znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 249/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o., Ulicasvornosti   100,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Františkom   Sedlačkom,   PhD.,LL.M.,   Advokátska   kancelária,   SEDLAČKO   &   PARTNERS,   s. r. o.,   Štefánikova   8,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach č. k. 5 Co 190/2011-438 z 9. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ITALINOX   Slovakia,   s. r. o., o d m i e t a   akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o., Ulica svornosti 100,Bratislava (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 190/2011-438 z 9. októbra 2014 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podanýmOkresnému   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   19.   októbra   2003   domáhalavydania bezdôvodného   obohatenia   proti v   sume   560 858 Sk   a   proti (spolu   ďalej   len   „odporcovia“)   v sume   374 125 Sks odôvodnením,   že   tieto   sumy   boli   uhradené   sťažovateľkou   odporcom   z   neplatnéhoprávneho   úkonu.   Sťažovateľka   dôvodila,   že   odporcovia   prijali   plnenie   od   nej   z   tituluodstupného pri ukončení pracovného pomeru, pričom podľa sťažovateľky pracovné zmluvy,ako   aj   ukončenie   pracovného   pomeru   z jej   strany   boli   absolútne   neplatnými   právnymiúkonmi.

Okresný   súd   svojím   prvým   rozsudkom   z   25.   októbra   2004   návrhu   sťažovateľkyv plnom rozsahu vyhovel. Odvolanie odporcov proti tomuto rozsudku okresného súdu bolouznesením krajského súdu z 31. mája 2006 odmietnuté ako oneskorene podané. Na základedovolania   odporcov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)rozsudkom   sp. zn.   2   Cdo   297/2006   z   22.   júna   2007   zrušil   uznesenie   krajského   súduo odmietnutí   odvolania   odporcov   a   vrátil   vec   krajskému   súdu   z   dôvodu   nesprávnehoustálenia času doručenia rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2004 odporcom, a týmaj plynutia odvolacej lehoty. Krajský súd následne meritórne konal o odvolaní odporcova svojím uznesením č. k. 4 Co 260/2007-206 z 31. októbra 2008 zrušil rozsudok okresnéhosúdu   z   25.   októbra   2004   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušeniaprvostupňového rozsudku bolo porušenie procesných práv odporcov tým, že okresný súddoručil písomné stanovisko sťažovateľky vo veci (doručené okresnému súdu 30. septembra2004) odporcom až krátkou cestou na pojednávaní konanom 21. októbra 2004, pričomnapriek   žiadosti   zástupcu   odporcov   o   poskytnutie   lehoty   na   oboznámenie   sa   s   týmtostanoviskom mu lehotu neposkytol a pojednávanie odročil už len pre účely vyhláseniarozsudku na 25. október 2004.

Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom zo 17. marca 2011 tak, že návrhsťažovateľky v celom rozsahu zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konaniaodporcom. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdilrozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nejnesprávne skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku, ako aj jehonedostatočné odôvodnenie.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ sa domnieva, že právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. 10. 2014, č. k. 5 Co/190/2011-438 o odvolaní bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). K vydaniu napadnutého rozhodnutia viedli inter alia zjavne neodôvodnené a extrémne nesprávne skutkové a právne závery....

Sťažovateľ,   ako   obchodná   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   bol   založený na základe   spoločenskej   zmluvy   zo   dňa   21. 10. 1993   (ďalej   len   „spoločenská   zmluva“) a vznikol   zápisom   do   Obchodného   registra   Okresného   súdu   Košice   I   ku   dňu   zápisu 27. 10. 1993.   Zakladateľmi   sťažovateľa   boli:

.   Za   prvých   konateľov   sťažovateľa   boli   ustanovení   žalovaní,   ktorí z titulu   výkonu   svojej   funkcie   riadili   jeho   činnosť   v   medziobdobí   zasadnutí   valného zhromaždenia.

