znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 25/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Barborou Korenecovou, Slnečná 765/3, Malinovo, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. novembra   2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“, resp. „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   21   Co/25/2012   z 18.   júna   2013   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je žalovaným v 2. rade v súdnom spore „o určenie, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov eventuálne o určenie neplatnosti zmluvy“ vedenom na Okresnom súde Humenné (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   15   C/100/2010.   Okresný   súd   rozsudkom z 21. septembra   2012   určil,   že „úver   poskytnutý   odporcom   v 2.   rade   pre   odporkyňu v 1. rade... na základe Zmluvy o úvere... zo dňa 10. 09. 2008 sa považuje za spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov“. O odvolaní sťažovateľky z 10. októbra 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom z 18. júna 2013, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom z 18. júna 2013 (pozri body 5 a 6).

4. Podľa názoru sťažovateľky „protiústavnosť predmetného rozsudku krajského súdu je daná... tým, že krajský súd zjavne nerozhodol na základe relevantnej právnej normy a predmetný   rozsudok   aj   úplne   nesprávne   odôvodnil...   Rozsudok   je   nezákonným rozhodnutím, právny záver v ňom uvedený je v extrémnom rozpore so skutkovým stavom veci, keďže výrok Rozsudku nevyplýva zo skutkového stavu... argumentácia Krajského súdu v odôvodnení Rozsudku nekorešponduje s právnou úpravou a najmä so skutkovým stavom, či činí Rozsudok arbitrárnym a svojvoľným...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... a podľa čl. 36 Listiny... Rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. 06. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. 06. 2013 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu... vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   trovy právneho zastúpenia...“

6.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   z obsahu   sťažnosti   vyplýva   sťažovateľkino namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenia ktorého sa však v petite sťažnosti výslovne nedožadovala.

7.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľka   k sťažnosti   pripojila   žalobu   o určenie neplatnosti zmluvy o úvere z 26. júla 2010, vyjadrenie žalovaného v 2. rade zo 4. novembra 2010, rozsudok okresného súdu č. k. 15 C/100/2010-677 z 21. septembra 2012, odvolanie z 10. októbra 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. júna 2013.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   sp.   zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, I. ÚS 350/2011).

13.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi   (napr.   III.   ÚS   124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

14.   Sťažovateľka   podanou   sťažnosťou   na   ústavnom   súde   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu 21 Co/25/2012 z 18. júna 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2012 (pozri body 5 a 6).

15.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o   svojvoľnosti,   zjavnej neopodstatnenosti   a   arbitrárnosti   faktických   a   právnych   záverov   napadnutého   rozsudku krajského   súdu   (pozri   bod   4).   Podľa   názoru   sťažovateľky   dominantným   nedostatkom rozhodnutia krajského súdu bol najmä chybne klasifikovaný skutkový stav a v dôsledku toho   aj   nesprávna   interpretácia   a   aplikácia   na   vec   sa   vzťahujúcich   ustanovení   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Občiansky zákonník“) a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Tým podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu ňou označených práv (body 1, 5 a 6).

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

17.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

18.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov konania   prvostupňového   súdu,   ktorý   určil,   že   úver   poskytnutý   sťažovateľkou   žalovanej v 1. rade je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že posudzovaná zmluva neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, sa zaoberal podstatou odvolacej argumentácie sťažovateľky:

„Žalovaný   (2)   dodávateľ   úveru   v   odvolaní   navrhol   rozsudok   zrušiť   a   konanie zastaviť pre prekážku rozsúdenej veci rozhodcovským súdom. Trval na nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na určení   bezúročnosti   a bezpoplatkovosti   úveru   uzatvoreného   medzí   žalovaným   v   1.   rade a žalovaným   v   2.   rade   a   namietal,   že   prvostupňový   súd   neprihliadol   na   prekážku   veci rozhodnutej, ktorú namietla (rozhodnutie rozhodcovského súdu, pozn.)... Zároveň uviedol, že zmluvu o úvere nie je možné posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:«Krajský súd... (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania   (§   214   O.   s.   p),   ako   aj   konanie   mu   predchádzajúce   a   po   tom   ako   bolo oznámenie   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku   vyvesené   na   úradnej   tabuli   súdu   a   na   jeho webovej   stránke   najmenej   päť   dní   vopred,   rozsudok   verejne   vyhlásil   (§   156   ods.   1,   3 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

Prvostupňový súd určil úver za bezúročný a bez poplatkov pre neuvedenie údaju o RPMN. Tento názor zdieľa aj odvolací súd. Len pre zdôraznenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi odvolací súd vecne správny záver dopĺňa.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať... ročnú percentuálnu mieru nákladov a... (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZSU). Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 (§ 11 ods. 1 písm. a/ ZSU). Medzi   žalovanými   došlo   k   uzavretiu   zmluvy   o   spotrebiteľskom   úvere,   ktorá neobsahuje   RPMN.   Správne   preto   prvostupňový   súd   určil   úver   za   bezúročný   a   bez poplatkov.

