obálky uchádzačov o nájom a bolo doporučené zvolať schôdzu vlastníkov bytov k doriešeniu otázky prenajatia nebytových priestorov v ich obytnom dome. Schôdza sa konala 6. 9. 2001 a vlastníci bytov rozhodli, komu budú prenajaté nebytové priestory. Žalovaný bol povinný rešpektovať vôľu vlastníkov   bytov.   Žalovaný   neurčoval   pravidlá   pre   uchádzačov   o prenajatie   nebytových priestorov. Tieto pravidlá určuje zákon o bytoch a nebytových priestorov. Prenajímanie priestorov bolo vecou vlastníkov bytov. Žalobca sám nezvolal schôdzu vlastníkov bytov, ale podpisy   zbieral   sám   po   bytoch.   Ak   žalobca   nesúhlasil   s výsledkami   schôdze   vlastníkov bytov,   mal   by   žalovať   vlastníkov   bytov.   Na   schôdzi   bol prítomný   aj   žalobca   a   podľa zápisnice zo schôdze neprotestoval voči rozhodnutiu vlastníkov bytov.

Výsluchom svedkýň M. L., J. Š. a A. L. bolo zistené, že nemajú vedomosti o tom, žeby žalovaný poškodzoval nejakým spôsobom záujem žalobcu, ani o tom, žeby žalovaný vyvíjal nejaký   nátlak   na   vlastníkov   bytov,   aby   boli   nebytové   priestory   prenajaté   pôvodnému nájomcovi. Vlastníci bytov sami rozhodli o tom, komu budú priestory prenajaté.

Podľa zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov obytného domu K-10 zo dňa 6. 9. 2001 vyplýva,   že   vlastníci   bytov   nadpolovičnou   väčšinou   hlasov   vyzvali   žalovaného   uzavrieť nájomnú zmluvu na nebytové priestory s pánom R. od 1. 10. 2001. Na schôdzi bol prítomný' aj žalobca, ktorý sa k otázke prenájmu priestorov nevyjadril.

Podľa   predložených   písomných   dôkazov,   žalobca   dňa   13.   7.   2001   predložil žalovanému žiadosť o prenajatie spoločných priestorov bytovky K-10 na obchodnú činnosť, s podpismi vlastníkov bloku K-10 a dna 27. 8. 2001 predložil žalovanému zalepenú obálku s ponukou výšky nájmu za spoločný priestor - kočikárne...

Po prevedenom dokazovaní súd dospel k tomuto záveru: Žalovaný je na základe zmluvy o výkone správy správcom obytného domu č. K-10... v B. Žalobca nepreukázal, že konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, alebo súkromia či jeho mena.

V konaní nebolo preukázané, aby konaním žalovaného boli porušené práva žalobcu ako uchádzača o uzavretie nájomnej zmluvy na nebytové priestory V obytnom dome K-10, v... B. Naopak, v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaný pri uzavretí nájomnej zmluvy na nebytové priestory v obytnom dome K-10... v B. postupoval v súlade so zmluvou o výkone správy a § 14 zákona č. 182/1993 Z. z., keď rešpektoval rozhodnutie vlastníkov bytov podľa zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 6. 9. 2001 a uzavrel nájomnú zmluvu na nebytové priestory s pánom R. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že anuloval podpisy vlastníkov bytov pripojených k žiadosti o prenajatie nebytových priestorov v uvedenom obytnom dome. Z ničoho nevyplývala ani povinnosť žalovaného vyhlásiť víťaza výberového konania.

