znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 250/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť S. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   Nc 1087/1999, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2007 doručená sťažnosť S. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Nc 1087/1999.

  Z obsahu sťažnosti a z priložených písomností vyplynulo, že sťažovateľka podala návrh na začatie konania 22. decembra 1999. Konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 Nc 1087/1999 a doposiaľ nie je právoplatne skončené.

  Sťažovateľka na prieťahy v konaní okresného súdu upozorňovala, a to naposledy písomne 23. marca 2007.

Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza:

„Z doposiaľ   uvedených   skutočností   a citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva podľa názoru sťažovateľky nepochybne, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 21 Nc 1087/99, ktorého je účastníčkou konania, dochádza k prieťahom.

Návrh   na   začatie   konania   podala   matka   sťažovateľky   ešte   dňa   22.12.1999 a v súčasnosti, ani takmer po 7 rokoch a 5 mesiacoch nie je právoplatne skončené.“

  Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

  Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Nc 1087/1999 a aby prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov a zakázal mu pokračovať v namietanom porušovaní označených   práv   a   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú   súvislosť   (príčinnú   súvislosť)   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Zo   sťažnosti   a   z predloženého   spisu   ústavný   súd   zistil   a   dospel   k záveru,   že nečinnosť   okresného súdu   v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 21 Nc 1087/1999   bola len v období od 13. júla 2001 do 24. mája 2002, keď sa vykonávalo znalecké dokazovanie znalcom   na   zistenie   výšky   príjmov   z podnikateľskej   činnosti   povinného. Po   predložení znaleckého posudku znalcom okresný súd plynulo konal a 6. decembra 2005 bolo vo veci samej   právoplatne   rozhodnuté   (predmetom   konania   po   tomto   dátume   zostalo   už   len zameškané výživné a náhrada trov konania medzi účastníkmi).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I.   ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci - napriek jednému opodstatnene namietanému obdobiu v rokoch   2001   -   2002   sa   zjavne   nevyznačuje   takými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že po rozhodnutí vo veci samej okresný súd plynulo konal aj v „zostatkovej veci“ (vyčíslenie zameškaného výživného a trov konania), ale skončiť vec sa mu   nepodarilo   pre   prieťahy   zo   strany   samotných   účastníkov   konania,   ale   najmä sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, ktoré sa 19. júna, 30. augusta a 28. novembra 2006 nezúčastnili pojednávania a bez ich účasti sa rozhodnúť nedalo, lebo na zistenie výšky zameškaného výživného bola nutná súčinnosť oprávnenej (t. j. sťažovateľky) s povinným. Preto konanie smerujúce k vyneseniu rozhodnutia, nie je teda spôsobilé vyvolať kolíziu (stret) zásahu súdu s ústavne zaručeným základným právom, ktorý by bolo možné označiť už   ako   „zásah“   do   práva   sťažovateľky   a ktorý   zároveň   znamená   aj   rozpor   s ústavným poriadkom   Slovenskej   republiky.   Preto   všetky   tieto   skutočnosti   a zistenia   sú   už   len zanedbateľnej závažnosti zásahu vo forme neskončenia veci; to viedlo ústavný súd podľa uvedených   konkrétnych   okolností   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   celej   sťažnosti podanej ústavnému súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2007