znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 248/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KOM,   spoločnosť   s   ručenímobmedzeným, Pokroku 8, Rozhanovce, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Kreibikom,Opálová 18, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 144/2013 z 29. novembra 2013 a uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 129/2014 z 10. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KOM,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KOM,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,Pokroku   8,   Rozhanovce   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co144/2013 z 29. novembra 2013 (ďalej len„uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“)   sp. zn.   8   Cdo   129/2014   z   10.   februára   2015   (ďalej   len   „uznesenienajvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňouv súdnom konaní o zaplatenie sumy 483 656,80 € s príslušenstvom vedenom Okresnýmsúdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 27/2012, v ktorom sa domáhaproti   advokátovi (ďalej   len   „žalovaný“)   zaplatenia   jejnáhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku protiprávneho konania, ktorého sa malžalovaný dopustiť v súvislosti s tým, že včas nepodal mimoriadny opravný prostriedok(dovolanie) proti meritórnemu rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 116/2008 zo 17.marca   2009,   ktorým   tento   súd   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   žalobusťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 27/2012 podalanávrh   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd   po   tom,   ako   jej   návrhna oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   prerokoval,   uznesením   sp. zn.   11   C   27/2012z 5. septembra 2012 rozhodol tak, že oslobodenie od súdnych poplatkov jej nepriznal. Protiuzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súduznesením sp. zn. 6 Co 294/2012 z 18. decembra 2012 tak, že uznesenie okresného súdupotvrdil   a   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   postupom   podľa   §   219   ods.   2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) skonštatoval vecnú správnosť dôvodovuznesenia okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky oba všeobecné súdy vec nesprávneprávne posúdili, a to v dôsledku svojvoľného výkladu ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, keďzohľadňovali skutočnosť, že ide o podnikateľský subjekt, ktorý znáša podnikateľské riziko,a konštatovali,   že   pre   nepriaznivú   situáciu   nemôže   byť   účastník   konania   automatickyoslobodený od súdnych poplatkov. Podľa sťažovateľky „objektívny nedostatok finančných prostriedkov resp. iného majetku, by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva na súde“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru najvyššieho súdu, ktorý voviacerých svojich rozhodnutiach (sp. zn. 6 Sžo 14/2011, sp. zn. 5 Obo 127/2008, sp. zn. 5Obo 128/2008, sp. zn. 5 Obo 129/2008) judikoval, že v prípade rozhodovania o návrhuúčastníka   na   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   je   povinnosťou   súdu   skúmaťobjektívnu neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok, a nie skúmať, na základe akýchskutočností nastala. Sťažovateľka je toho názoru, že predložila dostatočné dôkazy o svojichnepriaznivých majetkových pomeroch, a preto jej mal súd priznať oslobodenie od súdnychpoplatkov.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 C 27/2012 z 26. februára 2013 zastavilkonanie v zmysle § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktoré bolona základe odvolania podaného sťažovateľkou potvrdené uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu naplneniadovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že rozhodnutiami krajského súdua   okresného   súdu   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Najvyšší   súd   rozhodolo dovolaní sťažovateľky tak, že ho odmietol. Podľa názoru sťažovateľky bol najvyšší súdpovinný skúmať celkový postup súdov nižšieho stupňa, ktorý viedol k zastaveniu konaniaa ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení sťažovateľky.

Najvyšší   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   o   dovolaní   podľa   sťažovateľky   jejargumentáciou dostatočne nezaoberal, neodpovedal na jej relevantné argumenty jasnýma presným spôsobom, neodôvodnil odklon od existujúcej judikatúry v analogických veciacha   neodôvodnil   aplikáciu   neurčitých   právnych   pojmov   („povinnosť   znášať   podnikateľské riziko“).

