SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 25/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti HÍLEK a spol., a. s., Vajanského 24,Senica, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Nemčekom, Čajkovského 5, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.8 Cdo 517/2015 z 9. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HÍLEK a spol., a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HÍLEK a spol., a. s., Vajanského 24, Senica(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 517/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej len „uznesenienajvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavenížalobcu sa na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 5 C 165/2013 domáha proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvomspravodlivosti Slovenskej republiky, náhrady škody vo výške 292 939,11 € (pôvodne333 512,04 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka v tomto konaní podala na pojednávaní15. októbra 2014 návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) do právoplatného skončenia konkurzného konaniavedeného na majetok dlžníkana Okresnom súde Trnava pod sp. zn.23 K 8/2014, ktorý odôvodnila tým, že výsledok tohto konkurzného konania má význam prekonanie vedené okresným súdom z hľadiska ustálenia výšky škody. Sťažovateľka uviedla,že„Uvedené konkurzné konanie sa vedie na majetok dlžníka, ktorý v rokoch 2010 a 2011 získal z majetku sťažovateľky prostredníctvom exekúcie peňažné plnenie na podklade rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 8Cb 5/2005-318 zo dňa 09.12.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 21Cob 133/2009-355 zo dňa 19.11.2009, ktoré boli z dôvodu ich nezákonnosti zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1MObdo/2/2012 zo dňa 30.11.2012 na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 492/2011-28 zo dňa 31. 01. 2012“.
Okresný súd uznesením č. k. 5 C 165/2013-138 z 26. januára 2015 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol a nazáklade odvolania sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)uznesením č. k. 6 Co 128/2015-144 z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)potvrdil uznesenie okresného súdu.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súdnapadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka zdôraznila, že v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdunamietala porušenie zásady dvojinštančnosti konania uznesením krajského súdu a citovalaobsah ňou podaného dovolania takto:
«Krajský súd v Bratislave v tomto prípade rozhodoval len o procesnom návrhu Žalobcu na prerušenie konania, teda nerozhodoval vo veci samej, avšak v uznesení vyslovil právny názor aj k samotnému predmetu žaloby (náhrade škody).
V uznesení sa uvádza (citujeme): „Z konštantnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp zn. 4Cdo 199/2005, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09) vyplýva, že náhrady škody voči štátu sa možno domáhať až po tom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu obohatil. Inými slovami, ak poškodenému svedčí ako veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže úspešne uplatniť, nevzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci z dôvodu, že škoda ešte nevznikla.
Žalobca teda vymáha od sumu 280.907,21 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. Na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz vedený na OS v Trnave pod sp. zn. 23K/8/2014, pričom žalobca do konkurzu prihlásil svoju pohľadávku proti v rovnakej výške, akú uplatňuje proti žalovanej v prejednávanej veci z titulu náhrady škody. Tieto skutočnosti nezakladajú dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V tomto ohľade sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa. To. že žalobca ako veriteľ uplatnil svoje právo proti dlžníkovi, má za následok, že žaloba je podaná predčasne. Za súčasného stavu totiž žalobcovi ešte žiadna škoda nevznikla. Táto mu vznikne až v prípade, že svoj nárok nevymôže proti, t.j. v prípade, že Žaloba smerujúca proti bude zamietnutá, resp. v prípade, že uvedenej Žalobe bude vyhovené, ale žalobcovi sa v exekúcii nepodarí priznanú sumu vymôcť a napokon v prípade, že svoju pohľadávku nevymôže ani v rámci konkurzu.“
Z citovaného odôvodnenia uznesenia preukázateľne a výslovne vyplýva, že odvolací súd vyjadril právny názor k dôvodnosti žaloby a teda vo veci samej, a to napriek tomu, že uznesením rozhodoval len o odvolaní žalobcu podanému proti procesnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorý vo veci samej zatiaľ nevydal žiadne rozhodnutie (neskončil dokonca ešte ani dokazovanie). Odvolací súd vyslovením tohto názoru neprípustným spôsobom zasiahol do rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa, pretože týmto názorom bez opory v zákone (O. s. p.) ovplyvňuje budúce právne posúdenie veci samej zo strany konajúceho sudcu súdu prvého stupňa.
Podľa nášho názoru Krajský súd v Bratislave uznesením porušil princíp dvojinštančnosti súdneho konania a právo žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, garantované v Ústave Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listine základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 199/2007).
