znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 25/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti   Ing.   D. K.,   B., zastúpeného advokátom   JUDr.   J. M., B.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 462/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 462/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 462/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 800 € (slovom tritisícosemsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. D. K. trovy právneho zastúpenia v   sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a   osemnásť   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. J. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 462/2000.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu s manželkou podali 24. júla 2000 Okresnému súdu Bratislava III proti obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., žalobu, ktorou si uplatnili svoju pohľadávku na vrátenie ceny za opravu auta a náhradu škody s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava III ich vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpil okresnému súdu, kde bola zaevidovaná pod sp. zn. 16 C 462/2000.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 16 C 462/2000, ktoré v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 29. decembra 2011 nebolo   právoplatne   skončené,   dochádza   k   porušovaniu   jeho   základného   práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. l dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní rozhodol, že „základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 odseku (2) ústavy a článku 6 odseku (1) Dohovoru postupom prvostupňového súdu v konaní vedenom súdom pod spisovou značkou 16C 462/2000 bolo porušené“, prikázal okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 800 € a uložil okresnému súdu nahradiť mu trovy konania v sume 314,18 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 25/2012-10 z 18. januára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu listom č. Spr. 2010/2012 zo 14. mája 2012, ku ktorému pripojila podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu v namietanom konaní a uviedla: „Po oboznámení sa s obsahom predmetnej   sťažnosti,   príslušného   spisu   a   s   poukazom   na   prehľad   procesných   úkonov vo veci vedenej pod zn. 16C/462/2000, ktorý tvorí prílohu vyjadrenia, ako aj písomného vyjadrenia zákonného sudcu, považujem sťažnosť sťažovateľa za opodstatnenú.“

Predsedníčka okresného súdu listom zo 14. mája 2012 a právny zástupca sťažovateľa listom z 28. mája 2012 oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na nutnosť   nariaďovania   znaleckého   dokazovania   možno   napadnuté   konanie   považovať po vecnej   stránke   za   zložitejšie.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však ústavný   súd   nemôže   pripísať   len   na   vrub   faktickej   náročnosti   prerokovávanej   veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nie je právne zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ,   ktorý   je   účastníkom   posudzovaného   konania   ako   navrhovateľ,   prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Priebeh konania zistený ústavným súdom z vyžiadaného spisu okresného súdu zodpovedá chronológii úkonov tak, ako boli opísané v prílohe vyjadrenia predsedníčky okresného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie začalo 24. júla 2000 na Okresnom súde   Bratislava   III   podaním   návrhu   sťažovateľom   spolu   s   jeho   manželkou   a   vec   bola okresnému   súdu   postúpená   20.   septembra   2000   z dôvodu   miestnej   príslušnosti,   pričom konanie vo veci doteraz nie je ukončené.

Okresný   súd   v   podstatnej   časti   konania trvajúceho toho času   viac ako   11   rokov vykonával len procesné úkony súvisiace s nedôvodnou výzvou na odstránenie vád návrhu, vyrubením súdneho poplatku, rozhodovaním o žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku, zastavením   konania   o   návrhu   manželky   sťažovateľa,   uložením   poriadkovej   pokuty sťažovateľovi a pod. Okresný súd vo veci nariadil len tri pojednávania na 16. apríl 2008 (ktoré bolo odročené z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa pre práceneschopnosť), 4. jún 2008 a 22. september 2008 (ktoré bolo odročené na účely nariadenia znaleckého dokazovania). Ďalšie úkony okresného súdu súvisia s nariadením znaleckého dokazovania, urgenciami znalca a rozhodovaním o znalečnom, pričom znalecký posudok vo veci bol okresnému súdu predložený až 14. júna 2011 a uznesenie okresného súdu o znalečnom bolo odvolacím   súdom   zrušené   a   vrátené   na   ďalšie   rozhodnutie.   Okresný   súd   neefektívne v novembri 2011 nariadil pojednávanie vo veci na február 2012 a následne predložil spis odvolaciemu súdu, ktorý do termínu pojednávania nebol okresnému súdu vrátený, a z tohto dôvodu sa pojednávanie vo februári 2012 nekonalo. Posledným úkonom okresného súdu bolo 3. mája 2012 pripustenie rozšírenia okruhu účastníkov na strane navrhovateľa.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania v trvaní viac ako 11 rokov bez toho, aby okresný súd vo veci meritórne rozhodol, a vzhľadom na charakter úkonov vykonávaných okresným   súdom   v   doterajšom   priebehu   konania   je   nutné   postup   okresného   súdu v posudzovanom konaní hodnotiť vcelku ako neefektívny, a teda postup, ktorý neviedol k meritórnemu ukončeniu veci bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   462/2000   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 800 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti,   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva   (doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania   v   trvaní   viac   ako   11   rokov,   dobu   prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi ním požadované finančné zadosťučinenie v sume 3 800 €, ktoré je okresný súd povinný mu vyplatiť.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, doplnenie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2011   1/6   z   výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony 261,82 € s 20 % daňou z pridanej hodnoty spolu 314,184 €. Pokiaľ ide o náhradu trov konania za ďalší úkon – vyjadrenie z 28. mája 2012, ústavný súd náhradu za tento úkon nepriznal z dôvodu absencie vecného rozmeru vo vzťahu k obsahu sťažnosti. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012