znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 25/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 9. júna 2004 prerokoval prijatú sťažnosť Ing. V. B., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. Š. B., I., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 193/02 (predtým Nc 932/98) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 193/02 (predtým Nc 932/98)   p o r u š i l   právo Ing. V. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 25/04-12 z 11. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavom   súde“)   sťažnosť   (z   5.   decembra   2003,   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnenú podaním z 27. januára 2004) Ing. V. B., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. B., I., namietajúcu porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní o určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam vedenom pod sp. zn. 6 C 193/02 (predtým Nc 932/98) na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že žalobou podanou na okresnom súde 15. októbra 1993 sa domáhal určenia vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 9 Co 273/98-48 z 21. januára 1999 zrušil rozhodnutie okresného súdu zo 6. júla 1998 o zastavení konania a vec vrátil okresnému súdu   na ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   uviedol,   že hoci   od vrátenia   veci   krajským   súdom „ubehlo viac ako 53 mesiacov a od vykonania posledného právneho úkonu okresného súdu viac   ako   19   mesiacov   však   doposiaľ,   ako   bolo   zistené  ...   nedošlo   k žiadnemu   úkonu smerujúcemu   k príprave   a prerokovaniu   žaloby“.   Ani   sťažnosť   na   prieťahy   podaná predsedovi okresného súdu 2. apríla 2002, ktorý jej opodstatnenosť („Vaša sťažnosť je oprávnená“) potvrdil, neviedla k náprave.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Dolný   Kubín,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením sp. zn. Spr. 196/04 z 23. marca 2004 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 20. apríla 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   doručil   20.   novembra   1996   okresnému   súdu   podanie   (určené k sp. zn. Nc 1183/93),   ktorým   navrhol   určiť   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Pucov proti odporkyni Ľ. F., rod. B., z P. (sťažovateľova sestra).Pre neúplnosť podania okresný súd 4. decembra 1996 požiadal Okresný súd Trenčín, aby   v lehote   30   dní   vypočul   sťažovateľa   a podal   mu   potrebné   právne   poučenie ohľadne vypracovania riadneho návrhu (dožiadanie doručené 17. decembra 1996).Podľa úradného záznamu z 10. januára 1997 sa bez predvolania dostavil sťažovateľ na okresný súd, kde mu bolo dané poučenie o náležitostiach návrhu.

Okresný súd Trenčín 20. januára 1997 oznámil okresnému súdu, že 10. januára 1997 sa   naň   dostavil   sťažovateľ,   ktorý   uviedol,   že   v predmetnej   veci   bol   už   vypočutý na Okresnom súde Dolný Kubín. Okresný súd Trenčín žiadal oznámiť, či je potrebné ešte sťažovateľa vypočuť.

Okresný   súd   21.   februára   1997   požiadal   Okresný   súd   Trenčín,   aby   predvolal sťažovateľa za účelom upresnenia petitu jeho návrhu vrátane identifikácie nehnuteľností, ku ktorým má byť určené jeho vlastníctvo. Spis potom žiadal vrátiť k sp. zn. Nc 1284/96.Podľa   zápisnice   o poučení   sťažovateľa   napísanej   na   Okresnom   súde Trenčín 14. marca 1997 sťažovateľ prehlásil, že návrh opraví a doručí ho Okresnému súdu Dolný Kubín do 10 dní.

Sťažovateľ 18. marca 1997 doručil Okresnému súdu   Trenčín podanie s upraveným petitom jeho návrhu adresované Okresnému súdu Dolný Kubín k spisu sp. zn. Nc 1183/93, označené ako „Žaloba o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti podaná 13. 1. 1997 – doplnenie petitu“.

Okresný súd Trenčín vrátil vec „po vybavení“ späť 18. marca 1997 okresnému súdu.Okresnému súdu bolo 2. apríla 1997 doručené podanie sťažovateľa určené k spisu sp. zn.   Nc   1183/93   z 13.   januára   1997   označené   ako „Žaloba   o určenie   vlastníctva k nehnuteľnosti   v Katastrálnom   území   Pucov,   vložka   č.   98   a   164   v   rámci   vydania dedičských   podielov“.   Ako   odporca   bola   označená   Ľ.   F.,   rod.   B.,   P..   Podaniu   pridelil okresný súd sp. zn. 9 C 248/97.