Konaním   žalovaného   nevznikla   žalobcovi   žiadna   ujma,   ktorá   by   opodstatňovala priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcovi.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu. Krajský súd v rozsudku zhrnul podstatné závery okresného súdu a s týmito sa plne stotožnil. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej nesprávnej citácii § 14 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov okresným súdom krajský súd uviedol: „Možno však prisvedčiť žalobcovi, že súd prvého stupňa nesprávne citoval ust. § 14 účinného ku dňu 6. 9. 2001, teda ku dňu konania schôdze vlastníkov bytov... Iba takáto formálna chyba v citácii zákonného ustanovenia, ktoré   však   súd   prvého   stupňa   správne   aplikoval,   nemôže   byť   dôvodom   na   zrušenie rozhodnutia. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné dodať, že žalobca tieto zákonné ustanovenia pozná.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Na súde treba tvrdiť a na tvrdenia označiť dôkazy. Je potrebné splniť si povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Nesplnenie dôkaznej povinnosti podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. znamená, že súd žalobe nevyhovie.   Rozhoduje   sa   pritom   na   základe   skutkového   stavu   zisteného   z   vykonaných dôkazov podľa ust. § 53 ods. 1 O. s. p. Za stavu, keď žalobca neoznačí náležite dôkazy, zanedbá   potrebné tvrdenia   na   preukázanie   rozhodujúcich   skutočností,   nemôže   počítať s úspechom v občianskom súdnom konaní.

Súd   prvého   stupňa   správne   ustálil,   že   konaním   žalovaného   nevznikla   žalobcovi žiadna ujma, ktorá by opodstatňovala priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu, pričom tak, ako   bolo   uvedené   vyššie,   súd   prvého   stupňa   vychádzal   zo   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných dôkazov podľa ust.   § 53 ods.   1 O. s.   p.   tak, ako ich predložil a označil žalobca.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá pravidlám formálnej logiky, preto odvolací súdu na dôvody uvedené v tomto rozsudku odkazuje“

Krajský súd v ďalšom odôvodnení svojho rozsudku ešte poukázal na znenie čl. 10 ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   na   zákonné   predpoklady „vzniku občianskoprávnej   sankcie   za   nemajetkovú   ujmu   spôsobenú   neoprávneným   zásahom   do osobnosti fyzickej osoby, pričom uviedol, že „Tieto… základné predpoklady sa žalobcovi nepodarilo preukázať. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil...“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   zhrnul   obsah   svojich   skutkových   tvrdení,   ktorými odôvodňoval   aj   svoj   návrh   na   začatie   konania.   Z   obsahu   jeho   sťažnosti   je   zrejmé,   že nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu uvedenými v ich   rozsudkoch   a   považuje ich   za   neodôvodnené,   nelogické,   neudržateľné,   svojvoľné, nesprávne a porušujúce jeho základné právo podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy. Argumentácia sťažovateľa spočíva v tom, že podľa neho v posudzovanom súdnom konaní muselo dôjsť „k výmene obsahu spisu 5 C 206/08“. Podrobnejšiu argumentáciu, v čom vidí sťažovateľ arbitrárnosť označených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľ neuviedol.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu   argumentáciu   vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okrem samotného tvrdenia, že toto jeho základné právo porušené bolo.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv a priznal mu finančné zadosťučinenie. Zároveň žiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov v konaní o jeho sťažnosti s poukazom na svoje nepriaznivé majetkové pomery.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 206/07.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu obsiahnutých v napádanom rozsudku okresného súdu a právnych záverov krajského súdu obsiahnutých v napádanom rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol   rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bol   v odvolacom   konaní   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu.   Avšak   vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok   okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu   odmietnuť podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené z ústavnoprávneho hľadiska je relevantným len preskúmanie rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery   zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za   následok porušenie základného práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových   a právnych záverov   namietaných   sťažovateľom   alebo   ktoré   by   spočívali   v nedostatočnom   zistení skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch   či   nedostatočnom   odôvodnení záverov krajského súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je dôsledné a vyčerpávajúce   a   sťažovateľ   neuviedol   vo   svojej   sťažnosti   argumenty,   ktoré   by   boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť týchto záverov krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 206/07

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola ústavnému   súdu   doručená,   nedochádza   k   porušovaniu   označeného   základného   práva, ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 206/07 v čase, keď označené konanie   pred   okresným   súdom   už   bolo   právoplatne   skončené.   Uvedené   vyplýva   zo skutočnosti, že sťažnosť smeruje aj proti právoplatnému rozsudku okresného súdu, ktorým bolo skončené posudzované konanie vedené okresným súdom.

Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutého konania okresného súdu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu možno urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.

Ústavný súd preto aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   označenom konaní, odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009