znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 25/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátom Mgr. I. P., T., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 9 C 114/2010-35 z 28. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2012 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I. P.,   T.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 114/2010-35 z 28. júna 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva: «Sťažovateľke bola doručená výzva... na dobrovoľné splnenie dlhu... od spoločnosti L.   s.   r.   o.   ako   právneho   zástupcu   Mestskej   časti   Bratislava   –   Staré   Mesto   (ďalej   len „Mesto“), obsahom ktorej bola výzva na zaplatenie čiastky 89,62 EUR... táto čiastka mala predstavovať náklady Mesta za odtiahnutie vozidla Sťažovateľky, zn. V., evidenčné číslo... Táto výzva bola adresovaná Sťažovateľke na adresu...B. Sťažovateľka dňa 8. 8. 2010 na Výzvu odpovedala s tým, že motorové vozidlo V. s evidenčným   číslom...   nevlastnila   a   nevlastní.   Sťažovateľka   na   svoju   odpoveď   nedostala žiadnu   reakciu   ani   od   Mesta,   ani   od   jeho   právneho   zástupcu.   Sťažovateľka   týmto považovala záležitosť za vybavenú.

Na doplnenie uvádzame, že Sťažovateľka je vlastníkom vozidla V. striebornej farby s evidenčným číslom... (a nie...)...

Dňa   15.   02.   2012   bolo   Sťažovateľke   doručené   upovedomenie   o   začatí   exekúcie, č. EX 502/2011, 3Er 2184/2011...

Sťažovateľka...   28.   02.   2012   podala   námietky   proti   exekúcii   s   odôvodnením, že motorové vozidlo Volkswagen s evidenčným číslom... nevlastní a že na Výzvu v tomto zmysle   odpovedala.   Opäť   námietky   Sťažovateľky   zostali   bez   akejkoľvek   reakcie. Sťažovateľka   situáciu   považovala   za   omyl.   Kópiu   námietok   zaslala   na   Okresný   súd Bratislava I.

Následne Sťažovateľka... čiastku požadovanú exekútorkou zaplatila. Dňa   25.   6.   2012   Okresný   súd   Bratislava   1   vydal   uznesenie,   ktorým   vyzval Sťažovateľku   na   doplnenie   podania   zo   dňa   22.   03.   2012   označeného   ako   „odvolanie rozsudok 9C 114/2010“.

Na výzvu súdu Sťažovateľka odpovedala dňa 31. 07. 2012 sťažnosťou a žiadosťou o prešetrenie,   v   ktorej   uviedla   svoje   vyjadrenie   k   celej   veci.   Sťažovateľka   bola   stále presvedčená,   že   sa   jedná   o   omyl,   nakoľko   aj   samotné   znenie   rozsudku,   ktoré   bolo zverejnené, vykazovalo zrejmé nesprávnosti napr. už len v evidenčných číslach vozidiel, ktoré mali byť odtiahnuté...

Dňa 5. 10. 2012 Okresný súd Bratislava I oznámil Sťažovateľke, že má možnosť nahliadnuť do spisu a upovedomil ju o možnostiach na obnovu konania.

Sťažovateľka možnosť nahliadnuť do spisu využila a do spisu nahliadla v najbližšom možnom termíne, ktorý jej súd poskytol, t. j. dňa 29. 10. 2012.

Sťažovateľka   tak   zistila,   že   skutočne   bola   stranou   v   spore   s   Mestom,   pričom o existencii sporu sa celý ten čas nedozvedela (čo dokazujú jej vyjadrenia), a že skutočne ju súd rozsudkom zaviazal na zaplatenie čiastky 89,62 EUR... Skutočnosť, že sa o spore nedozvedela, je o to viac zarážajúca, že Mesto... malo k dispozícii jej adresu, na ktorej sa zdržiavala, čo dokazuje samotná komunikácia medzi ním a Sťažovateľkou z roku 2010... Súd sa pokúšal zistiť adresu miesta, kde sa Sťažovateľka zdržiava, pričom vykonal lustráciu cestou OR PZ Bratislava I, kontaktoval Sociálnu poisťovňu, Register obyvateľov a ZVJS. Z uvedených miest súd nezistil inú adresu Sťažovateľky. Podľa názoru Sťažovateľky súd však nepostupoval dôsledne, keďže nevykonal ďalšie šetrenie, napr. nezisťoval správnu adresu   cestou   bývalých   susedov   Sťažovateľky,   príbuzných   Sťažovateľky   (napr.   cez   jej manžela, deti), alebo na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Miesto toho si súd   „zjednodušil“   postup   tým,   že   ustanovil   Sťažovateľke   opatrovníka,   pani   Alexandru Vaškovú, súdnu tajomníčku (uznesenie zo dňa 13. 12. 2010).