Uznesenie   krajského   súdu   a   uznesenie   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľkanepreskúmateľné,   ústavne   neakceptovateľné,   a   tak   nezlučiteľné   so   základným   právomna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s právom na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa KOM, spoločnosť s ručením obmedzeným upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 2. 2015, sp. zn. 8 Cdo 129/2014 porušené bolo. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 2. 2015, sp. zn. 8 Cdo 129/2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €..., ktorý je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...

Základné   právo   sťažovateľa   KOM,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 29.11. 2013, sp. zn. 6 Co 144/2013-107 porušené bolo.

Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   29.11.   2013,   sp. zn. 6 Co 144/2013-107 a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €..., ktorý je Krajský súd Košice povinný vyplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v rámci námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorýmbolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení   konania   z   dôvodu   nezaplateniasúdneho   poplatku   za   podaný   návrh   na   začatie   konania   po   tom,   ako   bolo   právoplatnerozhodnuté o tom, že sťažovateľke sa oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva, tvrdí,že   odvolací   súd   pri   odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia   uplatnil   svojvoľný   a ústavnenekonformný výklad ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, ktorý v podstate vylučuje právnickéosoby z možnosti súdnej ochrany, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl.46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzalzo svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak zústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následokporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecnýmsúdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:«V zmysle §1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „ZoSP“) súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu ZoSP. V zmysle položky 1a/ sadzobníka v občianskom súdnom konaní sa vyberajú poplatky z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba 6 % z ceny (z úhrady) predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu, najmenej 16,50 €, najviac 16 596,50 €. V zmysle §5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 a § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP poplatková povinnosť   vzniká   a   stáva   sa   splatnou   podaním   žaloby,   poplatníkom   je   navrhovateľ poplatkového úkonu, ak podľa sadzobníka je ustanovený poplatok z návrhu.

Ak   nebol   zaplatený   poplatok   splatný   podaním   žaloby,   prvostupňový   súd   vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia   výzvy;   ak   aj   napriek   výzve   poplatok   nebol   zaplatený   v   lehote,   súd   konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený (§ 10 ods. 1, veta prvá a druhá ZoSP).

Preskúmaním   obsahu   príslušného   spisového   materiálu   odvolací   súd   zistil,   že na základe žaloby žalobcu proti žalovanému dňom 14.3.2012 začalo konanie o zaplatenie 483   656,80   €   s   príslušenstvom.   Žalobca   ako   poplatník   poplatkového   úkonu   súčasne s podaním žaloby nesplnil svoju poplatkovú povinnosť, ktorá mu vznikla v sume 16 596 € a stala sa splatnou podaním žaloby. Nesplnil ju ani dodatočne v súdom určenej lehote na jej splnenie (do 15, resp. do 10 dní od doručenia výzvy), pričom bol poučený o následkoch nezaplatenia   poplatkoch   spočívajúcich   v   zastavení   konania.   Na   žalobcu   pritom   sa nevzťahuje osobné ani vecné zákonné oslobodenie (§ 4 ZoSP), od poplatkovej povinnosti nebol   oslobodený   ani   rozhodnutím   súdu   v   zmysle   §138   OSP   (uznesenie   nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením odvolacieho súdu dňom 11.1.2013). Preto súd prvého stupňa postupoval v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keď pre nezaplatenie súdneho poplatku zo žaloby konanie zastavil.

Keďže žalobca súdny poplatok nezaplatil ani do konca lehoty na podanie odvolania (§ 10   ods.   3   ZoSP),   odvolaciemu   súdu   neostávalo   iné,   než   napadnuté   vecne   správne uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku potvrdiť podľa § 219 ods. 2 OSP.»

