znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 25/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď, H., Č., a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/2001 a jeho rozsudkom z 19. marca 2008, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 329/2008 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 130/2009 a jeho uznesením z 28. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.a akad. mal. a soch. M. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. decembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) a akad. mal.   a soch.   M.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie základných práv zaručených   v   čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/2001 a jeho rozsudkom z 19. marca 2008, postupom Krajského   súdu   v   Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 329/2008 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Cdo 130/2009 a jeho uznesením z 28. augusta 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným   okresnému   súdu   10.   októbra   1997   domáhali   určenia,   že   nimi   označené nehnuteľnosti a hnuteľné veci nadobudnuté na základe Zmluvy o predaji časti podniku od F.,   ktoré   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   spoločnosti   Ž.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „úpadca“), v rámci konkurzného konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.   38   K 111/1995   zahrnul   do   majetku   tvoriaceho   konkurznú   podstatu,   patria   do   ich bezpodielového spoluvlastníctva. Podaním doručeným okresnému súdu   4. augusta 2006 požiadali   sťažovatelia   o zmenu   návrhu   tak,   že   nimi   označený   majetok   patrí   do   ich podielového   spoluvlastníctva   v polovici   pre   každého   z   nich,   a   to   z   dôvodu,   že rozsudkom   Okresného   súdu   Hodonín   sp.   zn. 4 C 784/96 z 24. júna 1996 bolo ich bezpodielové spoluvlastníctvo zrušené. Okresný súd zmenu pripustil uznesením č. k. 12 C 175/2001-600 z 28. januára 2008. Okresný súd v merite veci rozhodol rozsudkom č. k. 12 C   175/2001-776   z 19.   marca   2008   tak,   že   návrh   sťažovateľov   zamietol   a uložil   im povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcom.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol   rozsudkom   č.   k.   10   Co   329/2008-911   zo   14.   apríla   2009   tak,   že   potvrdil rozhodnutie súdu   prvého stupňa vo   výroku, ktorým   bol   návrh   zamietnutý, zrušil   výrok týkajúci sa náhrady trov konania a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie.   Najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   130/2009   z 28.   augusta   2009 dovolanie odmietol   a odporcom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

3. Podľa tvrdení sťažovateľov tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli vo veci nespravodlivo, keďže nevykonali dokazovanie v rozsahu a spôsobom, ako ho navrhovali sťažovatelia,   vo   veci   došlo   k   odňatiu   zákonnému   sudcovi,   čo   malo   za   následok porušenie čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy, ako aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že najvyšší súd, krajský súd i okresný súd „porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47, a garantovaný podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Zároveň žiadali, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu a rozsudky okresného súdu a krajského súdu   a vec im vrátil   na   ďalšie   konanie,   priznal   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   a uložil   súdom povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

6. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,   keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, čl.   20   ods.   1,   3   a 4   ústavy)   totožnými   subjektmi,   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú   v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie.

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu, v akom ich sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným   súdom   vymedzili   v petite   návrhu,   t.   j.   skúmal,   či   postupom   a rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   12   C   175/2001-776   z 19.   marca   2008,   postupom   a rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 329/2008-911 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 130/2009 z 28. augusta 2009 došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 289/09 zo 17. septembra 2009, v ktorom   ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali   porušenie   práv   už   označenými   rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu. Sťažnosť v časti týkajúcej sa konania a rozhodnutia okresného súdu je potrebné považovať podľa § 24 zákona o ústavnom súde za neprípustnú.

Ak   by   aj   ústavný   súd   (vzhľadom   na   nejednotnosť   petitu   a odôvodnenia   oboch sťažností)   skúmal,   či   postupom   a rozsudkom   okresného   súdu   mohlo   dôjsť   k porušeniu označených základných práv a slobôd, uplatňujúc princíp subsidiarity by dospel k záveru, že   sťažovateľ   sa   mohol   domôcť   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   využitím opravných prostriedkov.   V danom prípade bol proti   rozsudku   okresného súdu   prípustný opravný   prostriedok   –   odvolanie,   ktorý   sťažovatelia   využili.   Krajský   súd   o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 175/2001-776 z 19. marca 2008. Z uvedeného dôvodu by ústavný súd pri predbežnom prerokovaní musel sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom okresného súdu   odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