Ak by aj odvolací súd bol oprávnený v uznesení vysloviť právny názor vo veci samej (čo popierame), tak pre taký prípad zastávame názor, že odvolací súd právny názor o čase vzniku škody a predčasnosti žaloby po právnej stránke nedostatočne odôvodnil - v tomto smere ide o nepreskúmateľné (arbitrárne) rozhodnutie. Predovšetkým z uznesenia vôbec nevyplýva, na základe akých právnych noriem by mal žalobca ako poškodený najskôr vymáhať bezdôvodné obohatenie od.
Odvolací súd v uznesení vyslovil právny názor, že žalobcovi vznikne škoda až v prípade, že svoj nárok nevymôže proti, t. j. v prípade, že žaloba smerujúca proti bude zamietnutá, resp. v prípade, že uvedenej žalobe bude vyhovené, ale žalobcovi sa v exekúcii nepodarí priznanú sumu vymôcť a napokon v prípade, že svoju pohľadávku nevymôže ani v rámci konkurzu. Podľa nášho názoru odvolací súd pri zaujímaní tohto názoru nevzal do úvahy tieto skutočnosti:
a) žalobca v písomnom podaní zo dňa 16.09.2014 informoval Okresný súd Bratislava I o tom, že správca konkurznej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku č. 156/2014 zo dňa 14.08.2014 informuje o súpise (špecifikácii) majetku tohto úpadcu – podľa tohto súpisu je majetok úpadcu v celkovej súpisovej hodnote 12.657,- EUR (to samozrejme neznamená, že v tejto výške bude aj speňažený),
b) pri zohľadnení uvedenej výšky súpisovej hodnoty majetku sa dá očakávať, že výťažok v konkurze nebude postačovať ani na trovy konkurzu,
c) pri zohľadnení uvedenej výšky súpisovej hodnoty majetku sa dá očakávať, že pohľadávka žalobcu nebude v konkurze uspokojená ani čiastočne,
d) na základe zoznamu pohľadávok možno po zrušení konkurzu podať návrh na výkon rozhodnutia alebo exekúciu pre zistenú pohľadávku, ktorú úpadca v lehote určenej správcom výslovne nenamietol (§ 105 prvá veta zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov) – z tejto zákonnej úpravy vyplýva, že žalobca bude mať exekučný titul na pohľadávku voči na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 280.907,21 EUR s príslušenstvom, a to vo forme zoznamu pohľadávok v konkurze a nebude teda k tejto pohľadávke už musieť získať exekučný titul v súdnom konaní, ktoré inicioval vzájomným návrhom na Okresnom súde Senica (pôvodne bolo vedené pod sp. zn. 18Cb 17/2013 a v súčasnosti je vedené pod sp. zn. 8Cb 79/2014, ale je prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurz na ),
e) exekučný titul žalobcu vo forme zoznamu pohľadávok v konkurze bude prakticky nepoužiteľný, nakoľko po zrušení konkurz nebude možné exekúciu vykonať pre nedostatok majetku.
Máme za to, že vyššie uvedené skutočnosti sú právne významné pre posúdenie otázky vzniku škody a predčasnosti žaloby žalobcu, o ktorej sa vyjadril odvolací súd v uznesení. Odvolací súd v uznesení uviedol: „Žalobca teda vymáha od sumu 280.907,21 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. Na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz vedený na OS v Trnave pod sp. zn. 23K/8/2014, pričom žalobca do konkurzu prihlásil svoju pohľadávku proti v rovnakej výške, akú uplatňuje proti žalovanej v prejednávanej veci z titulu náhrady škody tieto skutočnosti nezakladajú dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.“
Odvolací súd vôbec neodôvodnil (nevysvetlil) svoj názor o tom, že uvedené skutočnosti nezakladajú dôvod na porušenie konania »
Sťažovateľka v samotnej sťažnostnej argumentácii, ktorou namieta porušenie ňouoznačených práv uznesením najvyššieho súdu, uviedla:
«Ako sme už vo vyššie citovanom texte uviedli, v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR bol už vyslovený názor, že obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, pre jednala v dvojinštančnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 199/2007). Hoci sťažovateľka v dovolaní výslovne poukázala na porušenie princípu dvojinštančnosti konania pri rozhodovaní Krajského súdu v Bratislave o odvolaní sťažovateľky a Najvyššší súd SR si bol tohto dôvodu Dovolania vedomý, tak vo svojom Uznesení, ktoré napádame touto ústavnou sťažnosťou, sa Najvyšší súd SR k porušeniu tohto princípu vôbec nevyjadril. Najvyšší súd SR vôbec nezaujal stanovisko k tomu,
a) či Krajský súd v Bratislave mal vzhľadom na princíp legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy) oprávnenie v procesnom rozhodnutí zaujímať právny názor k meritu veci v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, v ktorom ešte nebolo vykonané resp. skončené dokazovanie vo veci samej,
b) a ak by takéto oprávnenie mal, tak či vyslovený právny názor Krajského súdu v Bratislave o predčasnosti žaloby je správny....
