znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 250/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 37/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. apríla 2008 doručená sťažnosť Ing.   J. M. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 37/2006.

2.   Sťažovateľ   uviedol,   že   30.   apríla   2002   začal   konanie   na   Okresnom   súde Bratislava II o oprave pracovného posudku, ktoré sa viedlo pod sp. zn. 18 C 102/2002. Vec bola z dôvodu miestnej nepríslušnoti postúpená 18. januára 2006 okresnému súdu, kde je od

26.   januára   2006   evidovaná   pod   sp.   zn.   26   C   37/2006   a do   podania   sťažnosti   nebola meritórne skončená.

3.   Sťažovateľ   podal   13.   marca   2008   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ktoré trvali viac ako 25 mesiacov, na zjednanie nápravy.

4.   Predsedníčka   okresného   súdu   8.   apríla   2008   v odpovedi   na   sťažnosť   uviedla, že v období od 26. januára 2006 do nariadenia pojednávania vo veci, t. j. do 18. októbra 2007, sa pre vysoký počet vecí v senáte 26 C meritórne nekonalo, za čo sa sťažovateľovi ospravedlnila,   ale   po   tomto   termíne   sa   vo   veci   priebežne   koná,   a ubezpečila   ho, že vybavenie veci bude sledovať tak, aby k ďalším prieťahom zo strany okresného súdu už nedochádzalo.

5. Sťažovateľ aj na základe uvedených skutočností už 21. apríla 2008 žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 37/2006 porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1,1 mil. Sk a nahradil mu trovy konania v sume 44 520 Sk.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

9. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým   na   skutočnosť,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy,   v ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon o štátnej   správe   súdov“)   a od   1.   apríla   2005   podľa   §   3   ods.   7   a   §   62   a nasl.   zákona č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“)].

10.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené   právne   prostriedky,   ktoré   mal   do   31.   marca   2005   k dispozícii   podľa   zákona o štátnej   správe   súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

11. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

12.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa osobitných   predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pre ústavným súdom.

13. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

14.   Postup   sťažovateľa   v okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

15. Ústavný súd zastáva okrem toho názor, že doručovanie sťažnosti predsedníčke okresného   súdu   (listom   z 13.   marca   2008)   v krátkom   čase   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu 21. apríla 2008 sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu dostala primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej tak, ako to avizovala vo svojej odpovedi z 8. apríla 2008 (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

16.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

17. Vzhľadom na viazanosť petitom návrhu (len vo vzťahu k okresnému súdu) a na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   (napr.   aj   vo   vzťahu   k Okresnému   súdu Bratislava II, na ktorý však sám zmätočne podal návrh na začatie konania a pod.).

18. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po plnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k ďalším zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008