znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 25/01-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 24. mája 2001 prerokoval podnet V. Č., bytom Č., a V. H., bytom Ž., zastúpených advokátom JUDr. N. K., Ž., vo veci porušenia ich základných práv vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa   čl.   48   ods.   2   a domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam vedenom na Okresnom súde v Čadci pod sp. zn. 10 C 700/94 a Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6 Co 2176/98 a takto

r o z h o d o l :

Podnet   V.   Č.   a V.   H.   na   začatie   konania o d m i e t a   z dôvodu   jeho   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. februára 2001 doručený podnet V. Č., bytom v Č., a V. H., bytom v Ž. (ďalej len „navrhovatelia“), označený   ako „Podnet   podľa   článku 130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky z dôvodu porušenia základného   práva   a slobody   –   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu – právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom článku 48 ods. 2, článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR“. Obsahom podnetu je tvrdenie navrhovateľov, že „rozsudkami Okresného súdu v Čadci č. k. 10 C 700/94 z 11. 8. 1998 a Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 2176/98 bolo porušené naše právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy a boli sme poškodení na svojich právach“.

Navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol, „že uvedenými rozsudkami bolo porušené naše právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Keďže podnet neobsahoval všetky náležitosti požadované ustanoveniami § 20 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vyzval ústavný súd listom z 5. marca 2001 navrhovateľov na odstránenie jeho nedostatkov.

Dňa   26.   marca   2001   navrhovatelia   doručili   ústavnému   súdu   plnomocenstvo   pre advokáta   JUDr.   N.   K.,   Ž.,   na   ich   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorý súčasne požiadal o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov podnetu.

Dňa 17. apríla 2001 bolo ústavnému súdu doručené „Doplnenie podania“.

Podľa   tvrdenia   navrhovateľov   porušenie   „práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu“ spočívalo v tom, že sa „nemohli vyjadriť ku všetkým tvrdeniam a dôkazom“ vykonaným v konaní   o určenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam.   Tvrdili,   že   spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam   nebolo   v minulosti   reálne   rozdelené,   že   spoluvlastníčka,   ktorá   bola úspešná v spore (t. j. B. K., ďalej len „spoluvlastníčka“), nezdedila od svojich predkov podiel   v jej   reálne   prisúdenej   výmere   a taktiež   nenadobudla   vlastnícke   právo   k časti nehnuteľnosti vydržaním. Ďalej tvrdili, že napadnuté súdy v konaní dostatočne nezohľadnili predchádzajúce rozhodnutia súdov (rozhodnutie Okresného súdu v Čadci sp. zn. 7 C 201/88 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 9 Co 61/90, ktorými bol návrh spoluvlastníčky na určenie vlastníctva k jednej z nehnuteľností (parcela č. KN 4972) zamietnutý.

Ku skutočnosti, že už bolo právoplatne rozhodnuté, k zmene výmery a vytýčeniu hraníc, k hodnoteniu nadobudnutia vlastníckeho práva spoluvlastníčkou dedením, ako aj vydržaním   (dobromyseľnosť)   údajne   neumožnili   súdy   navrhovateľom   „produkovať relevantné   dôkazy“,   resp.   vyjadriť   sa.   Uviedli,   že   pokiaľ   tieto   skutočnosti   v konaní namietali, neboli podchytené v zápisnici.

Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:„Práva sťažovateľov, V. H., rodné číslo, bytom Ž. a V. Č., rodné číslo, bytom Č. podľa čl. 48 ods. 2 z. č. 460/1992 – Ústavy Slovenskej republiky na vyjadrenie sa ku všetkým   dôkazom   a podľa   čl.   46   ods.   1,   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde bolo Slovenskou republikou zastúpenou Okresným   súdom   v Čadci   v konaní   10   C   700/94   a Krajským   súdom   v Žiline   v konaní 6 Co 2176/94 porušené.“

II.

Z písomností priložených k podnetu ústavný súd zistil, že:

1. rozsudkom Okresného súdu v Čadci (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 700/94 zo 17. októbra 1996 bolo určené, že spoluvlastníčka B. K. je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností,

2. uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 187/97 zo 16. apríla 1997 bol hore uvedený rozsudok zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie,

3. rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 700/94-196 z 11. augusta 1998 bolo určené, že   spoluvlastníčka   B.   K.   je   výlučnou   vlastníčkou   sporných   pozemkov.   Na   základe vykonaného znaleckého dokazovania, oboznámenia sa so spismi okresného súdu   sp. zn. 10 C 1223/79, 7 C 201/88 a 4 C 736/90, ktorými boli v minulosti riešené vlastnícke vzťahy účastníkov konania, oboznámenia sa so spisom Notárskeho úradu v Čadci sp. zn. N 384/93, Nz 327/93 a N 105/93 vec rozhodujúci okresný súd zistil, že je nepochybné, že v minulosti pred   rokom   1982 došlo   k reálnej deľbe spornej   parcely   a že   reálne rozdelené   pozemky užívajú účastníci sporu, pričom spoluvlastníčka (v spore navrhovateľka) odvodzuje svoje vlastnícke   právo   z titulu   dedenia,   resp.   kúpnej   zmluvy   –   vydržaním   a navrhovatelia (v majetkovom spore odporcovia) osvedčením,

4. rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 2176/98 z 19. mája 1999 krajský súd potvrdil   hore   uvedený   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej,   rozhodol   o trovách odvolacieho   konania,   výrok   o trovách   prvostupňového   konania   zrušil   a v tejto   časti   vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že okresný súd „rozhodol správne“,   keď   určil,   že   navrhovateľka (v   spore)   je výlučnou   vlastníčkou   nehnuteľností. Okresný   súd   vychádzal   z výsledkov   vykonaného dokazovania,   ktoré   doplnil   po   zrušení rozsudku   krajským   súdom   zo   dňa   16.   apríla   1997   tak,   že   vykonal   ohliadku   sporných nehnuteľností na mieste samom, oboznámil sa s obsahom spisov okresného súdu sp. zn. 7 C 201/88   a   10 C 1223/79,   vypočul   znalca   z odboru   zememeračstva,   oboznámil   sa s obsahom spisu Notárskeho úradu v Čadci sp. zn. N 105/93. Z vykonaného dokazovania vyplynul aj pre krajský   súd   záver,   že   navrhovateľka   (v   spore)   je výlučnou   vlastníčkou sporných nehnuteľností. Krajský súd tak isto ako okresný súd mal vykonaným dokazovaním za   jednoznačne   preukázané,   že   spoluvlastníctvo   k sporným   nehnuteľnostiam   bolo v minulosti   reálne   rozdelené   a že   ho   právni   predchodcovia   terajších   spoluvlastníkov v dobrej   viere   užívali   ako   svoje   vlastníctvo.   Taktiež   nadobudnutie   vlastníctva   k časti sporných nehnuteľností vydržaním považuje krajský súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania   za   nesporné.   Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   tvrdenie   odporcov (v spore), že o návrhu navrhovateľky už bolo rozhodnuté v konaní okresného súdu sp. zn. 7 C 201/88 a 10 C 1233/79, a teda ide o vec už rozsúdenú, neobstojí. V hore uvedených konaniach bol návrh na rozdelenie spoluvlastníctva, resp. na určenie vlastníctva zamietnutý z dôvodu, že nebola preukázaná reálna deľba sporných nehnuteľností. Súčasné (terajšie) dokazovanie   –   zameranie   skutočného   stavu   v prírode,   existencia   plotov,   informácie zainteresovaných   strán   pri   zameriavaní,   fotografický   materiál,   ohliadka   sporných nehnuteľností vykonaná okresným súdom na mieste samom, existencia zvyškov pôvodného oplotenia, mapové podklady, obsah spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 201/88 (a už aj hore uvedené   dôkazy)   -   bolo   podľa   názoru   krajského   súdu   dostačujúcim   dokazovaním vykonaným na zistenie   skutočností   potrebných   na rozhodnutie súdneho   sporu   o určenie vlastníctva.

5. navrhovatelia podali na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky k spisovej značke VI Pz 759/00-22 dňa 21. júla 2000 „Opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline 6 Co 2176/98 zo dňa 19. 5. 1999 podľa § 243e Osp., ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Čadci 10 C 700/94 zo dňa 11. 8. 1998“. Navrhovatelia nesúhlasia so stanoviskom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, že „nebolo zistené porušenie zákona a nie je možné predmetné rozhodnutia na I. a II. stupni napadnúť mimoriadnym dovolaním“. Tiež nesúhlasia s tým, že ich podnet „bol odložený bez toho, aby boli prijaté čo i len čiastočné ďalšie opatrenia“.

6. navrhovatelia boli v napadnutom súdnom spore právne zastúpení advokátom.

