znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 248/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Urbánim, advokátska kancelária URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 435/2013-268 z 13. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2014 doručená   sťažnosť   E.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 435/2013-268 z 13. februára 2014.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 22. júna 2010 sa žalobca (Slovenská republika, Detská fakultná nemocnica s poliklinikou Banská Bystrica) v konaní vedenom   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 10 C 80/2010   domáhal   od   sťažovateľky   v procesnom   postavení   žalovanej zaplatenia   sumy   7 035,03   €   z   titulu   nedodržania   zmluvného   dojednania   vyjadreného v „Dohode o zvýšení kvalifikácie“ z 3. septembra 2007. V zmysle dojednania v označenej zmluve   sa   žalobca   ako   zamestnávateľ   sťažovateľky   zaviazal   umožniť   jej   zvýšiť   si kvalifikáciu   v odbore „pediatrická   reumatológia“ a to   poskytnutím   pracovného   voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a sťažovateľka sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 5 rokov po úspešnom vykonaní skúšky. Sťažovateľka   vykonala   odbornú   skúšku   v špecializačnom   odbore „pediatrická reumatológia“ 25.   júna   2008,   takže   jej   pracovný   pomer   u žalobcu   mal   trvať do 25. júna 2013, avšak sťažovateľka mala ukončiť pracovný pomer u žalobcu výpoveďou z 28. mája 2009 bez udania dôvodu, takže jej pracovný pomer sa po uplynutí výpovednej doby u žalobcu skončil 31. júla 2009.

V konaní   pred   okresným   súdom   sťažovateľka   nespochybnila   uvedené   tvrdenia žalobcu, ale jej obrana sa zakladala na konštatovaní, že v zmysle § 155 ods. 6 písm. d) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce nie je povinná uhradiť žalobcovi ním uplatnenú sumu   za   zvýšenie   si   kvalifikácie,   pretože   žalobca   ako   jej   zamestnávateľ   nevyužíval v posledných   12   mesiacoch   počas   najmenej   6   mesiacov   kvalifikáciu,   ktorú   si   ako zamestnanec zvýšila. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, v zmysle záverov ktorého mala sťažovateľka v období po zvýšení kvalifikácie v skutočnosti vykonávať prax lekára v odbore „pediatrická   reumatológia“ [vyplynúť   to   malo   napr.   z výpovedí   svedkov, z lekárskych správ na ktorých sťažovateľka mala používať odtlačok pečiatky s označením funkcie „pediater – reumatológ“, z „pridelenia číselného kódu lekára“ Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou“ (ďalej aj „úrad“) a pod., bližšie pozri s. 4 rozsudku, pozn.], rozsudkom   č. k. 10   C   80/2010-136   z 28.   apríla   2011   žalobe   žalobcu   v celom   rozsahu vyhovel   a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   mu   žalovanú   sumu   s príslušenstvom a uhradiť   mu   trovy   konania.   Na   podklade   odvolania   sťažovateľky,   ktorým   namietala neunesenie   dôkazného   bremena   žalobcom,   pretože   nepreukázal,   že   by   s ňou   uzavrel dodatok k pracovnej, predmetom ktorého by bola zmena jej pracovnej náplne v súlade so zvýšenou kvalifikáciou, krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 237/2011 z 13. októbra 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že okresný   súd   nezohľadnil,   že   sťažovateľka   svoj   záväzok   voči   žalobcovi   ako zamestnávateľovi po zvýšení kvalifikácie sčasti splnila, keď zotrvala v pracovnom pomere 13 mesiacov z dohodnutej doby 5 rokov. Uvedená skutočnosť mala zakladať „... dôvod na pomerné zníženie povinnosti odporkyne nahradiť navrhovateľovi uplatnené náklady...“.

