znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 249/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   V.   Š.,   bytom   S.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. V. Š., S., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 11 Co 73/03 a v konaní o podnete na podanie mimoriadneho dovolania vedenom z poverenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na Krajskej prokuratúre v K. pod sp. zn. Kc 2111/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. V. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“) 2. novembra 2005, podaným na poštovú prepravu 31. októbra 2005, označeným ako „Sťažnosť predkladaná podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ RNDr. V. Š., bytom S. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpený   advokátkou   JUDr.   V.   Š.,   S.,   namieta   porušenie základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a 2,   čl. 35 ods.   1 a 2 a čl.   46   ods.   1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 Co 73/03 a v konaní o podnete na podanie mimoriadneho dovolania vedenom z poverenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   na   Krajskej   prokuratúre   v K.   (ďalej   len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kc 2111/05.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie uvedených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 73/03-158 z 19. októbra 2004,   ako   aj   prípisom   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   2111/05-10   z 26.   augusta   2005 konajúcej   v mene generálnej prokuratúry.   Ďalej žiada, aby ústavný súd   zrušil   rozsudok Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   5   C   281/01-111 z 22. novembra 2002, krajského súdu č. k. 11 Co 73/03-158 z 19. októbra 2004, ako aj prípis krajskej prokuratúry z 26. augusta 2005 s tým, aby vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie. Požaduje aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške priemerných výnosov z lekárne   počas   jednej   polovice   obdobia   od   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov do rozhodnutia o sťažnosti, pričom presnú výšku vyčísli dodatočne.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 281/01-111 z 22. novembra 2002 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu voči jeho bývalej manželke ako žalovanej, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia rozsahu   užívania   lekárne   na   sídlisku   M.   v S.   vrátane   vydania   jej   plodov,   úžitkov a prírastkov v jednej polovici za dobu po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov až do rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj vydania a umožnenia nazerať do účtovných kníh   a ďalších   účtovných   dokladov   slúžiacich   k prevádzkovaniu   lekárne.   Okresný   súd považoval za preukázané, že lekáreň, ktorá bola nadobudnutá počas trvania manželstva sťažovateľa   a žalovanej,   je   predmetom   konania   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   vedeného   na   okresnom   súde   pod   inou   spisovou   značkou. Podnikateľskú činnosť v lekárni vykonávala žalovaná na základe príslušného povolenia, pričom sťažovateľ takúto činnosť nevykonával a nikdy na ňu nemal ani povolenie. Preto okresný súd dospel k záveru, že lekáreň slúžila výkonu povolania žalovanej a tvorí preto jej výlučné vlastníctvo. Skutočnosť, že lekáreň bola nadobudnutá počas trvania manželstva zo spoločných   prostriedkov   a spoločným   úsilím   sťažovateľa   a žalovanej,   by   mala   byť zohľadnená v rámci konania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 73/03-158 z 19. októbra 2004 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa stotožnil so záverom   okresného   súdu   o tom,   že   spornú   lekáreň   bolo   treba   považovať   za   výlučné vlastníctvo   žalovanej,   keďže   slúžila   výkonu   jej   povolania,   pričom   finančné   nároky sťažovateľa   z titulu   investícií   do   lekárne   počas   trvania   manželstva   zo   spoločných prostriedkov sa vyriešia v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľ   22.   júla   2005   podal   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania   voči   rozsudku   krajského   súdu.   Generálna prokuratúra   poverila vybavením podnetu krajskú prokuratúru, ktorá prípisom č. k. Kc 2111/05-10 z 26. augusta 2005 sťažovateľovi oznámila, že nezistila dôvody   na podanie mimoriadneho dovolania, a preto   podnet   sťažovateľa   odložila.   Z podrobného   odôvodnenia   prípisu   je   zrejmé,   že krajská prokuratúra sa stotožnila so závermi všeobecných súdov.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom   generálnej prokuratúry   zastúpenej   krajskou   prokuratúrou   došlo   k porušeniu   označených   základných práv sťažovateľa vyplývajúcich z ústavy a dohovoru.

Napokon sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že nesúhlasí s judikatúrou ústavného súdu v súvislosti s počítaním zákonnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pokiaľ táto trvá na tom, že sťažnosť musí byť podaná do dvoch   mesiacov od doručenia druhostupňového rozhodnutia, pretože sa   tým neberie na zreteľ možnosť mimoriadnych opravných prostriedkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Sťažnosť v časti smerujúcej voči rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 73/03-158 z 19. októbra 2004 treba považovať za oneskorene podanú. Ústavný súd zistil, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 19. januára 2005. Ak preto bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu až 31. októbra 2005, stalo sa tak bez akýchkoľvek pochybností až po uplynutí   zákonnej   lehoty,   teda   oneskorene.   Na   uvedených   skutočnostiach   nič   nemôže zmeniť   právny   názor   sťažovateľa,   ktorý   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu týkajúcou sa tejto otázky nesúhlasí.

Sťažnosť v časti smerujúcej voči prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kc 2111/05-10 z 26. augusta 2005 konajúcej v zastúpení generálnej prokuratúry treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajská prokuratúra sa v citovanom prípise v podstate stotožnila s právnymi závermi všeobecných   súdov,   podľa   ktorých   sporná   lekáreň   nepatrila   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, lebo ako vec slúžiaca výkonu povolania žalovanej patrila do jej výlučného   vlastníctva.   Tým   zároveň   dospela   k záveru,   že   podmienky   na   podanie mimoriadneho dovolania nie sú splnené.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   je   povinnosťou   generálnej prokuratúry podať mimoriadne dovolanie, pokiaľ všetky zákonné podmienky sú splnené. Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   závery   krajského   súdu,   s ktorými   sa   krajská prokuratúra   stotožnila,   nemožno   považovať   ani   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnené.   Preto   niet   príčiny,   aby   ústavný   súd   do   postupu   generálnej   prokuratúry zasahoval.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005