Súd   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   28.   06.   2011,   na   ktoré   sa   opatrovník Sťažovateľky ani neunúval dostaviť (strana 2 zápisnice), svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie. Súd tak rozhodol výlučne na základe tvrdení právneho zástupcu Mesta bez toho, aby podrobne skúmal skutkový stav veci.»

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namieta   nesprávnosť   samotného   rozsudku okresného súdu a uvádza: „... konaním súdu boli popreté procesné práva Sťažovateľky, ktoré mali za následok vydanie Rozsudku. Zároveň má Sťažovateľka za to, že Rozsudok je vzhľadom na vykonané dokazovanie arbitrárny... aj samotné konanie na súde potvrdzuje, že boli porušené práva Sťažovateľky. Súd podľa Sťažovateľky nedostatočne zisťoval adresu jej bydliska, nakoľko nevyčerpal všetky možnosti, ktoré boli k dispozícii...

Rozsudok je podľa názoru Sťažovateľky v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základným slobôd... nakoľko bolo porušené právo Sťažovateľky na to, aby bola jej záležitosť spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C 114/2010-35 zo dňa 28. 06. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C 114/2010-35 zo dňa 28. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu. Podstatou sťažnosti je jej tvrdenie,   že   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C   114/2010   jej   bol nedôvodne   ustanovený   opatrovník,   čím   bola   vylúčená   zo   súdneho   konania.   Rozsudok okresného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je podľa nej arbitrárny a bol doručený iba opatrovníkovi.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného aj opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží odvolaciemu súdu, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka 22.   marca 2012   doručila   okresnému   súdu podanie – „odvolanie rozsudok 9 C 114/2010“. Na toto podanie sťažovateľky reagoval okresný súd uznesením č. k. 9 C 114/2010-47 z 25. júna 2012, ktorý sťažovateľku ako odporcu   vyzval, «...   aby   v   lehote   10   dní   odo   dňa   doručenia   tohto   uznesenia   písomne odstránil vady podania dourčeného sudu dňa 22. 3. 2012 (podanie zo dňa 22. 3. 2012 označené ako „odvolanie rozsudok č. k. 9C 114/2010“ tak, že:

- v   prípade   že   ide   o   odvolanie,   je   potrebné   v   odvolaní   uviesť   proti   ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu napáda toto rozhodnutie, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odporca domáha – a z akých dôvodov odvolanie podáva a to v zmysle poučenia súdu o dôvodoch odvolania podľa § 205 a § 205a Občianskeho súdneho poriadku

- v prípade, že ide o návrh na obnovu konania je potrebné označiť rozsudok, proti ktorému   návrh   na   obnovu   konani   smeruje,   dôvod   obnovy   konania,   skutočnosti,   ktoré svedčia   o   tom,   že   návrh   na   obnovu   konania   je   podaný   včas,   dôkazy,   ktorými   sa   má dôvodnosť návrhu preukázať, ako aj to, čoho sa odporca obnovou konania domáha. V prípade, že v stanovenej lehote vady podania neodstránite, nedoplníte odvolací súd Vaše podanie odmietne s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. d.) Občianskeho súdneho poriadku (O. s. p.).».

Sťažovateľka podľa obsahu sťažnosti na túto výzvu reagovala oznámením z 31. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedla, že «som toho názoru, že súdom stanovené možnosti ako právo na „odvolanie“ alebo na „obnovu konania“ mi neprináležia, nakoľko zjavne v priebehu Konania došlo k omylu, nakoľko v skutočnosti nie som účastníčkou konania“». Ako   ďalej   zo   sťažnosti   vyplýva,   rozsudok   okresného   súdu   bol   sťažovateľke doručený 29. októbra 2012. Po doručení rozsudku okresného súdu sťažovateľka odvolanie proti nemu nepodala.

