znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 249/2011-18Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. A., S., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. S., s. r. o., P., za ktorú koná JUDr. J. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   opatrením   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 5 To 39/07 zo 14. septembra 2009, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 39/07 z 15. októbra 2009   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Tdo 15/2010 zo 7. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. Š. A. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) opatrením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 39/07 zo 14. septembra 2009, uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 39/07 z 15. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 15/2010 zo 7. októbra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 37/2004 z 27. augusta 2007 uznaný vinným v bode 1 rozsudku z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a v bode 2 rozsudku z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Za tieto trestné činy bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia   slobody vo výmere 5 rokov. Okresný súd zároveň podľa § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného   do   31.   decembra   2005   zaradil   sťažovateľa   na   výkon   trestu   do I. nápravnovýchovnej skupiny a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenému   škodu vo výške 2 403 000 Sk. Sťažovateľ mal v tejto trestnej veci dvoch obhajcov, pre skutok v bode   1   a bode   2   druhom   a treťom   odseku   rozsudku   okresného   súdu   mal   zvoleného obhajcu JUDr. J. S.. Pre skutok, ktorý bol uvedený v bode 2 prvom odseku, vo vzťahu k poškodenému L. B. mal sťažovateľ ustanoveného obhajcu JUDr. J. M.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   ktoré   písomne odôvodnili obaja obhajcovia.

V priebehu konania o podanom odvolaní krajský súd opatrením sp. zn. 5 To 39/07 zo 14. septembra 2009 (ďalej len „opatrenie krajského súdu“) zrušil opatrenie o ustanovení obhajcu   JUDr.   J.   M.   z 5.   septembra   2003.   Sťažovateľ   s týmto   procesným   postupom nesúhlasil a svoje stanovisko predložil krajskému súdu 14. októbra 2009.

Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu uznesením sp. zn. 5 To 39/07 z 15. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým odvolanie sťažovateľa podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 zamietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, a to z dôvodov porušenia práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa uznesením   sp.   zn.   6   Tdo   15/2010   zo   7.   októbra   2010   odmietol   podľa   §   382   písm.   c) Trestného poriadku, pretože dovolacie dôvody uplatnené sťažovateľom neboli naplnené.

3. Podľa sťažovateľa bolo porušené jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy opatrením krajského súdu, uznesením krajského súdu a následne uznesením najvyššieho súdu zo 7. októbra 2010 ako súdu dovolacieho.

Opatrenie, ktorým bolo zrušené opatrenie o ustanovení obhajcu JUDr. J. M., vydal krajský   súd   podľa   analógie § 39 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.   Podľa   sťažovateľa „Postup   odvolacieho   súdu   nemá...   zákonnú   oporu,   pretože citované ustanovenie neumožňuje zrušiť ustanoveného obhajcu v prípade spojenia dvoch trestných vecí, kde v jednej je ustanovený obhajca a v druhej je obhajca zvolený, ako tomu bolo v tomto prípade“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Opatrenie Krajského súdu o zrušení ustanoveného obhajcu s poukazom na uvedené je v rozpore so zákonom, ktorým je súd viazaný, a to preto, že súd nemôže vytvárať nové pravidlá v procesnom postupe na základe analógie, ktorá v tomto prípade nie je prípustná, keď tieto sú na ťarchu sťažovateľa a porušujú   jeho   ústavné   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a   takýto   postup   je   ústavne nekonformný. Krajský súd svojim postupom porušil princípy materiálneho právneho štátu, pretože ustanovenie § 39 ods. 2 Tr. por. si nesprávne vyložil tak, že toto je možné použiť aj na zvoleného obhajcu.“.   V súvislosti   s opatrením krajského súdu zo 14. septembra 2009 sťažovateľ zdôraznil, že „... si nezvolil obhajcu pre skutok, ktorý je uvedený pod prvou odrážkou skutku 2/ rozsudku, teda vo vzťahu k poškodenému L. B. a ani JUDr. J. S. v priebehu odvolacieho konania neprevzal obhajobu sťažovateľa pre tento skutok.“