Vychádzajúc   z   citovaného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   krajský   súd   ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo napadnutým uznesením potvrdil odvolanímnapadnuté rozhodnutie okresného súdu. V napadnutom uznesení krajský súd primeranýmspôsobom   odôvodnil,   prečo   z   dôvodu   nesplnenia   poplatkovej   povinnosti   bolo   konanieo návrhu   sťažovateľky   zastavené,   pričom   jeho   odôvodnenie   je   logickým   výsledkomvyplývajúcim zo skutočností preukázaných v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľkasa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Navyše, ústavnýsúd   nemá   zásadnejšie   výhrady   k   sťažovateľkou   namietanej   časti   argumentačnej   líniekrajského súdu, ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb akonositeľov   práv   priznaných   jej   Občianskym   súdnym   poriadkom   a   ktorá   podľa   názoruústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bolaz ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný   súd   navyše   zdôrazňuje,   že   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorovkrajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   jeopodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriemkrajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právnynázor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a tedaústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdusťažovateľkou namietaný výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Povinnosť zaplatiť súdny poplatok patrí medzi zákonné podmienky domáhania sasúdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda nezaplatenie súdneho poplatku v zákonomustanovenej výške znamená, že sťažovateľka sa na súde nedomáhala svojho práva zákonomustanoveným postupom. Ak teda krajský súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdnehopoplatku, a postupoval pritom tak, ako to vyžaduje zákon (Občiansky súdny poriadok), taktým v okolnostiach prípadu ani nemohol porušiť sťažovateľkino právo na prístup k súdu.Uznesenie   krajského   súdu   sa   navyše   netýka   rozhodovania   o   oslobodení   od   súdnehopoplatku,   ale   len   vymedzuje   nevyhnutný   zákonný   dôsledok   z   faktu   jeho   nezaplateniapo tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   už   len   poznamenáva,   že   aj   najvyšší   súd   v   súvislostis rozhodovaním   o   oslobodení   právnickej   osoby   od   platenia   súdneho   poplatku   zaujalobdobný právny záver ako všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľky (napr. uznesenianajvyššieho   súdu   sp. zn.   8   Sžf   48/2011   zo   17.   mája   2012   a   sp. zn.   6   Sžo   248/2010z 30. marca 2011).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časťsťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   aj   tú   časťsťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   ňou   podané   dovolanie   akoneprípustné.

Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd odmietoldovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v súlade s § 243bods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP, keďže podľa jeho záverov prípustnosťdovolania nevyplývala z § 239 OSP a neboli zistené ani iné vady uvedené v § 237 OSP.Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu o neexistencii vady podľa § 237 písm. f)OSP.

Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platiapre konanie na dovolacom súde obdobne.

Ústavný   súd   k   predmetnej námietke   sťažovateľky   poznamenáva,   že   najvyšší   súdv súlade so svojou zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z § 242 ods. 1 OSP preskúmal,či napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nebolo   postihnuté   niektorou   z   procesných   váduvedených v § 237 OSP, pričom však nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolaniapodľa citovaného ustanovenia.

Vychádzajúc   z   obsahu   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky ústavne akceptovateľnýmspôsobom aplikoval § 218 ods. 1 písm. a) OSP a § 243b ods. 5 OSP, keď jej dovolanieodmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti, teda postupoval správne, keď rozhodol o jejdovolaní len procesne, nie meritórne (vo veci samej), a to z dôvodu nesplnenia zákonomustanovených   podmienok.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časťodôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

„Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba   vo   všeobecnosti   rozumieť   taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje aj taký postup, keď súd zastaví konanie, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. O takýto prípad ale v preskúmavanej veci nejde. Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa listom z 24. januára 2013 (č. l. 80 spisu) vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok 16 596,50 € za žalobu s tým, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Výzva bola žalobcovi doručená 4. februára 2013 (doručenka pripojená k č. 1. 80 spisu). Žalobca v súdom určenej lehote súdny poplatok nezaplatil. Súd prvého stupňa   potom   uznesením   z   26.   februára   2013   č. k.   11   C   27/2012-82   konanie   zastavil. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením z 29. novembra 2013 sp. zn. 6 Co 144/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že súd zastavil konanie o žalobe žalobcu o splnenie povinnosti   žalovaným   z   dôvodu,   že   žalobca   v   súdom   určenej   lehote   nezaplatil   súdny poplatok, hoci o následkoch jeho nezaplatenia bol poučený.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie   zastaví.   O následkoch   nezaplatenia   poplatku musí byť poplatník   vo   výzve   poučený.   Súd   vyzve   poplatníka   na   zaplatenie   poplatku   splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť.