Následne okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 80/2010-205 z 25. júla 2012 v intenciách uznesenia   krajského   súdu   čiastočne   vyhovel   žalobnému   návrhu   žalobcu   a sťažovateľke uložil zaplatiť mu sumu 5 482,40 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalobcom uplatnený nárok zamietol. V odvolaní podanom proti predmetnému rozsudku okresného súdu sťažovateľka namietala   jednak   nedostatok   aktívnej   legitimácie   na   strane   žalobcu   a jednak   poukázala na listinný dôkaz – vyjadrenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ďalej len „poisťovňa“) z 23.   augusta   2012,   v zmysle   ktorého   sťažovateľka   nebola   v predmetnej   poisťovni v rozhodnom   období „...   nahlásená   ako   lekár   v špecializačnom   odbore   pediatrická reumatológia“. O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 16 Co 11/2013 z 29. januára 2013, ktorým rozsudok okresného súdu z 25. júla 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, „... pretože účastníkovi konania sa postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom“,   keďže   krajský   súd   pri   hodnotení otázky aktívnej procesnej legitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru, „... o ktorom okresný súd pri zisťovaní skutkovej a právnej stránky veci neuvažoval a účastníci konania sa mali možnosť vyjadriť   až v odvolacom konaní“,   a teda „Za   stavu,   kedy je rozsudok okresného súdu postihnutý vadou označenia účastníka konania na strane navrhovateľa a keď treba odstraňovať pochybnosti o tom, či vzhľadom na označenie účastníka pri podaní návrhu   sú   splnené   podmienky   konania   a   či   ide   o   odstrániteľnú   vadu,   bolo   potrebné rozhodnutie okresného súdu z vyššie uvedených dôvodov zrušiť, pretože ide o situáciu, kedy postupom okresného súdu, ktorý sa riadne nevysporiadal s podmienkami konania, bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom“.  

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu   bolo   vo   veci   opäť   rozhodnuté   rozsudkom č. k. 10 C 80/2010-244 z 15. marca 2013, ktorým okresný súd po oprave v označení žalobcu uložil sťažovateľke zaplatiť mu sumu 5 482,40 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalovaný nárok zamietol s odôvodnením, že keďže „....odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok okresného   súdu   len   z   dôvodu   nejasnosti   ohľadne   procesného   označenia   navrhovateľa a uvedeným bol tento nedostatok s odôvodnením odstránený, rozhodol súd o v merite sporu v súlade s rozsudkom č. k. 10 C/80/2010-205 zo dňa 25. júla 2012, ktorým v zmysle predtým uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne výpočtu nároku návrhu čiastočne vyhovel   a vo zvyšku   návrh   zamietol“. V podanom   odvolaní   proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka apelovala na nesprávny záver o aktívnej legitimácii žalobcu a vyjadrila svoj nesúhlas s postupom okresného súdu v tejto otázke, keď podľa jej názoru nesprávne   pripustil „zmenu   účastníka“,   zatiaľ   čo   mal   rozhodnúť   o žalobnom   návrhu vo vzťahu   k pôvodne   označenému   žalobcovi,   a súčasne   sťažovateľka   poukázala   opäť   aj na listinný dôkaz, a to na vyjadrenie poisťovne z 23. augusta 2012.

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napádaným   rozsudkom sp. zn. 16 Co 435/2012   z 13.   februára   2014,   ktorým   v merite   veci   krajský   súd   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   z 13.   marca   2013,   pričom   oba   tieto   rozsudky   nadobudli právoplatnosť 1. apríla 2014.  

