znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 249/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. S. a L. S., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 MObdo V/6/2010 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. a L. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. B. S. a L. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 MObdo V/6/2010 a jeho uznesením z 27. novembra 2012

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sú žalobcami v súdnom spore o vylúčení vecí z konkurznej podstaty vedenom na Krajskom súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   14   Cbi   15/04.   Krajský   súd rozsudkom   z 10.   apríla   2008   vyhovel   žalobe sťažovateľov   tak,   že „že   uložil   správcovi konkurznej podstaty úpadcu S. vylúčiť z konkurznej podstaty byt č. 43, na 5. podlaží na... v B. s odôvodnením, že tento byt ku dňu vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, bol v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľov, ktorí ho nadobudli na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad do KN bol povolený 14. 10. 2002“. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 81/2008, 1 Obo 85/2008 z 22. apríla 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu z 10. apríla 2008   ako   vecne   správny.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn.   1   M ObdoV/6/2010 z 27. novembra 2012 označené rozsudky zrušil na základe mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. VI/2 Pz 318/09-10 z 26. apríla 2010 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovatelia vyslovili nespokojnosť s postupom najvyššieho súdu, ktorý „zásadné argumenty   sťažovateľov,   vznesené   vo   vyjadrení   k   mimoriadnemu   dovolaniu,... v napadnutom   uznesení   vôbec   nereagoval,   čím   došlo   k   porušeniu   práva...   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

4.   Sťažovatelia   ďalej   (okrem   iného)   namietali,   že „Dovolací   súd   sa   absolútne nevysporiadal s kľúčovou otázkou /námietkou/, že všetky orgány verejnej moci, o to viac orgány   ochrany   práv   -   medzi   ktoré   treba   zaradiť   aj   generálnu   prokuratúru,   teda mimoriadneho dovolateľa musia rešpektovať princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,   medzi ktoré sa zaraďuje aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery účastníkov právnych   vzťahov   v   platné   právo   a   ochranu   nimi   nadobudnutých   práv,   ktoré   sú garantované aj v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, hoci sme mu v tomto smere ponúkli celý rad inšpiratívnych prameňov /napr. nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 165/11 ap./, ale bez akejkoľvek odozvy...

Výhrady máme aj k ústavnej prípustnosti mimoriadneho dovolania, pretože ESĽP opakovane dospieva k názoru, že takýto procesný inštitút porušuje princíp právnej istoty a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... Presne podobný prípad je aj náš prípad, keď dovolací súd po 10 rokoch otvára otázku platnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu len na základe jeho domnienky, že prvý   prevod   vlastníctva   mal   byť   –   táto   skutková   otázka   je   ešte   stále   neuzatvorená   – v rozpore   s dobrými   mravmi,   takže   ak   sa   to   preukáže,   doplatiť   na   to   by   mali   súčasní vlastníci,   ktorí   za   byt   plnohodnotne   zaplatili,   vlastnícke   právo   bolo   zavkladované do verejného registra, vyše 10 rokov boli v oprávnenej držbe, že im byt vlastnícky patrí a zrazu je všetko naopak...“.

5.   Podľa   názoru   sťažovateľov „zmätočná   činnosť   dovolacieho   súdu   zapríčinila porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   lebo   ani   napadnuté kasačné uznesenie najvyššieho súdu nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia zmietajú od roku 2003, keď SKP (správca konkurznej podstaty, pozn.) zapísal ich byt do KP úpadcu aj napriek tomu, že zaň riadne zaplatili a v súlade s platným právom nadobudli vlastnícke právo, ktoré doteraz nebolo relevantným spôsobom spochybnené“.

6. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva JUDr. B. S. a L. S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na ochranu majetku podľa č1. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a na prerokovanie veci v primeranej dobe podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, uznesením Najvyššieho súdu SR z 27. 11. 2012, sp. zn. 1 MObdo V 6/2010, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 11.2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. JUDr. B. S. a L. S. priznáva finančné zadosťučinenie každému po 10.000 EUR, ktorú sumu im zaplatí Najvyšší súd SR do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

5.   Najvyšší súd SR   je povinný zaplatiť   sťažovateľom náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 331,12 EUR v lehote do 2 mesiacov, a to na účet ich právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ.“

Sťažovatelia   súčasne   žiadali,   aby   ústavný   súd „odložil   vykonateľnosť   uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27. 11. 2012, sp. zn. 1 MObdo V 6/2010, až do rozhodnutia vo veci samej“.

