znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 249/2012-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012 prerokoval sťažnosť V. T., T., a sťažnosť K. Z., K., zastúpených advokátom Mgr. B. Š. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkami   Krajského   súdu v Bratislave   sp. zn. 15 Co 194/2011   zo   16.   januára   2012   a sp.   zn.   6   Co   257/2011   zo 6. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. a sťažnosť K. Z. o d m i e t a pre ich neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012   doručená   sťažnosť   V.   T.   (vedená   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   249/2012)   a   28.   mája   2012 sťažnosť K. Z. (vedená pod sp. zn. IV. ÚS 317/2012; ďalej aj „sťažovateľky“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Co   194/2011   zo   16.   januára   2012   a sp.   zn. 6 Co 257/2011 zo 6. februára 2012.

2.   Sťažnosti   sťažovateliek   boli   prijaté   na   ďalšie   konanie   uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 317/2012 zo 14. júna 2012 a sp. zn. I. ÚS 249/2012 zo 6. júna 2012.

3. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 3/2012-5 z 20. júna 2012 boli predmetné   sťažnosti   spojené   na   spoločné   konanie,   ktoré   je   ďalej   vedené   pod sp. zn. I. ÚS 249/2012.

4. Pri zabezpečovaní podkladov na rozhodnutie veci (konkrétne vyžiadaním súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III týkajúceho sa veci K. Z.) bolo listom predsedu tohto súdu sp. zn. Spr. 3421/2012 z 24. septembra 2012 ústavnému súdu oznámené:

„Listom zo dňa 11. 7. 2012 I. ÚS 249/2012 žiadate o zapožičanie spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 16 C 121/2010.

Uvedený spis Vám do dnešného dňa nemôžem zaslať, nakoľko tento bol predložený spolu   s mimoriadnym   dovolaním   generálneho   prokurátora   sp.   zn.   VI/1   Pz   491/12   dňa 20. augusta 2012 najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní.“

5. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) listom č. k. VI/1 Pz 374/12-16 z 26. novembra 2012 ústavnému súdu oznámila:

„Na list z 20. novembra 2012 č. k. I. ÚS 249/2012-41, ktorým ste požiadali o podanie informácie o stave konania o podnete V. T., Vám oznamujem, že na základe podnetu V. T. generálny prokurátor 23. novembra 2012 podal pod č. k. VI/1 Pz 374/11-10 mimoriadne dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   Bratislava   zo 16. januára   2012   č.   k.   15   Co 194/1011-222.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateliek   je   právne   posúdenie   postupu   a následných rozhodnutí krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých   sa   domáhali   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním   podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania   zrušenia   týchto   rozhodnutí,   ktorým   podnetom   bolo generálnou   prokuratúrou   vyhovené   a v oboch   prípadoch   bolo   podané   mimoriadne dovolanie.

10.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

11. Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   považuje   ústavný   súd   v danom   čase za dostatočne   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   sťažovateliek poskytnutých im zákonom.

12. Ak sa za danej situácie (body 4, 5 až 11) domáhali sťažovateľky svojich práv jednak na najvyššom súde prostredníctvom mimoriadneho dovolania podaného generálnou prokuratúrou   a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   museli   byť sťažnosti   odmietnuté   pre   ich predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namietali,   bude rozhodovať najvyšší súd.

13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), že v prípade podania opravného prostriedku (riadneho, resp. mimoriadneho) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude v danom prípade (po   rozhodnutí   najvyšším   súdom)   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.

14.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   opätovne   zaoberal   spĺňaním podmienok   konania o predmetných   sťažnostiach   a vzhľadom   na novozistené   skutočnosti (body   4   a   5)   sa   podanými   sťažnosťami meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012