8.   Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

Ústavný súd sa už v uznesení sp. zn. II. ÚS 289/09 zo 17. septembra 2009 na základe podanej sťažnosti   zaoberal preskúmaním porušenia práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom   krajského   súdu   zo   14.   apríla   2009,   ktorého   predmetom   bolo   rozhodnutie o odvolaní   v konaní   o žalobe   o určenie,   že   nehnuteľnosti   a hnuteľné   veci   patria   do podielového   spoluvlastníctva   sťažovateľov.   Ústavný   súd   konštatoval,   že   krajský   súd podrobne vyložil ustanovenia procesného predpisu vzťahujúce sa na konanie o určovacej žalobe, a za akých podmienok sa ňou možno domáhať svojho práva pred všeobecnými súdmi; detailne opísal zákonom predpísaný postup všeobecného súdu, ako aj postup správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní   a dôsledne   vyhodnotil   dôvod   neúspechu sťažovateľov   v konaní   o určovacej   žalobe,   v dôsledku   čoho   bolo   potrebné   potvrdiť rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej. Ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu   za nedostatočne   zdôvodnený alebo arbitrárny, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

9. Proti rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2009 podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd uznesením   z 28.   augusta   2009.   Ústavný súd   preskúmal rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľov   ako   procesne neprípustné podľa § 238 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože nesmerovalo proti zmeňujúcemu rozsudku v zmysle § 238 ods. l OSP, dovolací súd vo veci nevyslovil svoj právny názor   a odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku   nevyslovil, že je dovolanie prípustné. Najvyšší súd ako súd dovolací sa však neobmedzil   len   na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   OSP,   ale   skúmal,   či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, teda či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu; spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka;   o prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej alebo už prv začatého konania; prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona   potrebný;   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať   a rozhodovania vylúčeným   sudcom   či   konania   súdom   nesprávne   obsadeným.   Existencia   žiadnej   z už uvedených vád nebola v konaní dovolacím súdom zistená.

K ďalším dovolacím dôvodom sťažovateľov,   a   k   tomu,   že   odvolací   súd sa nevysporiadal s navrhovanými dôkazmi a nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd uviedol, že v zmysle § 237 OSP nie je nesprávne vyhodnotenie dôkazov   vadou   konania   a nie   je   samostatným   dovolacím   dôvodom   ani   vtedy,   keď   je dovolanie procesne prípustné [§ 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP], a táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. K tvrdeniu sťažovateľov, že odvolací súd im odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že vec nesprávne právne posúdil, dovolací súd uviedol, že odňatie možnosti konať pred súdom ustanovenie § 237 písm. f) OSP dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Ďalej, s odvolaním sa na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a zastávaný názor uviedol, že ani prípadné nesprávne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť.

V ďalšej   časti dovolania sťažovatelia tvrdili, že je daný dovolací dôvod aj podľa § 237 písm. g) OSP v dôsledku toho, že boli odňatí zákonnému sudcovi, resp. vo veci nerozhodoval zákonný sudca. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí potvrdil právo účastníka na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom poukázal na skutočnosť, že uvedený ústavný príkaz je neopomenuteľnou podmienkou riadneho výkonu súdnej moci, pretože dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a pre účastníka predstavuje záruku, že jeho vec rozhodujú   sudcovia   a súdy   určené   podľa   vopred   určených   procesných   pravidiel obsiahnutých v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a rozvrhu práce a pri zachovaní zásady pevného prideľovania súdnej agendy. V texte odôvodnenia najvyšší súd podrobne rozviedol, ako stanovené zásady uplatnil vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   krajský   súd,   pričom   nezistil,   že by bolo došlo k porušeniu stanovených pravidiel, a tým aj k nesprávnemu obsadeniu súdu, ktorý by mohol byť   posúdený   ako   dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   g)   OSP.   Na   základe   uvedenej argumentácie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie podľa § 238 OSP je procesne neprípustné a jeho prípustnosť nemožno vyvodiť ani z § 237 OSP, v dôsledku čoho ho odmietol.

10.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo s podrobným odôvodnením, z akých dôvodov súd dovolanie odmietol.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 28.   augusta   2009 s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, prípadne aby sa toto rozhodnutie javilo ako neodôvodnené alebo svojvoľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľmi v petite sťažnosti označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl.   47   a čl.   48   ods.   2 ústavy.   K čl. 51 ústavy   ústavný súd poznamenáva, že obsahuje interpretačné   pravidlo   k iným   článkom   ústavy,   ktoré   upravujú   základné   práva   alebo slobody, sám však nie je nositeľom týchto práv.

Vzhľadom na uvedené   skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011