7.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovatelia   k sťažnosti   pripojili   odvolací   rozsudok najvyššieho   súdu   z 22.   apríla   2009,   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora z 26. apríla   2010,   vyjadrenie   sťažovateľov   z 18.   augusta   2010   k nemu   a napadnuté (dovolacie) uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2012.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom... Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom... Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok... Podľa č. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát...

10.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov zaručených   ústavou,   dohovorom   a dodatkovým   protokolom   postupom   a dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu (pozri body 1 a 6).

11. Najvyššiemu súdu (v postavení dovolacieho súdu), ktorý napadnutým uznesením sp.   zn.   1   M   Obdo   V/6/2010   z 27.   novembra   2012   zrušil   prvostupňový   a tiež   odvolací rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, sťažovatelia vytýkajú najmä jeho   stotožnenie   sa   so   skutkovými   a právnymi   závermi   generálneho   prokurátora vyjadrenými   v jeho   mimoriadnom   dovolaní   z 26.   apríla   2010,   nevysporiadanie   sa   s ich argumentáciou vznesenou vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu a tiež pochybnosťami o prípustnosti mimoriadneho dovolania (pozri tiež body 3 a 4).

12. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

13. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a   iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

14.   V   danom   prípade   je   ústavná   sťažnosť   neprípustná,   pretože   smeruje   proti zrušujúcemu rozhodnutiu   najvyššieho súdu   (pozri   body   2   a 11),   ktoré   treba považovať za procesné rozhodnutie nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Po tomto rozhodnutí konanie   vo   veci   samej   bude   pokračovať   na   krajskom   súde.   Najvyšší   súd   neodmietol sťažovateľom poskytnutie súdnej ochrany (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), vecou   sa   zaoberal a   rozhodol   o   nej.   Sťažovatelia   budú   mať možnosť   v   ďalšom   štádiu konania pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv, aj svoju argumentáciu týkajúcu   skutkovej   a   právnej   stránky   predmetnej   veci,   z   čoho   vyplýva,   že   majú   ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv (vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ktorých porušenie namietali vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude vo veci ďalej konať   v intenciách   nariadeného   doplnenia   dôkazov   (súvisiacich   s posúdením   prípadnej absolútnej   neplatnosti   uzavretých   zmlúv   o prevode   majetku,   pozn.).   K   vykonávaniu dôkazov   sa   sťažovateľ   bude   môcť   v konaní   pred   krajským   súdom   a   následne   aj   pred odvolacím súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania. Ústavný súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľov žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by sa mali sťažovatelia v ďalšom konaní o predmetnej veci, v ktorej sú žalobcami, dostať do podstatne nevýhodnejšej situácie v porovnaní so žalovaným.

15.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M Obdo V/6/2010 z 27. novembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z v konaní zistených skutkových okolností a nadväzne na ne (na danú vec) použitých   aktuálnych   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav a v dôsledku toho nesprávnu aplikáciu relevantných   právnych   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Občianskeho   zákonníka a zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, k čomu najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03).

16. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17. Pokiaľ sťažovatelia namietali aj prieťahy v prebiehajúcom súdnom konaní (pozri bod 6.1), ústavný súd primerane k odôvodneniu tejto časti sťažnosti sťažovateľmi (pozri bod   5)   ešte   dodáva,   že   sťažovatelia   nielenže   namietali   prieťahy   výlučne   v dovolacom konaní,   ale   navyše   ani   nepreukázali,   že   v   tejto   súvislosti   podali   sťažnosť   na   prieťahy v súdnom   konaní podľa   § 3 ods.   7 a § 62 a nasl. zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Uvedený nedostatok   podľa   stabilnej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   21/99, IV. ÚS 153/03,   I.   ÚS   33/05)   má   za   následok   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

18. Vzhľadom na uvedené zistenia (pozri body 14, 15 a 16), podľa ktorých nedošlo (predovšetkým) k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,   ktorého   porušenie   sťažovatelia   namietali aj v spojení   s označenými článkami ústavy a dohovoru (pozri bod 6.1).

19.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013