Odvolateľ   namieta aktívnu legitimáciu žalobcu s odôvodnením,   že žalobca nebol účastníkom zmluvy a judikatúra nevyžaduje súhlas manžela k uzavretiu zmluvy takéhoto typu a žalobca so žalovanou v 1. rade sú už rozvedení a bezpodielové spoluvlastníctvo je vyporiadané.

K   tejto   výhrade   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   prisvedčiť   žalobcovi,   že na uzavretie zmluvy úverovej povahy nevyžaduje manžel súhlas druhého manžela. Problém vecnej legitimácie sa však týka iného problému, a to právnej istoty, či bude pohľadávka uspokojená   aj   z   majetku,   ktorý   je   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve,   resp.   z   majetku, na ktorý po rozvode dopadá režim bezpodielového spoluvlastníctva. V tomto smere treba uznať žalobcovi záujem na právnej istote, v akej výške je v skutočnosti pohľadávka. Pritom len úroky dosahujú samotnú výšku pohľadávky. V čase rozhodovania súdu stále pretrvával stav podporujúci záujem žalobcu na právnej neistote, či nebude pohľadávka uspokojená z majetku   v   BSM   a   či   to   nebudú   práve   neuspokojené   úroky,   ktoré   by   sa   mali   uhradiť z majetku patriacemu aj žalobcovi. V čase rozhodovania súdu ešte plynula trojročná doba, až   po   uplynutí   ktorej   nastáva   vyporiadanie   BSM   zo   zákona   a   zmena   bezpodielového spoluvlastníctva na podielové (§ 149 ods. 4 OZ). Bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo rozvodom dňa 23. 06. 2010 a rozhoduje stav v čase rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p). V čase rozhodovania súdu takýto záujem na strane žalobcu existoval.

Žalovanému (2) treba uznať aj tvrdenie, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie   predstavuje   prekážku   rozsúdenej   veci   v   konaní   o   určenie.   Nie   však   rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. „ Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k 10 CoE/308/2011-39 ).

Otázka   materiálnej   právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku   bola   posudzovaná v exekučnom konaní a materiálna právoplatnosť (§ 159 ods. 2 O. s. p.) bola prelomená exekučným súdom (uznesenie OS Humenné vo veci 6 Er/702/2010 - zastavená exekúcia z dôvodu   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky).Odvolací   súd   si   je   vedomý   judikatúry, na ktorú poukázal odvolateľ, no treba ju považovať za balansujúcu a v čase rozhodovania odvolacieho súdu sa už dá konštatovať, že problém prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je už predmetom konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (porov. napr. uznesenie NS SR vo veci 6 Cdo 1/2012).

Žalovaný (2) sa mýli, pokiaľ tvrdí, že predmetný úver nie je spotrebiteľský a že išlo o úver na účely povolania.

Ide o intenzívne spomínaný problém v negatívnej rovine dokonca v unijnom rozmere, ktorým je účelové vyznačovanie účelu úveru zo strany obchodných zástupcov žalovaného (2) a niet logickejšieho vysvetlenia ako záveru o snahe žalovaného, aby sa vytvorilo zdanie, že   nejde   o   spotrebiteľský   úver   (porov.   hrozba   infrigementu   zo   strany   únie   (list eurokomisárky   pre   spravodlivosť   http://ekonomika.sme.sk/c/6887523/brusel-slovenske- sudy-nechrania-ludi-pred-nefer-uvermi.html).

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Okresného súdu... vo veci 17 C 45/ 2011 zo dňa 11. 3. 2011 potvrdené uznesením tunajšieho súdu č. k. 6 Co/84/2011 kde dokonca bola uložená povinnosť žalovanému, aby sa takejto nekalej obchodnej praktiky zdržal.   Z   obsahu   spisu   je   problematické   vyvodiť   akékoľvek   profesionálne   využitie poskytnutých peňazí, teda na iný ako spotrebný účel. Odvolací súd nezistil ani inú výnimku z definície spotrebiteľského úveru a výnimku nepredstavuje ani úver ako absolútny obchod. Za   spotrebiteľský   úver   sa   považuje   aj   úver   (§   2   písm.   b/   zákona   č.   258/2001   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch).   Žalovaného   odvolací   argument,   že   zmluva   nevyžadovala RPMN je preto nesprávny.

Súd správne o eventuálnom návrhu na určenie neplatnosti zmluvy nerozhodoval, ak vyhovel primárnemu návrhu (podľa obsahu podania išlo o eventuálny návrh). Odvolací súd podporuje zachovanie platnosti zmluvného vzťahu, no nie z dôvodu ochrany veriteľa, ako nesprávne   uviedol   prvostupňový   súd,   ale   z   dôvodu   ochrany   účastníkov   zmluvy.   Aj   pre spotrebiteľa je výhodnejšie zachovanie platnosti zmluvy, inak by musel vydať bezdôvodné obohatenie   na   výzvu,   kým   pri   platnosti   zmluvy   má   zachované   splátky   bez   úrokov a poplatkov.»

19.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   krajským   súdom v napadnutom   rozhodnutí   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014