Dňa   26. 10. 1993   bola   medzi a sťažovateľom   uzavretá   pracovná   zmluva   s   dohodnutým   druhom   práce   (funkciou): ekonomický riaditeľ spoločnosti. V mene sťažovateľa konala samotná, ktorá zmluvu uzatvárala aj ako druhá zmluvná strana - zamestnanec, vo vlastnom mene. Následne   dňa   1. 11. 1993   uzavrela,   opätovne   konajúca   v   mene sťažovateľa,   so   svojím   manželom pracovnú   zmluvu s dohodnutým druhom práce: riaditeľ spoločnosti (pred prepísaním konateľ spoločnosti). Činnosť ekonomického riaditeľa resp. riaditeľa spoločnosti je pritom zložkou obchodného vedenia   spoločnosti,   ako   nezastupiteľnej   kompetencie   konateľa   spoločnosti   s   ručením obmedzeným. Žalovaní tak fakticky vykonávali funkciu konateľa, v rozpore s § 66 ods. 2 ObZ v znení účinnom v čase uzavretia sporných zmlúv, v pracovnom pomere.

Dňa 28. 6. 2001 boli medzi sťažovateľom a žalovanými uzavreté manažérske zmluvy na výkon funkcie konateľa spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o. Žalovaní boli za svoju činnosť konateľov spoločnosti odmeňovaní duplicitne, mzdou na základe pracovnej zmluvy a odmenou na základe manažérskej zmluvy.

Domnelý pracovný pomer so žalovanými bol ukončený výpoveďou zamestnávateľa zamestnancom zo dňa 30. 6. 2003 podľa § 63 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník   práce   v   znení   neskorších   predpisov.   Výpovediam   predchádzali   listy   vedenia spoločnosti zo dňa 26. 6. 2003, ktorých obsahom bolo oznámenie, že spoločnosť v časovom období roku 2002 a mesiacov január až jún roku 2003 dosahuje obrat nižší ako po minulé roky a nižší ako plán stanovený jediným spoločníkom sťažovateľa, a preto sa zamestnanec stal nadbytočným. Tieto listy (rovnako ako výpovede) si žalovaní adresovali vzájomne, konajúc tak v mene spoločnosti. Po rozviazaní pracovného pomeru si žalovaní de facto sami medzi sebou vyplatili odstupné v celkovej výške 31.035,77 €. O týchto skutočnostiach nemal toho času jediný spoločník sťažovateľa žiadnu vedomosť.

Sťažovateľ   v   konaní   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   namietal,   že   sa   plne legitímne domáha svojho práva, a to v dôsledku týchto troch základných skutočností:...   pracovné   zmluvy,   ktoré   uzavreli   žalovaní   ako   konatelia   sťažovateľa   na   výkon činnosti   riaditeľa   a   ekonomického   riaditeľa   spoločnosti,   sú   bez   ohľadu   na   formálne označenie   pracovnými   zmluvami   dojednanými   na   výkon   funkcie   konateľa.   Uvedené   má za následok ich absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom v zmysle § 242 ods. 1 písm. a) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „pôvodný ZP“);

... nie je reálne možné, aby sa individuálne záujmy (a jej manžela ) nedostali do konfliktu so záujmami sťažovateľa, v mene ktorého sama konala ako štatutárny orgán. Pracovné zmluvy sú preto z dôvodu neprípustného rozporu záujmov medzi sťažovateľom a žalovanými (per analógiám § 14 ods. 2 pôvodného ZP) absolútne neplatné v zmysle § 242 ods. 1 písm. a) pôvodného ZP.

... nebola   v   deň   uzavretia   pracovnej   zmluvy   (26. 10. 1993) oprávnená konať v mene založenej spoločnosti (sťažovateľa), ktorá ešte nevznikla. Pracovná zmluva zo dňa 26. 10. 1993 teda nie je právnym úkonom sťažovateľa (nedošlo k prejaveniu jeho vôle lége artis) a jedná sa o nulitný právny akt.»

Sťažovateľka k svojej námietke, že skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanomdokazovaní, uviedla:

«Podľa odvolacieho súdu „môže súd dospieť pri hodnotení výsledkov doplneného dokazovania, v kontexte s už vykonanými dôkazmi, k iným skutkovým záverom ako v čase, keď   výsledky   doplneného   dokazovania   ešte   nemal   k dispozícii“.   Odvolací   súd nekonkretizoval,   aké   nové   skutočnosti   –   odôvodňujúce   prekvapivé   rozhodnutie prvostupňového súdu – mali byť súdom (súdmi) zistené z „dopĺňacích“ vyjadrení a výpovedí žalovaných.