Podľa   sťažovateľa   bolo   základné   právo   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   porušené   aj uznesením krajského   súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa. V súlade s § 263 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 musel mať sťažovateľ obhajcu na verejnom zasadnutí o odvolaní aj vo vzťahu ku skutku v bode 2 prvom odseku vo   vzťahu   k poškodenému   L.   B.   Opatrením   krajského   súdu   bolo   zrušené   ustanovenie ustanoveného   obhajcu   JUDr.   J.   M.,   ktorá   sťažovateľa   v súvislosti   s týmto   skutkom obhajovala. Z dôvodu, že zvolený obhajca JUDr. J. S. obhajoval sťažovateľa pre ostatné skutky   a neprevzal   obhajobu   pre   skutok   vedený   v bode   2   prvom   odseku,   bolo   podľa sťažovateľa jeho odvolanie, ktoré podal aj ku skutku v bode 2 prvom odseku, prejednané bez   obhajcu.   Preto   podľa   neho „Postupom   odvolacieho   súdu   bolo   porušené   právo sťažovateľa na spravodlivý proces, pretože sťažovateľovi bola odňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred odvolacím súdom na verejnom zasadnutí spočívajúca v práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci a namietať nesprávnosť záverov súdu prvého stupňa pri   hodnotení   dôkazov   a   právnej   kvalifikácii   vo   vzťahu   k   skutku   pod   bodom   2)   prvá odrážka.“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie aj z dôvodu podľa § 371 ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   tým,   že dovolanie uznesením zo 7. októbra 2010 odmietol,   postupoval   nezákonne, arbitrárne a súčasne porušil princíp právneho štátu. Podľa sťažovateľa síce najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 7.   októbra   2010   odôvodnil   záver,   že   právo   na obhajobu nebolo porušené zásadným spôsobom, avšak podľa   sťažovateľa   sú   tieto   dôvody   v   rozpore   s   §   39 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľ opäť poukázal na to, že „... nielenže po spojení veci neprejavil vôľu, aby ho aj pre skutok, pre ktorý ho obhajovala ustanovená obhajkyňa JUDr. M., obhajoval zvolený obhajca ale ani po zrušení ustanoveného   obhajcu   nedal   najavo,   že   ho   bude   pre   všetky   žalované   skutky   obhajovať zvolený obhajca a preto odvolací súd nemal žiadny zákonný dôvod ustanoveného obhajcu sťažovateľovi zrušiť, resp. na námietku sťažovateľa mu mal obhajcu opätovne ustanoviť (pre čiastkový skutok pod bodom 2/ rozsudku prvá odrážka).“   Sťažovateľ vyjadril svoj názor, že najvyšší súd tiež porušil princíp „... spočívajúci v zákaze retroaktivity právneho predpisu“, pretože   na   spôsob   zrušenia   ustanoveného   obhajcu   aplikoval   §   41   Trestného poriadku (účinného od 1. januára 2006).

4. Sťažovateľ v sťažnosti namietal tiež porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ktoré   mali byť porušené   uznesením   krajského   súdu   a uznesením   najvyššieho súdu   zo 7. októbra   2010. Krajský   súd mal tieto práva porušiť v súvislosti   so zrušením ustanoveného   obhajcu   JUDr.   J.   M.   V dôsledku   tohto   postupu   bolo   verejné   zasadnutie o odvolaní   sťažovateľa   pre   skutok   v bode   2   prvom   odseku   vykonané   v neprítomnosti obhajcu. Najvyšší súd uznesením zo 7. októbra 2010 porušil uvedené práva tým, že toto rouzhodnutie   trpí   nedostatočným   odôvodnením   a nepreskúmateľnosťou.   Sťažovateľ najvyššiemu súdu vyčíta, že dovolanie, ktoré podal aj z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bolo odmietnuté s odôvodnením,   že „... najvyšší súd v konaní nemôže   prehodnocovať   skutkové   zistenia   vo   veci   konajúcich   súdov   a   vyhodnocovať vykonané dôkazy z pohľadu toho, či ich súd správne vyhodnotil. Môže tak urobiť len v tom prípade,   keby   za   ustáleného   skutkového   stavu   malo   byť   konanie   obvineného   inak kvalifikované   podľa   iného   ustanovenia   Trestného   zákona,   alebo   kvalifikované   tak,   že obvinený   nespáchal   trestnú   činnosť,   jeho   konanie   nenapĺňa   zákonné   znaky   skutkovej podstaty trestného činu tak, ako to ustálili súdy v doterajších konaniach.“.   Ako sťažovateľ uvádza, on v podanom dovolaní namietal skutkové zistenia okresného a krajského súdu, len ako „dôsledok v rámci namietaného porušenia jeho práva na obhajcu zásadným spôsobom (posledný odsek v texte II. dovolania), t. j. len skutkové zistenia vo vzťahu k skutku pod bodom2)   prvá   odrážka...“. Sťažovateľ   však   v ostatných   častiach   odôvodnenia   jeho dovolania   namietal   „... len   nesprávne   právne   posúdenie   zistených   skutkov   a nesprávne právne   použitie   iného   hmotného   právneho   ustanovenia...“. Preto   sa   sťažovateľovi odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zo 7. októbra 2010 javí tak, akoby najvyšší súd nepoznal obsah dovolania sťažovateľa.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo sťažovateľa na obhajobu vyplývajúce z čl. 50 ods. 3 Ústavy SR opatrením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 39/07 zo dňa 14.09.2009, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 39/07 zo dňa 15.10.2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo 15/2010 zo dňa 07. októbra 2010   p o r u š e n é bolo.