Podľa dovolacieho súdu súdy nižších stupňov na zistený stav použili správny právny predpis a náležité ho aj vyložili pri riešení otázky, či sú tu dôvody pre zastavenie konania. Z   dôvodov   dovolania   (bod   III.   dovolania)   vyplýva,   že   žalobca   naostatok   ani nespochybňuje aplikáciu a výklad ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.; namieta, že súdy nižších stupňov nesprávne vyložili ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p., keď v svojich uzneseniach z 5. septembra 2012 č. k. 11 C 27/2012-66, resp. z 18. decembra 2012 sp. zn. 6 Co 294/2012 ustálili, že u neho nie sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Takéto odôvodnenie dovolania ale nie je ale spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdov nižších stupňov o zastavení konania.

Na   základe   primeraného   použitia   §   159   ods.   1   O. s. p.   (§   167   ods.   2   O. s. p.) nadobúda uznesenie právoplatnosť v tých prípadoch, kedy ho už nie je možné napadnúť odvolaním a za splnenia zákonnej podmienky vyslovenej v ustanovení § 168 ods. 2 O. s. p., že bolo doručené.

Podľa   §   170   ods.   1   O. s. p.,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   súd   je   viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené.

Podľa § 159 ods. 2 O. s. p. (§ 167 ods. 2 O. s. p.) výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. (§ 167 ods. 2 O. s. p.) len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Žalobca v žalobe, súdu doručenej 14. marca 2012, odvolávajúc sa na svoje pomery požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov Súd prvého stupňa uznesením z 5. septembra 2012 č. k. 11 C 27/2012-66 žiadosti nevyhovel. Odvolací súd uznesením z 18. decembra 2012 sp. zn. 6 Co 294/2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Doručením žalobcovi 11.   januára   2013   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť.   Súd   prvého stupňa rozhodujúci po neúspešnej výzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku o tom, či sú tu podmienky pre zastavenie konania podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. bol viazaný právoplatným záporným rozhodnutím o návrhu žalobcu na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov a pre prekážku už právoplatne rozhodnutej veci už nemohol nanovo skúmať, či u neho nie sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O. s. p. Keďže žalobca proti uzneseniu odvolacieho súdu z 18. decembra 2012 sp. zn. 6 Co 294/2012 nepodal dovolanie, správnosť postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu nemohol preskúmať ani dovolací súd. Žalobca proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov podal na Ústavnom súde Slovenskej   republiky   sťažnosť,   ktoré   ale   bolo   uznesením   z   23.   septembra   2013   sp. zn. IV. US 545/2013 odmietnuté.

Dovolací   súd   majúc   na   zreteli   vyššie   uvedené   dospel   k   záveru,   že   dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z 29. novembra 2013 sp. zn. 6 Co 144/2013 a jeho postupom, ktorý vydaniu predchádzal, nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.“

Vychádzajúc z citovaného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd v napadnutomuznesení ústavne konformným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku aplikovateľné v danej veci, pričom právne závery, ku ktorým dospelv dovolacom rozhodnutí vo vzťahu k neprípustnosti dovolania [predovšetkým vo vzťahuk § 237   písm.   f)   OSP],   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a   zodpovedajú   obsahua zmyslu tých právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavnéhohľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom právne závery, na ktorých je založené, nie súv   takej   príčinnej   súvislosti   s   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv,   ktorá   bysignalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   tejto   častisťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   nezistil   prejavy   svojvôle,resp. zjavnej   neodôvodnenosti,   a   preto   nepovažuje   argumentáciu   sťažovateľky,   ktorejpodstata   smeruje   proti   rozhodovaniu   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov,   ktorépredchádzalo rozhodovaniu o zastavení konania v danej veci, za spôsobilú na to, aby lenna jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu kvalifikovať ako ústavneneakceptovateľné a neudržateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodupodľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