Žalovaní   sa   na   pojednávaní   dňa   21. 10. 2004   vyjadrili   k   ich   údajnej   pracovnej náplni   nasledovne:   „ako   ekonomický   riadite!   som   kontrolovala   príjmy   a   výdavky spoločnosti, starala som sa o tok peňazí do firmy..., kontrolovala som zoznamy pohľadávok spoločnosti, jednala som s klientmi, ktorí nedodržali termíny splatnosti, kontrolovala som pohľadávky, zabezpečovala vymáhanie pohľadávok, starala som sa o kontrakty s bankami „v podstate sa stotožňujem s jej výpoveďou, moja práca spočívala hlavne   v priamom   obchodovaní   a   kontaktovaní   klientov“.   V „dopĺňacom“   vyjadrení   zo   dňa   11.   2.   2011   a   výpovedi   zo   dňa   17.   3.   2011   žalovaní dodatočne a zjavne účelovo rozšírili svoje pôvodné výpovede čo do rozsahu povinností vykonávaných   v   zmysle   pracovných   zmlúv   o   príležitostné   upratovanie,   prácu   na vysokozdvižnom   vozíku,   preberanie   tovaru,   uskladnenie,   odosielanie   zákazníkom, benchmarking a objednávku reklamy, hoci tieto činnosti v rozhodnom období vykonával skladník, resp. žalovaní na základe čl. II manažérskych zmlúv. Žiadne iné nové skutočnosti nevyšli počas konania najavo....

Prvostupňový súd založil svoje „nové“ rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré neboli v priebehu konania preukázané, keď konštatoval,   že a

vykonávali   pre   sťažovateľa   v   pracovnoprávnom   vzťahu   „bežné   činnosti zabezpečujúce každodenný chod spoločnosti“. O aké konkrétne činnosti, ktoré nekolidovali s ich paralelným výkonom funkcie konateľa, sa malo jednať, však neuviedol. Odvolací súd sa - v rozpore so zisteným skutkovým stavom - stotožnil so závermi prvostupňového súdu bez akejkoľvek bližšej revízie a zohľadnenia odôvodnených námietok sťažovateľa.

Keďže   k   zmene   pôvodného   skutkového   stavu   nedošlo,   skutkové   závery   vyvodené (prevzaté)   odvolacím   súdom   sú   zjavne   neodôvodnené,   atak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.»

Sťažovateľka k ďalšej námietke o nesprávnosti interpretácie a aplikácie právnychnoriem upravujúcich vzťah štatutárneho orgánu k spoločnosti a platnosť právnych úkonovuviedla:

„Skutočnosť,   že   fyzická   osoba   bola   ustanovená   za   štatutárny   orgán   spoločnosti (konateľa), sama osebe nebráni tomu, aby s touto spoločnosťou uzavrela pracovný pomer alebo iný pracovnoprávny vzťah, pokiaľ jeho náplňou nie je výkon činností štatutárneho orgánu.   Hoci   odvolací   súd   uvedené   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   správne akcentoval, prekvapujúco to v tomto prípade vôbec nezohľadnil....

Úlohy patriace do pôsobnosti oboch žalovaných sú – ako jednoznačne vyplynulo z doterajšieho dokazovania – totožné s povinnosťami konateľa v zmysle § 134 ObZ a čl. 10 spoločenskej zmluvy. Pracovné zmluvy zo dňa 26. 10. 1993 a 1. 11. 1993 sú tak pre rozpor so zákonom absolútne neplatné v zmysle § 242 ods. 2 písm. a) pôvodného ZP a na ich základe nemohol medzi sťažovateľom a žalovanými nikdy vzniknúť platný pracovný pomer (a v konečnom dôsledku ani právny dôvod na zaplatenie odstupného). Funkcia konateľa totiž nie je druhom práce podľa § 29 ods. 1 písm. a) pôvodného ZP....

Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že aj keby sporné pracovné zmluvy neboli   platne   uzavreté,   za   predpokladu   vzniku   pracovného   pomeru   medzi   sťažovateľom a žalovanými na základe iných pracovných zmlúv, žalobe sťažovateľa by nebolo možné vyhovieť (str. 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Na str. 9 odôvodnenia odvolací súd vzápätí zmätočne uzavrel, že „bez ohľadu na platnosť či neplatnosť písomných pracovných zmlúv, ich žalobca následne akceptoval a v konečnom dôsledku, teda s ich obsahom došlo k založeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi“.

Prezentovaný   názor   odvolacieho   súdu   je   v   hrubom   rozpore   s   právnou   teóriou a súdnou   praxou.   Absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   nemôže   byť   zhojená   jeho dodatočným   schválením   (ratihabícia)   ani   dodatočným   odpadnutím   dôvodu   neplatnosti (konvalidácia). Na tom nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ v období desiatich rokov nikdy nespochybnil výkon určitých činností žalovanými, resp. že sa nedomáhal určenia neplatnosti pracovných zmlúv, ako namieta odvolací súd.