Uznesenie Najvyššieho súdu SR nie je vo vzťahu k dovolacím dôvodom riadne odôvodnené, jeho odôvodnenie nie je úplné a dostatočné, v dôsledku čoho bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.
Naviac v odôvodnení Uznesenia možno konštatovať aj určitú zmätočnosť, keď na str. 4 v druhom odseku sa uvádza: „... (v danej veci proti uzneseniu o predbežnom opatrení)...“ čo je v rozpore so skutočnosťou (v našom prípade išlo o uznesenie o prerušení resp. neprerušení konania).»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo obchodnej spoločnosti HÍLEK a spol, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 517/2015 zo dňa 09.09.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 517/2015 zo dňa 09.09.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť obchodnej spoločnosti HÍLEK a spol, a. s. náhradu trov konania v sume 296,44 €...na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ľubomíra Nemčeka, advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie protiuzneseniu krajského súdu ako neprípustné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených právje preto potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre ajEurópsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol:„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“(napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, RecueilIII/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo naspravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nejarbitrárny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajskéhosúdu, ktorým krajský súd potvrdil na základe odvolania sťažovateľky uznesenie okresnéhosúdu o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania. Podľa sťažovateľky vada konaniaspočívajúca v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladajúcaprípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu bola daná tým, že krajský súdvo svojom potvrdzujúcom uznesení vyslovil závery vo vzťahu k meritu veci (dôvodnosti,resp. predčasnosti samotnej žaloby sťažovateľky, ktorou sa domáhala proti Slovenskejrepublike náhrady škody), čím mal porušiť zásadu dvojinštančnosti konania a svoje záveryo dôvodnosti zamietnutia návrhu sťažovateľky na prerušenie konania náležite neodôvodnil.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov a v nadväznosti nasťažnostnú argumentáciu pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmalnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverovnajvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniukrajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenianajvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolaciehokonania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie doprávomoci ústavného súdu.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sav občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o vecisamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátanedovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, žedovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonnéhoustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadochuvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade dovolací súd konštatoval, že prípustnosťdovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a toani sťažovateľkou označeného ustanovenia § 237 písm. f) OSP, preto dovolaniesťažovateľky odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanieprípustné.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu dospelk záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnúudržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sarelevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenieprípustnosti dovolania sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil. Ústavný súd pretonezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a rozhodnutie mohli zakladať dôvodna zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Právny záver najvyššieho súdu, na základe ktorého odmietol dovolanie sťažovateľky,je založený na racionálnom, podrobnom a pritom ústavne konformnom výklade relevantnejprávnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvodna odmietnutie dovolania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdupredstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenieprávnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššiehosúdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodneniejeho rozhodnutia za nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani čl. 6ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie, ktoré bolo predmetom prieskumunajvyššieho súdu z hľadiska danosti vád konania zakladajúcich prípustnosť dovolania,nebolo konečným meritórnym rozhodnutím ani kasačným rozhodnutím vo vzťahuk meritórnému rozhodnutiu okresného súdu, preto akékoľvek závery v ňom vyslovenék samotnému meritu veci nemohli narušiť zásadu dvojinštačnsoti konania.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosťporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákonao ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho petitom), okremprípadov výslovne uvedených v tomto zákone, o aký nejde v danej veci. Sťažovateľka,kvalifikovane zastúpená advokátom, sa nedomáhala preskúmania ústavnosti odvolaciehorozhodnutia (uznesenia krajského súdu), z tohto dôvodu ústavný súd uznesenie krajskéhosúdu neposudzoval.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľkynezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016