V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   neúplnosť a neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal s ňou predloženým listinným dôkazom, a to s potvrdením poisťovne z 23. augusta 2012, z ktorého má vyplývať, že v období po zvýšení kvalifikácie v odbore pediater – reumatológ nebola pre tento odbor vedená v príslušnej poisťovni ako lekár a súčasne v tomto smere, pokiaľ ide o zmenu pracovnej náplne, s ňou ani žalobca ako jej zamestnávateľ neuzavrel dodatok k jej pracovnej zmluve, z čoho ma v konečnom dôsledku podľa sťažovateľky vyplývať, že v čase po   zvýšení   jej   kvalifikácie   vykonaním   odbornej   skúšky   v   špecializačnom   odbore „pediatrická reumatológia“ nebola pre tento odbor ani využívaná zamestnávateľom, t. j. žalobcom, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Tento dôkaz súdy nevyhodnotili v rámci rozhodovacej činnosti a zostal de facto nepovšimnutý,   hoci   v   konaní   navrhovateľ   tvrdil   opak   vo   svedeckej   výpovedi   J.   N.,...   z pojednávania   konaného   dňa   08.02.2011,   kde   na   otázku   súdu   uviedol   „Neviem,   že   bol problém   s   preplácaním   receptov   vystavených   odporkyňou   Všeobecnou   zdravotnou poisťovňou. Po získaní špecializácie lekára žiada nemocnica Banskobystrický samosprávny kraj   o   pridelenie   ambulantných   hodín,   oznámi   to   úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou starostlivosťou a zdravotnej poisťovni. Ak sa takýto problém vyskytol, bol len technický. V prvom   rade   je   záujmom   nemocnice,   aby   boli   všetci   lekári   riadne   zaregistrovaní v poisťovni lebo inak stráca peniaze.“

Uvedená   účelová   a   nepravdivá   výpoveď   zjavne   nekorešponduje   so   skutkovým stavom, keď sťažovateľ nebol zaregistrovaný v zdravotnej poisťovni, a potom aj tvrdenie, že „výkony odporkyne zodpovedali jej pracovnej náplni podľa pracovnej zmluvy" nezodpovedá realite, pretože takáto pracovná náplň z jej pracovnej zmluvy nevyplýva.

Týmto vyjadrením bol popretý dôkaz zabezpečený skôr - „Oznámenie z 19.09.2008“, ktorým   podľa   vyjadrenia   navrhovateľa   z   21.12.2010   preukazoval   evidenciu   odporcu vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s.. Vzhľadom na dôkaz - vyjadrenie z 23.08.2012 je zrejmé, že sa jednalo o dôkaz nepravdivý!»  

Okrem toho sťažovateľka tiež namieta nesprávnosť záverov krajského súdu, ktorý verifikoval postup, resp. rozhodnutie okresného súdu v otázke aktívnej legitimácie žalobcu.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla: „V   danej   veci   podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu relevantne neodôvodnil, vyslovil iné právne názory ako v skoršom   zrušujúcom   rozhodnutí,   jeho   rozhodnutie   je   arbitrárne   a   svojvoľné a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre nezákonného odôvodnenia v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, a nie je teda ústavne akceptovateľné....

Hoci   sťažovateľ   využil   všetky   dostupné   opravné   prostriedky,   napokon   v   rozpore s predošlými závermi Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa zjavne odchýlil od svojich prvotných záverov. V prvom rade sa konštatovalo, že kvalifikácia   nebola   využívaná   a   sťažovateľka   pracovala   13   mesiacov   po   zvýšení kvalifikácie, avšak v poslednom rozsudku krajský súd už túto skutočnosť popiera, hoci to uznal aj okresný súd. Keďže zamestnávateľ neuzavrel so sťažovateľkou dodatok k pracovnej zmluve. Závery o využívaní zvýšenej kvalifikácie sú ničím neodôvodnené.

Krajský súd v tej istej veci vyslovil 2 rôzne právne názory bez toho, aby ich dôsledne a náležité zdôvodnil s ohľadom na právny aj skutkový stav veci a zrozumiteľne vysvetlil, prečo zmenil svoj pôvodný názor. Považujeme rozhodnutie za nedostatočne zdôvodnené, nakoľko ani okresný ani krajský súd pre sťažovateľku zrozumiteľným spôsobom nevysvetlili, na čom postavili svoje rozhodnutie.“

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľka   žiada,   aby po   prijatí jej sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 16 Co/435/2013-268 právoplatným dňa   01.04.2014   a   vykonateľným   05.04.2014,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Banská Bystrica č. k. 10 C/80/2010-244 vo veci samej porušil základné právo na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň   navrhuje   zrušenie   tohto   rozsudku   a   vrátenie   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľka   požaduje   náhradu   trov   konania   pred   Ústavným   súdom   SR   voči porušovateľovi tak, ako vyplýva z priloženého vyčíslenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 435/2013-268 z 13. februára 2014 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:«Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v rozsahu podaného odvolania podľa ust.§ 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania zmenil podľa § 220 OSP.

Podľa § 155 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z., v znení platnom do 31. 12. 2008, (ďalej len „Zákonník   práce“)   zamestnávateľ   môže   so   zamestnancom   uzatvoriť   dohodu,   ktorou   sa zamestnávateľ   zaväzuje   umožniť   zamestnancovi   zvýšenie   kvalifikácie   poskytovaním pracovného   voľna,   náhrady   mzdy   a   úhrady   ďalších   nákladov   spojených   so   štúdiom, a zamestnanec   sa   zaväzuje   zotrvať   po   skončení   štúdia   u   zamestnávateľa   určitý   čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná.

Podľa § 155 ods. 3 Zákonníka práce celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom pomere nesmie prekročiť päť rokov. Najvyššia suma úhrady vynaložených nákladov nesmie prekročiť   tri   štvrtiny   celkovej   sumy   vynaložených   nákladov.   Ak   zamestnanec   splní   svoj záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži.

Podľa § 155 ods. 6, písm. d) Zákonníka práce, povinnosť zamestnanca na úhradu nákladov nevzniká, najmä ak zamestnávateľ nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil.

Ako uviedol krajský súd už v predošlom zrušujúcom rozhodnutí č. k. 16 Co/237/2011

- 176 z 13. 10. 2011, medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 03. 09. 2007 uzavreli platnú písomnú dohodu o zvýšení kvalifikácie v zmysle § 155 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Nebola medzi nimi sporná ani skutočnosť, že po tom, ako odporkyňa nadobudla odbornú spôsobilosť   v   odbore   pediatrická   traumatológia   25.06.2008   jej   pracovný   pomer u navrhovateľa trval do 31. 07. 2008, kedy uplynula výpovedná lehota na základe výpovede z pracovného pomeru, ktorú dala odporkyňa. Z obsahu tejto výpovede zo dňa 27.05.2009 vyplýva,   že   odporkyňa   dala   výpoveď   z   pracovného   pomeru   bez   uvedenia   dôvodu (č.1. 17 súdneho   spisu).   Dôvody,   ktoré   odporkyňa   uviedla   po   začatí   konania   na   svoju obranu   ohľadne   nevyužívania   jej   kvalifikácie   v   čase   rozviazania   pracovného   pomeru neuvádzala.   Okresný   súd   z   prehľadu   výkonov   v   rozhodnom   období   od   01.08.2008 do 31.07.2009   zistil,   že   výkon   reumatologickej   ambulancie   i   samotnej   odporkyne   sa neustále zvyšoval, čo viedlo navrhovateľa k rozšíreniu ordinačných hodín. Okresný súd mal preukázané, že navrhovateľ zvýšenú kvalifikáciu odporkyne využíval a súčasne uplatnený nárok   pomerne   znížil   za   čas,   po   ktorý   odporkyňa   zotrvala   po   zvýšení   kvalifikácie v pracovnom   pomere.   V   prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol.   V   odôvodnení   rozsudku č. k. 10C/80/2010-205 zo dňa 25. 07.2012 okresný súd správne uviedol, že odporkyňa sa zaviazala   v   zmysle   uzavretej   dohody   o   zvýšení   kvalifikácie   v   špecializovanom   odbore pediatrická   traumatológia   zo   dňa   03.09.2007   zotrvať   po   úspešnom   skončení   štúdia v pracovnom pomere u navrhovateľa po dobu 5 rokov (1.826 dní), z ktorých v pracovnom pomere zotrvala 402 dní, od 25.06.2008 do 31.07.2009. Za tohto stavu povinnosť odporkyne nahradiť   náklady   na   získanie   kvalifikácie   pomerne   znížil   a   uložil   jej   povinnosť nahradiť len časť   nákladov   za   neodpracovaných   1.424   dní   (1.826-402=1.424). Pomerná časť nákladov   na   jeden   deň   zodpovedala   sume   3,85   EUR   (7.036,03:1826) a za 1.424   neodpracovaných   dní   táto   suma   zodpovedala   čiastke   5.482,40   EUR   (3,85   x 1.424 = 5.482,40).