Ak   pracovný   pomer   medzi   sťažovateľom   a   žalovanými   mohol   (mal)   vzniknúť   aj na základe iných pracovných zmlúv, ako bez ďalšieho načrtol odvolací súd, je nanajvýš problematické zodpovedať nasledujúce otázky: Kedy mal vzniknúť tento pracovný pomer? Aký druh práce mali a pre sťažovateľa na základe týchto   „iných“   pracovných   zmlúv   vykonávať?   V   čom   by   sa   mal   líšiť   rozsah   a   obsah pracovnej náplne žalovaných od tej, ktorú vykonávali – podľa svojich výpovedí – v zmysle pracovných zmlúv zo dňa 26. 10. 1993 a 1. 11. 1993?»

K   svojej   tretej   námietke   vytýkajúcej   krajskému   súde   nedostatočné   odôvodnenienapadnutého rozsudku sťažovateľka uviedla:

«Dôvody   a   závery,   pre   ktoré   Krajský   súd   v   Košiciach   odvolaniu   sťažovateľa nevyhovel   a   prvostupňové   rozhodnutie   v   celom   rozsahu   potvrdil,   sú   všeobecné, nekonzistentné,   bez   zohľadnenia   zisteného   skutkového   stavu   a   náležitej   argumentácie založenej   na   vykonanom   dokazovaní.   Dôvody,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, ktoré konkrétne doplnené dôkazy mali odôvodniť prekvapivú zmenu v posúdení veci oproti „prvému" meritórnemu rozhodnutiu v tomto   konaní.   Súd   rovnako   neozrejmil,   čo   považoval   za   „plný   dôkaz   o   podstatných skutočnostiach pre rozhodnutie o sťažovateľom uplatnenom nároku“. Práve v tomto prípade –   keď   dôvody   zrušenia   pôvodného   prvostupňového   rozhodnutia   spočívali   výlučne v procesnom pochybení súdu a k žiadnej (ďalšej) zmene skutkového stavu nedošlo – mal odvolací súd adekvátne explikovať zásadný obrat v samotnom rozhodnutí.

Vzhľadom   na   podstatu   sporu   odvolací   súd   napriek   pomerne   obšírnemu   výkladu „dvojjediného“   postavenia   konateľ/zamestnanec   jasne   a   zrozumiteľne   nevysvetlil,   ktoré činnosti vykonávali žalovaní ako zamestnanci v pracovnom zaradení ekonomický riaditeľ/ riaditeľ   spoločnosti   na   základe   uzavretých   pracovných   zmlúv   a   ktoré   ako   konatelia sťažovateľa   (a   to   ani   demonštratívne).   Už   vôbec   neobjasnil   načrtnutú   ideu   o   založení pracovného pomeru medzi sťažovateľom a žalovanými „inými pracovnými zmluvami“. Navyše,   odvolací   súd   (a   rovnako   ani   súd   prvého   stupňa)   sa   nevysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nedostatku právnej subjektivity sťažovateľa v čase uzatvárania pracovnej zmluvy s (§ 64 ObZ) a neprípustného rozporu záujmov medzi sťažovateľom a žalovanými (per analógiám § 14 ods. 2 pôvodného ZP). Odvolací   súd   sa   nezaoberal   ani   sťažovateľom   namietanou   absenciou   dôvodov,   ktorými prvostupňový súd stručne odôvodnil svoje rozhodnutie na pojednávaní, v jeho písomnom vyhotovení   (platnosť   manažérskych   zmlúv).   Sťažovateľ   plne   rešpektuje,   že   zmyslom   ani účelom   rozsudku,   resp.   jeho   odôvodnenia   nie   je   viesť   obsiahlu   polemiku   s   účastníkmi konania   a   bez   zmysluplného   opodstatnenia   predkladať   právno-teoretické   odpovede na všetky súvisiace otázky. Zároveň však zdôrazňuje, že v súlade s ustálenou judikatúrou je nevyhnutné, aby v odôvodnení súdneho rozhodnutia bola poskytnutá odpoveď na jednotlivé právne relevantné argumenty, k čomu v prejednávanej veci evidentne nedošlo.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol: „I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. 10. 2014, č. k. 5 Co/190/2011-438 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. 10. 2014, č. k. 5 Co/190/2011- 438 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomkrajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhusťažovateľky.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   je   namietanie   nesprávnychskutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutéhorozsudku.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:«Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. prejednal   bez   nariadenia   pojednávania,   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1, 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