2.   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 Ústavy   SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 39/07 zo dňa 15. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo 15/2010 zo dňa 07. októbra 2010 p o r u š e n é bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo 15/2010 zo dňa 07. októbra 2010 a uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 5 To 39/07 zo dňa 15. októbra 2009 a opatrenie Krajského súdu v Prešove č. k. 5To 39/07 zo dňa 14.9.2009 o zrušení ustanoveného ohajcu JUDr. J. M. s a   z r u š u j e   a   v e c   sa vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.“

Alternatívne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd:

„Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo 15/2010 zo dňa 07. októbra 2010 sa z r u š u j e a v e c   sa vracia Najvyššiemu súdu SR na nové konanie a rozhodnutie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vyčíslené v Náleze Ústavného súdu v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy opatrením krajského súdu, uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu zo 7. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažovateľ sa však v sťažnosti dovoláva   tiež   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ktoré   mali byť porušené uznesením   krajského   súdu   a uznesením   najvyššieho súdu.   K porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy opatrením krajského súdu zo 14. septembra 2009

9. Týmto opatrením krajský súd zrušil opatrenie okresného súdu z 5. septembra 2003, ktorým bola obvinenému ustanovená JUDr. J. M. za obhajcu. Ústavný súd z obsahu spisu zistil,   že   predmetné   opatrenie   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   JUDr.   J.   S.   doručené   už 21. septembra 2009. Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 9. marca 2011.Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 292/09). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy opatrením krajského súdu, podaná oneskorene. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

K porušeniu čl. 50 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 15. októbra 2009

10. Krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp.   zn.   2   T   37/2004   z 27.   augusta   2007   uznesením   z 15.   októbra,   ktorým   odvolanie sťažovateľa zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol uznesením zo 7. októbra 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Najvyšší súd rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pretože   po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   dospel   k záveru,   že   neboli   splnené dôvody dovolania. Z uvedeného preto vyplýva, že uznesenie krajského súdu bolo v rámci konania o dovolaní ako o mimoriadnom opravnom prostriedku posúdené najvyšším súdom z hľadiska možných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych nedostatkov.  

11. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12.   Sťažovateľom   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   už   teda   bolo   predmetom posúdenia najvyšším súdom pri rozhodovaní o jeho dovolaní. Najvyšší súd potom dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa je potrebné odmietnuť, pretože neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania. Sťažovateľ dovolanie podal z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   (porušenie   práva   na   obhajobu)   a   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku   (nesprávne   právne   posúdenie   skutku   alebo   nesprávne   použitie   iného hmotnoprávneho ustanovenia), pričom aj v podanej sťažnosti na ústavnom súde poukazuje v podstate najmä na porušenie základného práva na obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktoré malo mať za následok aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu bolo plne v právomoci najvyššieho súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa. Tú možnosť sťažovateľ aj reálne využil podaním dovolania,   o ktorom   bolo   najvyšším   súdom   rozhodnuté.   Vzhľadom   na   uvedený   princíp subsidiarity   potom   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   nemá   dostatok   právomoci   na rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľa uznesením krajského súdu.

13.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie svojich práv uznesením krajského súdu, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prejednanie.