Okresnému súdu bolo 21. januára 1998 doručené podanie sťažovateľa z 19. januára 1998   ku   sp.   zn.   Nc   1183/93   adresované   predsedovi   okresného   súdu,   ktorým   urgoval vybavenie   svojho „podania   z 15.   10.   1993“ vo   veci   potvrdenia   dedičského   práva k nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   predmetom   dedičského   konania   vedeného   na   Štátnom notárstve Trenčín pod sp. zn. D–179/73 a D 363/73.

Dňa 6. februára 1998 bol daný pokyn súdnej kancelárii, aby vec previedla do registra Nc (sp. zn. Nc 932/98).

Okresný   súd   16.   februára   1998   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho   podania z 13. januára 1997 s poučením o obsahových náležitostiach návrhu.

Sťažovateľ podaním z 12. marca 1998 (určeným k sp. zn. Nc 1183/93 a Nc 932/98) odpovedal na vyššie uvedenú výzvu spolu s vysvetlením postupu jeho jednotlivých podaní od r. 1993, pričom sa stále domáhal vybavenia tej istej veci, t. j. vyrovnania dedičských podielov.

Okresný   súd   20.   apríla   1998   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho „doplnenia z 12. 3. 1998“ (doplniť o novú formuláciu žalobného petitu   s dostatočnou identifikáciou nehnuteľností podľa údajov z katastra), a to v lehote 10 dní pod hrozbou zastavenia konania.Sťažovateľ   30.   apríla   1998   požiadal   okresný   súd   o predĺženie   lehoty   na   úpravu návrhu o 2 mesiace.

Okresný súd uznesením č. k. Nc 932/98-42 zo 6. júla 1998 zastavil konanie.O odvolaní   sťažovateľa   z 24.   júla   1998   rozhodol   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   aj „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   9   Co   274/98   z 21.   januára   1999,   ktorým   vrátil   vec okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol doručený 2. februára 1999).

Okresný súd 2. apríla 2001 vyzval sťažovateľa na doplnenie jeho návrhu v zmysle uznesenia krajského súdu (výzva doručená 4. apríla 2001).

JUDr.   S.   Š.   z T.   predložil   17.   apríla   2001   okresnému   súdu   splnomocnenie   na zastupovanie   sťažovateľa   a žiadal   doručiť   uznesenie   krajského   súdu   z 21.   januára   2001 (doručené 23. apríla 2001).

Právny   zástupca   sťažovateľa   16.   júla   2001   predložil   okresnému   súdu   v dvoch alternatívach návrh na vyrovnanie dedičských podielov sporových strán.

Sťažovateľ 5. mája 2002 oznámil okresnému súdu, že jeho sestra Ľ. F. 27. apríla 2002 zomrela.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   Nc   932/98-56   z 24.   novembra   2003   konštatoval „nesplnenie   náležitostí   riadneho   návrhu“ a vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   návrhu v lehote 10 dní (uznesenie a výzva doručené sťažovateľovi 9. decembra 2003).

Okresný súd uznesením č. k. Nc 932/98-58 z 5. februára 2004 sťažovateľovo podanie podľa ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odmietol (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 23. februára 2004).

Dopytom   na   okresnom   súde   ústavný   súd   zistil,   že   uznesenie   z 5.   februára   2004 nadobudlo právoplatnosť 10. marca 2004.

K súdnemu spisu sp. zn. 6 C 193/02 (Nc 932/98, Nc 1284/96) bol pripojený súdny spis sp. zn. Nc 1183/93.

Konanie vo veci sp. zn. Nc 1183/93 sa začalo 18. októbra 1993 podaním sťažovateľa označeným ako „Potvrdenie dedičského práva vydaním súdneho rozhodnutia – podanie žaloby proti odporkyni: Ľ. F., rod. B.“.

Okresný súd vyzval 30. decembra 1993 sťažovateľa na doplnenie podania v lehote 10 dní (výzva doručená 4. januára 1994).

Na žiadosť sťažovateľa z 11. januára 1994 mu bola táto lehota predĺžená o 2 mesiace.Sťažovateľ 27. apríla 1994 doplnil svoje podanie o písomné dokumenty z evidencie nehnuteľností a o návrh „o vyčlenenie pozemkov do vlastníctva“.