Žalobca vo svojom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.,   t. j.   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   odvolací   dôvod   podľa   ust.   §   205   ods.   2   písm.   f) O. s. p.,   t. j.   vytýkal   súdu   prvého   stupňa,   že   jeho   rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podstata   odvolacieho   dôvodu   podľa   ust.   §   205   ods.   2   písm.   d)   O. s. p.   spočíva v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania, t.j. keď berie   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z   dôkazov   nevyplynuli   alebo   neboli   účastníkmi prednesené,   prípadne   neprihliada   na   skutočnosti,   ktoré   boli   preukázané,   či   vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť tiež výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov, s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. je omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav,   ku   ktorému   dochádza,   ak prvostupňový súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo keď použil síce správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   však   vyložil,   prípadne   na   zistený   skutkový   stav aplikoval.

Postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov a ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť   pochybenia,   ktoré   by   mohli   viesť   k   záveru   o   naplnení   žalobcom   uplatnených odvolacích dôvodov.

Pokiaľ   žalobca   namietal,   že   prvostupňový   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodol opačne   ako   predchádzajúcim   rozsudkom,   keď   jeho   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol, napriek tomu, že nedošlo k žiadnej zmene pôvodného skutkového stavu, potrebné je uviesť, že ak súd prvého stupňa po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia doplní dokazovanie, znovu v súlade s ust. § 132 O. s. p. hodnotí vykonané dôkazy (všetky, t. j. vykonané pred zrušením jeho predchádzajúceho rozhodnutia i doplnené), každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich   vzájomnej   súvislosti,   s   prihliadnutím   na   všetko,   čo   vyšlo   v   konám   najavo   a   čo predniesli   účastníci.   Nepochybne   pri   hodnotení   výsledkov   doplneného   dokazovania, v kontexte s už vykonanými dôkazmi, môže dospieť k iným skutkovým záverom ako v čase, keď výsledky doplneného dokazovania ešte nemal k dispozícii. V posudzovanom prípade žalobca k doplneným dôkazom, predovšetkým výpoveďami žalovaných a ich vyjadreniami, sa mal možnosť vyjadriť a v odvolaní nenamietal, že by súd prvého stupňa nevykonal ním navrhovaný dôkaz na preukázanie nepravdivosti tvrdení žalovaných v týchto „dopĺňacích“ výpovediach a vyjadreniach.

V   nadväznosti   na   uvedené   stotožniť   sa   možno   so   záverom   súdu   prvého   stupňa o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Žalobca totiž v konaní neposkytol žiaduci tzv. plný dôkaz o podstatných skutočnostiach pre rozhodnutie o ním uplatňovanom nároku. V uvedených súvislostiach sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že predmetom sporu medzi   účastníkmi   nie   je   skutočnosť,   či   medzi   nimi   existoval   pracovný   pomer,   ale   či konkrétne   pracovné   zmluvy   medzi   ním   a   žalovanou   v   1.   rade   zo   dňa   26. 10. 1993 a žalovaným v 2. rade zo dňa 1. 11. 1993 boli uzavreté plame. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie   dôvodnosti   žalobcom   uplatňovaného   nároku   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia je totiž práve otázka existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi konania, lebo pokiaľ by pracovný pomer medzi účastníkmi nevznikol, nemohol byť ani ukončený výpoveďou   z   organizačných   dôvodov   a   nemohol   teda   ani   založiť   nárok   na   zaplatenie odstupného. To znamená, že aj v prípade záveru, že vyššie uvedené pracovné zmluvy neboli plame uzavreté za predpokladu, že vznik pracovného pomeru medzi účastníkmi (na základe inej – iných pracovných zmlúv) by bol preukázaný v žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu (neplatných konkrétnych pracovných zmlúv), by nebolo možné vyhovieť.

