znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 25/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť L. A.,   R., zastúpeného advokátom JUDr. P.   P., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 166/2005 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   166/2005 p o r u š i l základné právo L. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Čadca   s a   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 166/2005 bez zbytočného odkladu trestnú vec L. A. prerokoval a rozhodol.

3. L. A. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Čadca   p o v i n n ý zaplatiť L. A. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. A.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 936 Sk (slovom osemtisícdeväťstotridsaťšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť   na účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   P.   P.   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti L. A. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 25/07-10 z 21. marca 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť L. A., R. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 166/2005.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním zo 7. mája 2007, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 20. apríla 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 166/2005 z 23. novembra 2005 uznaný za vinného z trestného činu výtržníctva, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov s podmienečným odkladom na   skúšobnú   dobu   jedného   roka.   Trestný   rozkaz   mu   bol   doručený   1.   marca   2006. Prostredníctvom   obhajcu   podal   proti   nemu 8.   marca   2006   odpor.   Okresný   súd   nariadil vo veci   hlavné   pojednávanie   na   27.   marec   2006,   sudca   však   pred   začatím   hlavného pojednávania   konštatoval,   že   nie   je   dôvod   ho   vykonať,   lebo   trestný   rozkaz   nadobudol právoplatnosť.   Dôvodom   takéhoto   postupu   okresného   súdu   mala   byť   skutočnosť,   že k odporu podanému v mene sťažovateľa jeho obhajcom nebolo priložené splnomocnenie sťažovateľa pre obhajcu. V skutočnosti sťažovateľ uzavrel s obhajcom zmluvu o právnej pomoci ešte 2. februára 2006, keď mu súčasne udelil aj splnomocnenie na obhajobu. Pokiaľ bol   odpor   proti   trestnému   rozkazu   podaný   8.   marca   2006,   bol   podaný   v čase,   keď   na vykonanie tohto úkonu bol obhajca oprávnený. Okresný súd pochybil, ak sa pred začatím hlavného pojednávania dostatočne nezaoberal skutočnosťou, či medzi sťažovateľom a jeho obhajcom došlo k uzavretiu určitého právneho vzťahu. Pritom pred hlavným pojednávaním okresný súd o existencii zmluvy o právnej pomoci medzi sťažovateľom a obhajcom nemal pochybnosti a podľa sťažovateľa originál splnomocnenia pre obhajcu bol v súdnom spise založený. Svedčia   o tom   viaceré skutočnosti.   Predovšetkým   tá, že   24. marca   2006   bolo obhajcovi umožnené nahliadnuť do súdneho spisu, a aj tá, že obhajca bol okresným súdom riadne upovedomený o termíne hlavného pojednávania. Napokon treba predpokladať, že ak by splnomocnenie súčasťou súdneho spisu nebolo, okresný súd by ani nenariaďoval vo veci hlavné pojednávanie, ďalej je nezanedbateľná aj skutočnosť, že sudca, ale ani iný súdny úradník   na   predloženie   splnomocnenia   nevyzval.   Túto   skutočnosť   však   okresný   súd prvýkrát skonštatoval až pred začatím hlavného pojednávania a na základe toho bola do spisu založená kópia splnomocnenia. Okrem tohto splnomocnenia však existovala aj účinná dohoda   o splnomocnení.   Aj   keby   sa   teoreticky   vychádzalo   zo   stavu,   že   splnomocnenie v spise   založené   nebolo,   okresný   súd   mal   vykonať   úkony   potrebné   na   preukázanie uzatvorenia dohody o splnomocnení a udelenia splnomocnenia na obhajobu vychádzajúc zo skutočnosti, že právny vzťah medzi klientom a advokátom sa zakladá zmluvou o právnej pomoci. Splnomocnenie ako jednostranný právny úkon je iba informáciou pre tretiu stranu o existencii   dohody   o splnomocnení.   Okresný   súd   však úkony na preukázanie právneho vzťahu medzi sťažovateľom a obhajcom nevykonal, hlavné pojednávanie nezačal a vo veci nevydal   rozhodnutie,   proti   ktorému   by   bolo   možné   podať   opravný   prostriedok.   Týmto svojím   postupom   odňal   sťažovateľovi   právo   na   súdnu   ochranu   spočívajúce   najmä v možnosti prerokovať trestnú vec pred súdom a dokázať svoju nevinu. Keďže okresný súd vo   veci   po   vydaní   trestného   rozkazu   už žiadne   ďalšie   rozhodnutie   nevydal,   sťažovateľ nemal   možnosť   domáhať   sa   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom   podaním   riadneho opravného prostriedku. Okresný súd svojím postupom porušil aj základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, lebo svojím konaním mu odňal právo zvoliť si obhajcu, ktorý by mu v jeho trestnej veci poskytoval právnu pomoc. Napokon podľa presvedčenia sťažovateľa postupom okresného súdu bolo porušené aj jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Obžaloba   bola   podaná   okresnému   súdu   8.   novembra   2005   a   trestný   rozkaz   vydaný 23. novembra   2005   bol   sťažovateľovi   doručený   až 1.   marca   2006.   Keďže   okresný   súd odmietol vykonať hlavné pojednávanie, vznikajú jeho postupom ďalšie prieťahy v konaní, ktoré zrejme budú trvať až do rozhodnutia ústavného súdu, resp. do následného nariadenia termínu hlavného pojednávania a do právoplatného skončenia veci. Aj napriek tomu, že nejde o zložitú vec, je poznačená prieťahmi od vydania trestného rozkazu (23. novembra 2005) až dosiaľ. Vzhľadom na zbytočné prieťahy v konaní požaduje sťažovateľ priznanie finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 166/2005 a ďalej navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   bez   zbytočného   odkladu   nariadiť   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 166/2005 hlavné pojednávanie, na ktorom trestnú vec prerokuje. Sťažovateľ požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od okresného súdu v sume 50 000 Sk a domáha sa náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 8 936 Sk.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 20. apríla 2007, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 26. apríla 2007, vyplýva, že 8. novembra 2005 podal prokurátor na sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného obžalobu pre trestný čin výtržníctva. Samosudca 23. novembra 2006 vydal trestný rozkaz sp. zn. 3 T 166/2005, ktorým sťažovateľa a spoluobvineného uznal vinnými a uložil im tresty odňatia slobody. Trestný rozkaz bol opísaný a vypravený (resp. odoslaný) 16. januára 2006. V prípade sťažovateľa sa právoplatným stal až 11. marca 2006, pretože sťažovateľ súdnu zásielku s doručovaným trestným rozkazom a obžalobou na adrese   trvalého   bydliska   neprevzal.   Súdna   zásielka   s vyznačenou   závadou   bola   vrátená okresnému súdu 20. januára 2006. Trestný rozkaz bol sťažovateľovi opätovne doručovaný na adresu prechodného bydliska a k jeho doručeniu došlo 2. marca 2006. K prieťahom zo strany okresného súdu v tomto štádiu súdneho konania teda nedošlo. Dňa 8. marca 2006 bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   od   advokáta   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „obhajca sťažovateľa“)   pomenované   ako   odpor   sťažovateľa   zastúpeného   obhajcom   sťažovateľa, pričom   pečiatka   obhajcu   sťažovateľa   je opatrená   jeho   podpisom.   Odpor   smeroval   proti trestnému   rozkazu   z 23.   novembra   2005,   podanie   nebolo   podpísané   samotným sťažovateľom a okresnému súdu bolo doručené v jednom vyhotovení bez príloh. Samosudca 13.   marca   2006   nariadil   termín   hlavného   pojednávania   na   27.   marec   2006,   na   ktoré predvolal   sťažovateľa   a svedka   a   upovedomil   o ňom   prokurátora   a obhajcu   sťažovateľa, lebo   predpokladal,   že   obhajca   sťažovateľa   predloží   okresnému   súdu   splnomocnenie označené podacou pečiatkou okresného súdu s dátumom doručenia v lehote predpokladanej v ustanovení § 314g ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný   poriadok“).   Pred   začatím   hlavného   pojednávania   27.   marca   2006   obhajca sťažovateľa predložil splnomocnenie udelené mu sťažovateľom z 2. februára 2006, ktoré je založené na   č.   l.   57   trestného   spisu,   na   ktorom   však   podacia   pečiatka   okresného   súdu s označeným dátumom prevzatia v lehote podľa § 314g ods. 1 Trestného poriadku nebola. Prokurátor   namietal,   že   odpor   podaný   obhajcom   sťažovateľa   bez   pripojeného splnomocnenia a nepodpísaný priamo sťažovateľom nie je riadnym odporom, lebo nebol podaný   oprávnenou   osobou.   V dôsledku   tejto   skutočnosti   tvrdil,   že   trestný   rozkaz nadobudol právoplatnosť a nariadené hlavné pojednávanie nie je možné začať. Okresný súd sa   s týmto   názorom   prokurátora   stotožnil,   pričom   vychádzal   aj   z rozhodovacej   praxe Krajského   súdu   v Žiline   pri   rozhodovaní   o riadnych   opravných   prostriedkoch   proti rozsudkom a uzneseniam podaných obhajcami obvinených, v ktorých Krajský súd v Žiline jednoznačne vyžaduje buď vlastnoručný podpis obvineného na opravnom prostriedku, alebo pripojenie   splnomocnenia   o zastupovaní   obvineného   obhajcom.   Je   zrejmé,   že   obhajcu obvineného   nemožno   považovať   za   osobu   oprávnenú   podať   proti   rozhodnutiu   opravný prostriedok v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Advokát sa vo vzťahu k tretím osobám, a teda aj voči súdu preukazuje na základe zmluvy o poskytovaní právnych   služieb   udeleným   písomným   splnomocnením.   V danej   veci   však   obhajca sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu   tak neučinil, lebo písomné splnomocnenie na podanie odporu v zákonnej lehote nepredložil a nepodal ani odpor podpísaný samotným sťažovateľom. K zákonnému procesnému postupu mu stačilo v lehote podľa § 314g ods. 1 Trestného poriadku doručiť okresnému súdu udelené písomné splnomocnenie. Následne by mu bol okresným súdom doručený vydaný trestný rozkaz s obžalobou a plynula by mu samostatná lehota na podanie odporu. Nakoniec aj sám obhajca sťažovateľa pred začatím hlavného   pojednávania   27.   marca   2006   (č.   l.   58   p.   v.   trestného   spisu)   priznáva,   že k nepredloženiu   splnomocnenia   spolu   s odporom   proti   trestnému   rozkazu   došlo opomenutím.   Z   toho,   že   obhajca   sťažovateľa   niečo   opomenul,   nemožno   vyvodiť   záver o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu, na konanie bez zbytočných prieťahov a na finančné zadosťučinenie, ako aj na náhradu trov právneho zastúpenia. Opačným výkladom by   došlo   k nerešpektovaniu   základných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktoré   striktne stanovujú zákonné lehoty na podanie opravných prostriedkov a osoby oprávnené na ich podanie.

Z repliky sťažovateľa zo 7. mája 2007, ktorá bola ústavnému súdu doručená 11. mája 2007,   vyplýva,   že   sťažovateľ   nesúhlasí   so   stanoviskom   predsedu   okresného   súdu. Poukazuje na to,   že zmluva o právnej   pomoci   medzi ním   a obhajcom   sťažovateľa   bola uzavretá 2. februára 2006, keď mu sťažovateľ zároveň udelil splnomocnenie na obhajobu. Obhajca   sťažovateľa   následne   8.   marca   2006   podal   proti   trestnému   rozkazu   odpor. Sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   súčasne   s podaním   odporu   bolo   okresnému   súdu   v   prílohe podané   aj   splnomocnenie,   a   preto   boli   splnené   všetky   podmienky   na   otvorenie a uskutočnenie hlavného pojednávania. O skutočnosti, že splnomocnenie bolo predložené, svedčí   okolnosť,   že okresný   súd   s obhajcom   sťažovateľa komunikoval,   a to   od   podania odporu 8. marca 2006 do hlavného pojednávania 27. marca 2006, umožnil mu nazrieť do súdneho spisu a doručil mu upovedomenie o termíne hlavného pojednávania. Okresný súd zároveň realizoval úkony potrebné pre vykonanie hlavného pojednávania. a teda ak by mal pochybnosti o existencii splnomocnenia a o jeho predložení do spisu, nenariadil by termín hlavného   pojednávania,   ale   písomne   by   vyzval   obhajcu   sťažovateľa   na   predloženie splnomocnenia do   spisu. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti okresný súd nedostatočne rozlišoval medzi zmluvou o právnej pomoci (dohodou o splnomocnení) a splnomocnením ako   takým.   Dohoda   o splnomocnení   je   dvojstranný   právny   úkon   medzi   obhajcom a klientom.   Splnomocnenie   je   naproti   tomu   jednostranný   úkon   určený   na   preukázanie existencie vzťahu vyplývajúceho zo zastúpenia a jeho rozsahu voči tretím subjektom. Preto nie   je   správny   právny   názor,   podľa   ktorého   advokát,   ktorý   nepredložil   splnomocnenie k podanému   odporu,   nie   je oprávnenou   osobou   na   jeho   podanie.   Podstatné   totiž   je,   že právny   vzťah   medzi   advokátom   a klientom   sa   zakladá zmluvou o právnej   pomoci   a nie splnomocnením udeleným advokátovi. Sťažovateľ napokon upresňuje požadovanú výšku náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej sume 8 936 Sk.

II.

Zo   zmluvy   o právnej   pomoci   z 2.   februára   2006   vyplýva,   že   sťažovateľ   poveril obhajcu sťažovateľa poskytovaním právnej pomoci v trestnej veci vedenej vyšetrovateľom pod sp. zn. ORP-1786/1-OSU-CA-2005.

Z trestného   rozkazu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   166/2005   z 23.   novembra   2005 vyplýva,   že   sťažovateľ   spolu   s ďalšou   osobou   bol   uznaný   vinným   z trestného   činu výtržníctva,   pričom   mu bol   uložený trest   odňatia   slobody   vo   výmere štyroch   mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu jedného roka.

Z odporu podaného v mene sťažovateľa obhajcom sťažovateľa datovaného 6. marca 2006 vyplýva, že smeruje proti trestnému rozkazu okresného súdu sp. zn. 3 T 166/2005 z 23. novembra 2005. Z prezentačnej pečiatky okresného súdu sa dá zistiť, že odpor bol podaný osobne 8. marca 2006 o 11.15 h v jednom vyhotovení a bez príloh.

Z upovedomenia obhajcu sťažovateľa zo 14. marca 2006 vyplýva, že v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 T 166/2005 je určený termín hlavného pojednávania na   27. marec   2006   o 11.30   h   v miestnosti   č.   29   a   zvýrazneným   písmom   je   uvedené: „Priložte plnú moc na zastupovanie obvineného.“

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 27. marca 2006 o 11.30 h vo veci vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   3   T   166/2005   vyplýva,   že   boli   osobne   prítomní prokurátor, sťažovateľ a obhajca sťažovateľa. Ďalej pred začatím hlavného pojednávania obhajca sťažovateľa „predkladá súdu a žiada založiť do tr. spisu plnomocenstvo zo dňa 2. 2. 2006 od obv. L. A.“ Na to prokurátor „vzhľadom na skutočnosť, že odpor proti TR nebol podaný oprávnenou osobou, resp. obhajcom bez pripojeného plnomocenstva a teda TR nadobudol právoplatnosť navrhuje vo veci ďalej nekonať a HP nezačať.“ Potom obhajca sťažovateľa „navrhuje začať HP tým zrušiť TR, keďže obv. mu udelil plnomocenstvo aj na podanie   odporu,   odpor   bol   podaný   obhajcom   v zák.   lehote,   pričom   k nepredloženiu plnomocenstva   spolu   s odporom   voči   TR   došlo   k opomenutiu.   Teda   odpor   bol   podaný v lehote.“ Po   tomto   prednese „Obv.   sa   nevyjadruje.“ Napokon „Pred   začatím   HP samosudca konštatuje, že odpor proti TR bol podaný obhajcom bez podpisu obvineného, bez   pripojeného   plnomocenstva   obvineného   obhajcovi,   ktoré   súdu   s podaným   odporom predložené nebolo,   teda odpor bol podaný neoprávnenou osobou,   resp. nie obvineným, preto nadobudol právoplatnosť a nie je dôvod začať HP.“