Sťažovateľ 18. októbra 1994 urgoval začatie konania o svojom návrhu.Okresný   súd   29.   novembra   1994   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   návrhu s konkrétnym   uvedením   požiadaviek   a s upozornením   na   možnosť   zastavenia   konania (výzva doručená sťažovateľovi 5. decembra 1994).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   Nc   1183/93-21   z 21.   apríla   1995   zastavil   konanie (uznesenie bolo doručené odporkyni 9. mája 1995).

Podľa   úradného   záznamu   z 2.   novembra   1995   sťažovateľ   navštívil   okresný   súd a informoval sa o stave konania. Bolo mu oznámené vydanie uznesenia o zastavení konania.Sťažovateľ 6. novembra 1995 žiadal podaním označeným ako „Dedičské konanie k spisu Nc 1183 – urgencia“ doručiť mu uznesenie o zastavení konania.

Sťažovateľ   podaním   označeným   ako „Náhradné   dedičské   konanie   k spisu Nc 1183/1993 – oznámenie“ žiadal od okresného súdu fotokópie z dedičského konania.Pokynom pre súdnu kanceláriu z 9. augusta 1996 nariadil sudca „Následný zápis: K! nezapisovať – už bolo po neb. Š. Bi zahájené náhradné dedičské konanie pod č. D 562/94, avšak bolo zastavené – podané odvolanie – potvrdené a konanie zastavené“.

Okresný   súd   listom   z 27.   septembra   1996   oznámil   sťažovateľovi   vyššie   uvedené a navrhol mu prísť sa o veci osobne informovať.

Podľa   úradného   záznamu   z 30.   októbra   1996   bol   sťažovateľ   počas   jeho   osobnej návštevy na okresnom súde oboznámený so spisom sp. zn. Nc 1183/93 a D 562/94 a bol poučený   o možnosti   podať   žalobu   o určenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam   alebo   sa dohodnúť so súrodencami. Bolo mu tiež odporučené navštíviť notára za účelom vydania osvedčenia. V závere úradného záznamu bol daný pokyn pre súdnu kanceláriu, aby vec vyznačila v registri ako skončenú a spis založila do archívu.

K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   predsedu   okresného   súdu   JUDr.   P.   B. sp. zn. Spr. 2024/02 zo 16. apríla 2002 na sťažovateľovu sťažnosť na nečinnosť súdu vo veci sp. zn. Nc 932/98, podľa ktorej „Po preskúmaní veci som zistil, že Vaša sťažnosť je oprávnená. Ku prieťahom vo veci došlo z objektívnych príčin, vzhľadom na počet a skladbu vecí v senáte JUDr. K., ktorá okrem agendy Nc vybavuje aj agendy Cb a T a okrem toho absolvovala aj stáž na Krajskom súde v Žiline,   pričom v tomto období ju nik v agende Nc nezastupoval.

