znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky  

  I. ÚS 249/07-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana Ľalíka   o   sťažnosti   JUDr.   D.   Ď.,   H.,   a akad.   mal.   a soch.   M.   T.,   B.,   obaja   zastúpení advokátom JUDr. J. H.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Martin   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   441/01   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 1 Nc 364/97) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. D. Ď., a akad. mal. a soch. M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 441/01   p o r u š e n é   n e b o l o.

2. JUDr. D. Ď., a akad. mal. a soch. M. T.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. JUDr. D. Ď., a akad. mal. a soch. M. T   n e p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. apríla 2007 doručená a 3. decembra 2007 na výzvu ústavného súdu doplnená sťažnosť JUDr. D. Ď., a akad. mal. a soch. M. T.   (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Martin   (ďalej   aj „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 10 C 441/01   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Nc 364/97).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia 14. októbra 1997   podali   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   voči   JUDr.   J.   J., správcovi konkurznej podstaty Ž., s. r. o. (ďalej len „odporca v 1. rade“), a 2. spoločnosti Ž., s. r. o. (ďalej len „odporca v 2. rade“), domáhali určenia, že nehnuteľný majetok - budovy v katastrálnom území V., zapísaný v súpise konkurznej podstaty Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 je v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľov. Konanie je v súčasnosti vedené okresným súdom   pod sp. zn. 10 C 441/01 (predtým   ako   predbežné   opatrenie   vedené   pod   sp.   zn.   1   Nc   364/97).   Podľa   tvrdení sťažovateľov konanie vo veci trvá takmer desať rokov a do dňa podania sťažnosti nebolo právoplatne ukončené.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli prehľad vykonaných procesných úkonov okresného súdu a navrhli, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 441/01 porušil právo sťažovateľa v 1. rade:

JUDr. D. Ď. (...) a sťažovateľky v 2. rade: Akad. mal. a soch. M. T., B., aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a Čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 441/01 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov ako nestrannému a nezávislému súdu zriadeného zákonom.

Ústavný súd Slovenskej republiky JUDr. D. Ď. a Akad. mal. a soch. M. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 350 000.- Sk. Náhradu trov právneho zastúpenia   vo výške 12 157.- Sk,   je Okresný súd v Martine povinný zaplatiť   na účet advokáta JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením sp. zn. I. ÚS 249/07 z 5. decembra 2007 sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd vyzval listom zo 16. januára 2008 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila   k   prijatej   sťažnosti.   Podpredseda okresného súdu Mgr. R. V. vo vyjadrení sp.   zn. Spr   114/08   z 31.   januára 2008 (ústavnému   súdu   doručenom   11. februára 2008) uviedol:

„1.   Ústavná   sťažnosť   sa   týka   namietavých   prieťahov   v konaní   Okresného   súdu Martin sp. zn. 10C 441/2001, ktoré konanie sa začalo na tunajšom súde dňa 14. 10. 1997. Dňa 6. 3. 2007 bol vo veci vynesený rozsudok.

2. Sťažovatelia nevyužili právo podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   a sťažnosť   na   prieťahy   v konaní nepodali.“

V ďalšej   časti   vyjadrenia   podpredseda   okresného   súdu   podrobne   uviedol   úkony vykonané v období od 14. októbra 1997 do vynesenia rozsudku vo veci a postúpenia spisu Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku, z ktorých vyvodil tieto závery:

„Na   základe   uvedenej   chronológie   úkonov   konštatujem,   že   čo   do   celkovej   doby konania je sťažnosť na prieťahy v konaní opodstatnená. Je nevyhnutné poukázať na to, že od podania návrhu dňa 14. 10. 1997 súd vo veci plynule konal a zabezpečoval dôkazy nevyhnutné k rozhodnutiu. Dňa 24. 9. 1998 bol spis na základe rozhodnutia Krajského súdu Žilina zo dňa 15. 4. 1998 odstúpený Krajskému súdu Bratislava a spätne bol Okresnému súdu Martin vrátený 31. 10. 2001. Z uvedeného vyplýva, že za prieťahy v konaní od 24. 9. 1998 do 31. 10. 2001 tunajší súd nenesie zodpovednosť.

Po   právnej   stránke   bol   spor   zložitý,   vyžadujúci   si   zabezpečenie   a predloženie viacerých dôkazov, najmä spisov iných okresných, či krajských súdov, Najvyššieho súdu, ktoré žiadali pripojiť samotní účastníci konania a zabezpečenie týchto dôkazov nie vždy bolo jednoduché z dôvodu, že paralelne na viacerých súdoch sa viedli konania, kde ako účastníci vystupovali navrhovatelia v rade 1) a 2).