Odporkyňa v odvolaní namietala, že okresný súd neprípustným spôsobom rozhodol o zmene účastníka konania, kedy na miesto Slovenskej republiky, ktorá bola účastníkom konania   od   podania   návrhu   až   do   13.3.2013   nastúpila   Detská   fakultná   nemocnica s poliklinikou   Banská   Bystrica.   Uvedené   tvrdenie nemá oporu v obsahu   súdneho spisu. Odvolací súd dodáva, že už z návrhu na začatie konania ako aj jeho príloh vyplývalo, že nárok   uplatňuje   od   začiatku   jeden   a   ten   istý   subjekt   Detská   fakultná   nemocnica s poliklinikou Banská Bystrica, IČO: 37 957 937. Táto skutočnosť by mohla zostať sporná za predpokladu, ak by navrhovateľ v návrhu neuviedol svoje identifikačné číslo a označenie štatutárneho   orgánu,   prípadne ak   by   odôvodnenie   návrhu   nemalo   oporu v pripojených písomnostiach. Všetky potrebné údaje sa nachádzali aj v dohode o zvýšení kvalifikácie, dohode o zmene pracovnej zmluvy a výpovedi zamestnanca z pracovného pomeru.

Pokiaľ odporkyňa tvrdila, že navrhovateľ nevyužíval jej zvýšenú kvalifikáciu, musela by preukázať, že tomu tak bolo počas najmenej 6 mesiacov za posledných 12 mesiacov pred rozviazaním pracovného pomeru. Po získaní diplomu o špecializácii z 01. 07.2008, t. j. po   zvýšení   kvalifikácie,   odporkyňa   pracovala   u   navrhovateľa   od   25.06.2008 do 31. 07.2009, jeden rok a jeden mesiac. Jej výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola zamestnávateľovi   daná   bez   uvedenia   dôvodu,   je   opatrená   dátumom   27.   05.   2009. To znamená, že skutočnosti, zakladajúce nevyužívame kvalifikácie ku dňu podania výpovede ani nemohla preukázať, lebo od zvýšenia kvalifikácie do urobenia výpovede neprešlo ani 12 mesiacov, z ktorých sa podľa § 155 ods. 6 písm. d) Zákonníka práce zisťujú a vyvodzujú rozhodujúce   skutočnosti,   že   zamestnávateľ   skutočne   nevyužíval   počas   uplynulých 12 mesiacov najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil.

Okresný   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   vecne   správne,   lebo   vychádzal z vykonaného dokazovania, ktorým správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, aké skutočnosti mal preukázané, ako ich hodnotil z hľadiska právneho posúdenia a akými úvahami sa pri vydaní rozhodnutia   riadil.   Tvrdenia   odporkyne,   uvedené   v   odvolaní,   neboli   preukázané,   preto odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil a v ďalšom len odkazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí okresného súdu (§ 219 ods. 2 OSP).»