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   166/2005,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplývajú   skutočnosti,   ktoré   zodpovedajú   tvrdeniam   oboch   účastníkov   konania,   ako   aj uvedeným listinným dôkazom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, (...). Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (...) od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   48   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   zo   skutkového   hľadiska konštatovať,   že medzi účastníkmi konania zostalo sporné, či   obhajca sťažovateľa spolu s odporom proti trestnému rozkazu predloženým okresnému súdu 8. marca 2006 predložil zároveň aj splnomocnenie na obhajobu sťažovateľa z 2. februára 2006. Kým sťažovateľ tvrdí, že obhajca sťažovateľa toto splnomocnenie spolu s podaným odporom 8. marca 2006 okresnému súdu doručil, predseda okresného súdu trvá na tom, že sa tak nestalo.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že treba prisvedčiť tvrdeniu   predsedu   okresného   súdu,   pretože   z prezentačnej   pečiatky   okresného   súdu   na podanom   odpore   jednoznačne   vyplýva,   že   odpor   bol   8.   marca   2006   podaný   osobne v jednom   vyhotovení   a bez   príloh,   obhajca   sťažovateľa   27.   marca   2006   pred   začatím hlavného pojednávania predložil splnomocnenie z 2. februára 2006 okresnému súdu a sám vyhlásil, že k nepredloženiu splnomocnenia spolu s odporom došlo opomenutím.

Z hľadiska   právneho   posúdenia   veci   treba   vychádzať   z ustanovenia   §   59   ods.   1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa podanie posudzuje vždy podľa svojho obsahu, aj keď je nesprávne označené, pričom podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice alebo elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa osobitného   zákona,   telegraficky,   telefaxom   alebo   ďalekopisom.   Ďalej   je   relevantné   aj ustanovenie § 33 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého všetky orgány činné v trestnom konaní sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na   ich   uplatnenie.   Možno   konštatovať,   že   Trestný   poriadok   (napr.   na   rozdiel   od Občianskeho   súdneho   poriadku)   neobsahoval   výslovnú   úpravu   týkajúcu   sa   odstránenia nedostatkov podania. Preto túto problematiku treba riešiť prostredníctvom ustanovenia § 33 ods. 2 Trestného poriadku zaujatím stanovísk v konkrétnych veciach a situáciách. Trend judikatúry jednoznačne smeroval k tomu, že pokiaľ má podanie vadu, resp. jeho obsah nie je celkom jasný, musí sa dotknutej osobe umožniť odstránenie vady, prípadne vyjasnenie obsahu podania v súlade s manudukčnou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyplývajúcou z ustanovenia § 33 ods. 2 Trestného poriadku.

Treba uviesť, že spomínaný trend vývoja judikatúry je v súlade s ústavným právom trestne stíhanej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Toto právo treba totiž vykladať tak, aby konkrétne postupy vyplývajúce zo zákona dbali na jeho podstatu a zmysel (čl. 51 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy). Vzhľadom na základné právo každej trestne stíhanej osoby na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy) je potrebné dôsledne aplikovať manudukčnú   povinnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   pretože   inak   by   došlo k neprimeranému obmedzeniu základného práva na súdnu ochranu, keďže Trestný poriadok bližšie nestanovil povinné konkrétne náležitosti podaní.

Podľa názoru ústavného súdu v situácii, keď obhajca sťažovateľa podal okresnému súdu v mene sťažovateľa proti trestnému rozkazu odpor bez toho, aby zároveň predložil aj splnomocnenie   udelené   mu   sťažovateľom,   bolo   povinnosťou   okresného   súdu   vyzvať sťažovateľa, prípadne obhajcu sťažovateľa na predloženie splnomocnenia oprávňujúceho obhajcu sťažovateľa podať odpor v mene sťažovateľa. Okresný súd tak aj urobil, keďže v rámci   upovedomenia   obhajcu   sťažovateľa   zo   14. marca   2006   o termíne   hlavného pojednávania   ho   výslovne   vyzval: „Priložte   plnú   moc   na   zastupovanie   obvineného.“ Obhajca   sťažovateľa   tejto   výzve   vyhovel   a pred   začatím   pojednávania   26.   marca   2006 predmetné splnomocnenie okresnému súdu skutočne predložil, osobne prítomný sťažovateľ nijakú námietku ohľadom jeho pravosti neuplatnil, a o pravosti tohto splnomocnenia nemal pochybnosti ani okresný súd. Okresný súd zaujal stanovisko, v ktorom uviedol, že trestný rozkaz   treba   považovať   za   právoplatný,   lebo   obhajca   sťažovateľa   podal   odpor   bez pripojeného splnomocnenia a bez vlastnoručného podpisu sťažovateľa.

Na základe uvedeného   ústavný súd zastáva   názor,   že postupom   okresného súdu, ktorý   neakceptoval   nikým   nespochybňované   dodatočne   predložené   splnomocnenie z 2. februára   2006,   a preto   považoval   trestný   rozkaz   za   právoplatný,   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Z hľadiska ochrany poskytovanej týmto ustanovením treba povedať, že uvedené základné právo sa musí vykladať v úzkej súvislosti s čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého obvinený má právo, aby (...)   sa   mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. To znamená, že základné právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu nie je ratione materiae súčasťou čl. 47 ods. 2 ústavy, ale čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorý je v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 47 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 35/98). Práve preto nebolo možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 5 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva na súdne konanie

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa sťažovateľa okresný súd od začiatku konal v jeho veci s prieťahmi, pričom najmarkantnejšími   sa   stali   vo   chvíli,   keď   okresný   súd   prehlásil   trestný   rozkaz   za právoplatný   a trestnú   vec   za   ukončenú.   Naproti   tomu   predseda   okresného   súdu   je presvedčený, že k zbytočným prieťahom nedošlo.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.Na základe vykonaných dôkazov treba súhlasiť s predsedom okresného súdu v tom, že v časovom úseku od podania obžaloby (8. novembra 2005) až do 27. marca 2006, keď sa malo vykonať hlavné pojednávanie, ku zbytočným prieťahom nedošlo, lebo okresný súd o podanej obžalobe riadne konal, vydal trestný rozkaz a vykonal úkony potrebné na jeho doručenie sťažovateľovi a ďalšiemu spoluobvinenému.

Vzhľadom   na to,   že   27. marca   2006   dospel   okresný   súd   k právnemu   názoru,   že trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť, treba jednoznačne deklarovať, že od tohto času dochádza v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi k zbytočným prieťahom, keďže je vec považovaná   za   ukončenú,   a preto   sa   v nej   vôbec   nekoná.   Vzhľadom   na   právny   názor okresného súdu treba uviesť, že okresný súd nemá v úmysle v tejto veci konať, pretože ju považuje   za   právoplatne   skončenú.   Táto   skutočnosť   viedla   v konečnom   dôsledku   až k úplnému popretiu základného práva sťažovateľa (denegationis iustitiae), ktoré vyústilo do odopretia základného práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 166/2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

K ostatným výrokom nálezu

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   ústavných   práv   sťažovateľa, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 166/2005 nariadil bez zbytočného odkladu hlavné pojednávanie a trestnú vec na hlavnom pojednávaní prerokoval a rozhodol (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Pokiaľ ide o porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   vyslovenie   porušenia   tohto   práva,   ako   aj   príkaz   okresnému   súdu   poskytujú sťažovateľovi dostatočnú satisfakciu. Odlišná je situácia ohľadom porušenia základného práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy a s poukazom   na ich   značnú   intenzitu   považoval   ústavný súd   za   primerané   poskytnutie finančného zadosťučinenia v požadovanej sume 50 000 Sk. Ústavný súd pritom prihliadol aj na zásadu spravodlivosti (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ   požiadal   aj   o priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v celkovej sume 8 936 Sk. Za prevzatie a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti v roku   2006   požadoval   dvakrát   po   2   730   Sk   a za   vyjadrenie   k stanovisku   predsedu okresného súdu v roku 2007 požadoval sumu 2 970 Sk, zároveň žiadal aj režijný paušál dvakrát po 164 Sk a jedenkrát 178 Sk. Keďže táto požiadavka bola v plnej miere dôvodná, ústavný súd požadovanú sumu úspešnému sťažovateľovi priznal (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007