Vec už bola prevedená do registra C pod spisovú značku 6 C 193/02 a bude sa v nej ďalej konať“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie vyššie označeného základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení uviedol, že „Vec Ing. V. B. napadla   na tunajší   súd   dňa 20.   11.   1996   ako   nejasné podanie.   Dňa   04.   12.   1996 bol požiadaný Okresný súd v Trenčíne za účelom predvolania navrhovateľa a poskytnutia mu poučenia podľa § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O. s. p.. V januári 1997 sa navrhovateľ dostavil na tunajší súd, kde mu predmetné poučenie bolo dané. Napriek tomu navrhovateľ svoje nejasné podanie neopravil, preto bol opätovne požiadaný Okresný súd v Trenčíne o zabezpečenie riadneho poučenia. Okresný súd v Trenčíne vybavil dožiadanie dňa 18. 03. 1997. Následné podanie navrhovateľa Ing. V. B., zo dňa 13. 01. 1997 bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 16. 01. 1997, bolo omylom zapísané do 9C 248/97, hoci v tomto podaní pisateľ uviedol, že malo byť určené k spisu Nc 1183/93. Z dôvodu, že ani toto podanie nespĺňalo náležitosti riadneho návrhu na začatie konania, bolo dňa 09. 02. 1998 prevedené do registra Nc, na základe pokynu sudcu zo dňa 06. 02. 1998. Opätovne justičnou čakateľkou vo februári 1998 bol Ing. B. vyzvaný na odstránenie vád návrhu. Výzva bola opakovaná dňa 20. 04. 1998 a dňa 30. 04. 1998 sa Ing. B. dostavil k justičnej čakateľke a požiadal o predĺženie lehoty na podanie riadneho návrhu. Toto však neurobil a dňa 06. 07. 1998 bolo uznesením č. k. Nc 932/98-42 rozhodnuté o zastavení konania. Na základe odvolania Ing. V. B. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 21. 01. 1999 č. k. 9 Co 273/98-48 uznesenie tunajšieho súdu zrušil. V odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že podania navrhovateľa sú   čiastočne   neúplné   a uložil   tunajšiemu   súdu   poučiť   navrhovateľa   a vyzvať   ho   na doplnenie – konkretizáciu veľkosti spoluvlastníckych podielov aj k ďalším nehnuteľnostiam, nielen   pozemnoknižnej   parcele   č. 1154.   Tiež   poukázal   na   to,   že   návrh   na   určenie vlastníckeho práva   k nespôsobilému predmetu občianskoprávnych   vzťahov,   ak je   určitý, konkrétny, je zároveň aj úplný, pričom z daného pohľadu je irelevantné, že navrhovateľ nemôže byť v spore úspešný. Na základe toho tunajší súd výzvou zo dňa 02. 04. 2001 vyzval navrhovateľa na doplnenie svojho návrhu v zmysle záverov odvolacieho súdu. Dňa 17. 04. 2001 bola doručená tunajšiemu súdu plná moc na zastupovanie navrhovateľa JUDr. S. Š., ktorý dňa 16. 07. 2001 zaslal doplnenie návrhu, ktorý ale taktiež podľa názoru súdu nespĺňa náležitosti, ktoré by odôvodňovali, aby vo veci mohol súd konať ako o riadnom návrhu. Dňa 15. 05. 2002 navrhovateľ oznámil, že odporkyňa zomrela. V ďalšom konaní bude potrebné zistiť okruh právnych nástupcov po Ľ. F., rod. B. ktorá mala podľa udania navrhovateľa zomrieť dňa 27. 04. 2002.

Aj keď súd musí konštatovať, že najmä v poslednom období vznikli pri vybavovaní veci   určité   prieťahy,   tieto   boli   zapríčinené   predovšetkým   nedostatočným   personálnym obsadením tunajšieho súdu, a to, že vo veci nebolo možné konať spôsobom umožňujúcim meritórne rozhodnutie vo veci, bolo ovplyvnené aj správaním sa samotného navrhovateľa, ktorý   napriek   poučeniam   súdu   svoje   pôvodné   neúplné   podanie   nedokázal   ani   svojimi ďalšími podaniami upresniť do tej miery, aby ho bolo možné po doplnení považovať za riadny návrh, o ktorom by sa dalo meritórne rozhodnúť.“

Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   uviedol,   že: „Z vyjadrenia Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 24. 03. 2004 podaného vo veci samej, jednoznačne vyplýva, že súd svojím nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v neplnení si právnej povinnosti porušil právo môjho klienta Ing. V. B. tým, že jeho vec nebola riadne a včas prejednaná bez zbytočných prieťahov. Preto neobstojí ani tvrdenie Okresného súdu o tom, že aj môj klient nesie za tento stav zodpovednosť tým, že jeho návrhy a doplnenia vykazujú znaky neplnenia náležitostí riadneho návrhu na začatie konania resp. k tomu, aby mohol súd vo veci konať, ak súd sám svojou pasivitou v konaní tento stav zavinil. Z procesného hľadiska súd v konaní postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné sa spoľahlivo zistili (§ 6 O. s. p.). Je preto irelevantné, že súd nekoná vo veci aj z dôvodu, že odporkyňa zomrela, ak zákon predpokladá a počíta s tým a pre prípad vzniku tejto prekážky konania zákon ustanovuje, že súd konanie preruší (§ 109 ods. 1 písm. a; § 111 ods. 2 O. s. p.), čo však súd doteraz neakceptoval a konanie neprerušil a naďalej je v konaní pasívny.“

Sťažovateľom   podaná   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov neviedla k efektívnej náprave.

3. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1.   Predmetom   posúdenia   je   rozhodovanie   okresného   súdu   o podaní   (neúplného návrhu), ktorým sa sťažovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo veci vyrovnania dedičských podielov proti odporkyni Ľ. F..

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej   zložitosti   posudzovanej   veci (právnej alebo faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť doterajší priebeh konania.