Základnou východiskovou premisou citovaného rozsudku krajského súdu vo vzťahu k obrannej   argumentácii   sťažovateľky,   podľa   ktorej   žalobca   ako   jej   zamestnávateľ nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas najmenej 6 mesiacov jej zvýšenú kvalifikáciu v špecializačnom   odbore „pediatrická   reumatológia“,   je   konštatácia,   že   sťažovateľka nepreukázala   hodnovernosť   a pravdivosť   tohto   tvrdenia.   Dôkaz,   ktorý   v tomto   smere považuje sťažovateľka za kľúčový, a to vyjadrenie príslušnej poisťovne z 23. augusta 2012, podľa   vyjadrenia   ktorej   v rozhodnom   období,   t.   j.   v období   po   zvýšení   si   kvalifikácie sťažovateľkou,   nemala   byť   sťažovateľka   v tejto   poisťovni   vedená „...   ako   lekár v špecializačnom   odbore   pediatrická   reumatológia“ vzhľadom   na   dôkazy   produkované v tomto smere žalobcom (pozri ďalej, pozn.), je podľa názoru ústavného súdu dôkazom len o tom, že príslušná poisťovňa si nesplnila evidenčnú povinnosť na základe žalobcom riadne si splnenej oznamovacej povinnosti (žalobca nenesie zodpovednosť za nesplnenie si tejto povinnosti   poisťovňou,   pozn.),   ktorej   splnenie   žalobca   aj   riadne   preukázal   listinným dôkazom.   Týmto   dôkazom   však   sťažovateľka   nijako   nepoprela,   resp.   nevyvrátila hodnovernosť   a pravdivosť   dôkazov   predložených   v tomto   smere   žalobcom,   ktorý výpoveďami svedkov, lekárskymi správami, na ktorých sťažovateľka aj fakticky používala odtlačok pečiatky s označením funkcie „pediater – reumatológ“, „pridelením číselného kódu lekára“ Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj zvýšením počtu ordinačných   hodín   pre   lekára   v špecializačnom   odbore „pediatrická   reumatológia“ preukázal, že sťažovateľka v čase po zvýšení kvalifikácie prax v označenom špecializačnom odbore aj fakticky vykonávala. Je nepochybné, že sťažovateľka na popretie týchto dôkazov nepredložila   ani   nenavrhla   žiadne   dôkazy   [napr.   výpovede   svedkov   alebo   vykonanie dokazovania   týkajúceho   sa   jej   prideleného   číselného   kódu   lekára,   z ktorého   je   zrejmá špecializácia lekára a ktorý (kód) úrad prideľuje na základe žiadosti, na základe ktorého sa vyhotovuje   aj   lekárom   používaná   pečiatka,   alebo   napr.   dôkaz   o nepravosti   listinných dôkazov   predložených   žalobcom   a pod.].   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   na   adresu žalobcom produkovaných dôkazov spochybnila iba výpovednú hodnotu dôkazu o navýšení počtu ordinačných hodín pre lekára špecialistu v odbore „pediater – reumatológ“, pretože podľa jej tvrdenia sa tieto ordinačné hodiny neprideľujú na meno lekára, ale na ordináciu všeobecne, takže z tejto skutočnosti nemožno podľa sťažovateľky vyvodiť záver, že počet týchto   ordinačných   hodín   bol   zvýšený   kvôli   tomu,   že   ona   vykonávala   predmetnú špecializáciu.   V tejto   súvislosti   sa   však   vzhľadom   na   faktickú   situáciu   u žalobcu   ako zamestnávateľa,   u ktorého   v rozhodnom   čase,   t.   j.   v čase   po   zvýšení   kvalifikácie sťažovateľkou,   nedošlo   k zmene   počtu   lekárov   v dotknutom   špecializačnom   odbore (resp. sťažovateľka túto skutočnosť netvrdila ani nepreukázala, pozn.), ako aj vzhľadom na nezmenené   pracovné   úväzky   iných   lekárov   v danom   špecializačnom   odbore   (kvôli ktorým by si zvyšovali množstvo ordinačných hodín, pozn.), možno usúdiť, resp. vyvodiť, že   potreba   zvýšenia   ordinačných   hodín   v tomto   špecializačnom   odbore   vyvstala u zamestnávateľa sťažovateľky práve v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka ako lekár už dlhodobejšie zamestnaný u tohto zamestnávateľa začala vykonávať prax práve v tomto špecializačnom odbore.