znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 248/2013-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej v konaní o sťažnosti W. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/103/2006, takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/103/2006 p o r u š i l základné právo W. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. W. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. W.   M.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   489,06   €   (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov), ktorú j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 248/2013-11 z 24. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť W. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/103/2006.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   vidí   sťažovateľ   v   takto   opísanom   skutkovom   stave: „1.   Návrhom na začatie konania podaným na okresnom súde 28. 4. 2006, neskôr viackrát zmeneným, sa žalobcovia domáhajú voči sťažovateľovi, ako jednému z viacerých žalovaných, určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré tento nadobudol po ich verejnej dražbe 13. 4. 2006.

2. Vec bola okresným súdom už dvakrát meritórne rozhodnutá, ale odvolací súd ostatným uznesením z 12. 3. 2012, sp. zn. 2 Co 70/2011, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Okresný súd nám až 6. 11. 2012 doručil predvolanie na pojednávanie 10. 1. 2013; z uvedeného vyplýva, že vec ešte nie je právoplatne skončená, hoci od podania návrhu na súd uplynula doba takmer 7 rokov...

Sťažovateľ na odstránenie označených prieťahov, ktorými trpí konanie od samotného začiatku, podal predsedovi súdu 14. 9. 2010 sťažnosť: predseda v reakcii zo 17. 9. 2010 konštatoval   iba   procesný   priebeh   konania   so   záverom,   že   konajúca   sudkyňa   bola so sťažnosťou oboznámená.“

3. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo W. M. podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nečinnosťou OS Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 103/2006, porušené bolo.

2. Okresnému súdu prikazuje v uvedenej veci konať bez prieťahov.

3. W. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6000 EUR, ktorú sumu mu zaplatí Okresný súd Košice II do 2 mesiacov.

4. OS Košice II je povinný uhradiť W. M. trovy právneho zastúpenia...“

4.   Svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodnil s poukázaním na „... stav beznádeje, neistoty, nespravodlivosti...“.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci podaním z 15. mája 2013 písomne vyjadril   okresný   súd   (sp.   zn.   1 SprV/310/2013)   a   k   jeho   vyjadreniu   zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa.

5.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov, ktoré vykonal okresný súd vo veci.   K prieťahom   vo veci vedenej pod sp.   zn.   23 C/103/2006 sa vyjadril   takto: „...   súd   v   danom   konaní   vykonával   úkony   a   vytyčoval   pojednávania, pričom vo veci   i dvakrát   meritórne   rozhodol   v primeraných   časových úsekoch,   pričom nebolo zaznamenané žiadne obdobie dlhodobejšej nečinnosti prvostupňového súdu. Dĺžka predmetného   konania   bola   ovplyvnená   predovšetkým   tou   skutočnosťou,   že   žalobcovia zmenili petit žaloby, ale i procesnou prekážkou, keď došlo k úmrtiu žalobcu v 1. rade a bolo potrebné   zistiť   jeho   právnych   nástupcov   a   ich   aktuálny   pobyt.   V   dôsledku   podaných odvolaní sa spis opakovane, a to celkom až štyrikrát (17. 10. 2006 – 26. 1. 2007, 30. 3. 2007 – 6. 11. 2007, 1. 7. 2008 – 23. 3. 2009 a 28. 3. 2011 – 17. 5. 2012) nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, pričom tieto časové úseky... dĺžku predmetného konania výrazne ovplyvnili (spolu 2 roky a 9 mesiacov).

Zároveň   dávam   do   pozornosti   ústavného   súdu,   že   sťažovateľ   nebol   účastníkom daného   konania   od   podania   žaloby   a   stal   sa   ním   až   po   nadobudnutí   právoplatnosti uznesenia   o   jeho   vstupe   do   konania   po   odmietnutí   jeho   odvolania   proti   uvedenému uzneseniu odvolacím súdom. Práve skutočnosť, že sa spis v období od 30. 3. 2007 do 6. 11. 2007 nachádzal na odvolacom súde, spôsobil sám sťažovateľ...“

5.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného súdu uviedol: „... neobstojí obrana predsedu, že v dôsledku podaným odvolaní zo strany účastníkov,   vec   bola   štyrikrát   na   odvolacom   súde,   takže   tieto   úseky   súdneho   konania by nemali ísť na vrub okresného súdu.

Opak je však pravdou, lebo nesústredené konanie, v ktorom si okresný súd neobjasnil ihneď na začiatku konania predmet sporu, či nerešpektovanie platného práva (hmotného i procesného),   má   vždy   za   následok,   okrem   iného,   aj   porušenie   práva   v   jeho   časovej dimenzii,   lebo   doba,   o   ktorú   sa   predlžuje   súdne   konanie   v   dôsledku   prejednania nevyhnutného   odvolania,   po   kasačnom   zásahu   krajského   súdu,   je   dobou   zakladajúcou zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné iba okresnému súdu. Ak by totiž rozhodol zákonne a spravodlivo, odvolací súd by nevydal zrušujúce rozhodnutie, ale potvrdzujúce, či zmeňujúce, ale končiace spor...“

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

7.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených   písomností   a   zo   spisu okresného súdu sp. zn. 23 C/103/2006 zistil, že v predmetnej veci sa od roku 2006 vedie konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorého jedným z účastníkov (na strane žalovaných) je tiež sťažovateľ. Toto konanie nie je doteraz právoplatne skončené.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

10.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

11.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 až 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania bolo posúdenie   návrhu   na   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, v ktorom všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a   skončená   (§   6   a   §   100   ods.   1   OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).

14. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a   iné) relevantnú   na   rozhodnutie.   Po   právnej   stránke   ide   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.

15. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil právne významné okolnosti, na základe ktorých by   osoba   sťažovateľa   mimo   procesného   rámca   participovala   na   zistených   prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

16. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom to, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov. Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd vychádzal nielen z hľadiska sťažovateľom namietaného   obdobia   zbytočných   prieťahov,   ale   aj   z   hľadiska   celkového   priebehu posudzovaného konania. V tomto ohľade zistil, že súdne konanie sa pred okresným súdom začalo podaním   žaloby 28.   apríla   2006   a   doteraz nie je právoplatne skončené.   Aj   keď okresný súd do času rozhodovania ústavného súdu už trikrát rozhodol, tieto rozhodnutia boli dvakrát   odvolacím   súdom   zrušené.   Ústavný   súd   sa   priklonil   k   názoru   sťažovateľa, že k zbytočným prieťahom v konaní došlo, a to napriek tomu, že okresný súd vykonával úkony (rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, rozhodoval o pripustení zmeny   žalobného   petitu,   nariaďoval   súdne   pojednávania,   vykonával   úkony   spojené s prerokovaním veci, zabezpečoval listinné dôkazy...). Jeho konanie bolo nekoncentrované a neefektívne.   Svedčí   o   tom   napr.   skutočnosť,   že   (i)   3.   mája   2006   po   odstúpení   spisu z dôvodu   miestnej   príslušnosti   Okresnému   súdu   Bratislava   I   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky rozhodol, že miestne príslušným súdom je okresný súd a spis mu bol vrátený 22. septembra 2006, (ii) aj keď v merite veci rozhodol 10. apríla 2008, 12. mája 2008 musel okresný súd vydať opravné uznesenie k dôvodom pôvodného rozsudku, (iii) aj keď v merite veci rozhodol 10. januára 2013, 4. apríla 2013 musel rozhodnúť doplňujúcim rozsudkom.

17. Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že aj keď okresný súd rozhodol vo veci   rozsudkom   10.   apríla   2008,   podané   odvolanie   sťažovateľom   bolo   z   vecného hľadiska dôvodné, keď Krajský súd v Košiciach zrušil toto rozhodnutie. Okresný súd vec nesprávne   právne   posúdil   a   objektívne   vzaté   možno   túto   skutočnosť   pripísať   na   ujmu neefektívneho správania okresného súdu. Obdobne, aj keď okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom   18. novembra   2010,   podané   odvolanie   bolo   z   vecného   hľadiska   dôvodné. Vychádzajúc z dôvodov uvedených krajským súdom v zrušujúcom uznesení z 12. marca 2012, že napadnuté rozhodnutie nemožno preskúmať, aj túto skutočnosť možno rovnako pripísať na ujmu neefektívneho správania okresného súdu.

18. Z vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný súd   za   potrebné   poukazovať   na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   pretože celková doba viac ako 6 rokov (od kedy je sťažovateľ účastníkom konania), počas ktorej vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.   Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj   nesprávna   a   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a   to   vtedy,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

19. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

20. O príkaze pre porušovateľa konať vo veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd v   danom   procesnom   štádiu   konania   nerozhodol,   a   to   vzhľadom   na   úpravu   petitu sťažovateľom v rámci jeho vyjadrenia zo 14. júna 2013 a na skutočnosť, že v súčasnosti sa vec nachádza na odvolacom súde v dôsledku podaného odvolania.

21. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6   000   € z dôvodov uvedených v bode 4 odôvodnenia tohto nálezu. Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam pre účastníka konania) ústavný súd dospel k názoru, že len   konštatovanie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nie   je   dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 15, 16 a nasl.), skutočnosť, že všeobecné súdy opakovane meritórne   i   procesne   vo   veci   rozhodovali   (teda   neboli   celkom   zjavne   nečinné), ako aj na predmet konania považuje za primerané v sume 1 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovateľovi, ktorý bol   vo   veci   namietaných   porušení   svojich   práv   úspešný,   vznikli   trovy   konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala 3 úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 13. decembra 2012   a   zaujatie   písomného   stanoviska   zo   14.   júna   2013   k   vyjadreniu   okresného   súdu. Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon (celkovo 2 úkony) vykonaný v roku 2012 patrí advokátke odmena z výpočtového základu 763 €, t. j. 127,16 €, a režijný paušál 7,63 € (127,16 € + 7,63 €), teda spolu = 134,79 €. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2013 patrí advokátke odmena z výpočtového základu 781 €, t. j. 130,16 €, a režijný paušál 7,81   €   (130,16   €   +   7,81   €),   teda   spolu   =   137,97   €.   Odmena   za   právne   zastúpenie pred ústavným   súdom   (celkovo   3   úkony   právnych   služieb   a   3   x   paušálna   náhrada) predstavuje   sumu   407,55   €,   plus   20   %   DPH   (advokátka   je   platcom   dane   z   pridanej hodnoty), teda celkovo 489,06 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

23. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným   súdom   priznanú   sumu.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v   tejto   časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013