Je potrebné zdôrazniť, že ak by boli tvrdenia sťažovateľky o tom, že okresný súd jej ustanovil   opatrovníka   bez   splnenia   zákonných   podmienok   zakotvených   v   §   29   OSP, relevantné, išlo by zo strany okresného súdu o postup, ktorým jej odňal možnosť konať pred súdom, čo je dôvodom na podanie odvolania a v zmysle § 237 písm. f) OSP aj dôvodom na podanie   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka   tvrdí,   že odvolanie proti rozsudku okresného súdu nie je prípustné.

Sťažovateľka tvrdí, že proti rozsudku okresného súdu nie je možné podať odvolanie, čo   odôvodňuje   takto: „Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   je   síce   prvostupňovým rozhodnutím,   ktoré   však   nadobudlo   právoplatnosť,   a   preto   odvolanie   nie   je   prípustné, nakoľko   Rozsudok   bol   Sťažovateľke   doručený   prostredníctvom   súdom   ustanoveného opatrovníka, a teda Rozsudok bol doručený Sťažovateľke náhradným spôsobom.“

Je   potrebné   konštatovať,   že   otázku   prípustnosti   odvolania   nie   je   oprávnený posudzovať ústavný súd.

Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania podaného sťažovateľkou v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné) so zreteľom na opodstatnenosť   či   neopodstatnenosť   ustanovenia   opatrovníka   sťažovateľke,   doručenie rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi, resp. spôsob doručenia rovnopisu rozsudku sťažovateľke   29.   októbra   2012.   Prípadný   nepriaznivý   záver   odvolacieho   súdu   by   bolo možné ešte preskúmať podaním dovolania z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP (podobne II. ÚS 133/09, II. ÚS 332/2011).

Pokiaľ sťažovateľka odvolanie nepodala, nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej zákon poskytuje na ochranu jej označených práv, ktorých porušenie namieta, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti.

V   závere   ústavný   súd   konštatuje,   že   nedostatok   jeho   právomoci   na prerokovanie sťažnosti vyplýva tiež zo skutočnosti, že o podaní sťažovateľky označenom ako „odvolanie rozsudok   9C   114/2010“ z   22.   marca   2012   nebolo   odvolacím   súdom   do dnešného   dňa rozhodnuté.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu   a poškodzovaniu,   a   predpokladá,   že   sťažovateľ   musí využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať   prípadné   potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa citovanou zásadou neriadila. Ako sama sťažovateľka uvádza, už 15. februára 2012 jej bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie, z ktorého sa mohla dozvedieť, na základe akého vykonateľného rozsudku je exekučné konanie vedené. Mala možnosť už v tom čase obrátiť sa na súdneho exekútora so žiadosťou o predloženie predmetného rozsudku okresného súdu. Vzhľadom   na   povinnosť   všeobecných   súdov   umožniť   účastníkovi   nahliadnuť   do   spisu v lehote 24 hodín od žiadosti ústavný súd nemôže tiež uveriť sťažovateľkinmu tvrdeniu, že okresnému súdu trvalo 24 dní (od 5. októbra 2012 do 29. októbra 2012), kým jej do spisu nahliadnuť umožnil. Taktiež napriek výzve súdu urobenej uznesením č. k. 9 C 114/2010-47 z   25.   júna   2012,   aby   doplnila   odvolanie,   toto   ignorovala   s   odôvodnením,   že   nie   je účastníčkou   konania,   a   to   napriek   tomu,   že   si   musela   uvedomovať   vážnosť   situácie vzhľadom na to, že už proti nej bolo vedené exekučné konanie. Napokon sťažovateľka napriek tomu, že jej bolo umožnené nahliadnuť do spisu, z ktorého zistila, že skutočne účastníčkou   konania bola,   a napriek   tomu,   že si   aj   rozsudok   okresného   súdu   prevzala, odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodala a namiesto toho sa až po uplynutí takmer ďalších   dvoch   mesiacov   obrátila   na   ústavný   súd   so   sťažnosťou   odôvodnenou skutočnosťami, ktoré mali byť práve predmetom odvolania adresovaného Krajskému súdu v Bratislave.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka opakovane nezodpovedne pristupuje k ochrane svojich práv, nemôže očakávať, že následky takéhoto jej konania budú následne korigované rozhodnutím ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013