III.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky – ďalej len „ústava“). Ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré sa týka návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). „Návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný  ...,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené...môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý sa navrhovatelia odvolávajú, každý má právo...aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Navrhovatelia   sa   domáhali   podaním   podnetu   na   ústavný   súd   ochrany   svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy). Toto ustanovenie ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na jej článok 46 ods. 1 a 2 tak, že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkazy, má účastníkovi umožniť, aby sa k nim mohol   vyjadriť.   Za   súčasť   základného   práva   vyjadriť   sa   k vykonaným   dôkazom   podľa ustanovenia   čl.   48 ods.   2 ústavy   však nemožno považovať aj povinnosť súdu   vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96), teda do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred všeobecným súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného   hodnotenia   dôkazov   v konaní   pred   súdmi   v spojení   so   zásadou   spravodlivého rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a súdu   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (I. ÚS 64/97). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Z obsahu   podnetu   a k nemu   pripojených   písomností   je   možné   vyvodiť   záver,   že navrhovatelia nie sú spokojní s rozsahom, spôsobom a závermi dokazovania vykonaného všeobecnými súdmi pri rozhodovaní ich vlastníckeho sporu, teda namietajú nedostatočnosť zistenia   skutočného   stavu   veci   a na   základe   toho   vyvodené   právne   závery.   Tvrdenia o „nemožnosti vyjadriť sa ku dôkazom“ a neumožnenie „produkovať relevantné dôkazy“ neboli   navrhovateľmi   náležite   konkretizované   a vychádzajúc   z obsahu   k podnetu pripojených písomností je možné konštatovať rozsiahlosť dokazovania, ktoré podľa názoru všeobecných súdov konajúcich vo veci samej bolo postačujúce na spravodlivé rozhodnutie sporu.

Navrhovatelia boli v súdnom spore právne zastúpení advokátkou a prostredníctvom nej   mohli   plne   využiť   možnosť   „vyjadriť   sa   ku   dôkazom“   a   „produkovať   relevantné dôkazy“.

Pokiaľ navrhovatelia namietali, že okresný súd nesprávne prijal žalobu, pretože už bolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd poznamenáva, že z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplývajú podrobné dôvody, pre ktoré to krajský súd nepovažoval za prekážku právoplatne rozhodnutej   veci.   Okrem   toho   navrhovatelia   mohli   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   d) Občianskeho   súdneho   poriadku   podať   dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu. Keďže tak neurobili, nevyužili pri tejto námietke ten právny prostriedok nápravy, ktorý im priznáva uvedený procesný predpis.

Pokiaľ navrhovatelia namietali, že nimi namietané skutočnosti neboli podchytené v zápisnici o pojednávaní, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa § 40 ods. 3 druhej vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohli   podať   návrh   na   doplnenie   zápisnice,   resp. námietky proti jej zneniu a vyvolať tak príslušné rozhodnutie.

Vychádzajúc   z obsahu   podnetu   (dôkazov   produkovaných   navrhovateľmi), prihliadajúc   k svojej   vyššie   uvedenej   konštantnej   judikatúre,   ústavný   súd   podnet navrhovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   odmietol   z dôvodu   jeho   zjavnej neopodstatnenosti.

Navrhovatelia   namietali   tiež   porušenie   základného   práva   „domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Porušenie   tohto   základného   práva   aj   napriek   výzve   ústavného   súdu   bližšie nekonkretizovali, najmä neuviedli, v čom spočíva jeho porušenie, čím a akým spôsobom ho mali súdy porušiť.

Obsahom tohto základného práva je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, ak sú   splnené   všetky   procesné   podmienky   súdneho   konania. Zmyslom   práva   na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a k tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo rešpektované (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96, I. ÚS 27/98).

K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   napr.   vo   veciach   sp.   zn. I. ÚS 8/96 a I. ÚS 6/97 postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi,   nie   je   možné   považovať   za   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Taktiež neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno považovať   za   porušenie   tohto   základného   práva   (I.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   8/96, II. ÚS 3/97).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   napr.   vo   veciach   sp.   zn. I. ÚS 73/97   a I. ÚS   4/98   základné   právo   na   prejednanie   a rozhodnutie   veci   nestranným súdom podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť.

Ak však predkladateľ podnetu (navrhovateľ) nevyužije účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu poskytované právnymi predpismi v konaní pred všeobecnými súdmi, nemôže sa domáhať nápravy (nemožno mu poskytnúť ochranu) v konaní o podnete pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 1/00).

Z obsahu   podnetu   a k nemu   priložených   písomností   vyplýva,   že   navrhovateľom (ktorí   boli   právne   zastúpení   advokátom)   nebolo   odňaté   a ani   obmedzované   právo   byť účastníkom konania, mohli svoje práva (včítane námietky predpojatosti sudcu) dané im hmotnými   a procesnými   právnymi   predpismi   v konaní   uplatniť   a uplatňovať   (osobne   aj prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu)   a súdy   vo   veci   riadne   konali   a rozhodli. Vychádzajúc z tohto konštatovania a odvolávajúc sa na svoju vyššie uvedenú judikatúru ústavný súd podnet navrhovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnený.