znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 25/06-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. F., bytom L., vo veci namietaného porušenia základných práv   podľa   čl. 46   a čl.   35   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava V   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 247/04   a Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 123/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2005 doručená sťažnosť A. F., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa   čl. 46 a čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 247/04 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 123/05.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   jednoznačne   nekonkretizoval,   porušenie   ktorých základných práv (upravených ním označenými článkami ústavy) namieta. Z obsahu podania však   možno   vyvodiť   („...   keď   totiž   navrhovateľ   v občianskoprávnom   konaní   nemá   na zaplatenie   súdnych   poplatkov nemôže v prípade,   že mu súd   neuzná oslobodenie od ich zaplatenia   využiť   možnosť   dovolania...   zaplatenie   súdnych   poplatkov   implikuje   možnosť uplatnenia   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy...“),   že   namieta   porušenie základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde...). Z obsahu podania, vzhľadom na predmet konania a aj rozhodnutie okresného súdu (t. j. nepriznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov), však nie je možné identifikovať, porušenie ktorého práva z práv uvedených v čl. 35 ústavy (právo na slobodnú voľbu povolania, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú   činnosť,   právo   na   prácu,   právo   na   hmotné   zabezpečenie   občanov,   ktorí   nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať), sťažovateľ namieta.

Z podania a k nemu pripojeného uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ nie je spokojný s rozhodnutím okresného súdu č. k. 6 C 247/04-17 z 31. marca 2005, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a naň nadväzujúcim rozhodnutím krajského   súdu   č.   k.   9   Co   123/05-22   z 30.   septembra   2005,   ktorým „odvolací   súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

Sťažovateľ namieta postup súdu („ podávam týmto sťažnosť... proti súdu v mojej veci vedenej na okresnom súde... pod značkou... nakoľko voči právoplatnému rozhodnutiu... nie je opravný prostriedok... odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu... a žiadam ho zrušiť“) a presne nekonkretizuje, akého rozhodnutia sa vzhľadom na právomoc ústavného súdu domáha.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedeného   petit   podania   možno   ohraničiť   nespokojnosťou sťažovateľa   s postupom   súdu („podávam   sťažnosť...   proti   postupu   súdu...“) a žiadosťou o zrušenie rozhodnutia krajského súdu („... a žiadam ho zrušiť“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 35 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj   právo   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť.   Zákon   môže   ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon. Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) „na návrh môže predseda senátu priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a ak   nejde   o svojvoľné   alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva...“.

Pred   rozhodnutím   o takomto   návrhu   musí   súd   „riadne   zistiť   pomery   účastníka“, čomu korešponduje povinnosť navrhovateľa preukázať právne relevantným spôsobom svoje osobné, majetkové a príjmové pomery.

Podľa právneho názoru ústavného súdu prezentovaného v jeho judikatúre obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto   základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   vo   veci   konať   a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný OSP, nemôžu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).

Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 123/05-22 z 30. septembra 2005   považuje ústavný   súd   za   relevantné vo   vzťahu   k predmetu   posudzovanej   veci   citovať: „(...)   Súd prvého stupňa napadnutým uznesením nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov   z dôvodu,   že   navrhovateľ   ani   na   výzvu   súdu   nezdokladoval   svoje   osobné, majetkové a zárobkové príjmy, ako i z dôvodu, že z jeho návrhu na náhradu škody vyplýva, že ide o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ domáhajúc sa zrejme jeho zmeny a priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Dôvodil tým, že už z obsahu samotného návrhu vo veci   samej jednoznačne vyplýva dôvod priznania oslobodenia od súdnych poplatkov.

Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.], keďže odvolanie bolo podané proti uzneseniu a zistil, že toto odvolanie nebolo podané dôvodne.

Podľa § 138 ods. 1 prvá veta O. s. p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   musí   dôsledne   dbať   na   preukázanie   oboch kumulatívnych podmienok, ktoré vyžaduje zákon. Navrhovateľ nepreukázal ani jednu z nich. Prvú z týchto podmienok – svoje osobné, majetkové, zárobkové pomery nepreukázal, keďže nezaslal súdu prvého stupňa vyplnené a overené príslušným matričným úradom tlačivo – potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch, ktoré mu bolo doručené do vlastných rúk dňa 10. 2. 2005 (porov. doručenku č. l. 13 spisu). Toto potvrdenie zaslal späť nevyplnené, bez uvedenia potrebných údajov o svojom majetku a tiež i úradne nepotvrdené. To znamená, že   nepreukázal   dôvodnosť   vyhovenia   jeho   žiadosti   (údaje   uvedené   v návrhu   o fotokópii dokladov k nemu pripojené sú nedostačujúce (a okrem toho odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa zastáva názor, že v jeho prípade ide o zrejme bezúspešné uplatnenie práva, pretože peňažné   sumy žiadané zaplatiť   mu odporcom   sú založené na   pravdepodobných výdavkov na štúdium v zahraničí.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O. s. p.)...“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie   ústavnosti   postupu (z hľadiska   dodržania   základných   práv   garantovaných   čl.   35   a čl.   46   ods.   1   ústavy) menovaných súdov   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa o oslobodenie   od   povinnosti platiť súdne poplatky (vo veci týkajúcej sa zaplatenia náhrady škody).

Vzhľadom   na nejednoznačnosť   námietok   a požiadaviek   sťažovateľa,   ktorých konkretizovanie (odstránenie nedostatkov podania) na prípadnú výzvu ústavného súdu by nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie ústavného súdu v predmetnej veci, považoval ústavný súd za účelné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberať sa predmetnou vecou v rámci celého jej vyššie ohraničeného rozsahu (t. j. postupom dvoch súdov)

Sťažovateľom   namietané porušenie základných   práv   garantovaných čl.   35   ústavy postupom menovaných súdov pri rozhodovaní o návrhu na odpustenie súdnych poplatkov kvalifikuje ústavný súd ako zjavne neopodstatnené z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti   medzi   rozhodnutím   súdov   a jeho dopadom   (možným   vplyvom)   na dodržanie, resp. porušenie označených základných práv.

Taktiež   namietanie   porušenia   základného   „práva   na   súdnu   ochranu   podľa   č.   46 ústavy“ postupom   menovaných   súdov   v posudzovanej   veci   kvalifikuje ústavný   súd   ako zjavne neopodstatnené, a to jednak z dôvodov, pre ktoré nebolo sťažovateľovmu návrhu vyhovené (pozri vyššie citované odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu), ako aj možnosti kedykoľvek   v priebehu   rozhodovania   v základnom   spore   (konanie   o zaplatenie   náhrady škody) podať kvalifikovaný (t.   j. podložený právne relevantnými písomnými dokladmi) návrh na odpustenie súdnych poplatkov.

Ústavný súd konštatuje, že nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nemalo a ani nemá vplyv na pokračovanie konania o základe sporu vo veci vedenej na okresnom súde po sp. zn. 6 C 247/04, teda nemá vplyv (resp. ho neobmedzuje) na reálny prístup sťažovateľa k súdu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   podanie   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnené.

Nad   rámec   už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   ďalším dôvodom odmietnutia podania v časti týkajúcej sa postupu okresného súdu je aj nedostatok právomoci ústavného súdu. Tu je potrebné poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   v týchto prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   označených   základných   práv   sťažovateľa,   ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu rozhodol v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozhodnutie okresného súdu č. k. 6 C 247/04-17 z 31. marca 2005.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006