znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 25/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRIMA ZDROJ Považská Bystrica, spol. s r. o., so sídlom Tatranská 295, Považská Bystrica, zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D. n. V., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Národného úradu práce - Krajského úradu práce Trenčín sp. zn. 2513/2001-PO zo 17. decembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 8/02 zo 16. apríla 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRIMA ZDROJ Považská Bystrica, spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2002 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PRIMA ZDROJ Považská Bystrica, spol. s r. o., so sídlom Tatranská 295, Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D. n. V., ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Národného úradu práce - Krajského úradu práce Trenčín (ďalej aj „krajský úrad práce“) sp. zn. 2513/2001-PO zo 17. decembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 8/02 zo 16. apríla 2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Národného úradu práce - Okresného úradu práce Považská Bystrica sp. zn. 2901/2001-OKaS z 29. októbra 2001 bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou za obdobie roku 1999 vo výške 178 200,-- Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   úrad   práce   rozhodnutím   sp.   zn.   2513-2001-PO   zo   17.   decembra   2001 odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ   žalobným   návrhom   požiadal   krajský   súd   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia krajského úradu práce sp. zn. 2513-2001-PO zo 17. decembra 2001 a konania, ktoré   tomuto   rozhodnutiu   predchádzalo.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   11   S 8/02   zo 16. apríla 2002 žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutím   krajského   úradu   práce   „a jeho   nižšieho orgánu   ako   aj   Krajského   súdu   Trenčíne“   boli   porušené   jeho   označené   základné   práva a slobody.

Sťažovateľ porušenie uvedených základných práv a slobôd vidí v tom, že krajský úrad práce, ktorý označuje tiež za odporcu, svoje „rozhodnutie zdôvodnil použitím § 113 a nasl. zákona o zamestnanosti. K tomuto tvrdeniu uvádzam, že povinnosť tvrdenú odporcom v uvedenom   prípade   nespĺňam,   nakoľko   som   vykonával   všetky   kroky   k zamestnávaniu občanov, a to aj občanov so ZPS, tak ako som už viackrát uviedol v správnom konaní. Osoby   so   zmenenou   pracovnou   schopnosťou   ale   odmietali   vykonávať   u mňa   práce v pracovnom pomere, a to s poukazom práve na ich zdravotné problémy, nakoľko činnosť mnou   vykonávaná   podľa   určeného   predmetu   činnosti,   maloobchod   a veľkoobchod s potravinárskym tovarom, je náročná predovšetkým na fyzický stav mojich zamestnancov. Žiaden právny predpis mi neumožňoval vykonávať akýkoľvek nátlak na fyzické osoby za účelom   uzatvorenia   pracovného   pomeru,   a preto   prípadná   povinnosť   plniť   ustanovenie § 113   a nasl.   zák.   č.   387/1996   Z.   z.   o zamestnanosti   zaniká,   ktorú   skutočnosť   pokrýva všeobecný právny predpis a to Občiansky zákonník v § 575 ods. 1 Obč. zákonníka. Takto tu nenastupuje ani zodpovednosť a tiež povinnosť platiť odvod ako zákonom určenej sankcie za nezamestnávanie občanov so ZPS. Postupom, kedy by som nútil občanov k uzatvoreniu pracného pomeru so mnou, by došlo k porušeniu ich základných ľudských práv a slobôd, predovšetkým práva a slobodnú voľbu povolania v zmysle čl. 35/1 Ústavy SR, čím by došlo k uloženiu povinnosti nad rámec zachovania základných práv a slobôd s porušením práv a slobôd tretích osôb. Tvrdenia odporcu o neriešení neochoty občanov so ZPS zamestnať v zákone boli preto v tomto smere nedôvodné.

Preto   som   nútený   domáhať   sa   ochrany   mojich   ústavou   zaručených   práv   pred ústavným súdom a po zákonnom konaní navrhujem vyniesť tento nález:

Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok so zabezpečením rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, právo podnikať a uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť,   právo na uloženie povinnosti   len zákonom, na základe   zákona, v jeho medziach a to predovšetkým pri zachovaní základných práv, právo na vyvlastnenie alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu a slobôd ako aj neodňateľnosť, nescudziteľnosť a nezrušiteľnosť týchto mojich práv upravené v čl. 20/1, 35/1, 13/1, 20/4 a čl. 12/1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. boli porušené rozhodnutím odporcu č. 2513/2001-PO z 17. 12. 2001 ako aj rozhodnutím Krajského súdu Trenčín 11 S 8/02 z 16. 4. 2001.Rozhodnutie odporcu č. 2513/2001-PO z 17. 12. 2001 ako aj rozhodnutie Krajského súdu Trenčín 11 S 8/02 z 16. 4. 2002 sa zrušuje“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Z obsahu podania vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského úradu práce sp. zn. 2513/2001-PO zo 17. decembra 2001 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 8/02 zo 16. apríla 2002.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...).

Podľa   ods.   4   citovaného   ustanovenia   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

1. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského úradu práce, ústavný súd poukazuje na vyššie citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd. Keďže v danom prípade o rozhodnutí krajského úradu práce sp. zn. 2513/2001-PO zo 17. decembra 2001 bola daná právomoc krajského súdu, bolo potrebné sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 8/02 zo 16. apríla 2002 treba konštatovať, že podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny názor,   že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 13/01).

Z   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S   8/02   zo   16.   apríla   2002   vyplýva,   že sťažovateľ vo svojej žalobe okrem iného namietal, že „žalovaný mu neposkytol dostatočnú súčinnosť   pri   získavaní   uvedených   osôb,   keď   on   nahlasoval   prehľad   voľných   miest   a neporušil § 112 ods. 2 zákona o zamestnanosti   i keď neuvádzal, že pracovné miesta sú vhodné pre uvedené kategórie zamestnancov“. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že sťažovateľ „len nahlasoval voľné pracovné miesta, ale neuvádzal ich   charakteristiku   a tým   znemožňoval   úradu   práce   poskytnutie   mu   súčinnosti   pri zamestnaní občanov so ZPS“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   je   postihnuté   takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení   jeho základných práv označených v sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa právnym názorom a skutkovým   zistením   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o porušení označených základných práv a slobôd.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   v tejto   časti   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Námietka sťažovateľa, že aplikáciou § 113 zákona o zamestnanosti by dochádzalo k porušeniu   „základných   ľudských   práv   a slobôd,   predovšetkým   na   slobodnú   voľbu povolania   v zmysle   čl.   35/1“   ústavy,   sa   vo   svojej   podstate   týka   nesúladu   právnych predpisov,   o   ktorom   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   rozhodovať   na   základe   sťažnosti sťažovateľa (čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy). Preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj z toho dôvodu, že ju podala zjavne neoprávnená osoba.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003