Nad   rámec   uvedeného,   zohľadňujúc   argumentáciu   sťažovateľky,   ako   aj   svojepredchádzajúce rozhodnutie vo veci sťažovateľky – uznesenie sp. zn. IV. ÚS 545/2013z 23. septembra   2013,   ktorým   bola   sťažnosť   sťažovateľky   smerujúca   proti   rozhodnutiamo nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v danej veci odmietnutá (proti okresnémusúdu   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   a proti   krajskému   súdu   preneprípustnosť), ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom(Občianskym   súdnym   poriadkom)   ustanovené   podmienky   na oslobodenie   od   súdnychpoplatkov, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom naprincíp nezávislosti súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecoujudikatúry   všeobecných   súdov,   aby   vymedzila   kritériá,   z   ktorých   bude   pri   aplikáciizákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkovvychádzať. Ústavnému súdu taktiež neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecnýchsúdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z   ustanovenia   §   138   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o oslobodeníod súdnych   poplatkov súd   prihliada   na   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa,   na   výškusúdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadostio oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejmebezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktorésú podnikateľmi, súd berie zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúrumajetku,   platobnú   schopnosť   a   pod.   Nepriaznivá   hospodárska   situácia   podnikateľa   akodôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnychpoplatkov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/41/2010 z 26. októbra 2010).

Pre   prípad   nepriznania oslobodenia   od   súdnych   poplatkov musí   byť   účastníkovikonania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časovýpriestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010 ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už uviedol, že nedostatok finančnýchprostriedkov sťažovateľky (právnickej osoby) nemôže byť sám osebe dôvodom na priznanieoslobodenia od súdnych poplatkov (III. ÚS 559/2011, IV. ÚS 748/2013). Ústavný súd tiežkonštatuje,   že   nemá   zásadnejšie   výhrady   ani   k sťažovateľkou   namietanej   argumentáciikrajského súdu, ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb akonositeľov   práv   priznaných   im   Občianskym   súdnym   poriadkom   a   ktorá   podľa   názoruústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bolaz ústavného hľadiska neakceptovateľná (m. m. IV. ÚS 46/2014).

Samotná skutočnosť, že účastník konania svoje súčasné pomery subjektívne vnímaako pomery nepriaznivé, ešte nepredstavuje dôvod, pre ktorý by už boli splnené podmienkyv zmysle § 138 ods. 1 OSP. Súd v takomto prípade musí skúmať celkové pomery účastníka,prihliadať na charakter sporu a výšku poplatku, ktorý má byť zaplatený, a to s ohľadom naposúdenie, či splnenie poplatkovej povinnosti je v reálnych možnostiach účastníka alebonie.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci preto dospel k záveru, ževšeobecné   súdy   postupovali   aj   pri   rozhodnutí   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnychpoplatkov   (ktoré   predchádzali   rozhodnutiu   o zastavení   konania)   ústavne   konformnýmspôsobom. Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 Co 294/2012 z 18. decembra 2012 a jemupredchádzajúce   prvostupňové   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   zjavneneodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu základného práva na súdnu ochranuzakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dodáva,   že   aj   v prípade   preskúmavaniarozhodnutí   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   najvyšším   súdom   (na   ktoréz dôvodu oneskorenosti podaného dovolania nebol oprávnený) za súčasného nesplnenia sipoplatkovej povinnosti sťažovateľkou by najvyšší súd nemohol dospieť k inému právnemuzáveru,   ako   vyslovil   v napadnutom   uznesení,   ktorým   zastavenie   konania   z dôvodunezaplatenia   súdneho   poplatku   sťažovateľkou   ani   v dodatočnej   lehote   nepovažovalza odňatie možnosti konať pred súdom.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015