Pokiaľ ide o konanie na Okresnom súde Martin, subjektívne prieťahy vo veci som nezistil. Podľa nášho názoru súd postupoval štandardne bez zbytočných prieťahov. Konečné zodpovedanie   otázky,   či   došlo   k zbytočným   prieťahom   a tým   k porušeniu   práv navrhovateľov   na   spravodlivý   a rýchly   proces   je   na   rozhodnutí   Ústavného   súdu,   ktorý v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú právna   a faktická   zložitosť   veci   pri   zohľadnení   povahy   konania,   správanie   účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Pokiaľ by Ústavný súd v danom prípade vyhlási   porušenia   práv   navrhovateľov,   sme   toho   názoru,   že   nešlo   o výrazný   zásah (porušenie).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   a jej   prerokovanie,   vzhľadom   na   povahu predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   tohto   základného   práva,   ústavný   súd nepovažoval ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných   na   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 410/03, I. ÚS 65/04 a II. ÚS 109/07).

II.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti,   k nej   pripojených   príloh,   vyjadrenia podpredsedu okresného súdu   a skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu zistil ústavný   súd   tento   priebeh   a   stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 441/01:

Konanie vedené okresným súdom začalo pôvodne návrhom na vydanie predbežného opatrenia o zákaze odporcov disponovať s nehnuteľným majetkom v katastrálnom území Vrútky,   ktorému   okresný   súd vyhovel uznesením sp. zn. 1 Nc 364/97 z 30. októbra 1997 a návrhom na začatie konania o určenie, že nehnuteľný majetok v obci Vrútky patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Proti uzneseniu sa odvolal odporca v 1. rade, ktorý namietal vecnú príslušnosť okresného súdu. Krajský súd   v   Žiline   uznesením sp.   zn.   8   Co   1956/97   z 30.   marca   1998   odvolaniu   odporcu   vyhovel   a vec   postúpil Krajskému súdu   v Bratislave na konanie o predbežnom opatrení aj na konanie vo veci samej, ktorej pridelil sp. zn. 76 Cb 111/98. Sťažovatelia opakovane namietali (s odvolaním sa   na   rozhodnutia   súdov   v iných   veciach),   že   nie   je daná   príslušnosť   Krajského   súdu v Bratislave   na   konanie   vo   veci,   uplatnili   námietku   zaujatosti   konajúcej   sudkyne a opakovane   podali   sťažnosť   predsedníčke   Krajského   súdu   v Bratislave   na   prieťahy v konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. Ndob 515/01 z 28. septembra 2001 rozhodol, že na konanie vo veci vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 76 Cb 111/98 je príslušný Okresný súd Martin.

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie 24.   októbra   2001   bola   vec zaevidovaná   pod   sp.   zn.   10   C   441/01. Okresný   súd   listom   z 30.   januára   2003   vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby oznámil, či trvá na podanej žalobe. Právny zástupca sťažovateľov listom z 19. februára 2003 okresnému súdu oznámil, že na podanej žalobe trvajú a vo veci žiadajú neodkladne konať a rozhodnúť.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   nariadené   na   11.   september   2003   sa   neuskutočnilo a okresný súd konanie uznesením z 31. decembra 2003 prerušil do skončenia veci vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 81 Cb 80/97. Sťažovatelia považovali takýto postup za prieťahy v konaní, keďže okresný súd nerešpektoval stanovisko najvyššieho súdu, podľa   ktorého   súd   môže súčasne prejednávať žalobu podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a zároveň aj žalobu, ktorou poskytuje ochranu   vlastníckym   právam   podľa   Občianskeho   zákonníka.   Okresný   súd   určil pojednávanie vo veci na 6. máj 2004, kedy rozsudkom sp. zn. 10 C 441/2001 rozhodol tak, že návrh navrhovateľov (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľov) v celom rozsahu zamietol.   Sťažovatelia   podali   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd v Žiline odvolaniu vyhovel, uznesením sp. zn. 23 Co 512/04 z 1. marca 2005 rozsudok súdu I.   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 10 C 441/2001   zo   17.   mája   2005   pripustil   do   konania   odporcu   -   spoločnosť   K., s. r. o., V. (ďalej len „odporca v 3 rade“), ktorému odporca v 2. rade nehnuteľnosti odpredal pred   ukončením   sporu.   Navrhovatelia   svoj   návrh   opakovane upravovali,   a to   zásadným spôsobom   26.   augusta   2006,   následne   30.   októbra   2006   a žiadali   o konanie   vo   veci. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 441/01 z 30. novembra 2005   konanie vo veci voči odporcovi v 2. rade zastavil, zaoberal sa tiež žiadosťou navrhovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov. Pojednávanie vo veci nariadené na 14. marec 2006 bolo na žiadosť právnej   zástupkyne odporcu v 3. rade odročené na neurčito a následne určené na