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd,   obdobne,   ako   aj   krajský   súd,   poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka pri ukončení pracovného pomeru u žalobcu neuviedla ako výpovedný   dôvod,   žeby   zamestnávateľ   v čase   po   zvýšení   si   jej   kvalifikácie   túto   jej odbornosť nevyužíval, resp. žeby jej v tomto odbore neumožnil vykonávať lekársku prax. Sťažovateľka   ukončila   svoj   pracovný   pomer   u žalobcu   ako   u svojho   zamestnávateľa výpoveďou bez uvedenia dôvodu. Podľa ústavného súdu v uvedenom smere neobstojí ani obranná   argumentácia   sťažovateľky,   podľa   ktorej   o skutočnosti,   že   nevykonávala   prax v odbore svojej zvýšenej špecializácie, má svedčiť to, že žalobca ako jej zamestnávateľ neuzavrel s ňou o tejto zvýšenej kvalifikácii dodatok k pracovnej zmluve, čo v konečnom dôsledku síce znamená nesúlad medzi de iure a de facto stavom, avšak ani táto nerovnováha nijako neoslabuje preukázaný skutkový stav o tom, že sťažovateľka lekársku prax v ňou zvýšenom špecializačnom odbore aj fakticky vykonávala, pričom sama sa tiež nedomáhala (nepreukázala, že by sa tak bolo stalo, pozn.) zjednania nápravy týkajúcej sa zhmotnenia tohto faktického stavu aj v jej pracovnej zmluve.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   ani   s námietkou   sťažovateľky,   žeby   sa   krajský   súd v napádanom rozsudku bol odchýlil od ním skôr vysloveného názoru v skoršom odvolacom rozhodnutí v tejto veci, konkrétne v rozhodnutí sp. zn. 16 Co 237/2011 z 13. októbra 2011, pretože   z rozhodnutí   predložených   samotnou   sťažovateľkou   vyplýva,   že   v označenom rozhodnutí, ktorým krajský súd rozhodoval o prvom odvolaní sťažovateľky v danej veci, krajský súd iba konštatoval, že sťažovateľka po zvýšení kvalifikácie pracovala u žalobcu 13 mesiacov namiesto dohodnutej doby 5 rokov, takže úmerne tejto skutočnosti je potrebné znížiť záväzok, ktorý v tejto súvislosti má voči žalobcovi. Uvedenou konštatáciou krajský súd v podstate už v tomto rozhodnutí ustálil, že sťažovateľka fakticky vykonávala u žalobcu prax   v dotknutom   špecializačnom   lekárskom   odbore,   a to   13   mesiacov,   pretože   práve s vykonávaním,   resp.   nevykonávaním   tejto   praxe   po   dohodnutú   dobu   bol   žalobcom uplatnený   finančný   nárok   v príčinnej   súvislosti.   Inými   slovami,   krajský   súd   v tomto rozhodnutí nevyslovil, resp. nedospel k záveru, žeby sťažovateľka nevykonávala u žalobcu prax   v dotknutom   špecializačnom   lekárskom   odbore,   ale   len   konštatoval,   že   túto   prax nevykonávala po dobu 5 rokov, ale len počas 13 mesiacov. Vzhľadom na uvedené tak s uvedeným záverom krajského súdu v označenom jeho skoršom rozhodnutí nie je v rozpore ani jeho sťažnosťou napádaný rozsudok.  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru   o ústavnej   udržateľnosti sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou uvedených práv, ktorých porušenie namieta, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne,   vnútorne   rozporné   ani   odporujúce   podstate   a účelu   aplikovaných   právnych noriem.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.  

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014