3.2.   Pokiaľ   ide   o   „správanie“   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd predovšetkým konštatuje, že podania (návrhy na začatie konania) sťažovateľa od nápadu veci 20. novembra 1996 na okresný súd boli neúplné (nespĺňali náležitosti požadované zákonom pre tento druh návrhu), v dôsledku čoho okresný súd musel venovať mimoriadnu pozornosť zdĺhavej komunikácii so sťažovateľom zameranej na odstraňovanie nedostatkov jeho   podania.   Uvedený   názor   (záver)   potvrdzujú   skutočnosti   vyplývajúce   z prehľadu predmetného súdneho spisu (pozri II. časť tohto odôvodnenia), keď aj napriek viacerým výzvam a pohovorom so sťažovateľom nedokázal tento v priebehu rokov 1996 až 1998 (do vydania uznesenia o zastavení konania 6. júla 1998) a ani v období po vrátení veci na ďalšie konanie krajským súdom (po 27. júli 1998) vytýkané nedostatky podania odstrániť.

Tým,   že   sťažovateľ   nesplnil   povinnosť   uloženú   mu   príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   o všeobecných,   resp.   osobitných   náležitostiach   návrhu (napr. § 42 ods. 2, § 79 ods. 1 a 2) a nepredložil okresnému súdu kvalifikovaný návrh na začatie   konania   o určenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam,   významnou   mierou   prispel k predĺženiu celkovej doby trvania konania o jeho návrhu. Celkovú doterajšiu vyše 7-ročnú dobu trvania konania nie je preto možné pripočítať len na vrub postupu okresného súdu v posudzovanom konaní bez prihliadnutia na správanie sťažovateľa (od 17. apríla 2001 už zastúpeného   kvalifikovaným   právnym   zástupcom)   a jeho   významný   vplyv   na   priebeh a najmä dĺžku tohto konania.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Keďže sťažovateľ v petite sťažnosti (upravenom doplňujúcim podaním z 27. januára 2004) nevymedzil, v ktorej etape konania (označením spisovou značkou napr. Nc 1183/93, Nc 1284/96, Nc 932/98, Nc 193/02) sa mal okresný súd dopustiť porušenia označeného základného   práva,   ústavný   súd   pri   určovaní   posudzovaného   obdobia   (etapy)   vychádzal z obsahu jeho podania z 27. januára 2004, ktorým doplnil svoju sťažnosť, kde sťažovateľ vymedzil protiústavnosť postupu okresného súdu na konanie v období po vydaní uznesenia krajského   súdu   z 21. januára   1999   (konkrétne   namietal   obdobie   „...   od   vrátenia   veci krajským súdom na ďalšie konanie...“). Ústavný súd zameral svoju pozornosť na uvedené obdobie v činnosti okresného súdu, pričom bral do úvahy aj celkovú dĺžku predmetného konania.

V sťažovateľom označenom období (po 2. februári 1999, keď bol predmetný spis vrátený z krajského súdu okresnému súdu) vykonal okresný súd prvý procesný úkon až 2. apríla 2001 (t. j. po uplynutí dvoch rokov a dvoch mesiacov), keď vyzval sťažovateľa na doplnenie jeho návrhu v zmysle odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu.

Právny zástupca sťažovateľa 17. apríla 2001 žiadal doručiť mu uznesenie krajského súdu   a 16.   júla   2001   predložil   súdu   návrh   na   vyrovnanie   dedičských   podielov v dvoch alternatívach.   Po   oznámení   sťažovateľa   okresnému   súdu   (5.   mája   2002),   že odporkyňa   v spore   zomrela   (27.   apríla   2002),   okresný   súd   (po   uplynutí   dvoch   rokov a štyroch mesiacov od predloženia alternatívnych návrhov) uznesením č. k. Nc 932/98-56 z 24.   novembra   2003   konštatoval „nesplnenie   náležitostí   riadneho   návrhu“ v podaní sťažovateľa a vyzval ho v lehote 10 dní návrh doplniť.

Keďže sťažovateľ nereagoval na výzvu okresného súdu (doručenú mu 9. decembra 2003),   okresný   súd   uznesením   č.   k.   Nc   932/98-58   z 5.   februára   2004   podanie   (návrh) sťažovateľa   podľa   §   43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odmietol.   Predmetné uznesenie   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   23. februára   2004   sťažovateľ nenapadol odvolaním, v dôsledku čoho nadobudlo právoplatnosť 10. marca 2004.