S poukazom na prechodné ustanovenie § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., t. j. Zákonníka práce, účinného od 1. 4. 2002, prejednávanú vec je treba posudzovať z hľadiska vzniku pracovného pomeru podľa zákona č. 65/1965 Zb., t.j. Zákonníka práce účinného do 31. 3. 2002 (ktorý na vec aplikoval aj prvostupňový súd). V súlade s ust. § 32 tohto zákona bol   zamestnávateľ   povinný   uzavrieť   pracovnú   zmluvu   písomne,   avšak   s   nedostatkom písomnej formy nebola spojená neplatnosť pracovnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobca vyššie uvedené pracovné zmluvy akceptoval po dlhú dobu (10   rokov),   ako   na   to   poukázal   aj   prvostupňový   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia, na ktoré v tomto smere v podrobnostiach odkazuje aj odvolací súd. Sám žalobca vo svojej žalobe potvrdil, že žalovaní (každý z nich) boli za svoju činnosť odmeňovaní jednak na základe pracovnej   zmluvy,   a to   mzdou   a jednak na   základe   manažérskej zmluvy, a   to odmenou a tvrdil len, že mzdu i odmenu poberali za činnosť konateľov spoločnosti. Vykonaným dokazovaním je preukázané a medzi účastníkmi aj nesporné, že žalovaní spoločenskou   zmluvou   o   založení   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   žalobcu   boli ustanovení   prvými   konateľmi   spoločnosti   (čl.   10   bod   5   spoločenskej   zmluvy).   Podľa ustálenej praxe súdov skutočnosť, že fyzická osoba bola vymenovaná štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným (konateľom), sama o sebe nebráni tomu, aby uzavrela s touto spoločnosťou zmluvu podľa pracovno-právnych predpisov (napr. pracovnú zmluvu, dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer, dohodu o rozviazaní pracovného pomeru a pod.), podstatné však je, či zmluva nesmeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného   pracovnoprávneho   vzťahu,   ktorého   náplňou   by   bol   výkon   činnosti   štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným. V rozpore so zákonom by bola situácia, aby žalovaní vykonávali činnosť konateľov v pracovnom pomere. V takom prípade by pracovná zmluva (iná dohoda) bola podľa ust. § 242 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce neplatným právnym úkonom a na jej základe by medzi žalobcom a žalovanými nemohol vzniknúť platný pracovný   pomer.   Pokiaľ   však   zmluva   nesmeruje   k   vzniku   pracovného   pomeru   (iného pracovno-právneho vzťahu) s náplňou výkonu činnosti štatutárneho orgánu, nie je taký právny úkon neplatný, pretože sa svojím obsahom ani účelom neprieči zákonu, neobchádza ho a ani sa inak neprieči záujmom spoločnosti. Nemožno teda vylúčiť prípady, že konateľ spoločnosti vykonáva určité práce v spoločnosti ako zamestnanec, pokiaľ zamestnanecký pomer je dohodnutý tak, aby nemohlo dôjsť k zámene náplne práce zamestnanca a súčasne konateľa, aby bolo zrejmé, že došlo aj k uzavretiu pracovného pomeru a že tieto činnosti si vzájomne nekonkurujú.

Súd prvého stupňa v uvedenom smere správne rozlíšil dva právne vzťahy, ktoré existovali   medzi   žalobcom   a   žalovanými   –   a   správne   uzavrel,   že   nebol   dôvod   priznať v prospech žalobcu bezdôvodné obohatenie, keďže bez ohľadu na platnosť, či neplatnosť písomných pracovných zmlúv, ich žalobca následne akceptoval a v konečnom dôsledku, teda   s   ich   obsahom   došlo   k   založeniu   pracovného   pomeru   medzi   účastníkmi.   Aj   keď spravidla rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca pri uzavretí pracovnej zmluvy vylučuje platné uzavretie tejto zmluvy, ak by ju konateľ uzatváral v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, pri ktorej druhou zmluvnou stranou je sám tento konateľ ako fyzická osoba, v danom prípade by iný záver viedol k neriešiteľnej situácii, keďže   štatutárnym orgánom   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   je   len   jej   konateľ   (valné   zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným a ani jej spoločníci nie sú orgánmi oprávnenými v mene zamestnávateľa činiť v pracovno-právnych vzťahoch akékoľvek právne úkony) a konateľmi žalobcu v rozhodnom období boli len žalovaní.»

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospelk záveru,   že   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľky   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnúudržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantnevysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a tvrdeniami sťažovateľkyv jej odvolaní a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú citované. Ústavný súd pretonezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôvodnosti   odvolaniasťažovateľky proti rozsudku okresného súdu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladaťdôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv,odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015