K porušeniu čl. 50 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 7. októbra 2010

14. Najvyšší súd rozhodol uznesením o dovolaní sťažovateľa tak, že toto dovolanie odmietol, pretože dospel k záveru, že dovolacie dôvody uplatnené sťažovateľom   neboli naplnené.   Vo   vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku   najvyšší   súd   zhodnotil,   že   v konaní na krajskom   súde   nebolo   porušené   právo sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd týmto dopustil porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   podal   dovolanie   aj   z dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku, ku ktorému najvyšší súd zaujal stanovisko, že ani tento dovolací dôvod nebol naplnený. Podľa najvyššieho súdu nebolo rozhodnutie súdov nižšieho stupňa založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia tak, ako to tvrdil sťažovateľ v dovolaní. Najvyšší súd zároveň zdôraznil, že ako dovolací súd nemôže prehodnocovať skutkové zistenia vo veci konajúcich súdov a ani vyhodnocovať vykonané dôkazy. Sťažovateľ poukázal na to, že on v podanom dovolaní namietal skutkové zistenia iba v súvislosti so skutkom voči poškodenému L. B. (bod 2 prvý odsek rozsudku okresného súdu). Vo vzťahu k ostatným skutkom sťažovateľ namietal iba ich nesprávne právne posúdenie. Podľa sťažovateľa tým najvyšší súd porušil jeho práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa nezaoberal účinne jeho námietkami a argumentmi.

15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov (vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu.

16.   Najvyšší   súd   sa   dostatočne   podrobne   zaoberal   dovolacím   dôvodmi,   ktoré sťažovateľ uplatnil a podrobne preskúmal konanie na krajskom súde z hľadiska možného porušenia práva sťažovateľa na obhajobu a právne korektne odôvodnil svoj záver, že právo na obhajobu nebolo porušené zásadným spôsobom. Z uvedeného dôvodu preto ani nebol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd považuje stanovisko najvyššieho súdu týkajúce sa práva sťažovateľa na obhajobu za plne ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ   ide   o dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku, najvyšší súd správne upozornil sťažovateľa, že nemôže ako dovolací súd prehodnocovať skutkové   zistenia   vo   veci   konajúcich   súdov   a ani   vyhodnocovať   vykonané   dôkazy. Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   on   v dovolaní   nenamietal   skutkové   zistenia   (okrem skutku   voči   poškodenému   L.   B.; bod 2   prvý   odsek   rozsudku   okresného súdu),   iba   ich nesprávne právne posúdenie. Po oboznámení sa s obsahovo rozsiahlym dovolaním, ktoré sťažovateľ v prílohe ústavnému súdu predložil, je zrejmé, že sťažovateľ skutočne namietal správnosť   zisteného   skutkového   stavu,   hodnotil   výpovede   svedkov   a rôzne   súvisiace skutočnosti   z hľadiska,   či   boli,   alebo   neboli   správne   zistené.   Preto,   aj   keď   formálne uviedol, že dovolanie podáva tiež z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, v skutočnosti však namietal správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, ktorý však dovolací   súd   nemohol   skúmať   ani   meniť.   Napriek   tejto   skutočnosti   však   najvyšší   súd rozhodnutia súdov nižšieho stupňa preskúmal aj z hľadiska správnosti posúdenia zisteného skutku   a správnosti   použitia   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Najvyšší   súd   pritom nezistil   žiadne   takéto   pochybenie.   Aj   keď   najvyšší   súd   svoj   záver   v tejto   časti   bližšie neodôvodnil, nespôsobuje táto skutočnosť sama osebe pochybnosti o ústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu nemožno označiť za všeobecné či povrchné, naopak najvyšší   súd sa   pozorne   vysporiadal   s dôvodmi   dovolania   sťažovateľa   a   jeho závery sú logickým a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy.

17. Podľa ústavného súdu nemožno uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom prípade považovať za zjavne neodôvodnené   či   arbitrárne,   a preto   niet   príčinnej   súvislosti   medzi týmto uznesením, prípadne konaním najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zároveň ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu a právom sťažovateľa na obhajobu.

18. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné z dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu odmietnuť. Keďže   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu   odmietnutá,   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   uplatnených   v podanej   sťažnosti,   ktoré   sú   viazané   na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. júna 2011