Vyššie uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu (spolu v trvaní štyroch rokov a šiestich   mesiacov)   kvalifikuje ústavný súd ako postup okresného súdu   so zbytočnými prieťahmi   v konaní,   ktoré   významnou   mierou   ovplyvnili   dĺžku   trvania   nielen   tejto namietanej etapy konania trvajúcej od 2. februára 1999 do 10. marca 2004 (právoplatnosť uznesenia o odmietnutí podania), ale aj dĺžku celého konania od nápadu veci na okresný súd do jeho ukončenia uznesením o odmietnutí podania (trvajúceho vyše siedmich rokov).

3.4. Obranu okresného súdu, že najmä v poslednom období vznikli pri vybavovaní veci   určité   prieťahy,   ktoré   boli   zapríčinené   predovšetkým   nedostatočným   personálnym obsadením okresného súdu, ústavný súd neakceptoval. Skutočnosť,   že okresný súd mal personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť   na   ťarchu   účastníka   konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02, I. ÚS   163/03).   Pokiaľ   ide   o obranu   okresného   súdu,   že   vo   veci   nebolo   možné   konať spôsobom umožňujúcim meritórne rozhodnutie vo veci v dôsledku správania samotného sťažovateľa, ktorý napriek poučeniam súdu svoje neúplné pôvodné podanie nedokázal ani svojimi   ďalšími   podaniami   upresniť   do   tej   miery,   aby   ho   bolo   možné   po   doplnení považovať za riadny návrh, o ktorom by sa dalo meritórne rozhodnúť, ústavný súd uvádza, že uvedenú námietku zohľadnil v rámci kritéria „správanie sťažovateľa“ (pozri bol 3.2 tejto časti   rozhodnutia),   ako   aj   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia (pozri bod 4 tejto časti rozhodnutia). K tomu treba dodať, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané formálne a obsahové náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 3/02, I. ÚS 86/02). Podanie návrhu na začatie konania, ktorý nespĺňa predpísané náležitosti, a neodstránenie jeho nedostatkov, tak   ako   si   to   vyžaduje   príslušný   procesný   predpis   (v   tomto   prípade   Občiansky   súdny poriadok),   ani   na   výzvu   súdu   sú   spravidla   prejavom   nedostatočného   záujmu   takéhoto účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa tento účastník nachádzal počas súdneho konania, ktoré takýto jeho návrh vyvolal. Na druhej strane podľa názoru ústavného súdu aj proti správaniu účastníka konania (žalobcu), ktorý spôsobuje prieťahy v súdnom konaní alebo ho neprimerane predlžuje, Občiansky súdny poriadok poskytuje všeobecnému   súdu   viaceré   procesné   prostriedky,   ktoré   dovoľujú   za   dodržania   všetkých garancií spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 a nasl. ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy ukončiť toto správanie účastníka konania procesným rozhodnutím (k čomu aj v tomto konaní došlo), prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v predmetnom   konaní   bol   postupom,   ktorý   nevykazoval   znaky   plynulého   a efektívneho konania, teda   bol   konaním, ktorým   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa   na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené pod bodom 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo   alebo sloboda   boli   porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ najprv žiadal (v sťažnosti z 5. decembra 2003) priznať „náhradu škody duševnej povahy zo zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   nesprávnym úradným   postupom Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne   vo   výške   500   000   Sk“   a túto   svoju   požiadavku (na základe výzvy a poučenia o náležitostiach návrhu na začatie konania pred ústavným súdom)   dodatkom   k sťažnosti   z 27.   januára   2004   v petite   upravil   na   žiadosť   priznať „... z titulu upretia jeho základných práv finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk“. Svoj návrh však (aj napriek poučeniu) neodôvodnil (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vychádzajúc   z významnej   miery   (podielu)   pričinenia   sa   sťažovateľa   na   celkovej dĺžke   konania o jeho podaní   (pozri   bod   3.2   a 3.4   tejto   časti   tohto   rozhodnutia),   ako   aj s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   predmetné   konanie   je   už   právoplatne   skončené (sťažovateľ   uznesenie   o odmietnutí   jeho   podania   nenapadol   odvolaním),   ústavný   súd považoval za dostatočné v danom prípade vysloviť porušenie označeného základného práva a nepriznať mu požadované finančné zadosťučinenie.

Z týchto dôvodov ústavný súd jeho sťažnosti v tejto časti nevyhovuje, tak ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže sťažovateľ náhradu trov svojho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom neuplatňoval, ústavný súd sa jej prípadným priznaním nezaoberal.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004