12. september 2006 a odročené na 31. október 2006, keď okresný súd uznesením rozhodol, že pripúšťa čiastočné späťvzatie žalobného návrhu. Na poslednom pojednávaní konanom 6. marca 2007   okresný   súd rozsudkom   návrh   navrhovateľov   v celom   rozsahu   zamietol. Podľa tvrdení sťažovateľov im do dňa podania sťažnosti na ústavný súd nebol rozsudok okresného súdu doručený.

Na okresnom súde a následne aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 441/2001 ústavný súd zistil, že uvedené tvrdenie sťažovateľov sa nezakladá na pravde. Rozsudok vo veci bol napísaný 4. apríla 2007 a nasledujúci deň, t. j. 5. apríla 2007 bol expedovaný účastníkom   konania.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   JUDr.   H.   bol   doručený 10. apríla 2007, t. j. ešte pred podaním   sťažnosti na ústavný súd.   Sťažovatelia sa   proti rozsudku odvolali 25. apríla 2007. Spis bol preto 4. mája 2007 postúpený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Žiline, ktorý ho doručil ústavnému súdu 25. mája 2007 k nahliadnutiu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný   zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   všeobecného   súdu. Samotným prerokovaním veci na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K stavu   právnej istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   právna   a faktická   zložitosť   veci   (1),   správanie účastníka konania (2) a postup súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom namietaného konania je návrh na určenie, že označené nehnuteľnosti v katastrálnom území Vrútky patria do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov, ktoré začalo   pred   viac   ako   desiatimi   rokmi.   Občianskoprávne   konanie   o veciach   súvisiacich s majetkovou transformáciou (zmena štátneho vlastníctva) spojené s konkurzným konaním na tento majetok, ktoré súvisia aj s prerokúvanou vecou, možno hodnotiť ako konanie, ktoré je právne a aj skutkovo mimoriadne zložité. Ústavný súd preto konštatuje, že dĺžka konania vo   veci   je   odôvodnená   aj   zložitosťou   veci.   Na   právnu   zložitosť   veci   poukázal   aj podpredseda okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol: „Po právnej stránke bol spor   zložitý,   vyžadujúci   si   zabezpečenie   a predloženie   viacerých   dôkazov,   najmä   spisov iných   okresných,   či   krajských   súdov,   Najvyššieho   súdu,   ktoré   žiadali   pripojiť   samotní účastníci konania a zabezpečenie týchto dôkazov nie vždy bolo jednoduché z dôvodu, že paralelne   na   viacerých   súdoch   sa   viedli   konania,   kde   ako   účastníci   vystupovali navrhovatelia v rade 1) a 2).“

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 10 C 441/2001, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu využívali všetky procesné   prostriedky,   ktoré   mali   ako   účastníci   konania   k dispozícii   (návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, opravné prostriedky proti procesným uzneseniam okresného súdu, opakované doplnenia, resp. zmeny žalobného návrhu, návrhy na pripustenie vstupu ďalších účastníkov   do   konania,   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a jej   späťvzatie, opakované ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu na pojednávaniach). Z uvedeného vyplýva, že aj sťažovatelia svojím správaním výrazne prispeli k celkovej dĺžke konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej veci, ktorý zahŕňa tieto obdobia:

a)   Vec   sťažovateľov   pôvodne   napadla   na   okresný   súd   14.   októbra   1997,   ktorý uznesením   z 30.   októbra   1997   vyhovel   návrhu   sťažovateľov   na   vydanie   predbežného opatrenia   na   zákaz   odporcovi   v 1.   a 2.   rade   disponovať   s nehnuteľným   majetkom.   Po podanom odvolaní a po vykonaní ďalších procesných úkonov   predložil okresný súd 8. decembra 1997 spis   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline, ktorý uznesením z 30.   marca   1998   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   postúpil   Krajskému   súdu v Bratislave ako vecne a miestne príslušnému. Priebeh ďalšieho konania, ktoré sa týkalo či už samotného merita veci, alebo rozhodovania o vecnej a miestnej príslušnosti, okresný súd nemohol žiadnym spôsobom, z hľadiska jeho trvania a vykonávania procesných úkonov, ovplyvniť, a to až do rozhodnutia najvyššieho súdu z 28. septembra 2001, ktorým rozhodol, že je príslušný na konanie vo veci. Vec sa tak po štyroch rokoch dostala opätovne na okresný súd, na ktorý bol návrh pôvodne podaný. Obdobie od 30. marca 1998 (odoslanie spisu Krajskému súdu v Bratislave) do 24. októbra 2001 (doručenie spisu Krajským súdom v   Bratislave   po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu)   nie   je   možné   vo   vzťahu   k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   pričítať   na   vrub   okresného   súdu   ako   ním   zapríčinené predĺženie trvania konania, príp. konanie so zbytočnými prieťahmi.

b) V obdobiach od 8. decembra 1997 do 30. marca 1998 a od 15. novembra 2004 do 4.   mája 2005   konal o odvolaniach   účastníkov konania (podaných   sťažovateľmi)   proti rozhodnutiam okresného súdu Krajský súd v Žiline. Ani tieto obdobia nie je možné pričítať na ťarchu okresnému súdu.

c) Okresný súd po určení jeho vecnej príslušnosti rozhodnutím najvyššieho súdu prvý úkon   po doručení spisu (24. októbra 2001) vykonal až 4. novembra 2002, t. j. po jednom roku. Toto jednoročné obdobie je jediným prieťahom, ku ktorému došlo v konaní okresného súdu. V období od 31. decembra 2003 do 23. marca 2004 okresný súd vo veci nekonal   pre   existenciu   zákonnej   prekážky,   keď   konanie   uznesením   prerušil   do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 81   Cb   80/97,   ďalej   okresný   súd   konal   plynulo   a   vo   veci   rozhodol   na   pojednávaní uskutočnenom 6. mája 2004 rozsudkom sp. zn. 10 C 441/2001 tak, že návrh sťažovateľov 1) a 2) v celom rozsahu zamietol a zaviazal ich k zaplateniu trov konania. Tento rozsudok okresného súdu bol uznesením Krajského súdu v Žiline z 1. marca 2005 zrušený a vec bola okresnému   súdu   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Po   vstupe   ďalšieho   účastníka   do   konania, zásadnej zmene žalobného   návrhu   uskutočnenej   sťažovateľmi   a   zastavením   konania proti odporcovi v 2. rade okresný súd nariadené pojednávanie na 13. marec 2006 odročil na žiadosť   právneho   zástupcu   odporcu   v 3.   rade   na   13.   september   2006   pre   neprítomnosť zákonného sudcu. Na pojednávaní uskutočnenom 31. októbra 2006 súd opätovne pripustil úpravu žalobného návrhu a uznesením rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia návrhu. Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 6. marca 2007 vyhlásil rozsudok, ktorým návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol a zaviazal ich zaplatiť odporcom trovy konania. Rozsudok   bol   vyhotovený   a expedovaný   okresným   súdom   4.   apríla   2007   a právnemu zástupcovi   sťažovateľov   bol   doručený   10.   apríla   2007   (z   čoho   vyplýva,   že   tvrdenia uvádzané sťažovateľmi, že vo veci nebolo rozhodnuté sa nezakladajú na pravde, keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už právny zástupca mal rozsudok doručený).

Ústavný súd konštatoval, že okresný súd vo veci sp. zn. 10 C 441/01 vzhľadom na celkovú dĺžku konania, obdobia, keď sa spis nachádzal na krajských súdoch a najvyššom súde, zložitosť veci a výrazný podiel sťažovateľov na doterajšej dĺžke konania   s výnimkou ojedinelého jednoročného prieťahu konal plynule. V čase podania sťažnosti už bolo vo veci rozhodnuté,   a preto   dospel   k záveru   (tak   ako   je   to   uvedené   v bode   1   výroku   tohto rozhodnutia), že v konaní nebolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadali okrem vyslovenia porušenia ich základného práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať, na základe čl. 127 ods. 3 ústavy priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 350 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. V nadväznosti na výrok o neporušení práva a berúc do úvahy skutočnosť, že vec sa v súčasnom období po odvolaní podanom sťažovateľmi proti rozsudku okresného súdu nachádza na Krajskom súde v Žiline, nebolo možné uložiť okresnému súdu povinnosť konať vo veci. S poukazom na výsledok konania ústavný súd sťažovateľom nepriznal finančné zadosťučinenie ani náhradu trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008